OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V tieni ilúzie - 8. kapitola

08.04.2013 (19:00) • Nikki • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 518×

Kapitola 8. - Tomu sa hovorí šťastie

Na ďalšej hodine som mala to šťastie a narazila som na jednu zo skupinky obyčajných ľudí – Debbie. Nadšene mi zamávala a naznačila, aby som sa posadila vedľa nej.

S úsmevom na perách som k nej zamierila. „Som rada, že som ťa konečne stretla,“ priznala som a zhodila Clairinu kabelku na zem.

„Aj ja. Hľadali sme ťa na obede, ale nebola si tam. Asi máš inokedy prestávku na jedlo.“ Bolo fajn opäť cítiť, že vás niekto berie takých ako ste – s červenými vlasmi a v odtrhaných šatách.

„V čom si vlastne dobrá?“ spýtala sa ma odrazu Debbie.

„Prosím?“ Nechápala som, čo myslí tou otázkou.

„No vieš, každý z nás normálnych,“ vo vzduchu naznačila úvodzovky vo vzduchu, „sme na niečo špecialisti. Sam je skvelý vo fyzike. Dokáže urobiť bombu fakt z čohokoľvek. Až je to niekedy desivé. A Pheobs je zase matematička. A ja rozumiem biológii. Často robíme spolu pokusy, ale fakt by sa nám tu hodila nejaká chemička.“ Drgla ma lakťom, akoby očákavala, že práve ja budem perfektne rozumieť chémii.

Prekvapene som na ňu pozrela. „Takže máte štipendium?“

„No jasné. Je to tu fakt super, keď si odmyslíš tie „príšery“. Sú tu skvelé laboratória. Žiadne iná škola také nemá. A dovolia nám tu robiť výskumy...“ Zamyslela sa na okamih Debbie a ja som mala pocit, že už aj na mňa zabudla, no v tom opäť spustila.

„Ty ho vari nemáš?“ Pokrútila som hlavou.

„Tak ako si sa sem dostala? Chodia sem len zazobanci, alebo tí, čo majú štipko.“ Spresnila mi, čo som však už pochopila.

„Moja teta tu býva...“ Nestihla som jej vysvetliť okolnosti môjho prisťahovania, pretože do triedy vošiel učiteľ. No možno by som jej ich nepovedala beztak. Predsa len to bolo niečo, o čom sa mi stále nechcelo hovoriť...

Hneď po skončení vyučovania som naklusala do školskej knižnice, ktorej presnú polohu mi popísala Debbie. (Vďaka Bohu za to!) Po hodine dejepisu ma hneď zavolala s nimi von. Vraj idú v sobotu do nejakej cukrárne a ak budem chcieť môžem sa pridať. Dala mi aj na seba číslo. Vyzerá to, že mám prvú kamarátku.

Popravde som o tomto ani nesnívala, bola som však za to vďačná. S niekým ako je ona to tu bude predsa len ľahšie... dúfam.

„Dobrý deň. Pomôžem vám?“ Prižmúrenými očami na mňa hľadela knihovníčka, ktorá ma vyrušila z mojich vnútorných pochodov.

„Dobrý. Potrebujem knihy pre druhý ročník.“ Prívetivo som sa na ňu usmiala, napriek tomu, že ona zazerala.

„Budete si ich musieť nájsť sama,“ upozornila ma a z akéhosi šuplíka vytiahla zoznam, ktorý mi po pulte podala s dôrazom na to, aby sa ma nedotkla.

„Vďaka.“ Knižnica nebola veľká, za to útulná. Už teraz som vedela, že sem budem chodiť pri každej príležitosti, ktorá sa mi naskytne a tráviť tu prestávky, ak to bude možné. Napriek tomu, že nebola rozľahlá mala veľa zákutí s pohodlnými sedačkami, čo som zistila pri prechádzaní jednotlivých oddelení. Už som mala učebnice na biológiu, chémiu, matematiku a dejepis, keď som narazila na jedno oddelenie, ktoré ma zaujalo. Všimla som si, že je najväčšie spomedzi ostatných. A pritom na zlatej tabuľke stálo „Doplnkové učivo.“ Žeby tunajší študenti boli tak inteligentní, že sa vzdelávajú toľko nad rámec povinného učiva?

Zo zvedavosti som schytila jednu knihu, ktorá bola rovnako ako ostatné z „Doplnkového učiva“ bez titulu. Tušila som však, že ja tieto knihy potrebovať nebudem. Budem mať čo robiť s povinným učivom.

Otvorila som tú starú knihu, avšak ostala som na ňu zízať. Strany boli totiž prázdne. Všetky. Kto už by tlačil prázdnu knihu?

A v tom mi došlo, že to bude najskôr nejaký denník, ktorý nebol nikdy použitý a dostal sa sem nejakým nedopatrením.

Odložila som ju teda na miesto a zobrala ďalšiu. Na moje prekvapenie som s ňou však pochodila presne tak isto ako s predošlou. Prešla som takto asi ďalších desať kníh. Nikde som však neobjavila najmenšiu stopu po písmenkách.

Pre istotu som skontrolovala aj učebnice zo zoznamu. Tie však neboli ničím výnimočné. Nechýbal im text ani obrázky.

Možnože si len pomýlili nápisy a toto majú byť nejaké zošity pre študentov. Nakoniec som nad tým len mykla plecami a chystala sa vracať knihy, ktoré som nerozvážne vyberala z políc, naspäť.

„Čo to robíš?“ ozval sa za mnou tvrdý hlas. Myklo mnou a upustila som knihu, ktorú som držala.

Rýchlo som sa otočila a v duchu zaúpela. Predo mnou totiž stál ten namyslené blbec zo včera, ktorý mi úplne skazil výlet na pláž.

„Pozerám si knihu,“ zasipela som namosúrene. Vari mi chce zakázať aj to? A najlepšie bude zavolať na mňa políciu.

„No nie je svet malý?“ falošne sa na mňa usmial, akoby len teraz zistil, že som jeho „bezdomovec“ zo včerajška.

„Nie, len toto mesto,“ odfrkla som si, otočila sa naspäť smerom ku knižnici a chcela som pokračovať v ukladaní prázdnych kníh, keď mi zozadu vytrhol knihu, ktorú som práve držala.

„Zaraďuješ to zle!“ upozornil ma na môj vkus až príliš hlasno.

„Ako to mám asi zaraďovať, keď sú tie knihy prázdne?“ vybehla som naňho.

„V prvom rade si sa v nich nemala ani hrabať!“ Niečo si mrmlal, otváral knihy – nevidela som však na čo sa pozerá, keďže ich držal tak, že stránky mi boli skryté – a zaraďoval ich. Sledovala som ho s nadvihnutým obočím a opäť som si uvedomila , že je to ten typ, za ktorým letia všetky baby.

Ako sa tam tak naťahoval, vyhrnulo sa mu tričko a ukázalo vypracované brucho. Prevrátila som očami a radšej som sa pozrela inam, keď mi niečo došlo.

„Ako to, že nemáš uniformu? Každý ju má!“ Namiesto klasickej tmavomodrej, mal tmavé rifle, šedé tričko a také vojenské topánky, ktoré by som si úprimne v tomto podnebí nikdy nekúpila. A vlastne ani inde, pretože by som na ne nemala.

„Každý nie. Ani ty ju nemáš.“ Uložil poslednú knihu na miesto. A vyzývavo na mňa pozrel.

„Ale ja som tu nová...“ A čo ak je aj on nový? Nie, to určite nie.

„Povedzme, že som špeciálny študent, a tak mám aj špeciálne výhody.“ Usmial sa na mňa. No jasné, podľa neho je on ten najšpeciálnejší z výnimočných.

„Rád by som tu s tebou ostal, ale doučujem tu, takže sa maj... bezdomovec.“ Zaškeril sa na mňa ako päťročné decko.

A keďže som rátala s tým, že najviac by ho potešilo, keby som sa pozastavila nad jeho skvelou prezývkou, nevšímala som si ju. „Ty doučuješ? Nepomýlil si sa náhodou? Nedoučujú teba?“ Nevedela som si ho predstaviť ako niekoho, kto sa na hodinách vždy hlási a všetkému chápe.

„Nie. Ako som povedal – som špeciálny študent. Ak budeš potrebovať doučovanie zastav sa. Bezdomovca som ešte nevzdelával. Budeš pre mňa aspoň niečím novým.“ Uškrnul sa a zmizol mi z dohľadu za regálom.

Pozbierala som si zo zeme všetky učebnice a vydala som sa smerom k východu. Cestou som si však všimla stihnúť, že sa ten idiot nakláňa nad knihou spolu s nejakou brunetkou. On jej však niečo šepkal a ona sa priblblo chichotala. Hneď mi bolo jasné, že tu rozhodne nejde o doučovanie. Keď som sa totiž na nich obrátila znova, všimla som si, že má ruku položenú na jeho rozkroku. Zhnusene som našpúlila pery, vrátila som knihovníčke zoznam a vyšla z knižnice. Zaujímalo by ma, čo sa stalo s jeho slečnou zo včerajška.

V hlave som sa snažila vybaviť si cestu, ktorou ma viezol Robert do školy, avšak márne. Slnko riadne pražilo a parkovisko sa len lesklo nablýskanými čiernymi limuzínami a rôznymi drahými autami.

Zaclonila som oči pred tým neuveriteľne silným odrazom, ktorý mi doslova vypaľoval oči a snažila som sa opustiť parkovisko bez toho, aby som do niečoho vrazila. Už som bola takmer na konci, keď ma zozadu niekto jemne chytil za rameno.

„Dobrý deň, slečna. Dovoľte mi zaviezť vás k autu.“ Usmial sa na mňa Robert, ktorý mal na sebe stále dokonale upravený oblek. Ako v ňom môže vydržať?

„Dobrý, ale veď som vám hovorila, že ma nemáte oslovovať slečna,“ upozornila som ho a nechala, nech mi zoberie Clairinu kabelku z pleca.

„Vari vás mám oslovovať pane, slečna?“ Usmial sa na mňa a ja som jeho nákazlivému úškrnu neodolala a taktiež som naňho vycerila rad zubov.

Túto cestu do Clairinho domu som sa fakt usilovne snažila vryť si do pamäti. Ako sa mi to podarilo však zistím až v pondelok ráno, ak teda prehovorím Roberta, aby ma neodviezol.

„Ako bolo v škole, sleč...?“ zasekol sa uprostred slova, ale ja som jeho snahu ocenila.

„Celkom dobre. Až na... prečo sú tu skoro všetci takí... divní?“

„Ako to myslíte, divní?“ Prekvapene sa na mňa zahľadeli jeho oči farby búrky v spätnom zrkadle.

„No veď viete. Takí uhladení. Dokonalí.“ Striasla som sa a znechutene odula pery. Robert sa však na mne len zasmial a odbil ma komentárom: „Na to si zvyknete.“ Nuž, ocenila by som trošku podrobnejšie vysvetlenie.

„Ľudia v tomto meste sú... výnimoční.“ Pcha! Výnimoční – to isté hovoril aj ten debil z pláže a knižnice. No ja neverím ani jemu a v tomto, ani Robertovi. Človek ako človek. A keď to už mám brať z iného hľadiska, nehovorí sa predsa, že každý je niečím výnimočný? Žeby miestny obyvatelia túto vetu vzťahovali len na seba?

Hneď po príchode som bežala do izby, vybalila veci z Clairinej kabelky a poprosila som Roberta či by jej ju hneď aj nemohol odniesť. Nemala som práve teraz náladu stretnúť sa s ňou. Predsa len som bola celý deň obklopená jej dokonalými mladšími klonmi a nepotrebovala som s ďalším tráviť aj poobedie.

Na druhej strane som sa necítila dobre, keď som si niečo od niekoho požičiavala. Obzvlášť nie vec, ktorá určite stojí viac ako moja ročná výplata.

Ktorú však už neodoberám. Možnože sa už niekto uchádzal o moje miesto. Nie, to je predsa blbosť – sú to len dva dni, čo som preč. Počkať – dva dni? Už teraz sa mi to zdá ako večnosť, čo budem potom robiť po mesiaci?

Musím z Claire nejako neskôr dostať peniaze na letenku, alebo vlak. Problém však bol v tom, že ja nikdy nebudem mať odvahu na to, aby som od nej pýtala peniaze. Tým som si istá, aj keď som s ňou dokopy strávila ešte len niekoľko hodín. Už aj Roberta poznám lepšie ako ju.

***

Pri večery mi Claire pokladala zdvorilostné otázky typu: Ako bolo v škole? Páčil sa ti prvý deň? Zďaleka však neznela tak milo ako Robert v aute. Snažila som sa jej odpovedať rovnakým tónom a jednoslovne.

Keď som však odvetila „v pohode“, dôrazne ma napomenula, že také slovo neexistuje a mám sa snažiť nahrádzať nespisovné slová spisovnými.

Olivia sa na to začala smiať (mne to vtipné neprišlo) a Claire ju okamžite schladila pohľadom. Nevedela som si moju novopečenú tetu predstaviť ako drží bábätko v náručí a láskyplne mu spieva uspávanku. Pochybujem, že vôbec niekedy niečo také robila. Keď som sa pýtala Roberta, povedal mi, že Olivia trávi väčšinu času s Anne.

No chudera malá! To sú vzory – nevrlá Anne a ešte horšia matka. Ak z nej vyrastie príšera, tak nech sa nikto nečuduje.

Po večery ma musela Anne dôkladne zmerať, keďže mi išla Claire objednávať šaty. Nemusím asi zdôrazňovať, že to Anne dvakrát príjemné nebolo a Claire nepovedala ani slovko o tom, že sa na objednávaní a výbere šiat budem podieľať aj ja. 

Autor: Nikki, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V tieni ilúzie - 8. kapitola: