OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V tieni ilúzie - 7. kapitola

05.04.2013 (21:00) • Nikki • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 549×

Kapitola 7. - Ja nie som bezdomovec!

Predo mnou stál chalan asi v mojom veku, možno o niečo starší, s tmavými vlasmi a ostrými hranami tváre. Pod tričkom s krátkym rukávom sa mu viditeľne rysovali svaly. Myslím, že deväťdesiat percent dievčat by ho označili za sexy, no pre mňa to bol len frajer, ktorý určite zlomil už veľa dievčenských sŕdc.

Nadvihla som obočie v očakávaní, čo odo mňa bude chcieť.

„Prepáč, len som ťa chcel upozorniť, že v tomto meste bezdomovcov netolerujeme,“ začal. Ja som na neho len vypliešťala oči, neschopná slova. Keby na mňa niekto vylial vedro studenej vody, bol by to pre mňa menší šok.

Ja predsa vôbec nevyzerám ako bezdomovec! Síce ani ako najbohatší človek planéty... no dobre tak spodná vrstva, ale zatiaľ som vždy mala strechu nad hlavou.

Skôr ako som však stihla akokoľvek zareagovať, pokračoval. Dovoľujem si dodať bohužiaľ.

„Keď sa chceš niekde okúpať, tak choď do nejakého útulku, alebo čo. A nekúp sa nám tu na pláži. Mala by si odísť, inak zavolám políciu. Nechápem, ako si sa sem vôbec cez stráže dostala.“

Jéžiši, to je kretén! Asi ešte v živote nevidel bezdomovca. Ja som teda mala tú česť aj niekoľkokrát do dňa.

„Tak pre tvoju informáciu, ja vôbec nie som bezdomovec!“ vyhŕkla som už riadne podráždeným tónom. „A aj keby som ním bola, tak sa nemáš ani najmenšie právo so mnou takto rozprávať! Teba tiež predpokladám ľudia nediskriminujú za to, že si retardovaný a sú k tebe tolerantní. Tak sa snaž byť aj ty!“ Takýmto blbcom by mal niekto tam hore zakázať narodiť sa. Po tomto mojom úžasnom monológu nasadil pekne nahnevaný výraz.

„Smiem vedieť, kde teda bývaš?“ Založil si ruky na hrudi a provokačne na mňa pozrel, akoby čakal, že nebudem vedieť odpovedať. Problém bol v tom, že som fakt nevedela. Kto si prvý deň v novom dome všíma adresu? No... asi každý normálny človek.

„Tu v meste,“ odvetila som radšej, aby si moje správanie nevysvetlil nesprávne.

„No iste,“ odfrkol si, pristúpil bližšie a schmatol ma za rameno. „Chcel som byť k tebe „tolerantný“,“ zdôraznil „ale tým retardovaným si si to posrala. Odvediem ťa na políciu.“

„To sú u vás bezdomovci protizákonní či čo?“ vysmiala som sa mu do ksichtu, on však len na môj údiv prikývol.

„Preboha, čo je toto za mesto? Priekopy, stráže, ilegálni bezdomovci?“ šomrala som si pod nos, no zjavne nie dosť potichu.

„Ďalší dôkaz, že tu nebývaš,“ prehlásil víťazoslávne a začal ma vliecť. A nemusíte byť veštec, ani sa v tomto divnom meste vyznať, aby ste uhádli kam – na policajnú stanicu.

„Počkaj!“ Vytrhla som sa mu. „Bývam u Claire,“ vykríkla som vo chvíli, keď po mne znova chňapol. Aké to má sakra priezvisko? „Dabassovej.“

„Myslíš Dabssovú? Claire Dabssovú?“ Udivene zvesil ruky pozdĺž tela. Rýchlo som prikývla. No jedno písmenko hore dole.

„Počkaj. Ty si to nové dievča?“ Vyzeral, akoby práve prišiel na to, že Zem je guľatá.

„Ako mám vedieť, ktoré nové dievča myslíš?“ Nechápala som. To som tu až taká populárna? Chudobná sirota?

„No... veľa prisťahovalcov tu nemáme,“ oboznámil ma. „Toto mesto si sem nepúšťa len tak hocikoho.“

Obočie mi automaticky vyletelo dohora a unikol mi posmešný smiech. „A odkedy si ,mesto´ vyberá, koho chce a koho nie?“ Ocitla som sa na inej planéte? Šibe mne, či tunajším obyvateľom?

„My máme právo si vyberať.“ Pozrel sa na mňa prísne, akoby mi unikala podstata veci.

„A to už prečo?“

„Pretože sme lepší,“ povedal okamžite, akoby mi len oznamoval, čo mal práve na obed. No, niekto je to trochu namyslený. A bohužiaľ to nie je len tento chalan, ale mám pocit, že celé toto mesto.

„No samozrejme,“ šepla som ironicky so smiechom na perách. No zdalo sa, že to ho popudilo ešte viac, než keby som mu do tváre vmietla, že trepe hovadiny.

„Sme!“ namietol. No ta ja som už mierila z pláže. Nemala som sa chuť naťahovať hneď prvý deň v tomto meste s tým najväčším dementom.

Najkrajšiu časť z tohto hrozného dňa mi dokázal pokaziť. Super.

„Keď ste takí vyberaví... prečo ste dovolili mne sa sem prisťahovať?“ Nedalo sa mi neopýtať so sarkastickým podtónom.

„Asi preto, že si Clairina rodina. Neviem.“ Mykol plecami.

„Liam? Čo ti toľko trvá?“ Až teraz som si všimla dievča, ktorému práve pomáhal zliezť z kameňa. Mala na sebe obtiahnuté rifle a tričko s hlbokým výstrihom. Škaredo sa na mňa zamračila. „Prečo si neodišla? Nepovedal ti, že bezdomovci u nás miesto nemajú?“

„Nie je bezdomovec, zlato,“ upozornil ju skôr, ako som sa stihla ozvať.

„Aha, ale vyzerá tak,“ podotkla znechutene, na čo jej (asi)frajer vážne prikývol.

„Ale je to neter Claire.“

 Už som nehodlala tejto hlúpej blondíne opakovať to, čo som predtým prednášala tu prítomnému.

A tak som sa len opäť vyštverala na kamene, bez toho, aby som čakala ako na to dievča zareaguje.

Cesta ku Claire mi pripadala už kratšia, keďže som sa stratila už len raz. Nepatrím k tým, ktorí by si zapamätali novú cestu hneď na prvýkrát.

Keď som prišla do domu, ledva som si stihla umyť ruky a už ma Robert volal na večer. Mali sme tri chody: predjedlo, hlavné a dezert. Mala som menší problém s používaním príboru, ale Anne mi „veľmi ochotne“ vysvetlila na čo jednotlivú vidličku potrebujem. Polovicu z toho, čo som jedla som nepoznala, ale nemala som odvahu pýtať sa.

Nakoniec som predsa len skončila v mojej novej izbe, zízala som na telefón a vyťúkávala Nyine číslo. Napäto som si priložila telefón k uchu a čakala. Jedno zazvonenie... dve... tri... konečne to niekto zdvihol.

„Haló?" ozval sa Nyin hlas, aj keď trochu skreslený.

Aj napriek tomu, že som sa s ňou lúčila len včera, pripadalo mi, že som ju už nevidela večnosť.

„Nyia!“ neudržala som sa a vykríkla.

„Helena? Myslela som si, že už nezavoláš!“ Potešilo ma, že z jej hlasu počujem úprimnú radosť. „Mala si zavolať, hneď ako si prišla!“ obvinila ma vzápätí.

„Ja viem, prepáč. Ale prišla som neskôr, ako som si myslela a to si už bola v škole.“

„Aha. A... aké je to tam?“

„No...“ Začala som a porozhliadala sa okolo seba. Nemôžem to tu Nyi opísať, došlo mi vzápätí. Nemôžem opisovať dievčaťu, ktoré má len o niečo menšie problémy s prežívaním, ako som mala ja, tento dom. Hovoriť jej o Robertovi, Anne, veľkej vani a obložených stoloch.

„Nie je to domov,“ odvetila som popravde a ľútostivo som si vzdychla. „Ale videla som more a je fakt prekrásne.“ Usmiala som sa, aj keď to nemohla vidieť.

„Aj ja by som ho raz chcela vidieť,“ šepla no v jej hlase som nepočula závisť. „A čo tá tvoja rodina?“

„Vlastne je tu len teta s dcérou. A ešte som ich nemala možnosť spoznať, no povedzme, že... mi nie sú dvakrát sympatické. Povedala si Torrey, že som odišla?“ zmenila som radšej rýchlo tému.

„Hej... prekvapilo ju to,“ odvetila neisto. Len prekvapilo? Žiaden smútok, žiadne slzy? Možno by som bola o trošku radšej, keby mi Nyia klamala. Ale možnože len zle opísala jej reakciu.

A čo Paul? – chcela som sa spýtať. Vlastne som túto otázku chcela položiť už na začiatku telefonátu, ale slušnosť je slušnosť. Až teraz som si uvedomila, že ona asi Paula za celý deň nevidela. Nemala odkiaľ vedieť ako reagoval na moje zmiznutie. Ja som to však tak ťaživo túžila vedieť!

„Nyia, chcela by som ťa o niečo poprosiť. Išla by si prosím cez víkend pozrieť Davida? Rada by som vedela, či ešte žije,“ požiadala som ju. Túžila som dodať, aby sa išla pozrieť aj do obchodu, ale zahryzla som si radšej do jazyka.

„Iste, pôjdem. A Hellie?“

„Áno?“

„Mám sa staviť za Paulom a povedať mu, že si odišla?“ Dievča, ty mi čítaš myšlienky! No keby som ju za ním poslala s týmto odkazom, vyzeralo by to, že si myslím, že som pre neho neviem aká cenná. A on si možno ani len nevšimol, že som preč. Posledných pár dní mám pocit, akoby som bola rozorvaná na dve polovice, ktoré sa medzi sebou neustále hádajú.

„Nie, ďakujem.“ Pokrútila som hlavou.

„Ako myslíš.“

„Zajtra idem do školy, tak mi drž palce. Ozvem sa ti.“ Rozlúčila som sa.

„Budem. A... mám ťa rada.“

„Aj ja teba, Nyia.“ Smutne som sa usmiala a položila telefón. „Chýbaš mi,“ šepla som si však už len sama pre seba, skotúľala som sa z postele a odišla som sa dnes už po druhýkrát osprchovať. Keď nemusíte platiť účty, sprchuje sa vám jedna radosť...

***

Ráno som asi dvadsať minút zabila presviedčaním Roberta, že odviesť ma do školy tým čiernym nablýskaným autom nie je dobrý nápad. Isteže som ešte nemala celkom premyslené ako do školy trafím. Ak sa mi to podarí podľa jeho opisu rovnako ako včera na pláž, budem meškať aspoň pol hodinu.

A už som ho skoro mala, ibaže v tej chvíli zišla dolu po schodoch Claire a našu menšiu debatu nekompromisne ukončila.

Nuž a tak teraz sedím v tom blbom aute a veziem sa do školy. Pozitívne ale bolo, že sa mi Roberta podarilo presvedčiť, aby ma aspoň vysadil pár metrov od školy, aby to auto nik nevidel.

Keď som však prechádzala cez školské parkovisko, zistila som, že som skôr divná pretože ma nepriviezol šofér. Hemžilo sa to tu autami podobnými tomu Clairinmu.

V duchu som si nadávala aká som hlupaňa. Mohla som sa dovtípiť, že všetci prídu limuzínami. Som predsa v meste, kde sú všetci „lepší.“

Škola vyzerala presne tak, ako zvyšok domov v meste – staro, no zároveň honosne. Podľa architektúry bolo jasné, že je už na svete nejaký ten čas, avšak dobre zrekonštruovaná.

Predierala som sa hlúčikom študentov oblečených v tmavomodrých uniformách, ktoré pozostávali zo skladaných sukní po kolená, bielej blúzky a saka s logom školy. U chalanov boli len sukne nahradené nohavicami.

Neodpustili si pohŕdavé pohľady – prečo ma to neprekvapuje? – a všetci mi ustupovali z cesty, akoby som prenášala mor. Vyzerali až príliš perfektne – upravené vlasy, decentne namaľovaná tvár, žiadne vyrážky. Prisahám, že som tu zatiaľ nikde nevidela chalana, ktorý by mal dlhé vlasy, či si nechal rásť bradu.

Nuž a ja som mala na sebe to čo včera, plus som mala cez plece prehodenú nejakú Clairinu kabelku, keďže ja som žiadnu tašku do školy nemala a ona nemala čas mi nejakú kúpiť. Viete si asi predstaviť, ako som s tou taškou - bohvie akej drahej značky – vyzerala smiešne.

Za honosným dverami školy som však narazila na menšiu skupinku, ktorá vyzerala viac – menej normálne.

Jedno dievča malo okuliare a riedke vlasy zapletené do vrkoča, druhé malo rovnátka a strašné akné a chalan s ryšavými vlasmi bol až neprirodzene chudý a bledý.

„Prepáčte?“ oslovila som ich nervózne. „Neviete, kde je kancelária riaditeľky?“

Všetci traja na mňa civeli ako na zjavenie, až sa nakoniec dievča s okuliarmi spamätalo: „Pôjdeš rovno a na konci chodby zahneš doprava – tam tretie dvere. Ty si tá nová, však?“ dodala po opísaní cesty. Títo šprti mi prišli omnoho sympatickejší ako zvyšok dokonalej školy a tak som sa snažila byť čo najmilšia. „Mhm, Helena Daiwoodová.“ Usmiala som sa najprv na dievča, ktoré mi odvetilo a nakoniec som sa pozrela na všetkých zo skupinky.

„Ja som Debbie, toto je Pheobe a Sam.“ Ukázala na jednotlivé osoby, ktoré mi tiež nesmelo opätovali úsmev.

„Nemáme ťa odprevadiť?“ ponúklo sa dievča s rovnátkami – Pheobe.

„Nie, ale ďakujem. Zvládnem to.“ Zamávala som im a vydala sa cestou, ktorú mi Debbie opísala, pričom som ignorovala tie pohľady, čo na mňa hádzal zvyšok „dokonalej“ školy. Riaditeľka ma najprv chcela poslať domov, nech so sebou niečo spravím, ale nakoniec ma predsa len nechala v škole. Zaradila ma do druhého ročníka (hoci som už mala vek na tretí, rok som nechodila do školy). Strčila mi do rúk rozvrh, odmerali ma kvôli uniforme, ktorú mi musia ušiť na mieru! a zdôraznila, aby som zmenila štýl. Znamená to teda, že sa budem musieť zmeniť? Červené vlasy a moje oblečenie bol posledný pozostatok starej Heleny. Pripomínali mi, čím v skutočnosti som. A ja som na to nechcela zabudnúť. A už vôbec nie kvôli tejto snobskej škole... a celému tomuto blbému mestu.

Namiesto venovania sa mojim vnútorným úvahám som sa radšej zadívala na rozvrh, ktorý som držala v rukách. A prekvapene som vypleštila oči. Každý deň päť hodín. Nič viac? Iní stredoškoláci majú desať hodín denne a ja mám na rozvrhu iba polovicu z toho?

To musí byť nejaká chyba, nie?

Rozhodla som sa, že sa na to spýtam Debbie, Pheobe, alebo toho chalana, keď ich stretnem. Nie je predsa možné, aby takáto škola pre snobov mala tak málo hodín.

Ak má každý päť hodín do týždňa, tak tunajší študenti nemôžu zvládať maturitu.

Ako prvá hodina žiarila na rozvrhu angličtina červenou farbou. Učebňa číslo 313. Ako mám do šľaka vedieť, kde je učebňa 313? Akurát som prechádzala okolo dverí, ktoré mali nápis 005. Takže ak to majú nejako systematicky zoradené, som od učebne 313 tak ďaleko, ako sa len dá.

Prešla som všetky tri poschodia, kým mi došlo, že tristouky sú na tom treťom. Keď sa nad tým trochu zamyslíte, dáva to logiku.

Možno sa čudujete, prečo som sa nikoho nespýtala. Dôvod bol jednoduchý – pretože som už nenarazila na žiadnych „normálnych“ ľudí. Všade boli len tí perfektní študenti. Začínala som mať podozrenie, že tí traja, ktorých som stretla ,boli jedinými príslušníkmi mojej rasy. Radšej som si to teda razila po celej budove, ako by som sa mala pristaviť pri jednej z dokonale upravených blondínok.

Keď som dorazila do spomínanej učebne, už bola takmer plná, preto som si sadla do jedinej voľnej lavice vzadu.

Trieda sa dôrazne líšila od tých, na aké som bola zvyknutá. Mala nové lavice, plastové okná, vpredu dve biele tabule. Na pravej stene boli poukladané skrinky. Že ma to už vôbec neprekvapuje.

Ani nie o päť sekúnd na to, čo som sa usadila, vošla do triedy mladá blondína s okuliarmi a čiernou sukňou po kolená. To, že je učiteľka a nie žiačka som rozoznala len podľa toho, že dotyčná nemala na sebe uniformu.

„Želám vám dobré ráno,“ ozvala sa mierne preafektovaným hlasom a zložila si veci na stôl. Asi minútu niečo písala asi do triednej knihy. „Dnes máme na práci Hamleta, takže pán Hampton, otvorte si knihu na strane 22 a čítajte.“ Dotyčný začal čítať a ja som bola rada, že mi profesorka nevenuje veľkú pozornosť, akurát čo mi povedala, že sa mám poobede zastaviť v školskej knižnici po učebnice.

Ďalšie hodiny prebiehali celkom pohodovo a ja som si konečne začínala zvykať na školu. Predsa len keď sa jej rok vyhýbate potrebujete istý čas na adaptáciu. So samotnou školou a vyučovaním som problém nemala, avšak iné to už bolo s ľuďmi okolo mňa. Moji príliš dokonalí spolužiaci.

Verte mi, že cez hodiny som v hlave preberala tie najrôznejšie konšpiračné teórie – od mimozemšťanov až zakliate zajace (na moje ospravedlnenie na biológii sme preberali hlodavce!).

Po tom, čo mi ubehlo desať minút z mojej obednej prestávky, ktorých som strávila blúdením po škole a hľadaním jedálne som sa konečne dostala na rad u obedového okienka. Poznáte takú tu idylickú tlstú kuchárku v zástere, so sieťkou na vlasoch a neprívetivým výrazom, ktorá podáva nechutné jedlo? Tak teraz si predstavte presný opak. Teda až na ten neprívetivý výraz. Štíhla kuchárka mala pred sebou tie najrôznejšie jedlá. Smola bola, že – podobne ako u Claire – som ani jedno nevedela identifikovať a ani jedno som nepoznala po mene. Márne som hľadala nejaký ten hamburger(nemala som ho už večnosť!). A tak som len ukázala na nejaké mäso obalené v čomsi zelenom s hnedou omáčkou. A dala som si k tomu zemiaky.

Medzi okrúhlymi stolmi obsadenými „nenormálnymi“ som márne hľadala skupinku, s ktorou som sa ráno rozprávala.

Rýchlo som si teda obsadila voľný stôl a pustila sa do jedla. Nikto si ku mne neprisadol, len ma obchádzali ako... no vlastne presne ako bezdomovca. Nebola som na toto správanie tak celkom zvyknutá. Paul, NYia ani Torrey na mňa nikdy nepozerali tak ako oni. A Bill ma pozval na rande.

Uvedomila som si akú chybnú mienku som mala o svojej normálnosti, pretože podľa tunajších merítok ju nikdy nedosiahnem.

Ďakujem steel, Eliz a simones - poháňate ma vpred a ja som vám veľmi vďačná za komentáre a aj za rady. 

Autor: Nikki, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V tieni ilúzie - 7. kapitola: