OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V tieni ilúzie - 6. kapitola

31.03.2013 (13:00) • Nikki • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 606×

Kapitola 6. - Môj „domov“

„A tu je ďalšia kúpeľňa,“ ukázala Claire už na tretiu. Len som prikývla a nasledovala som ju ako poslušný psík k ďalšej miestnosti.

Zrejme to bolo tým zariadením, ale každá miestnosť mi prišla rovnaká. Síce bola v jednej posteľ, druhej gauč a tretej umývadlo. Ale každá bola ladená do biela a pôsobila – ako inak - snobsky. Vlastne úplne rovnako ako Claire.

Už sme sa našťastie nachádzali na poschodí a mali sme pred sebou len tri dvere. Dole som musela prežiť predstavenie obývačky, kuchyne (kam nemám chodiť, pretože jedlo pripravuje výhradne Anne), kúpeľne, Robertovej a Anninej izby.

Hore mala Claire pracovňu a boli tu ďalšie dve kúpeľne.

„Čo vlastne robíte?“ nedalo mi. Fakt by ma zaujímalo z čoho tak zbohatla.

„Ehm... robím v miestnej banke.“ To teda musí byť riadne úspešná. Rovno by som povedala, že ju vlastní.

„Olívia?“ zaklopala na ďalšie dvere a pomaly ich otvorila. Žeby ďalší personál?

Zvedavo som nakukla spoza jej pleca do izby, ktorá bola na rozdiel od všetkých ružová – posteľ s baldachýnom, ružová pohovka, skrinky, písací stolík a asi desať debničiek s hračkami. Aj na poličkách boli samé bábiky a v rohu stál veľký ružový hojdací koník. Akoby som vošla do rozprávky. A uprostred sa hralo dievčatko s kučeravými hnedými vláskami v šatách.

„Mama?“ usmialo sa na Claire, nechalo bábiku bábikou a podišlo ku Claire.

„Chcem ti niekoho predstaviť, Olívia. Toto je Helena – tvoja sesternica.“

 Ostala som na dievčatko zarazene zízať. Teda... zízala som naň už odkedy Claire oslovila ako mamu. Prečo ma nikto nevaroval, že táto žena ma dieťa? Nebol to teda vôbec materinský typ. Bohvie, kde má otca. Stavím sa, že Claire opustil hneď ako samu naskytla prvá príležitosť.

Olívia sa mňa zamračila, až sa jej obočie stretlo uprostred čela. „A prečo má červené vlasy, mama?“

Nemýlila som sa, keď som si myslela, že ľudí ako ja často nestretávajú.

Claire na ňu chápavo pozrela a začala jej vysvetľovať: „Niektorým ľuďom sa to páči, vieš?“

Tým slovom „niektorým“ dala jasne najavo, že jej nie. A vlastne ani mne. Ale to ona nemala odkiaľ vedieť a ani to, prečo som si ich zafarbila.

Okamžite sa mi stala Claire ešte nesympatickejšia, ako mi bola doteraz. „Čo keby si si šla čítať a ja Helene poukazujem zvyšok domu?“ navrhla jej mama.

Olivia len prikývla a rozbehla sa k poličke s knihami.

„Koľko má rokov?“ spýtala som sa prekvapene, pretože mi pripadala primalá na čítanie.

„Štyri.“

„A už vie čítať?“ čudovala som sa.

„Nikdy nie je skoro začať sa vzdelávať,“ upozornila ma Claire. No jasné, tá malá bude v ôsmich rokoch vedieť zostrojiť atómovú bombu.

Len mi prstom ukázala na svoju izbu a konečne sme sa dostali k tej mojej.

Veľká manželská biela posteľ , stavaná skriňa, komoda, poličky, písací stôl, huňatý biely koberec, veľké zrkadlo na nožičkách, veľká plochá telka a jedno kreslo – to všetko sa v mojej novej izbe nachádzalo.

Oproti mojej starej izbe, v ktorej bola akurát tak jedna malá skriňa a posteľ to bol obrovský rozdiel.

A už teraz som nevedela ako to v tejto izbe vydržím. Pretože keď Claire za sebou zavrela dvere a nechala ma tu osamote, mala som pocit, akoby som sem nepatrila.

Isteže, ako by mohlo dievča s červenými vlasmi v otrhaných veciach patriť do bielej, veľkej a luxusnej izby?

Robert mi doniesol moju tašku do izby, povedal, že mi pani Dabssová odkazuje, že mám o pól hodinu zísť na raňajky a opäť sa stratil.

Mojich pár vecí som si do obrovskej prázdnej skrine vybalila za pár minút a tak som si teda ešte obzrela moju vlastnú kúpeľňu, v ktorej len tak mimochodom, bol aj sprchový kút aj vaňa. Napadlo ma, že tú vaňu dnes musím vyskúšať, pretože som sa v takej ešte nikdy v živote nekúpala.

Do jedálne som zišla o päť minút skôr ako som mala a tak som musela ešte čakať na Claire aj s Oliviou.

Raňajky nám začali servírovať presne o pól jedenástej. Tak na tejto vete vás môžu zaraziť hneď dva fakty – áno, fakt nám to Robert donášal priamo pod nos. Nuž a ako som zistila, každý voľný deň raňajkujú o pól jedenástej, obedujú o druhej a večerajú o siedmej. Medzitým, ale samozrejme Anne vždy pripraví nejaké občerstvenie, samozrejme – citujem Claire.

Každý mal na tanieri naloženú šunku, syr, zeleninu, opekané tousty a akési plnené vajíčka. Všetko som do seba napratala asi v rekordnom čase. Musím podotknúť, že Anne urobila fakt super náplň do tých vajíčok. Doteraz sa moje raňajky skladali tak nanajvýš zo suchého rožku s jogurtom (ak som teda nejaké vôbec mala). A zrazu predo mňa postavili plný tanier.

Claire na mňa pozerala opovrhujúcim pohľadom, od chvíle, keď som sa rozhodla používať len vidličku. Ňou sa predsa dá krájať tiež, tak čo má za problém?

Neprekvapilo ma, keď som u jej dcéry našla rovnaký pohľad.

„Ďakujem za raňajky,“ slušne som sa poďakovala a chcela som vstať od stola, no moja teta ma zastavila.

„Už od zajtra si prihlásená do školy,“ informovala ma. Škola? Na túto skutočnosť som ani nepomyslela. Za ten rok, čo som sa sama starala o Davida som musela dospieť a teraz som sa mala opäť stať dieťaťom?

„Aha.“ Na viac som sa nezmohla.

„A ešte by ma zaujímalo, či všetko tvoje oblečenie vyzerá... takto.“ Prebehla ma pohľadom.

Ostala som na ňu zízať s otvorenou pusou. Keby tak tušila, že to, čo teraz mám na sebe je to najlepšie čo mám.

„No... tak nejako,“ priznala som napokon.

„Aha.“ Prikývla, zamyslene si odhryzla miniatúrny kúsoček z toustu a nakoniec vyhlásila: „Tak to ti budem musieť niečo kúpiť. Mala som s tým rátať.“

Nakoniec sa mi konečne predsa len podarilo dostať do svojej novej izby a prvé čo som urobila bolo, že som schmatla telefón, ktorý stál na nočnom stolíku. Vytiahla z vrecka Nyine číslo a začala som ho vyťukávať, lenže po prvých troch číslach, mi došlo, že bude Nyia teraz v škole. A tak som smutne vrátila telefón na stolík a ovládačom zapla telu, ktorá visela na stene nad komodou oproti posteli.

Ako dlho som už ja nepozerala telku? Kedysi sme jednu mali, lenže keď Maiden zomrela, predali sme ju.

Prepínala som z kanálu na kanál, no nič ma nezaujalo. Nechala som to teda na nejakom stupídnom romantickom filme a uvažovala, či teraz budem takto tráviť každý deň – pozeraním telky.

Predtým som síce chodila o práce, upratovala a umývala Davida, ale aspoň som sa nikdy nenudila.

Boh vie, čo si teraz myslí Paul – prečo som neprišla do práce? Všimol si to vôbec? Zamyslene som si hrýzla peru, rozmýšľala nad Paulom a nejako sa mi pri tom všetkom podarilo zaspať. So spánkom v lietadle ani na lavičke sa to teda nedalo porovnať.

Snívalo sa mi ako inak o Paulovi – že prišiel sem a tvrdil, že ho to veľmi mrzí a že ma miluje. A ja som mu v tom sne ovinula ruky okolo krku a pobozkala ho. No vzápätí sa Paul rozplynul a namiesto toho predo mnou stála Claire a niečo mi hovorila. Ja som jej však nerozumela.

Keď som otvorila oči, nástenné hodiny ukazovali už tri hodiny poobede.

Takže som zmeškala obed. Tetuška musela mať radosť. No namiesto toho, aby som zišla dole som sa rozhodla konečne vyskúšať tú veľkú vaňu. A že stála fakt za to. Uložila som sa do horúcej vody a hlavu som si oprela o mäkký vankúšik, ktorý tvoril súčasť vane.

Asi by som v nej bola znova zaspala, keby sa neozvalo klopanie na dvere.

„Som v kúpeľni,“ zakričala som nevedno komu.

„Prepáčte, slečna, ale priniesol som vám olovrant. Môžem vám ho nechať v izbe?“ zakričal Robert.

„Mhm.“ Nebola som síce vôbec hladná, vzhľadom na to, že môj žalúdok bol zvyknutý na omnoho chudobnejšiu stravu za celý deň, ako som dnes skonzumovala za raňajky. Ale mala som pocit, že Robert by mi tu to jedlo nechal tak či tak.

„Slečna Claire mi povedala, že vás nemám budiť na obed. Mal som vás nechať oddychovať. Dúfam, že vám to nevadí,“ pokračoval Robert.

„Isteže nie.“

„Prídem vás teda zavolať na večeru, slečna. S dovolením.“ Aj napriek tomu, že som ho nevidela, vedela som si živo predstaviť ako sa klania.

„Robert?“ Dúfala som, že ešte ostal v miestnosti, pretože ma niečo akurát napadlo.

„Ako ďaleko je odtiaľto more? Chcela by som sa ísť ešte pred večerou prejsť.“ Skôr ako sa unudím k smrti, dodala som však už len v mysli.

„Nie je ďaleko, ale neviem, či je vhodný čas na prechádzku, slečna. Od rána sa zhoršilo počasia. Máme tu zamračené len niekoľko dní v roku. Zdá sa, že ste nevystihli práve dobrý čas.“ Ozval sa spoza dverí Robert.

„Ja som na škaredé počasie zvyknutá,“ ubezpečila som ho, konečne som vyliezla z vane a zabalila sa do huňatého krémového župana, ktorý som našla v skrinka.

Vyšla som z kúpeľne a prekvapene som zistila, že Robert ešte neodišiel z izby. „Prajete si ešte niečo, slečna?“ spýtal sa ma.

„Ani nie... teda vlastne áno. Mohli by ste mi prestať hovoriť slečna? Musíte uznať, že sa mi to oslovenie nehodí.“ Zastavila som ho na pól ceste k dverám.

„Toto oslovenie sa hodí ku každému mladému dievčaťu,“ ozrejmil mi, „ale ak si to želáte, tak vás tak nebudem oslovovať.“ Usmial sa na mňa a odišiel.

Prezliekla som sa do čistých vecí (teda len trička, mikinu aj rifle som si nechala) a špinavé tričko som si vyprala v ruke, keďže som si ho chcela zobrať do školy.

Ešte vlhké vlasy som si schovala pod kapucňu mikiny a vybrala som sa hľadať Roberta, aby mi podrobne popísal cestu.

Nakoniec som ho našla v kuchyni, ako sa o niečom rozpráva s Anne. Tá na mňa len škaredo zazrela, ale ústa nechala chvalabohu zavreté.

Robert mi povedal, ako sa dostanem na najbližšiu pláž a hneď na to som sa vydala na cestu. Jeho „nie je to ďaleko“ však bola bohapustá lož. Ja nie som žiadna lemra, ale kým som uvidela more, tak som sa aj zapotila. A okrem toho som dvakrát blbo odbočila a tak som sa musela pýtať na cestu nejakej babky.

Pri slove babka si však nepredstavujete žiadnu milú starú, trošku pribratú ženu v babičkovskom oblečení.

Toto bola zrelá štíhla šesťdesiatnička s lodičkami, elegantnou sukňou a blúzkou. Nevrlo mi odvetila, ktorým smerom sa mám vydať a nezabudla si ma prezrieť znechuteným pohľadom. Po ďalších desiatich minútach som sa konečne ocitla na pláži.

Ani to počasie nebolo až tak zlé, ako ho Robert popísal. Bolo síce trochu zatiahnuté, ale teplomer by stále ukazoval aspoň dvadsať stupňov.

Keď sa začala betónová cesta meniť na piesok, radšej som si vyzula topánky aj ponožky, aby som si ich nezničila ešte viac ako sú. Pomaly som sa vydala k priezračnej vode, ktorá v malých vlnkách narážala na kamene, ktoré na tejto pláži teda vôbec neboli ojedinelé.

Piesčitá plocha sa striedala s malými útesmi. Na tejto pláži sa však hrali deti s nafukovacou loptou a tak som radšej vyšla na veľké kamene a popreliezala ich až som sa dostala k ďalšej pláži, ktorá bola síce značne menšia, ale aspoň som na nej bola sama.

Vyhrnula som si teda rifle a končene som sa odhodlala ponoriť prsty do oceánu. Voda bola teplejšia ako vzduch, čo ma dosť prekvapilo. Pochytilo ma neuveriteľné nutkanie do nej vliesť celá, ktoré sa mi však podarilo prekonať, keďže som sa doteraz nenaučila plávať. A topiaci sa človek na pláži, kde nikto nie je – to by asi nedopadlo práve najlepšie. Namiesto toho dom vošla do vody aj prstami a priložila si ich k perám.

Vždy som si myslela, že slanosť oceána sa preháňa, ale ako som zistila, vôbec to tak nie je.

Postupne som si olizovala prsty, keď sa za mnou ozvalo zakašľanie. Trhla som sebou a pomaly som sa otočila.

Veľmi pekne ďakujem steel, Eliz a Simones za komentáre. Vážim si, že stesi našli tú chvíľku a napísali ich. :)

Autor: Nikki, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V tieni ilúzie - 6. kapitola: