OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V tieni ilúzie - 5. kapitola

26.03.2013 (17:00) • Nikki • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 550×

Kapitola 5. - Nový začiatok?

O štvrtej konečne ohlásili, že cestujúci do Carmelu sa majú hlásiť na pasovej kontrole. No tak to ešte bude len sranda! Som zvedavá, ako to tá moja úžasná teta, ktorú som ešte nemala česť spoznať, zariadila.

Pomaly som sa presunula do tej istej miestnosti, kde pred zhruba šiestimi hodinami zmizol Clark.

Ako sa ukázalo bola som prvá. Aké prekvapenie! Rozpačito som prišla k mužovi za akýmsi stolčekom.

„Dobrý deň. Môžem vidieť váš pas?“ spýtal sa ma zdvorilo. „No... ja žiaden nemám,“ vyletelo zo mňa. Muž na mňa prekvapene pozrel.

„Ako sa voláte?“

„Helena Daiwoodová,“ odvetila som nervózne. Muž sa začal hrabať v nejakých papieroch, vzápätí prikývol a posla ma do miestnosti za ním.

Kde som len tak mimochodom čakala ďalšiu hodinu. Miestnosť sa pomaly zapĺňala a ja som bola nakoniec rada, že som tu tak skoro, pretože za prvé by ostatným mohlo prísť tak trošičku divné, že ma ten chlap púšťa bez pasu. Zdá sa, že tá moja teta to fakt zariadila. Nuž a za druhé som aspoň mala miesto na sedenie. Až kým sme prešli na kontrolu leteniek. Tam sa mi totiž nepodarilo natlačiť tak rýchlo a v ďalšej miestnosti som skončila bez lavičku. Tam sme však čakali asi len pól hodinu, takže to až také tragické nebolo.

Potom nás začali púšťať do lietadla. Musím sa priznať, že by ma v živote nenapadlo, že s lietaním toho toľko narobia. Keď nastupujete do autobusu, tak vás predsa nekontrolujú na desiatich stanovištiach, nie?

Musím sa priznať, že so svojho prvého letu som prebdela akurát tak štart a desať minút na začiatku, kedy som sa nadchýňala nad tým, ako vychádzajúce slnko sfarbuje oblaky. Keby som nebola tak unavená, tak by som strávila celý let prilepená na okienku.

Únava však hrala proti mne a musím podotknúť, že toto bol omnoho príjemnejší spánok ako na tej lavičke.

Zobudil ma až monotónny hlas, ktorý oznamoval, že o desať minút pristaneme a máme si zapnúť bezpečnostné pásy. Mám taký pocit, že predtým hovoril ešte niečo, ale ja som po mojom prebudení bola schopná registrovať až to pristávanie.

Pri pohľade z okna som zistila, že slnko už bolo omnoho vyššie a žiarilo silnejšie. Niet divu, sme predsa v Carmele.

Po pristaní začali pilotovi všetci nadšene tlieskať a tak som sa k nim pridala.

Podľa jednotlivých šípok a inštrukcií som sa dostala do miestnosti, kde sa odovzdávala batožina a s mojou starou taškou som vyšla pred letisko.

Bolo tu omnoho rušnejšie ako vo Winnemucce. Všade sa hemžili ľudia (prevažne opálený – ku podivu) a teplota dosahovala minimálne tridsať stupňov celzia.

Napadlo ma, že by som si mohla vyzliecť mikinu, no uvedomila som si, že mám pod ňou tak staré tričko, že si možno ešte pamätá druhú svetovú. A na moju užásnú tetu by som mohla možno urobiť aspoň malý dojem.

Aj keď vlastne nemám dôvod. Odrazu si zistí, že má neter a hneď ju vytrháva z jej domova? A tak som si tú mikinu nakoniec predsa len vyzliekla a rozhliadla som sa po okoloidúcich, či tam neuvidím niekoho... kto sa na mňa aspoň trochu podobá?

Bol to vážne neskutočne zvláštny pocit – vedieť, že o chvíľu stretnem môjho pokrvného príbuzného. Nenazývala by som to rodinou, pretože t slovo má u mňa trošičku iný význam ako len rovnaká genetická informácia.

Odrazu som si však všimla muža v obleku, ktorý medzi ostatnými tak žiaril, až som si začala myslieť, že som bola slepá, keď som si ho nevšimla predtým.

Myslím, že už mal byť dávno na dôchodku, no aj napriek pokročilému veku pôsobil tak nejako dôstojne a nadnesene.

Dôležité však bolo, že v rukách držal ceduľu s nápisom: Helena Daywoodová (ja viem, poplietli mi i!).

No dobre, tak trochu som s už spojila dva a dva dohromady a uvedomila si, že keď mi tetuška platí letenku, tak na tom asi až tak finančne zle nebude.

Ale, že bude mať za manžela šesťdesiatročného mafiána ma teda nenapadlo.

Pristúpila som k mužovi a keďže mi nevenoval pozornosť, odkašľala som si.

„Prepáčte, ale Daiwoodová sa píše s mäkkým i,“ upozornila som ho. Keď sa na mňa konečne zahľadel, myslím, že ostal v šoku. A to riadne dlho. Až mi to začalo byť trápne, ale nakoniec sa predsa len spamätal.

„Slečna Daiwoodavá? Rád vás spoznávam. A ospravedlňujem sa za ten ypsilon.“ Podal mi ruku a ja som mu ju trochu vykoľajene stisla. Slečna? Vás? Podanie ruky? Prečo ma nikto nevaroval, že lietadlom sa dá letieť v čase?

No aspoňže obzretím okolia som sa uistila, že nie som mimo ja, ale očividne on.

„Vy ste... manžel mojej tety?“ Nadvihla som obočie. Najprv som sa chcela spýtať či je jej otec. Nuž ale uznajte, že keby to bol manžel bolo by to trápne.

„Ale nie!“ zasmial sa. „Som Robert. Šofér a komorník.“

Šofér a komorník? Robia si zo mňa srandu? Dostala som sa do nejakej hlúpej realityshow? Mám pocit, že som naňho zízala rovnako ako on na mňa, keď som mu oznámila moje meno.

„Aha... to ako fakt?“ uistila som. Šoféro-komorník mi však len prikývol, s mojím dovolením mi vzal tašku z pliec a presunuli sme sa k nablýskanému čiernemu autu. Vážne sa ma nepýtajte na značku, keďže som sa nikdy nemala dôvod vyznať v drahých autách. Musí vám však stačiť, že naživo som takéto auto nevidela.

Nastúpila som si na zadné sedadlo (Robert mi otvoril dvere) a začala som sa cítiť tak trochu trápne. Vážne ja sedím v aute s koženými sedadlami a šoférom?

Veď ešte včera som pracovala v malých potravinách spolu s urazeným Paulom a tou kravou Brendou. Možnože sa dnes ráno pri nej Paul prebudil a išli spolu do práce. A dnes ju určite opäť odprevadí. Všimne si vôbec, že som zmizla? A ak áno, čo si pomyslí?

„Vaša teta sa veľmi ospravedlňuje, ale mala určité neodkladné záležitosť a nemohla vás prísť čakať osobne,“ ospravedlňoval sa mi Robert za moju tetušku. Je možné, že cítite taký veľký odpor k človeku, ktorého ste ešte ani nestretli.

„Uhmh,“ zamrmlala som, keďže som nevedela ako na to reagovať. Teda vlastne vedela, ale myslím, že to by sa Robertovi pri jeho slovníku veľmi nepáčilo. Na čo ma dokelu chcela, keď ma nevie ani prísť počkať na letisko? Mala sa na svoju neter vybodnúť presne ako jej sestra (či brat- bohvie z akej je strany) a nechať ma u Davida doma!

Asi desať minút sme sa preplietali uličkami Carmelu, potom ďalších dvadsať minút pustatinou a jediné čo nás obklopovalo boli akési polia a more. Bledomodré s úžasnými pieskovými plážami, takmer opustené. Len sem – tam sa ocitol nejaký zaľúbený párik, či nejaký chlapík so psom, ktorému hádzal tanier. Fakt ako z filmu. Stavím sa, že deväťdesiatdeväť percent opýtaných by bolo z výhľadu nadšené, bohužiaľ ja som k nim nepatrila.

Nepopieram, že to malo isté čaro. Problém však bol, že kedykoľvek som sa na tú modrú šíravu zahľadela, bola som zúfalá. Vyvolala vo mne pocit, že som tak ďaleko od všetkých, na ktorých mi záleží, ako je to len možné.

Vo Westende som sa už halila do mikiny a tu pobehovali ľudia v plavkách. A tak som radšej hľadela na tie polia s obilím, kukuricou a rôznou zeleninou.

Potom sme však prešli po dlhom moste, ktorý mávali v stredoveku. Viete čo myslím? Akoby sme prešli cez nejakú priekopu. Určite bola vykopaná a vyplnená vodou z mora, aby mesto chránila v minulosti. Most však bol až neobyčajne dlhý a priekopa široká.

 Zaujímalo by ma, či takto majú ohradenú celú oblasť, keďže koniec tej vodnej ohrady som nevidela.

Za kanálom však scenéria pokračovala. Akurát pobrežie bolo členitejšie a polia menšie, za to však rozmanitejšie.

A po chvíli sa spolu s nápisom Spellbrook začali objavovať prvé domy. Spočiatku vyzerali celkom obyčajne. No po asi dvoch minútach jazdy nastal akýsi zlom a z obyčajných domov sa stali paláce. Nie doslova, samozrejme.

Nikdy predtým som také domy nevidela. A aj keď, tak nie po kope. Ale tu mala každá vila veľký pozemok s bazénom a garážou. A napriek tomu to pôsobilo akosi starožitne. Honosne, starožitne, čisto.

Doteraz som nevedela, že mestá tohto typu vôbec existujú. No možno také neboli len v Nevade. Alebo presnejšie tam, kde som bývala.

Nevedela som však prestať obdivovať jeden dom za druhým. Mala som pocit, akoby som sa ocitla v inom svete.

Robert začal spomaľovať až zastal pred obrovským domom so základmi určite ešte z predminulého storočia. Ak teda nebol ešte starší. Ale rozhodne dobre zrekonštruovaný a udržiavaný.

Zrazu sa pred nami začala otvárať skôr dekoračná, ako ochranná brána, a tak som usúdila, že asi použil nejaký ovládač.

Po štrkovej cestičke išiel ďalej asi ešte meter, potom zastal a otvoril mi dvere. „Ešte odveziem auto do garáže, slečna. Vy môžete už ísť dovnútra, ak chcete. Len zazvoňte, Anne vám otvorí,“ dodal s úsmevom a už bol opäť v aute. Ja som však otvorila kufor, aby som si zobrala tašku. Robert však na mňa zakričal, že on mi ju prinesie.

Na chvíľu som tam ostala stáť a rozhliadať sa po pozemku. Nepôsobil nijako obrovsky, avšak to nevylučuje snobsky. Značnú časť zaberal jednoposchodový dom a garáž. Zvyšok bol posiaty trávnikom, štrkovými chodníčkami a asi meter vysokými lampičkami. Žiaden bazén, či jazero, čo by ste pri takomto dome čakali. Aj tak to však všetko dokopy vyvolávalo dojem luxusu.

Po preskúmaní som odbočila na cestičku, ktorá viedla k domu.

Úprimne, chcela som do toho domu vojsť spolu s ním a tak som sa po tej cestičke čo najpomalšie vliekla k majestátnym vchodovým dverám. Potom som si však všimla, že garáž je spojená so zvyškom domu, takže tam asi budú aj dvere. A Robert nemá najmenší dôvod, aby to obchádzal zvonku.

Pomaly som teda zrýchlila, vyšla po troch schodoch a konečne som sa dostala k dverám. Stlačila som jediné tlačidlo, ktoré som videla a dúfala, že to bude zvonček.

Žiaden zvuk som však nepočula a tak som dvakrát zaklopala. O pár sekúnd na na to mi už otvárala asi tridsaťročná vychudnutá žena v tmavej uniforme, zrejme upratovačky. Ryšavé vlasy mala zapletané do vrkoča a prehodené cez plece na bok.

„Želáte si?“ Zmerala si ma nedôverčivým a zároveň opovrhujúcim pohľadom.

A mňa odrazu nenapadla jediná zmysluplná veta, ktorú by som jej mala odpovedať. Hoci som už bola vo veľa pestúnskych rodinách, nikdy som ich zamestnancom nemusela vysvetľovať, že si ma dočasne adoptovali.

A už obzvlášť som nevedela ako to mám vysvetliť tejto žene, ktorá je zo mňa očividne zhnusená.

„Ja...“ vysúkala som zo seba a utrela som si spotené dlane nenápadne do nohavíc, „... som Helena Daiwoodová.“ Dúfala som, že jej aspoň moje meno niečo napovie. A očividne som sa nemýlila.

„Aha,“ vydýchla a odstúpila z dverí. „Pani Dabssová vás už očakáva.“ Pokynula mi, aby som vošla a tak som aj urobila, keď sa z poschodia ozval ženský hlas.

„Anne! Už je tu?“

„Áno, pani,“ odvetila žena vedľa mňa. Vzápätí som počula, ako niekto kráčala po schodoch. A ja som dostala chuť sa v tejto obrovskej hale - ktorú očividne zariaďovali s heslom: menej je niekedy viac – schovať. Jediné, čo sa tu však nachádzalo boli obrazy, pohovka so stolíkom a starožitná skriňa. Keď tak nad tým uvažujem, do tej skrine by som sa poľahky vošla.

Skôr ako som však môj super nápad stihla prehodnotiť na vrchole schodiska sa zjavila silueta, ktorá sa pomaly približovala až som ju videla detailne.

Nebola vychudnutá ako tu prítomná Anne, za to štíhla. Špinavo-blonďavé vlasy mala zopnuté do vysokého copu a tmavomodré oči (presne ako tie moje) jej lemovala jemná linka. Oblečenú mala bielu blúzku a šedú obtiahnutú sukňu, ktorá jej siahala od pása po kolená a dokonale obopínala. Až som sa čudovala, ako v tom môže chodiť.

Uvedomila som si, že inak by som si majiteľku tohto domu nevedela predstaviť. Neprekvapilo ma, že som v jej očiach videla rovnaké znechutenie zmiešané s prekvapením ako u jej personálu. Bolo mi jasné, že na ľudí ako ja nie sú zvyknutí. Maximálne tak nad nimi ohŕňajú nosy niekde na ulici.

„Ahoj, som Claire Dabssová, tvoja teta,“ podala mi formálne ruku.

Autor: Nikki, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V tieni ilúzie - 5. kapitola: