OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V tieni ilúzie - 4. kapitola

22.03.2013 (10:00) • Nikki • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 651×

Kapitola 4. - Nie navždy

Klamala by som, keby som tvrdila, že ma tá informácia totálne neodrovnala.

„Ak... akože moja mama?“ šepla som priškrteným hlasom. Za celých takmer sedemnásť rokov som nemala nikoho, komu by som mohla hovoriť mama. To slovo z mojich úst znelo akosi neprirodzene a nebolo to len tým priškrteným hlasom.

To je jedno! Tá žena sa ma vzdala a nekontaktovala ma. Nechcem ju spoznať! Nahovárala som si. No kurátorka mi túto vec uľahčila.

„Nie. Vlastne tvoja teta. Dozvedela sa, že má neter a chce ťa adoptovať. Tvoja matka nedávno umrela,“ objasnila mi.

„Aha,“ vydýchla som. Odrazu mi prišlo akosi nevoľno. Celý tento deň bol katastrofa, ktorá nie a nie končiť. Už som to neudržala a obed z obchodu som bežala hodiť do záchodu.

Ostala som sedieť na studených kachličkách a objímať záchodovú misu ešte asi desať minút – až kým sa svet okolo mňa neprestal točiť.

Ani kurátorka, ani David sa neprišli pozrieť, či som v poriadku. Vypláchla som si ústa a vrátila sa naspäť do obývačky.

„Choď sa pobaliť. Dnes už som tu strávila až priveľa času! Počkám na teba v aute!“ oznámila mi nekompromisne a pobrala sa k východu.

„Počkajte!“ zastavila som ju. „Ja s vami nepôjdem. Mne je tu dobre.“ Opäť som sa obrátila na Davida, v nádeji, že moje slová potvrdí. Moje prosby boli tentokrát vypočuté, keďže aspoň prikývol.

„Ty nechceš spoznať svoju rodinu?“ vyvalila na mňa oči kurátorka.

„Moja rodina je tu. Inú nepotrebujem!“ Pokrútila som hlavou.

„Tak to máme šťastie, že na tvojej odpovedi nezáleží!“ vysmiala sa mi do tváre a buchla za sebou dverami.

Neviem koľko som tam tak stála, hľadela na dvere a utápala sa v sebaľútosti. Prebrala ma až ruka, ktorá mi dopadla na rameno.

„Mala by si si zbaliť,“ upozornil ma David. Neprítomne som sa naňho pozrela, prikývla a pobrala sa do izby.

Vytiahla som spod postele starú cestovnú tašku a nahádzala som do nej všetky moje veci, ktorých teda veľa nebolo.

Pohľad mi padol na otvorené okno, cez ktoré dnu prúdil chladný vzduch. Mohla by som utiecť? Ale kam? K Nyii, ani k Torrey by som nemohla. Tie by ma nemali kam dať. A Paul... Paul ma nenávidí.

A ani sa s nimi nebudem mať možnosť rozlúčiť. Až teraz som si uvedomila ako by bolo všetko iné, keby som včera povedala pravdu. Teraz by som utekala za ním, on by ma objal, utešoval a... ostali by sme spolu.

Poslednýkrát som sa pozrela na svoju izbu, ktorá by na ostatných pravdepodobne pôsobila trošku strašidelne v tejto tme. No ja som sa tu cítila... ako doma.

Znova sa mi spustil prúd sĺz po lícach. Po celý čas čo som tu bývala som odmietala nazývať tento dom mojím domovom... až do dnes. Do dňa kedy odchádzam.

Vzápätí som však samú seba utešila myšlienkou, že sem budem chodiť na návštevy. Hádam to nebude až tak ďaleko, aby som sa sem nedostala nejakým autobusom.

Zavrela som dvere izby s presvedčením, že to nie je poslednýkrát, čo som do nej vkročila.

David čakal pred vchodovými dverami a rozpačito sa pozeral všade inam, len nie na mňa.

Nebol však jediný, kto bol v rozpakoch a napriek všetkému mi bude chýbať. Mala som chuť ho objať a vyplakať sa mu na ramene – pretože to bolo presne to, čo som práve teraz potrebovala. Ale nevedela som ako by na to zareagoval.

„Zaplatila som nájom a aj elektrinu,“ prehodila som radšej. Konečne na mňa pozrel, prikývol a šepol jedno nesmelé: „Ďakujem.“

Silene som sa naňho usmiala a nemohla som uveriť, čo vzápätí urobil. Oblapil ma rukami a o sekundu na to sa odtiahol.

Keď som nad tým spätne rozmýšľala, nikdy som si nevedela presne vybaviť, či som si to náhodou len nevybájila.

„Zbohom,“ šepol mi a vyšiel so mnou do noci. Zbohom - to znie ako keby sme sa lúčili navždy.

Prešla som pred kurátorkino auto, naložila som si tašku do kufra a zahľadela sa na dom. Koľkokrát ma sem Paul odprevádzal? Koľkokrát som v ňom Davida sprchovala a ukladala do postele? Koľkokrát som počúvala jeho plač za Maiden? Koľkokrát som tu počítala dni do ďalšej výplaty?

Nech bol ten život akokoľvek ťažký, odrazu som vedela, že lepší byť nemohol. Nech už som sa sťažovala ako som chcela.

Pretože to bol môj život! A teraz mi ho chcú zobrať.

Kurátorka niečo zahulákala cez okienko. Nevnímala som slová, len podráždený tón. David mi zakýval, aj keď sa mi to možno len zdalo – predsa len som mala oči plné sĺz a ešte k tomu bola tma.

Ale predsa som odkývala a nasadla do auta. A on to auto sledoval až kým sme nezašli za roh. A možno tam stál aj potom, neviem.

Pripomenulo mi to ako som sa dívavala za Paulom.

Možno ma mal predsa len David rád. Splietla som sa. No krajší omyl to byť nemohol. Prečo všetky dobré veci musí človek zistiť, až keď je po nich?

„Počkajte!“ zvrieskla som odrazu, pretože sme práve prechádzala po ulici, kde bývala Nyia. Kurátorka prudko zabrzdila a netrpezlivo sa na mňa pozrela.

„Býva tu len jedna kamarátka. Potrvá len sekundu kým sa s ňou rozlúčim. Len sekundu,“ prosila som. Kurátorka sa nerozhodne zahľadela pred seba a nakoniec prikývla.

„Ale len chvíľu!“ upozornila ma a hneď na to som trielila von z auta ku vchodu. Na zvončekoch som rýchlo našla meno „Nelson“ a dlho zazvonila. Nič. Skúsila som to znova a hneď na to sa z okna na treťom poschodí sa vyklonila hlava. Bola príliš veľká tma na to, aby som vedela určiť koho je.

„NYia?“ zakričala som. No hej... mohli by ma zavrieť za rušenie nočného pokoja. To bolo však teraz to posledné, čo ma trápilo.

„Helena?“ ozvalo sa z okna neisto.

„Môžeš zísť nachvíľku dole?“ spýtala som sa. NYiina hlava vzápätí zmizla za oknom a ja som uprela zrak na dvere pred sebou. Nemohla som sa otočiť a riskovať, že uvidím kurátorku v aute, ktorá na mňa bude mávať, aby som už išla.

Konečne sa na chodbe paneláku zasvietilo a asi o tridsať sekúnd na to mi už NYia otvárala.

„Ahoj. Stalo sa niečo?“ divila sa NYia. Takéto neskoré návštevy som totiž často nerobila... vlastne nikdy.

Ja som to však už nevydržala a hodila sa jej okolo krku a slzy sa vydali na dlhú cestu po mojej tvári a krku, kde sa mi vsakovali do mikiny.

„Odchádzam!“ vzlykla som. A zistila som, že na rozlúčku som si nemohla vybrať nikoho lepšieho ako NYiu, ktorá bola vždy taká spontánna a emocionálna.

Mám taký pocit, že začala so mnou plakať ešte predtým ako som to povedala. To však môže byť len pocit.

„Odchádzaš? A kam?“ Nechápala.

„Neviem,“ priznala som, keď som si uvedomila, že miesto môjho ďalšieho pobytu mi ešte nebolo oznámené. „Prišla kurátorka,“ dodala som.

„Ale... ale veď mala prísť až o mesiac! Vravela si to!“ vyhŕkla to tak trochu obviňujúco, akoby mala pocit, že som jej klamala.

„Mala,“ priznala som šeptom, „ale našli moju rodinu.“

„Tak to je... to je skvelé. Urči... určite ti tam bude dobre,“ fňukla, no z tónu jej hlasu bolo jasné, že sa jej to skvelé vôbec nezdá. Musela som sa usmiať. Konečne som cítila, že niekto nechce, aby som odišla. No napriek tomu sa ma snaží povzbudiť a je rád, že som našla rodinu. Ak si ešte raz pomyslím o NYii, že je sprostá, tak ma prosím zastreľte.

„Ani nevieš ako veľmi ťa ľúbim.“ Z očí mi vytryskli ďalšie slzy. Neviem koľko sme tam stáli a objímali sa skryté v tme, ale vydržala by som tak večne.

„Už musíme!“ oznámila mi kurátorka a poťukala ma po pleci. NYia ma však stisla ešte pevnejšie, akoby sa ma nechcela vzdať. Ja som ju však napriek svojej vôli pustila.

„Nemáte pero?“ obrátila sa odrazu na kurátorku. „A papier?“

Kurátorka na ňu udivene pozrela, zašmátrala však v kabelke a podala NYii požadované veci. Obe sme s napätím čakali, čo má v úmysle Nyia napísať. Oprela si papierik o stenu, rýchlo naň čosi načmárala a podala mi ho.

„To je číslo na náš telefón,“ šepla. Vďačne som prikývla. Doteraz som nemala poňatia o tom, že NYia má doma telefón, ale teraz mi neprišla tá správna chvíľa na to, aby som sa nad tým pozastavovala. To číslo mi však dalo akúsi nádej a... silu? Neviem ako inak to nazvať, ale odrazu som sa cítila o trošku lepšie. Vedela som totiž, že s nimi... či pri najmenšom s ňou ostanem spojená.

Strčila som si papierik do vrecka a objala ju. A nemala som poňatia, kedy ju opäť zovriem v náručí.

„Hneď ako sa dostaneš k nejakému telefónu, tak mi zavolaj, hej?“ uistila sa, na čo som prikývla, pretože som opäť revala. Vlastne... stále.

„Pozdravuj odo mňa Torrey a aj... a aj Paula, áno?“ pripomenula som jej. „Mám ťa rada.“

„Aj ja teba.“ A s týmito slovami som sa otočila a kráčala s kurátorkou k auto pevne zvierajúc papierik v o vrecku – moju jedinú oporu.

Odrazu som mala pocit, že bez toho čísla by som odísť nedokázala. Neobzrela som za Nyiou, až kým som nenastúpila na miesto spolujazdca. Pretože som si bola istá, že by som sa buď za ňou rozbehla, alebo neudržala na nohách. A rovnako ako som ja sledovávala Paula pri odchode, tak teraz ona sledovala mňa. A ja ju.

Až kým som ju nestratila z dohľadu.

Kurátorka ma po vyše hodinovej jazde jej autom vysadila na letisku vo Winnemucce. Zaujímalo by ma, kto jej preplatí benzín.

„Letisko?“ šepla som zúfalo, keď som uvidela obrovskú budovu s logom lietadielka. Takže moje nádeje na časté návštevy úplne zhasli.

Vlastne sa postupne vytrácala s každým prejdeným kilometrom, ale letisko ma úplne odrovnalo.

„Lietadlom síce budeš letieť len dve hodiny, ale autom by to trvalo deväť hodín,“ oznámila mi kurátorka. 

Počas celej cesty som nenabrala ani raz odvahu spýtať sa jej, kam vlastne ideme. Pretože keby mi povedala, že je to príliš ďaleko, tak by som sa pravdepodobne psychicky zložila. A už beztak som od toho nemala ďaleko.

Musím však priznať, že tá hodinová cesta auto mi pomohla sa z toho tak trošku spamätať. Nehovorím, že úplne - to určite nie. No však tých deväť hodín ma dorazilo asi ešte viac ako letisko. Na letenku nebudem mať, auto tak isto. Tak to sem mám ísť dva dni peši, aby som ich mohla navštíviť?

Rozhodla som sa však tým teraz nezaoberať, pretože som vedela, že ja sa sem nejako dostanem. A či už to bude ufom, alebo po štyroch je mi to jedno. Mňa to neodradí! Sľúbila som si a nasledovala kurátorku, ktorá už vyšla z auta. Strčila mi do ruky moju cestovnú ošúchanú tašku, zamkla auto a vydali sme sa spolu do budovy.

Vybrala som si z auta tašku a vybrala som sa za kurátorkou do budovy.

„Kam to vlastne letím?“ konečne som sa odvážila opýtať sa.

„Do Carmelu. Počula si už o tom? Je to veľmi obľúbené letovisko v Kalifornii. Budeš bývať v mestečku pri ňom.“

„Carmel? Ale to je predsa pri mori?“ zaúpela som. Kurátorka sa na mňa rozžiarene usmiala a prikývla. Sen každého – bývať pri mori. Lenže ja som pri mori ešte nikdy nebola. V Nevade pri Winnemucce sa mi páčilo. Boli tu štyri ročné obdobia a žiadne more, ktoré mi však vôbec nechýbalo.

Potrebovala som ísť na miesto ako toto. Ktoré by sa mu podobalo, keď už ničím iným – tak aspoň počasím. Bývala som už v štyroch opatrovníckych rodinách a dva roky som strávila v decáku. Ale vždy to bolo aspoň v Nevade.

Vošli sme do budovy letiska a kurátorka sa hneď zaradila do fronty pri jednom z okienok.

Ja som nevidela zmysel v tom, aby som tam s ňou postávala, keďže ma nepožiadala. A tak som sa prechádzala po hale letiska.

Párkrát sme vo Winnemucce boli ešte s Maiden a Davidom. Maiden mi sľúbila, že raz niekam spolu poletíme, pretože som ešte nikdy nelietala lietadlom.

Bohužiaľ však svoj sľub nestihla splniť. Civela som von oknom na temnú krajinu osvetlenú lampami a spomínala som ako stáli tesne pred letiskom a sledovali pristávajúce a odlietajúce lietadlá.

Maiden som mala rada. Veľmi. Bola to najlepšia opatrovníčka, akú som kedy mala. Odišla však príliš rýchlo. A ja som nemohla ani plakať nad jej smrťou, pretože tu bol David, o ktorého sa bolo treba postarať.

A tak som musela byť silná za nás oboch. Čo si teraz David bezo mňa počne? Bude sa ďalej ožierať a chodiť do krčiem na dlh? Kto ich bude zaňho platiť?

Možno skončí vo väzení. Ale tam aspoň nebude mať prístup k alkoholu. Možno sa raz ožerie tak, až sa otrávi. A nikto ani nebude vedieť, že zomrel... až kým niekto neucíti zápach...

A možno ho občas... len niekedy príde skontrolovať NYia, alebo... Alebo kto? Paul? Ten asi ťažko. Teraz má predsa Brendu. A NYia nebude mať guráž na to, aby Davida osprchovala a ani peniaze, aby mu kúpila jedlo.

Oni mu nemali byť za čo vďačný – nemali mu ani dôvod pomáhať. Veď kto by veril, že sa taká troska môže ešte postaviť na nohy?

Oprela som si čelo o studenú tabuľu skla, pretože mi odrazu bolo akosi horúco. Cítila som sa tak zvláštne – ako vo sne. A na stotinu sekundy som tomu vážne aj uverila, že je to všetko len zlá nočná mora a ja sa zobudím vo svojej posteli a pôjdem do práce, kde sa konečne uzmierim s Paulom. Lenže na to ja už možno príležitosť mať nebudem. Pretože keď ich prídem navštíviť, možno na mňa už všetci zabudnú.

„Zlý deň?“ začula som za sebou hlas. Odlepila som sa od okna a zahľadela som sa najprv do odrazu, aby som sa uistila, či tá veta bola skutočne adresovaná mne. Za mnou stál nejaký holohlaý chlapec asi o tri roky mladší odo mňa v tmavej mikine a rukami vo vreckách.

Konečne som sa otočila a silene usmiala. „Veľmi.“ Prikývla som.

„No ja som tiež nemal najlepší, ale to sa občas stáva.“ Mykol plecami a ponúkol ma cukríkmi, ktoré vytiahol z vreciek. Jeden som si vďačne vzala – tak predsa mám na deň výplaty niečo sladkého.

„Občas áno,“ pripustila som.

„A čo sa ti stalo?“ Pozrel na mňa veľkými šedými očami a aj napriek mladému veku bol o niečo vyšší odo mňa.

Zdráhavo som naňho pozrela. Vážne sa mám sťažovať chlapcovi, ktorého poznám sotva dve minúty?

„Väčšinou to pomôže, keď sa môžeš niekomu zveriť.“ Posmelil ma.

„Sťahujem sa,“ priznala som nakoniec. „Preč od priateľov a... rodiny.“

„Možno, že to bude na tom novom mieste lepšie ako to bolo na tom starom.“ Usmial sa a ukázal žiarivý rad zadrátovaných zubov.

„Nebude.“ Pokrútila som rozhodne hlavou.

„To nemôžeš vedieť.“ Pre zmenu pokrútil hlavou on. „Nikdy nevieš čo sa môže stať.“

„To je pravda,“ pripustila som. „A čo sa stalo tebe? Hovoril si, že si tiež nemal najlepší deň.“

„Uf!“ vydýchol si a niekoľko sekúnd na mňa hľadel, akoby zvažoval, či mi to má povedať, alebo nie. Nakoniec však spustil: „Zase ma presúvajú do inej nemocnice. Ale mne už sa nechce cestovať. Ale majú tam lepšiu liečbu, ktorá mi pomôže.“ Opäť úsmev.

„Si... si chorý?“

„Mám rakovinu.“ Prikývol vážne. „Ale neboj sa, vyliečim sa z toho. Pretože na všetko sa musíš pozerať pozitívne,“ dodal, keď videl môj výraz.

„Ja... som si istá, že sa vyliečiš,“ pritakala som.

„Clark!“ zakričal odkadiaľsi ženský hlas a chlapec predo mnou sa otočil.

„Už musím ísť. To je mama,“ vzdychol si.

„Uhmh. A... držím palce.“ Povzbudivo som sa naňho usmiala. Clark dobehol k mame, objal ju a ona ho chytila za ruky. Spolu vošli do dverí označených nápisom „Kontrola pasov.“

Clark mi však otvoril oči a ukázal, že sú aj horšie veci ako tie, ktoré sa dejú mne. Ľudia sú však natoľko sebecký, že vidia len svoje problémy a ostatní ich nezaujímajú.

Clark však aj napriek tomu, že je to dieťa a má rakovinu sa ma snažil utešiť. Často som neskôr rozmýšľala ako to s ním dopadlo... Poznala som ho asi päť minút a aj tak to bol jeden z ľudí, ktorý zásadne ovplyvnili môj život.

„Mám letenku!“ zašibrinkovala mi kurátorka pred očami letenkou.

„Kto vlastne zaplatil tú letenku? Vy?“ Vyvalila som na ňu oči. Nevedela som, že sociálny pracovníci sú taký dobrosrdečný a platia deťom len tak letenky.

„Ale nie. Tvoja teta. Vyzerá byť veľmi sympatická,“ zamyslela sa.

„Ale ja nemám pas. Ako ma chcete dostať z Nevady do Californie bez pasu?“ pripomenula som jej. To posledné, za čo by ma napadlo vyhadzovať peniaze bol totiž pas.

„Neboj sa, tvoja teta sa o všetko postarala.“ Usmiala sa na mňa kurátorka. Nabásni nejako prehnane o tej mojej tete, či sa to zdá len mne?

„Ja už pôjdem. Zvládneš to tu už sama, že?“ informovala sa. Nečakala však na moju odpoveď a s krátkym: „Ahoj,“ odišla.

A tak som osamela. Už dávno som sa naučila rozumieť vete: Aj v dave ľudí sa môže človek cítiť sám. A tak tomu bolo aj teraz.

Posadila som sa na jednu z voľných lavičiek a zahľadela sa na letenku. Keď som však videla čas odletu takmer šľahlo. 6:00! 6:00? To ako vážne? To tu mám ako ďalších osem hodín len tak sedieť?! To ma nemohla vyzdvihnúť neskôr? Alebo mi dať aspoň čas na poriadnu rozlúčku?

Tak tomuto sa hovorí zákernosť!

Nachvíľu som rozmýšľala, že vyrazím naspäť domov – aspoň sa so všetkými rozlúčiť. No vzápätí som to zavrhla. Predsa len je noc. A možno sa nakoniec natiahnem na lavičke a zaspím... škoda, že už ku mne nikto ako Clark neprišiel a nerobil mi spoločnosť.

 Verte či nie, ja som fakt spala na letisku na lavičke. Bola som z dňa tak vyčerpaná, že mi už nakoniec ani nevadilo, že sa na mňa každý pozerá ako na bezdomovca. A musela som tak fakt aj vyzerať, pretože ku mne prišiel jeden z ochrankárov, zobudil ma a začal mi hovoriť niečo o tom, že by som mala ísť do útulku a nie spať na letisku.

Keď som mu však ukázala letenku, sklapol. Aj tak na mňa ale neprestali všetci zízať. Keď veľké nástenné hodiny odbili dve ráno, vybrala som sa na verejné vécko a popri inom som sa aj napila vody z kuhútika.

Keď som sa tak na seba zahľadela do zrkadla, nedivila som sa, že ma chcel ochrankár vyhodiť. Odrastené červené vlasy mi odstávali od hlavy, v mikine som vyzerala neforemne a trochu ako chlap. A opuchnuté oči boli ako čerešnička na torte. Ale takto som ja vyzerala každý deň... už veľmi dlho. Maiden sa ma vtedy snažila zmeniť a nepodarilo sa jej to. Bola to moja obrana proti tomu, čo sa stalo v minulosti.

Autor: Nikki, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V tieni ilúzie - 4. kapitola: