OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V tieni ilúzie - 33. kapitola + Epilóg

17.11.2013 (13:00) • Nikki • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 643×

33. kapitola - Nie vždy sú prekvapenia pekné

„Au,“ sykla som, keď mi noha pokĺzla na jednej zo skál. Liam ma však zachytil. Šťastne som sa naňho usmiala, nakoniec sa ale predsa len vymanila z jeho náručia. „Už tam skoro budeme,“ šepla som a pokračovala v ceste. Slnko pomaly začínalo zapadať a more sfarbovalo do ružova.

Úprimne som bola šokovaná, keď mi Liam oznámil, že sme vlastne ešte ani nemali poriadne rande. Nechápala som síce prečo práve teraz, ale priveľmi som sa tomu nápadu nebránila.

Každopádne sme sa teraz predierali pomedzi skaly. Na našu pláž. Tam kde som ho stretla. Prvý a vlastne aj druhýkrát. Tam kde ma naučil plávať.

„Takže nechystáš sa na žiadnu sebevražednú misiu, však?“ Nemohla som si pomôcť, mala som pocit, že mi týmto dáva zbohom.

„Prosím ťa!“ Zasmial sa.

„Zajtra idem s tebou, je ti to dúfam jasné?“ informovala som sa. Nechcela som, aby sa nič zvrtlo. Musím ho ochrániť za každú cenu, nech sa stane čokoľvek.

Prikývol. A mňa až prekvapilo, ako ľahko súhlasil.

Usadili sme sa do piesku a spokojne som sa mu oprela chrbtom o hruď. Nikdy by som neverila, že raz budem s niekým sedieť na pláži a zízať na západ slnka. S niekým koho milujem tak veľmi, až mi to spôsobuje takmer fyzickú bolesť, keď pri mne nie je.

Otočila som hlavu a váhavo sa naňho zahľadela. Mal zavreté oči a zrejme si vychutnával slnko, asi však vycítil môj pohľad a oči otvoril.

Mala by som mu to povedať? Raz určite, ale je teraz tá vhodná chvíľa? Nemali by práve muži byť tí, ktorí vám prvýkrát povedia: Milujem ťa.

Možno nie, ale mne to proste nejako nešlo z hrdla.

Nakoniec som sa odvrátila naspäť a nasledovala jeho príklad – zavrela som oči.

„Dokázal by som tu zomrieť,“ zašepkal mi do vlasov a vtisol pusu na vrch hlavy. Ja nie, pomyslela som si. Tešila som sa na to všetko, čo s ním ešte zažijem. Možno si ho jedného dňa dokonca vezmem, kto vie? Pôjdeme spolu na vysokú. Možno by na mňa mohol tie dva roky počkať...

Nahlas som však nepovedala nič.

Nemohli sme ostať dlho – museli sme toho ešte veľa stihnúť za túto noc. Ešte stále bolo svetlo, keď sme sa pobrali preč z pláže.

Povedať, že som bola mierne vyčerpaná, po tom, čo sme obehali takmer všetky domy v meste, by bolo príliš slabé slovo.

Každému sme nahovorili, že potrebujeme ich moc z príkazu starostu v záujme zveľaďovania mesta. Úprimne ma prekvapilo, keď len niektorí z obyvateľov na nás vrhli nevrlé pohľady, po tom, čo sme im v tak nekresťanské hodiny zvonili na dvere. Laim sa mi zdal zakaždým iným. Bolo to zvláštne, ale cítila som, ako z neho sála moc. Začínal byť stále akýsi nepokojnejší – neustále sa mrvil a škrabal, akoby sa vôbec necítil vo vlastnej koži.

A ja som nevedela, či mám jeho zmenu správania pripisovať únave, alebo neustále prísunu moci.

Znepokojene som naňho občas pozrela, on však moje pohľady ignoroval a na otázky typu: Si v poriadku? Odpovedal, že je len unavený. Nemal by byť však z toľkej moci, čo v ňom prúdila skôr nabudený?

Paul nám volal, že dal otcovi ďalšiu dávku tabletiek, aj keď som si nebola celkom istá, či to starý Clayton zvládne a neotrčí nám rovno kopytá.

Možno to bolo bezcitné, ale pri pomyslení, že by mal zomrieť, som nepocítila ani štipku ľútosti. Dokonca ani keď som brala do úvahy, že by to Liama a Paula zrejme ranilo. Paul o pláne zjavne vedel, prekvapilo ho však, že o ňom viem ja.

„Dobrý večer, ospravedlňujem sa, že vás tak v noci vyrušujeme, ale starosta vás žiada, aby ste mi na jeden deň predali svoju moc,“ automaticky odrapotal Liam, keď nám otvoril postarší pán.

„Poďte ďalej,“ zašomral a naša najnovšia obeť klamstiev a pustila nás do obývačky.

„Idem zobudiť ženu,“ zamrmlal potom, čo nás usadil v obývačke.

„Mám výčitky svedomia,“ pošepla som Liamovi, keď sa k nám šuchtali muž už aj so svojou manželkou. Ako môžeme okrádať takýchto starých ľudí o ich životnú energiu? Presne to sme im totiž brali. Vďaka tomu totiž dokázali robiť sugesciu. Liam sa spočiatku bál, že to preženie a všetkých pozabíja.

Dokázal však nejako inštinktívne vycítiť hranicu. So starším párom to prebehlo ešte rýchlejšie ako s ostatnými, keďže už toľko tej životnej energie nemali.

Po meste sme pobehovali asi do trišvrte na štyri. U posledného domu, som si však bola istá, že Liam mi tam za chvíľu odpadne. Triasol sa a ja som jeho: Je to len z únavy, prestávala veriť.

Keď sme prišli domov, mala som pocit, že triaška mierne ustáva. No mohol sa mi len z únavy zahmlievať zrak.

„Napi sa,“ podal mi pohár s pomarančovým džúsom.

„Mhm,“ zabrala som si ho od neho. „Už je ti lepšie?“

„Vyspím sa a bude,“ upokojoval ma milým úsmevom.

„Volal si s Paulom? Ako je na tom otec po tej druhej dávke?“ ďalšie

„Môžem mu zavolať.“ Mykol plecami. „Pravdepodobne ešte bude hore.“

Vďačne som sa naňho usmiala a poriadne si logla z džúsu. Za tú celú noc mi totiž poriadne vysmädlo. Až po treťom hlte som si uvedomila, že džús chutí nejako divne.

Možno sa pokazil, pomyslela som si. Alebo... Podozrievavo som sa pozrela na Liama ktorý ma zaujato pozoroval a pritom niečo hovoril do telefónu.

Presne v tej chvíli vo mne vzrástla panika. Prinútila som sa však naňho usmiať a a s pohárom pri perách, predstierajúc, že pregĺgam som prešla do kúpeľne. A tam poskakujúcu oranžovú tekutinu z mojich trasľavých rúk vyliala do umývadla. Ale nie celkom, aby mu to nebolo podozrivé.

Možno si len paranoidná. Možno sa ťa nepokúša uspať. Možno. Ibaže to možno ma upokojiť nedokázalo.

Triasla som sa. Dokonca viac ako on.

„Ideš spať?“ zakričal na mňa. „Otec dýcha a srdce mu bije.“

Vrátila som sa do izby. Mozog by mi mal pracovať na plné obrátky v snahe vymyslieť nejaký plán. Keby som len nebola tak unavená...

„Sľúb mi...“ Zovrela som mu naliehavo ruku, „že...“

„Už s tým prestaň, Helena,“ znel podráždene. A mne sa pri jeho tóne zaliali znova oči slzami.

„Len si... ľahnime, prosím,“ dodal miernejšie, asi preto, že si všimol môj výraz.

Chcela som odmietnuť, ale tej posteli som odolať nedokázala. Možno som bola až príliš dlho hore. Možno som vypila príliš veľa toho... Nie! Ja predsa nesmiem spať! Musím...

Myseľ sa mi zahmlievala a ja som nedokázala súvislo uvažovať. Zdrogoval ma. A zjavne poriadne. Čo by to so mnou urobilo keby som to vypila celé?

Len na chvíľku si ľahnem. Áno. A hneď potom zavolám Paulovi. On bude vedieť, čo robiť. Hneď ako Liam zaspí.

Ponorila som sa do postele, ktorá bola z akéhosi nevysvetliteľného dôvodu obklopená čiernou hmlou.

V hlave mi trieštilo a ja som si predstavovala, že zrejme takto nejako sa musia ľudia cítiť potom, čo uplynulú noc celú prepili.

Márne som sa snažila rozpomenúť, čo som aj do seba neobrátila náhodou fľašku nejakého alkoholu. Práve vďaka tomu pitiu som si rozpomenula na pohár džúsu od Liama. A bolesť hlavy a ochabnutosť tela náhle ustúpili adrenalínu, ktorý sa mi rozlial žilami. Alebo som možno len všetko v tom okamihu prestala vnímať.

Musím zavolať Pualovi! Uvedomila som si a až vtedy otvorila oči.

Posteľ, na ktorej som ležala však bola prázdna. Zaliata slnkom.

„Doriti!“ Vyskočila som na rovné nohy, ignorujúc točenie hlavy. Očkom som hodila po hodinkách na nočnom stolíku.

Dvanásť tridsať. Z úst mi unikla ďalšia nadávka.

Rozbehla som sa dole schodmi, vbehla do kuchyne, kde zrejme Anne práve dokončovala obed. Ako môže robiť niečo tak normálne, keď Liam si zaumienil bohvie čo? Neodvažovala som sa rozmýšľať nad detailami. Výplody mojej fantázie som zatlačila do úzadia. Jediné, na čo som myslela bolo dostať sa tam.

„Kedy odišli?“

„Asi pred pol hodinou.“ MykLa plecami a ja som ňou mala chuť zatriasť, nech sa preberie, keď mi došlo, že pravdepodobne o ničom nevie.

„Kde je Robert, potrebujem, aby ma odviezol...“

„Išiel na nákup,“ prerušila ma a naďalej obracala niečo v panvici.

Nerozmýšľala som ani sekundu, vybehla z kuchyne, z domu, zo záhrady a nechala prekvapenú Anne za sebou.

Cesta mi behom netrvala dlho, samú ma prekvapilo akú výdrž som odrazu mala. A až keď som pred očami mala napodobeninu bieleho domu, uvedomila som si, že som sem trafila. Akosi automaticky.

Parkovisko pred domom bolo natrieskané autami. V hrdle mi navrela hrča a ja som ledva potláčala slzy.

Stlačila som zvonček pri dverách a netrpezlivo čakala na odpoveď. Nič. Začala som rátať údery môjho splašeného srdca. Jeden, Dva...Desať... Pätnásť

Zakvačila som si nohu do bránky. Normálne by som sa na takýto výkon neodhodlala, ibaže teraz nebolo nič normálne.

Stehno sa mi oškrelo o špic na vrchole a z rany mi začala tiecť krv. Čo na tom záleží? Zoskočila som na rovné nohy a ranu si tým natrhla ešte viac.

A až vtedy mi do uší doľahol krik. Bol tlmený stenami domu, no mnou otriasol. Namiesto, aby som sa rozbehla ešte viac, zostala som na sekundu paralyzovaná. Bol to krik viacerých ľudí, nie len jedného.

Už ich zabíja. To preto mi zrejme nikto neodpovedal na zvonenie.

Na chvíľu som zaváhala. Bála som sa, čo v dome nájdem. Nechcela som tam vojsť. A potom sa mi mihla v mysli Liamova tvár zo včerajška. Ako sa triasol. A vzápätí som svoju predošlú myšlienku nevedela pochopiť.

Odrazu som nechcela byť nikde inde, ako v tom dome. Bol v ňom Liam.

Obišla som celý dom, kým som našla jedno pootvorené okno do pivnice. Bolo úzke, ale prepchala som sa ním. Nabrala som asi desať pavučín, kým som sa predrala von z pivnice. A potom som už len nasledovala krik. Nevnímala som, že by som sa rozhodla ísť. Moje nohy sa pohybovali samy od seba.

Opäť ma v kútiku mysle, ktorý bol stále schopný sa od toho akosi odosobniť, prekvapila veľkosť domu.

Krik zosilňoval, ako som sa blížila. A potom som sa dostala do úzkej chodby, kde stáli traja muži – Paul a tých dvoch som myslím videla v škole. Boli do toho zapletení očividne viac než ja. Ich sa Liam uspať nesnažil.

Obraz za nimi som sa snažila ignorovať ako som len vedela. Nakoniec som tam však predsa stočila pohľad.

Dvere boli sčasti presklené, takže som videla ľudí natlačených okolo nich. 6ena, ktorá pri nich stála najbližšie na mňa hodila prosebný a zároveň zúfalý pohľad. Otvorila ich a mne sa zadrhol dych v pľúcach.

Ďalej sa však nedostala. Ľudia okolo nej sa k nej pridali a vrážali do neviditeľnej steny, ktorá ich držala vo vnútri.

Dvere znova zavrela. Uvedomila som si, že sa mi snažila len naznačiť, že sú uväznený dnu. Že im mám pomôcť.

A aj keď ma bude pohľad tej ženy strašiť zrejme do konca života (čo už nemusí byť tak dlho), ja som chcela zachrániť len ich vraha.

„Helena! Musíš vypadnúť!“ Paul mnou lomcoval, boh vie koľko. Nevnímala som ho dovtedy.

„Zabije ho to?“ Hlas som mala akýsi divný.  „Zabije?“ zopakovala som.

Pozrel na mňa, nesnažiac sa to poprieť. „Ne zabitie toľkých ľudí potrebuješ obrovské množstvo energiu. Pravdepodobne ju minie všetku...“

„Ako si mu to mohol dovoliť?!“ zvrieskla som. „Si jeho brat!“ V tej chvíli som Paula nenávidela. Viac ako Adama, ktorý ma znásilňoval. Viac ako kohokoľvek iného.

Vydala som sa smerom k dverám. Zatiaľ bez plánu. Ale na ňom nezáležalo – pokojne ma môže ten dav zabiť.

Paul ma však strhol naspäť k sebe a uväznil v železnom objatí. Zvrieskla som. To, čo mi vychádzalo z hrdla nebolo ľudské. Ba ani zvieracie. Možno niečo medzi.

Žena pri dverách sa zrazu zakolísala, z nosa sa jej spustila krv a zosunula sa na zem.

„Pusť ma!“ Vykopla som nohu v papuči.

Nemalo to však žiaden efekt. Minula som. Lakťom som mu udrela do brucha a vtedy na chvíľu zovretie zoslablo. Vyšklbla som samu.

Liamovi kamaráti sa ma ani nesnažili zastaviť – bola som im vďačná. Otvorila som dvere do toho chaosu a pretlačila sa pomedzi telá mŕtvych a živých.

„Chcem vám pomôcť! Poznám ho – dostanem sa k nemu.“ zvrieskla som naprostú lož. Bolo mi ich ľúto. Ale to išlo teraz bokom. Ak im pomôžem, tak to bude len vedľajší účinok toho, že pomôžem Liamovi.

Po tých slovách mi ustupovali z cesty ako nejakému hrdinovi. No ja som ním nebola. Ten totiž stál na pódiu aj keď s trochu zvrátenými metódami.

Okolo neho bol hlúčik mŕtvol. Zrejme najprv zabíjal tých, čo mu boli najbližšie. Asi preto boli všetci natlačení na dvere. Počet mŕtvych v miestnosti bol väčší ako počet živých.

Liam sa triasol. Asi stokrát viac ako včera v noci. Mal zavreté oči a ruky zaťaté v päsť. Kľačal, po tvári mu tiekol pot a bol bledý.

Jeho zjav ma na chvíľu ochromil, vzápätí som sa však k nemu vybrala o to rozhodnejšie.

Tesne pod pódiom stáli piati muži a zrejme sa proti nemu snažili bojovať sugesciou. Vyzývali k tomu aj ďalších, tí sa však od dverí nepohli. Dvaja z nich padli k zemi. Najprv jeden a o sekundu na to ďalší.

Tí traja zvyšný si vymenili pohľady. Jeho moc slabne. Postupne. Musíme sa snažiť!“ A potom si všimli mňa. Zopakovala som ten nezmysel o pomoci a rovnako mi ustúpili z cesty.

Keďže jeho moc slabne, znamená to, že umiera?

Vyškriabala som sa na pódium a Liam ku mne namieril jednu zo zaťatých pästí. Vytreštila som oči od bolesti a vykríkla.

„Helena,“ zalapal po dychu. Jeho hlas však bol sotva šepot.

Už som kľačala. Asi som spadla pod návalom bolesti, ktorá však už bola preč.

„Prestaň!“ zasipela som. „Zabije ťa to.“

Sekudnu na mňa hľadel a sledoval ako sa k nemu po štvornožky plazím a potom prehol chrbát dozadu a zaskučal od bolesti.

Pozrela som na tých troch pod pódiom, ktorí zjavne využili jeho nesústredenosť.

A vzápätí mi došlo, že ak teraz prestane – zabijú ho oni. Chytila som ho za predlaktia a pritiahla k sebe.

„Vezmi si moju energiu. Vezmi si všetku...“ šepla som tak, aby to počul len on. Nech si pokojne všetci ostatní myslia, že sa im snažím stále pomôcť. No ak by som im pomohla, oni by mi ho zabili a to nedovolím. Takto mám aspoň mi zivú šancu, že ostane na žive. Nech mi kľudne vezme toľko energie, až ma zabije. Je mi to jedno.

V tej chvíli som pocítila ako si ju pomaličky berie. Akoby niekto pomaly otočil kohútikom a vám uniká z tela život. No cítila som, že aj keď je omnoho silnejší, mám tu moc kohútik zastaviť. Ibaže on to potreboval. A tak som kohútik otvorila ešte viac.

Milujem ťa pošepla som mu v mysli, dúfajúc, že to nejakým spôsobom vníma. Nechcela som umrieť bez toho, aby som mu to povedala, no nemala som už dostatok síl.  A potom všetko sčernalo a stratilo sa vo výkrikoch umierajúcich, medzi ktorých som asi odrazu patrila ja. S tým rozdielom, že ja som nekričala.

Modlila som sa, aby to Liam prežil.

Epilóg

Do kufru som hodila posledné tričko a zaklapnem ho. Kufor s oblečením nebol ťažký, poľahky som ho zniesla po schodoch aj sama. A ešte k tomu som si toho veľa nebrala.

„Posledný?“ uisťoval sa Paul a pomohol mi ho vložiť do kufru auta.

Stroho som prikývla a odvrátila od neho pohľad. Nedokázala som sa naňho pozerať a to hneď z niekoľkých dôvodov.

Pripomínal mi ho. V každom geste, v očiach, vo všetkom. Asi až po jeho smrti som si uvedomila, akí sú si podobní. Teda boli. A možno som si tú podobu len sama nahovárala.

No ten podstatnejší dôvod bol, že mu dovolil zomrieť. Vedel o jeho pláne, vedel čo mu to spôsobí. A nezastavil ho.

Ten deň, keď som sa prebudila v nemocnici a videla všade bielu farbu som na chíľku uverila, že som v nebi. Cítila som sa malátna a bez života – čo len nasvedčovalo tomu, že som mŕtva. No potom do izby vošla doktorka v bielom plášti a za ňou Paul.

„Liam,“ zachraptela som len a z jeho pohľadu mi hneď bolo všetko jasné. Na iné si v ten ďeň nespomínam. Všetko je zahmlené. Viem, že mi museli dať lieky na upokojenie a že som vrieskala. Inak nič.

No a áno. Ešte na tú bolesť. Ako keby mi niečo vo vnútri brucha roztrhli. A tá bolesť stále nezmizla. Ani po mesiaci. Nemyslím si, že zmizne po roku. Nemyslím si, že zmizne vôbec niekedy.

Od toho dňa som ale neplakala. Nedokázala som to. Začala som sa báť, že to znamená, že som ho nemilovala, že mi na ňom nezáležalo.

S Paulom som potom neprehovorila celý týždeň. Prvé slová, ktoré som mu neskôr povedali boli, že chcem odísť. A on sa ma nesnažil zastaviť aj keď som videla, že by chcel. Asi vedel, že by to nemalo zmysel – môj názor by nezmenil. Alebo vycítil tú tlmenú nenávisť, ktorú som voči nemu pociťovala.

Vraždu toľkých ľudí nedokázalo mestečko ututlať ani pred novinármi. Liama vyhlásili za psychopata, ktorý pod stoličku každého z mŕtvych prilepil bombu a nakoniec sa sám zabil. Na to, aká to bola masová vražda sa to však z novín rýchlo vytratilo a život sa vrátil do normálu. Ľudia radi zabudnú na zlé veci. Škoda, že ja neviem.

No Liam ich zabil nakoniec všetkých – možno aj vďaka mojej energie. No vďaka nej mal prežiť.

„Zavoláš, keď prídeš?“

„Napíšem,“ odvetila som po zaváhaní. Prikývol.

Vrátila som sa naspäť do domu – rozlúčiť sa.

Objala som Anne, spomínala na to, ako mi bola zo začiatku nesympatická, ako mi otvorila dvere tohto domu. Mala som ju rada, prirástla mi k srdcu. Tak ako všetci v tomto dome. Zodvihla som Oliviu na ruky. Jej mi bolo ľúto najviac. Stratila mamu a posledné mesiace to tu nebolo zrovna najvhodnejšie prostredie pre vývoj dieťaťa. Dúfala som, že jej ho ale Paul vytvorí. Spolu s Anne a Robertom. Znova sa mi vynorili pred očami spomienky s ňou spojené – naše zakázané výlety na pláž. Tie však boli spojené aj s niekým iným.

Vnútrom mi otriasol záchvev bolesti, prudšej ako zvyčajne.

Položila som malú na zem sľúbiac jej, že ju prídem navštíviť. Sama som však nevedela, či klamem, alebo vravím pravdu. S Robertom sa budem lúčiť až na letisku. No ešte zostával Paul. Paul, ktorý mi bol kedysi najbližší človek na svete. A teraz som od neho túžila byť čo najďalej.

Zovrel ma v náručí. Tak, ako to kedysi robieval tisíckrát. A už to zrejme nikdy neurobí. Vymanila som sa z jeho objatia. Napriek všetkému som ho mala rada, nemohla zabudnúť na to, čo sme spolu prežili. To všetko sa však vo mne bilo s nenávisťou voči nemu. S obviňovaním.

„Postaraj sa o malú... aj o seba.“ Prinútila som sa do úsmevu. Po mesiaci mi to prišlo ako priveľmi neprirodzený pohyb. Musela som vyzerať trápne.

„Aj ty,“ šepol so slzami v očiach. Poslednýkrát som pozrela na dom a v mysli sa rozlúčila aj s Claire. S ním však nie. Jeho si beriem zo sebou.

Nastúpila som do auta spolu s Robertom. Sledovala som mesto, ubiehajúce mi za očami.

Odbočku na pláž, kde som posledný mesiac trávila každý deň. Naša pláž sa stane plážou možno niekoho iného. Miesto, kde som ho stretla.

Škola. Polia. Vysoká schátralá budova, z ktorej som spadla a on ma zachytil. Opäť polia. Nakoniec most.

A bola som z toho mesta vonku. Pravdepodobne už navždy. Čakala som, že to vo mne vyvolá aspoň niečo – možno úľavu. No bola som len vyprahnutá.

Istý čas som zvažovala, že vrátim naspäť do Westendu k Davidovi a NYi, no nakoniec som to zavrhla. Začnem celkom nový život – v poradí už tretí – na internátnej škole v Ohiu. Ďaleko odtiaľto.

Robert ma vysadil na letisku, presne tam, kde ma kedysi čakal s tabuľkou s mojim zle napísanými menom. Akoby ubehla celá večnosť!

„Ďakujem za všetko, Robert. Majte sa.“ Objalasom aj jeho.

„Aj vy, slečna. Veľa šťastia.“ Pousmiala som sa nad jeho stálym vykaním, nebol to však úprimný úsmev. Možnože sa raz opäť úprimne usmejem – verila som v to. Len to chce čas. Možno trošku viac času.

***

Takže, ak ste sa dopracovali až sem, tak predpokladám ( možno naivne), že ste sa prehýryli celou poviedkou, ďakujem každému, kto si prečítal a ešte viac tým, ktorí mi zanechali aj nejaký ten komentár, aspoň pri jednej kapitole (samozrejme sa nebudem brániť komentárom ani pri tej poslednej ;) ) nuž a samozrejme aj adminom tejto stránky.

Mne osobne bude poviedka trošku chýbať, ale som na seba trošku hrdá, že som ju konečne dokončila. 

Dúfam, že si prečítate aj moju nasledujúcu tvorbu. :)

P.S.: A za ten koniec sa ospravedlňujem. Najprv som neplánovala, že tam niekto zomrie, celé sa to vša vyvinulo inak.

Autor: Nikki, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V tieni ilúzie - 33. kapitola + Epilóg: