OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V tieni ilúzie - 32. kapitola

11.11.2013 (13:00) • Nikki • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 416×

32. kapitola

Čas nikdy neubiehal tak pomaly, ako keď sedíte na starožitnom kresle v poľovníckej miestnosti, sledujete starého pána ako spí a vás sledujú jeho poľovnícke trofeje zavesené na stenách.

Nemohla som to v tej miestnosti vydržať. Vzduch bol presýtený akýmsi divným pachom, ktorý ma pomaly ale isto dusil.

Otvorila som obe okná do korán a sledovala pozemok pred domom naplnený stromami.

Čo ak sa niečo stane? Hryzla som si do pery.

Ako ma tu mohli nechať takú samá? Ja tu sedím a čakám, kedy sa vrátia, pričom oni...

Vzdychla som si a urobila kolečko vo veľkej spálni starého Claytona. Už ubehli dve hodiny. Nemali by sa pomaly vracať?

Hodila som očkom po starom Claytonovi, ktorý spokojne odfukoval. Ten sa tak skoro nezobudí. Úloha, ktorú mi dali nedávala zmysel, ostatne toto som vedela už od začiatku.

Rozhodla som sa celkom rýchlo ( ak samozrejme nerátam tie dve hodiny) a stisla kľučku. Dvere však ostali na svojom mieste. Ich nehybnosť som najprv pripisovala ich pokročilému veku, po zalomcovaní mi však došlo, že sú zamknuté.

Oni s mojím útekom rátali, dopekla! Pribehla som opäť k oknu, izba však bola riadne vysoko a ja by som s najväčšou pravdepodobnosťou skončila so zlomenou nohou. V tom najlepšom prípade.

Vošla som si zúfalo rukami do vlasov. Zistenie, že som tu uväznená len zosilnilo moju potrebu ísť za nimi.

Zabila som predsa človeka! Musím dokázať pohnúť jednými prekliatymi dverami!

Postavila som sa pred ne s pohľadom pevne upretým na kľučku. Musím sa len upokojiť – dokážem to!

Zhlboka som vydýchla, predstavila som si, ako ten vzduch otáča zámkou, povoľuje ju, otáča ňou...

Ozvalo sa šťuknutie a mnou trhlo. Stisla som kľučku a dvere sa bez väčšej námahy otvorili.

Zvládla som to! Plná adrenalínu z môjho malého víťazstva som sa rozbehla po chodbe, zbehla po schodoch, kde som narazila na rovnošatniarku.

„U odchádzate, slečna?“ prekvapene na mňa pozrela.

„A-áno, ponáhľam sa.“ Ospravedlňujúco som sa na ňu usmiala a vyletela z dverí. Cestou som sa snažila vybaviť si cestu k starostke. Bola som u nej len dvakrát, čo je pre mňa skutočne primálo na zapamätanie si cesty. A ešte k tomu autom!

Bránu mi elektronicky zrejme otvorila rovnošatniarka, za čo som jej bola vďačná. Neviem, či by som ju zvládla otvoriť, či preliezť.

Smer som celkom ešte zvládla určiť, takže som rátala s tým, že na cestu sa spýtam niekoho okoloidúceho.  Striedavo som bežala, striedavo kráčala.

Išla som však sotva desať minút  a zastalo pri mne auto.

Prelomila som sa v pása, pretože som vedela, že sú to oni a začala lapať po dychu.

Zozadu vyšiel Liam a prísne na mňa pozrel. Ja som sa však neudržala a objala ho. Cítila som, ako sa mu pomaly napäté svaly uvoľňujú a objatie mi opätoval.

„Čo tu robíš? Mala si sedieť v otcovej izbe a strážiť ho.“

„Zamkli ste ma!“ obvinila som ho a konečne sa narovnala a odtiahla.

„To bolo bezpečnostné opatrenie, ktoré očividne až také skvelé nebolo.“ Prevrátil očami. „Ako to dopadlo?“

Zatváril sa kyslo. „Pohovoríme si o tom doma, ok?“ Pohladil ma po ramenách.

„Ale... ste obaja v poriadku, však?“ uisťovala som sa a zovrela mu predlaktia.

„Iste, sme.“ Prikývol, mne sa však jeho odpoveď taká nadšená nezdala. „Teraz si už konečne nastúp.“ Oblapil ma okolo pása a voviedol do auta.

Sadla som si do stredu medzi Paula a Liama.

„Si v poriadku?“ Pohladila som Paula po stehne, vzápätí si však uvedomila, že to bolo až príliš intímne gesto a tak som ruku rýchlo stiahla.

Zahľadel sa na mňa a asi až po pol minúte prikývol.  Usmiala som sa v snahe odľahčiť situáciu. Nejako sa mi to však nedarilo, keďže obaja zízali zo svojich okienok von a mračili sa.

 „Chcem vedieť, čo sa tam stalo!“

„Rátajú s otcovou podporou, ktorú im už sám stihol písomne oznámiť. No nie je milý?“ prehodil ironicky Paul a natiahol si prsty, až mu zapukali.

„Koľko ich tam bolo? Čo si mu na to povedal?“ Bolo mi jasné, že by som mala otázky klásť jednu po druhej, ibaže najradšej by som to videla celé nahraté na kamere.

„Sedemdesiat dva, zopár sa ich nemohlo zúčastniť, ale aj tak som čakal väčšiu účasť. Povedal som im že mi otec vravel, že si to rozmyslel a že je mu veľmi ľúto, že sa sem nemohol dostaviť. Oni povedali...“

„Dotkni sa ho,“ prerušil Liam brata.

„Prosím?“ Nebola som si celkom – vlastne vôbec – istá, čo tou vetou myslel.

„Chyť ho za ruku a zavri oči,“ prikázal mi. Nedôverčivo som naňho pozrela, ale urobila som čo vravel.

„Môžeš to celé vidieť ako film. Samozrejme z Paulovho subjektívneho pohľadu. Stačí si len otvoriť myseľ. Paul...“ Asi pokynul bratovi, neviem.

Niekedy som mala pocit, že mi Liam čítal myšlienky. Dokáže to? Asi by som sa ho na to mala niekedy spýtať.

Pred očami sa mi namiesto tlmeného svetla objavila obrovská miestnosť, v ktorej sa aj tých sedemdesiat ľudí celkom stratilo.

Cítila som Paulovo prekvapenie, keď vošiel do miestonosti, ako keby som to bola ja sama, ibaže som nemohla ovplyvňovať svoje pocity.

„Pán Clayton? Ste mladší, ako som...“ ozval sa jeden muž s tmavou pokožkou, pričom sa postavil.

„Mrzí ma to, ale môj otec bohužiaľ nemohol prísť. Zmohla ho choroba. Poprosil ma, aby som ho zastúpil. Chcem vás ubezpečiť, že mám celkom dobrý prehľad o predmete tohto stretnutia,“ hovorila som, ibaže mužským hlasom. Paulovým. Davom sa ozvalo nesúhlasné mrmlanie a ja som zaťala prsty do dosky stolíka pred sebou. Cítila som, ako mi telom prebehol záchvev hnevu.

Scéna sa zrazu zmenila a ja som vzápätí pochopila, že sa mi Paul snaží ukázať len tie zaujímavé časti. Aspoň som dúfala, že sa predo mnou nesnaží nič skrývať.

„Takže mi vravíte, že váš otec náhle zmenil stanovisko a ani sa neunúval nám o tom prísť povedať osobne? Nehnevajte sa, ale zrejme budeme potrebovať prerokovať toto rozhodnutie priamo s vašim otcom.“ Francúzska – nebola som si istá, či tá myšlienka bola moja, alebo Paulova. Bolo to jedno. Žena mala očividný prízvuk. Bol by sexi, keby ním nehovorila také sprostosti. Tak to muselo patriť Paulovi.

„A ak sa rozhodne odstúpiť, napriek tomu, že bývalá starostka mesta tento spolok prakticky založila, budeme musieť pokračovať bez podpory tohto mesta,“ postavila sa ďalšia žena, teraz som však z Paulových myšlienok pochopila, že je to len prekladateľka, ktorá tlmočí názor aziata sediaceho vedľa nej.

Prešlo mnou zúfalstvo – také silné až som skoro otvorila oči. Horúčkovito som premýšľala - teda Paul – snažil sa nájsť východisko.

„Pevne dúfam, že otcovi by zajtra mohlo byť lepšie a tak by sa k tomu mohol vyjadriť sám. Pokiaľ by vás neobťažovalo ostať tu ešte jeden deň...“  Moje oči sa strhli k osobe, ktorá vstúpila do miestnosti a náhle prehovorila. Liam.

Prekvapilo ma aký typ náklonnosti – okrem hnevu, že sa do toho celého zaplietol  - som k nemu pocítila. Bolo také ťažké, uvedomiť si, že to nie sú moje pocity. Ja ho neberiem ako brata. Nevidím v ňom sčasti otca, ani seba. Vidím len jeho.

A v tej chvíli obraz zmizol. Akoby som sa prebudila zo sna. Zaklipkala som očami. Auto už zastavilo pred našim domom. Zaujímalo by ma koľko tu už stojíme.

Liam ma zaujato pozoroval, Robert už v aute nebol.

„To už bol koniec?“ Zvraštila som obočie, stále celkom nevrátená do reality.

„Nie, nemal som v pláne to ešte ukončiť -  to si bola ty,“ upresnil mi Paul.

„Ja? Ale ja som nič...“

„Prestala si cítiť moje pocity. Začala si cítiť vlastné...“ Očami na sekundu zabehol k Liamovi, potom sa jeho pohľad opäť ustálil na mne.

Sčervenala som. Aspoň som si to teda myslela, lebo som cítila horkosť v lícach.

„Tak čo... ehm sa stalo potom?“ zmenila som rýchlo tému.

„No... navrhli mi miesto starostu, keďže je náš otec tak ťažko chorý. Vedeli by to zariadiť. Ibaže by som musel mať na ovládanie ľudí iný,“ prstami naznačil vo vzduchu úvodzovky, „rovnaký názor ako oni.“

„A čo si povedal?“ Na malú sekundu som stuhla. Proti Paulovi by som nezvládla ísť.

„Že si to do zajtra premyslím.“ Mykol plecami. „Pokoj, len som naťahoval čas, kým niečo vymyslíme,“ doplnil, keď si všimol môj šokovaný výraz.

Nemohla som však prehliadnuť, keď pri slove „vymyslíme“ hodil očkom po Liamovi.

„A napadlo vás už niečo?“ spýtala som sa práve kvôli jeho pohľadu.

„Nie,“ povzdychol si. „Neviem ako vy ale ja by som sa rád dostal z tohto obleku.“ Vyliezli sme z auta.

Olivia na nás čakala už doma – vraj dnes bola v škôlke len hodinu a pol. Sedela za kuchynským stolom a tlačila do seba kuracie mäso so syrom, ktoré Anne vedela upiecť skutočne bravúrne.

Po smrti Claire sa náš jedálniček značne upravil. Už len výnimočne sme si sadli za stôl všetci naraz.

A ja som sa zaprisahala, že keď sa to všetko skoční, obnovím Clairine tradície.

„Čo budeme robiť zajtra? Ako ich zastavíme?“ povzdychla som si skôr rečnícky. Nečakala som žiadnu odpoveď, ktorej sa mi samozrejme ani nedostalo.

Tento krát však Liam hodil očkom po Paulovi a okamžite pohľad stiahol. Prudko som vstala od stola, pričom nadskočila vidlička na tanieri a skotúľala sa na zem.

Všetci na mňa upreli prekvapené pohľady

„Prestaňte s tým! Ja nie som sprostá!“ vykríkla som, možno trochu hlasnejšie ako som mala v úmysle.

Liam na mňa hodil nechápavý pohľad.

„Stále po sebe hádžete tie svoje pohľady! Je mi jasné, že máte niečo v pláne,“ zložila som si ruky na prsiach. Tón som už stíšila, hlavne kvôli Olivii, Anne a Robertovi. U ktorých som si vážne vážila, že sa na nič nepýtajú.

Liamove ruky ma oblapili okolo pásu a stiahol si ma do lona. Prekvapene som vydýchla a snažila sa v sebe zúfalo udržať zvyšky hnevu. Musím sa sústrediť! Musím!

„Nebuď paranoidná, zlato. Zatiaľ sme nič nevymysleli. Ale keď na niečo prídeme, dozvieš sa to.“ Usmial sa na mňa.

„Prisaháš?“ Obrátila som sa naňho s prosbou v očiach.

Dlho mi do nich hľadel. „Prisahám. Nech zomriem ak klamem.“ Melodramaticky vystrčil pravú ruku .

Paul sa hneď poobede pobral za otcom. Celkom sme naňho zabudli – vzhľadom na môj útek od neho. A tak sme len mohli dúfať, že ešte nezalarmoval členov  „rady“ – nevedela som celkom presne ako tých ľudí mám nazývať – že jeho naničhodný synovia spolu s ich menej cennou kamarátkou ich škaredo oklamali.

Liamov sľub ma upokojil. Zajtra sme samozrejme opäť nemali v pláne usadiť sa do školských lavíc, tak som aspoň zavolala Debbie, či sa v škole nestalo niečo svetoborného.  Budeme písať písomku z dejepisu, ale inak mi v podstate nič nové nepovedala.

Paul hneď na to zavolal, že otec ešte spí, ale vôbec sme nevedeli ako ho v tej jednej miestnosti udržíme ďalší deň, po tom čo sa preberie. Toto sme pred tým neplánovali.

Vrátila som sa do obývačky.

Liam sedel pred telkou. Bolo v ňom však čosi iné... napäté. Nahovárala som si, že to je len tým, že stále nevieme čo zajtra urobíme.

Sama som z toho bola ako na ihlách.

Načiahla som sa po ovládači a stlmila zvuk nejakého krváku. Olivia nikde na dohľad nebola, našťastie. Takéto programy by na ňu nemali dobrý vplyv. Pravdepodobne bola s Anne v izbe.

„Nechcem ťa rušiť, ale mali by sme začať plánovať. Zatiaľ nič nemáme!“ Nechápala som, prečo sa to nikto nesnaží riešiť.

Paul si odišiel za otcom, bez jedinej zmienky o zajtrajšom pláne. Liam pozerá stupidný film! A o čo som na tom lepšie ja? Informujem sa, čo bolo v škole, skutočne múdre.

„Myslel som si, že si pôjdeš ľahnúť.“ Skepticky odvrátil pohľad od obrazovky.

„Ako by som si mohla ísť ľahnúť, keď...“

„My to vyriešime, Helena. Ty si len polož tú svoju peknú hlavičku do postele a zavri oči.“ Tento krát ma nerozrušila ani zmienka o tom, že som pekná.

„A ako to teda vyriešite, ak smiem vedieť?“

Úzkostlivo zamrkal niekoľkokrát po sebe viečkami. Váhal. Videla som mu to v tvári. Neverí mi?

„V podstate už plán máme...“

„Čo?“ Vyskočila som na nohy. „Prisahal si, že...“

„Vymysleli sme to len pred chvíľou, upokoj sa,“ tíšil ma.

„Tak prečo si ma z toho chcel vynechať?“ Vedela som to, cítila z neho. Bola som mu len na príťaž?

„Pretože budem pravdepodobne celú noc behať po meste. A nechcel som, aby si chodila so mnou. Radšej si choď ľahnúť.“ Tak toto bol argument typu: Nevychádzaj von, pretože vonku lietajú vtáci a jeden na teba môže niečo vypustiť!

„Akože to, že si zlepšíš kondičku nám má zajtra pomôcť?“ Nechápavo som naňho civela.

„Jéžiši, nemyslel som doslovné behanie.“ Prevrátil očami. „Moc ktorú máme, ktorá nám umožňuje meniť veci pomocou mysle môžeme v podstate požičať inej osobe nášho druhu...“

„A ty si tú moc chceš od niekoho požičať, aby sa tá tvoja znásobila. A to ti ju len tak dajú?“ hádala som.

„Presne, ibaže to bude musieť byť celkom dosť ľudí. Keď si zoberieš, že je ich tam zajtra bude cez sto...“

„A tí ľudia ti tú moc len tak dajú?“

„S nejakým menším klamstvom, hej. Som si syn starostu, na to nezabúdaj.“

„Čo presne chceš  tou mocou urobiť?“ Prižmúrila som oči, pretože som začínala tušiť kam to celé smeruje.

„Zabiť ich.“ Mykol plecami. Ako keby sme sa tu práve nebavili o vražde stovky ľudí.

Vyrazil mi dych. Spomenula som si na môj návrh zabiť ich bombou – odrazu mi pripadal hlúpy, detinský, bezcitný.

„Ale... to predsa... hovorili ste, že sú medzi nimi aj tí, čo sú proti tomu a nemôžeme len...“ Ťažko som hľadala slová. Pred očami sa mi vybavil sál plný ľudí z Paulových spomienok.

„Ty si tam nebola. Celý čas som počúval za dverami. Je to len zhluk bláznov. A ja radšej zabijem sto bláznov, ako by sto bláznov malo zabiť milióny ľudí.“

Zvalila som sa do kresla, snažila sa to vstrebať. Liam mal v konečnom dôsledku pravdu – nech som sa snažila akokoľvek, nevedela som si spomenúť na jednu tvár opovrhujúcu slovami ostatných v tej stovke ľudí. Mohla som ju však prehliadnuť. Paul mi predsa len neukázal celý záznam.

„Zajtra zabijeme stodvadcaťšesť Hitlerov, ver mi – nie je žiadna iná možnosť.“

Dlho sme si hľadeli do očí, ja som bola tá, ktorá na koniec pohľad sklopila. „Budeš vrahom,“ šepla som, neschopná nájsť hocijaké iné argumenty.

„Zvládla si to, zvládnem to aj ja.“

„Ale ja som zabila jedného!“

Čupol si ku mne a zobral mi ruky do dlaní. „Ver mi, Helena. Koniec koncov to bol tvoj nápad – zabiť ich.“

Jeho slová mi dvakrát na radosti nepridali. Ja budem nakoniec tá zodpovedná za ich smrť.

„Ale čo potom? Ich smrť bude mať následky. To tam radšej dajme bombu a zvaľme to na teroristov.“

„Neviem, kde by som teraz zháňal bombu, zlato. A okrem toho každý z nich má ochrankára, ktorý pred tým skontroluje budovu. Mám pocit, že ale aj oni sami by ju vycítili. Sú dosť silní.“

„Keď sú takí silní, ako ich chceš poraziť?“

„Lebo ja budem silnejší.“ Zaškeril sa.

„A tá moc – vypožičaná – ti nič nespôsobí, však? Žiadne následky?“ Opäť moje podozrenie podopiera čítanie fantasy kníh.

„Miláčik, sľúb mi, že už mi v živote nepoložíš žiadnu otázku, ktorej vznik spôsobil Harry Potter, alebo iná kniha!“

Začervenala som sa – trafil to!

„Sľubujem,“ zamumlala som. Možno som si vtedy mala dať väčší pozor na to, že mi neodpovedal.

Autor: Nikki, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V tieni ilúzie - 32. kapitola: