OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V tieni ilúzie - 25. kapitola

21.09.2013 (10:00) • Nikki • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 684×

25. Kapitola - Plán?

Skúmavo som hľadela na Claire a vidličkou sa hrala s hráškom na tanieri. Vždy keď som videla jej tvár, predstavovala som si ju s Paulom. Nevedela som tomu zabrániť, od toho osudného výletu.

„Už som dojedla. Môžem ísť hore, mami?“ ozvala sa Olivia. Jeho dcéra.

„Choď miláčik,“ prikývla.

Uvedomila som si, že teraz mám vhodnú príležitosť na to, všetko jej povedať. Alebo sa jej aspoň spýtať, či by nám nepomohla. Presne toto bola tá situácia, ktorej som sa už dva dni od návratu domov desila.

Žalúdok som mala stiahnutý a ruka s vidličkou sa mi triasla. Nebuď smiešna! Napomenula som sa v duchu. Báť sa kvôli nejakému rozhovoru?

„Ehm,“ odkašľala som si. „Nikdy si mi nepovedala o otcovi Olivii. Čo sa s ním vlastne stalo?“ Vážne som začala takto? Panebože! Mala som si chuť otrieskať hlavu o stôl.

Claire stuhla a prižmúrenými očami sa na mňa pozrela. Opäť som si uvedomila ako ohromujúco je krásna. Určite si to myslí aj Paul, keďže s ňou mal dieťa.

„Zomrel,“ odvetila chladne.

„Skutočne? A ako?“ nedala som sa.

„Autonehoda.“ Prísne na mňa pozrela. Zjavne nechcela pokračovať v tomto rozhovore. Nuž, mohla byť aspoň trošku kreatívnejšia pri vymýšľaní jeho smrti.

„Kedy vlastne zomrel? Ako sa volal?“ Chcela som z nej vydolovať pravdu. Potom by sa mi aspoň hovorilo o niečo ľahšie, keby to všetko sama priznala.

„Bolo to ešte pred tým ako sa Olivia narodila. A viac sa o tom nechcem rozprávať!“ zvýšila hlas, čo bolo u nej zriedkavé. „Pri stole sa nehovorí ale je,“ dodala miernejším tónom. Zrejme si všimla môj prekvapený výraz.

Predstavila som si, že by som skutočne nevedela, čo sa s otcom malej stalo. Že by som verila, že je mŕtvy. To by som sa pravdepodobne prestala pýtať už po prvej otázke. Ibaže ona mi klamala a ja som nemala chuť prestávať!

„Stále si mi nepovedala jeho meno. A aký bol vlastne starý? Zoznámili ste sa na škole, alebo ste sa poznali už predtým?“

Claire položila prudko na stôl obe dlane tak, že to ním až zatriaslo. A mnou rovnako. Až vtedy som si všimla, že má v očiach slzy. Možno až príliš neskoro.

Ona mi v podstate vôbec neklamala. Pre ňu Paul zomrel zrejme v deň, keď ju tehotnú opustil.

Vstala od stola.

„Ja ho poznám,“ šepla som potichu. Nevedela som, či to vôbec bude počuť. Ale zastavila sa a otočila na mňa s tak veľkými roztvorenými očami, aké som hádam nikdy nevidela.

„Paul bol môj kamarát. Tam, kde som žila predtým...“

Opäť položila ruky na stôl, tento krát sa zrejme potrebovala len oprieť. Možno som čiastočne čakala, že niečo povie. Očividne však toho nebola schopná.

Rozmýšľala som, či jej mám povedať niečo v tom zmysle, že ma mrzí, čo jej urobil. Alebo, že to mrzí jeho. Že sa pýtal na Oliviu. Ale zmenilo by to niečo? Nevedela som.

Nevedela som si ani predstaviť, čo by som cítila k človeku, ktorý by ma opustil tehotnú v tak mladom veku.

„Povedal mi niečo o starostke a... Claire... rozmýšľala som, či by si nám trošku nepomohla?“

„Vrátil sa?“ Zdá sa, že ma veľmi nepočúvala. Aspoň nie poslednú vetu.

„Ja...“ Čo som jej mala povedať? Že je len pár kilometrov od nej? Nemusela som ale odpovedať, keďže sa zrútila na zem ako vrece zemiakov. A môžem vás ubezpečiť, že tak pôvabne ako vo filmoch to vôbec nevyzerá. Ale to nebolo podstatné.

Práve som si k nej kľakala, keď do miestnosti vošla prekvapená Anne.

V hlave mi to pracovalo o sto šesť. Nevedela som, či mám volať sanitku. Volala sa aj pri odpadnutí z rozrušenia?

Srdce jej bilo na môj vkus celkom pravidelne a dýchať dýchala. Claire som s pomocou Roberta dostala na gauč, pretože Robert mal už svoj vek a hoci bola moja teta útla, dostať ju na poschodie bolo nad naše sily.

Zatiaľ čo Anne jej dávala studené obklady na čelo, ja som vytočila jedinú osobu, ktorá o tomto všetkom vedela a zároveň mohla vstúpiť do tohto domu – Liama.

„Povedala som Claire, že poznám Paula a ona odpadla.“ Možnože som ho mala najprv pozdraviť. Predsa len som ho nevidela ani s ním nehovorila už dva dni. Dokonca ani v škole. Možno tam nebol, možno sme sa minuli.

„Hneď som tam.“ Zložil. A skutočne tu za pár sekúnd bol a stál tesne predo mnou.

„Raz z teba zinfarktujem.“ Prevrátila som očami.

„Veď som ti povedal, že tu hneď budem,“ ohradil sa dotknuto. Nasledoval ma dole do obývačky, aby sa pozrel na Claire.

„Mám zavolať záchranku?“ spýtala som sa skepticky a pošúchala si ramená.

„Nie, zrejme sa za chvíľku preberie. Tiež si jej to nemohla oznámiť nejako šetrnejšie, čo?“ Nadvihol spýtavo obočie.

„Šetrnejšie to už nešlo. Ibaže by som ju pri tom hladkala po hlave!“

Moju odpoveď odignoroval a začal Claire jemne prefackávať.  A, že kto je tu šetrný!

Nakoniec odbehol do kuchyne a vrátil sa s pohárom vodu. Namočil si končeky prstov a pofŕkal ju. Fascinovane som ho sledovala a rozmýšľala, či túto „skvelú“ taktiku odkukal z nejakého béčkového filmu, keď Claire dezorientovane zaklipkala očami.

„Claire? Počuješ ma?“ Túto časť si našťastie taktiež prevzal Liam, za čo som mu bola vďačná.

„On sa vrátil!“ šepla tak nástojčivo, až mnou myklo. Zovrela Liamovi ruky, ktorou jej odhŕňal vlasy z tváre a ja som si bola istá, že tam zajtra bude mať modriny.

„Teraz na to nemysli. Mala by si si odpočinúť.“ Konečne som sa zapojila aj ja a zotrela jej kvapky vody z čela a líc.

„Nie je tu v meste, nemusíš sa báť, že by si sa s ním stretla.“ Zdalo sa, že táto veta ju natoľko upokojila, že bola schopná pustiť Liama.

„Uvarím vám čaj, slečna?“ zaujímala sa starostlivo Ann.

„Nie, ja si len pôjdem ľahnúť.“ Začala sa dvíhať, ale Liam ju zatlačil naspäť.

„Ostaň ležať tu. My ťa necháme.“ Claire sa prekvapivo už ďalej nevzpierala a ostala ležať.

„Čo budeme robiť? Takto ju o pomoc požiadať nemôžeme?“ šepla som, keď sme boli už na chodbe a odoberali sa späť do mojej izby. „Možno by sme sa na to mali vykašľať. Keď sa za tie roky, čo o tom Liam vie nič nestalo...“ začala som, ale on ma samozrejme musel prerušiť.

„Toto je presne ten prístup – na čo niečo robiť s globálnym otepľovaním, keď mne to ešte nehrozí a všetci ostatní sedia so založenými rukami?“

„Nevšimla som si, že by si bol nejaký ekologický nadšenec!“ oborila som sa naňho.

„No to ani nie som“ priznal. „Ale som nadšený pre toto.“

„Fajn,“ rezignovane som prevrátila očami. „Takže, rozmýšľala som, že moja zajtrajšia návšteva starostky by sa dala nejako vyu...“

„Ty sa s ňou máš zajtra stretnúť?! Prečo si mi to, dopekla, nepovedala?“ zvýšil hlas. U neho to bolo zvykom.

„Myslela som si, že to vieš.“ Mykla som plecami. „Si predsa môj učiteľ. A to je ďalšia vec, ktorú s tebou potrebujem prebrať – povedal si jej, že napredujem, ibaže ja nijako.... nič neviem.“

„V podstate slovo nič neviem, by som nepoužil, vzhľadom na... vieš čo. A okrem toho, pamätáš si, keď si nás s Paulom našla v tom sklade? Vtedy tesne pri tebe pukli fľaše. Myslím, že si to bola ty. Tvoj hnev. Vtedy ti to ide najlepšie. Takže si myslím, že pri spoločnosti tej ženskej by si nemala mať problém niečo predviesť.“

Napadlo ma, že sa ma vôbec už nepýtal na to, čo som mu sľúbila. Že mu to celé poviem. Zistil si to? Alebo len skrátka stratil záujem?

No najhoršia bola otázka, že som nevedela, či mi to takto vyhovovalo? Niekde v hĺbke duše som mu to totiž túžila povedať.

„A ako to chceš urobiť? Myslím zajtra,“ spýtala som sa ho.

„No... starostka eviduje každé... kúzlo?“

„Vieš, čo ma zaráža? Že na to nemáta ani poriadny výraz!“

„Ale máme – sugescia. Všetko je to len o nej. Len sme ti to chceli trošku priblížiť,“ ohradil sa.

„Vyzerám snáď, že by som nepochopila slovu sugescia?“ Urazil ma. A poriadne.

„Čo ja viem?“ Vážne na mňa pozrel, ale keď videl môj výraz, krátko sa zasmial. Buchla som ho do ramena a on pokračoval vo svojich plánoch: „Takže, starostka vie o každej sugescii – je posadnutá kontrolou. A hoci si myslí, že sme nadradení druh a nemali by sme to skrývať, nechce, aby sme sa prezradili skôr, ako to bude vhodné. Eviduje všetko okrem školy. A aj to len do určitej hodiny.“ Víťazoslávne sa na mňa usmial.

„Takže urobíš nejaké to kúz... ehm sugesciu v škole?“

„Zneviditeľním sa a zatiaľ čo ty budeš zabávať starostku, ja skúsim niečo zistiť.“

„Ty sa dokážeš zneviditeľniť?“ Vyvalila som oči.

„Je to ako s tou guľou, Helena. Všetko je to v mysli. Keď chcem, aby ma nevideli ostatní, dokážem to. Ibaže to dosť vyčerpáva a ja neviem, či to zvládnem tak dlho. Kedy sa s ňou máš stretnúť?“

„Myslím, že o pol piatej.“ Zamračila som sa a on sa zahľadel na bielu stenu za mojou posteľou, pričom vyzeral akoby si niečo prepočítaval.

„To zvládneme,“ vyhlásil nakoniec a samoľúbo sa usmial.

Autor: Nikki, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V tieni ilúzie - 25. kapitola: