OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V tieni ilúzie - 24. kapitola

15.09.2013 (17:00) • Nikki • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 606×

24. kapitola - Len si kopnite!

Hrala som sa so steblom trávi. Bolo zima a škaredo, ale nepršalo. A my sme potrebovali súkromie. Preto sme všetci traja vyšli na trávnik pred domom. Oni dvaja ešte stáli, ja som sedela.

„Postav sa, lebo prechladneš,“ upozornil ma Liam. Zdvihla som k nemu pohľad a pozrela na ruku, ktorú ku mne naťahoval. Pokrútila som hlavou.

Vzdychol si, prevrátil oči a sadol si ku mne tiež. Hneď na to sa k nemu pripojil aj jeho brat.

Trošku som sa odtiahla. Nepáčilo sa mi, ako blízko som Paulovi bola.

„Tak začni. Aké sú tie plány starostky, pre ktoré si ušiel?“ Nadvihla som obočie, v mojom hlase však už chýbal odpor a nenávisť. A ja som sa bála, že ich tam nedostanem späť už nikdy.

Paul sa najprv pozrel na mňa potom na Liam a na nakoniec upriamil pohľad na domu za mojím chrbtom.

„Počuli ste už o prenasledovaní čarodejníc v stredoveku, však? Salemské procesy?“

Váhavo sme s Liamom prikývli, nevediac kam tým mieri.

„Ľudia si to vysvetľujú ako vraždy obyčajných nešťastných chudákov. A niektorí nimi skutočne aj boli. Pravdou však je, že sa v tom období znížila populácia takzvaných čarodejníc o polovicu. Ibaže oni sa nijako brániť nemohli, aj napriek tomu, že mali určité... schopnosti.“

„Toto som sa predsa učil v škole. Preskoč to!“ súril ho Liam.

„Ty áno, ale Helena?“ Pozrel na mňa s otázkou v očiach. Stále som nenavštevovala ich „špeciálne“ hodiny v škole, takže som vyvražďovanie čarodejníc poznala len z toho ľudského pohľadu na históriu.

„Pokračuj,“ nabádala som ho.

„Vieš, čo je naše najzákladnejšie pravidlo? Hádam už odkedy jestvujeme?“ Tento krát sa jeho pozornosť upriamila iba na mňa. Liam to, samozrejme, musel vedieť.

Paul nečakal na moju odpoveď. „Nikdy svojimi schopnosťami nesmieme ublížiť človeku. Za žiadnych okolností.“

Zasekol sa mi výdych v pľúcach. Porušila som ich najvyššie pravidlo. Nielenže som ublížila, ja som zabila. Cítila som, ako mi niekto zovrel prsty tak silno, až ma to zabolelo.

Prekvapene som sa pozrela na Liama. Neusmieval sa, ani nemračil. Na jeho tvári sa neodzrkadľovali žiadne emócie. Ani na mňa nepozeral. Len mi drvil ruku. Pomrvila som prstami a on ma pustil, akoby som mu nejako ublížila.

V tej chvíli som si uvedomila, že Paul už zase hovorí.

„P-prepáč, čo si to vravel?“

Pozrel sa na mňa so štipkou únavy, hnevu aj pobavenia zároveň. A ja som si uvedomila, ako som vždy bola večne mimo, keď mi niečo hovoril. Vyvolalo to aj u neho pocit nostalgie? Ak áno, nepovedal to.

„Hovoril som, že starostka chce toto pravidlo porušiť,“ vysvetlil mi trpezlivo. „Nezdá sa jej fér, že musíme skrývať svoju existenciu. Nie po tom, čo nám ľudia urobili. A preto im chce dať na výber – buď sa nám podradia, alebo...“ Paul naklonil hlavu na stranu a mne bolo jasné, to, čo nevyslovil.

„Ale to predsa...“ povedala som v tej istej chvíli, keď sa Liam prudko postavil a povedal: „Ona nás chce prezradiť?!“

„Myslíš, že by jedno malé mesto dokázalo poraziť... všetkých?“ Neveriacky som pozrela na Paul a potom na Liama. „Ja viem, čo dokážete, ale aj tak...“ Pokrútila som hlavou.

„Nejde tu o jedno malé mesto. Nie sme to len my. Takých miest, ako je Spellbrook sú desiatky. A to nehovorím o tých, v ktorých žijeme spolu s obyčajnými, nič netušiacimi ľuďmi. Ak by sa jej podarilo presvedčiť ich....“ Paul mykol plecami. Nikdy som nepomyslela na to, že tých miest je viac.

„Ale to je sprostosť! Je to len jedna malá bezvýznamná žena, nedokázala by všetkých presvedčiť.“ Liam sa mračil a bolo vidno, že vo svojom tvrdení ma pochybnosti.

„Sám vieš, že tá bezvýznamná žena má svoje presvedčovacie prostriedky.“ Paul sa pozrel na brata s istou nechuťou.

„To má.“ Prekvapilo ma, že pri tej odpovede sa Liam pozeral priamo na mňa.

„Myslíš, že sa jej to podarí?“

„Neviem. Ten plán musí mať už dlho. Ale neviem, či v ňom robí nejaké pokroky.“ Mykol plecami.

„Ja... mohol by som jej na to nejako spýtať. Neviem.“ Mykol plecami Liam.

„Nedokončil si ešte školu. Nemáš o tom odkiaľ vedieť.“

„Ale Claire áno,“ šepla som a oba pohľady sa upriamili na mňa. „Keby sa nám nejako podarilo presvedčiť ju...“

„A čo potom? Myslíš, že to dokážeš zvrátiť? Viem, že v tom čase, keď to hovorila nám – mne – mala už dosť veľkú podporu. Tým, že zastavíš ju, nezastavíš všetko. Vzniklo to síce v jej hlave, ale už to nie je len o nej.“

„Ako si mohol len tak utiecť? A nepokúsiť sa nič urobiť? Čo by si robil, keby sa to skutočne stalo? Si medzi ľuďmi! Zomrel by si!“ vedela som, že zvyšujem hlas, nedokázala som si však pomôcť.

„Vo vojne sa zomiera.“ Mykol na moju otázku plecami.

„Ale toto by nebola žiadne vojna. To by bolo zotročenie!“ namietol Liam, stále stojac, takže som musela zakláňať hlavu, aby som ho videla.

„Isteže by bola. Myslíš, že by sa ľudia nebránili? A ja som chcel bojovať na tej správnej strane.“

Sedela som tam a nemo zízala na Paula. Ako mohol vôbec každý deň zaspať, keď vedel toto?

„Takže vravíš, že tu proste máme len tak sedieť a čakať, kým sa jej konečne podarí všetkých zmobilizovať?“ Nechápala som ho. Stále tvrdšie som si uvedomovala, že ho vôbec nepoznám.

„Neviem, čo iné by sa dalo robiť!“ znel trochu podráždene. On!

„Ja si myslím, že to s Claire nebol zas až taký zlý nápad.“ Povzbudivo na mňa pozrel Liam zhora. „Aspoň by sme vedeli ako ďaleko je a čí má vôbec zmysel obávať sa...“

„Možnože nemá. Ja som vám len vysvetlil, prečo som v tom meste nechcel ostať.“ Opäť som mu venovala skúmavý pohľad. Možnože mal dôvody na odchod, podľa mňa však neboli dostatočné. Nie pre niekoho, kto sa mal stať otcom.

„Ty si mi chcel tiež niečo povedať. Niečo o starostke,“ povedala som smerom k Liamovi, ten sa však len zatváril nerozhodne a prehrabol si vlasy.

„No áno, ale...“ Povzdychol si a zahľadel sa na brata. Akoby nevedel, či to má hovoriť pred ním. A už-už som chcela poslať Paula preč, ale  v tom Liam začal.

„Pre starostku je to najhoršie miešanie nás s ľuďmi. Nenávidela to, že niekto tak silný ako Helen Dabssová mal dieťa s človekom. Bolo to porušenie zákona. Veľmi hrubé.“

„Si miešanec, však?“ prerušil ho Paul. Váhavo som prikývla.

„Vedel som to. Inak by sa ťa Helen nevzdala.“ Jeho poznámka ma prekvapila, ale ignorovala som ju. Každý o nej predsa hovoril, že bola zlá.

„A ty si to, čo nám zakazuje. Nemôže ťa ale zabiť.. Mohla zabiť Helen za porušenie zákona a stále som si nie istý, či to aj skutočne neurobila. Ale nie teba.  Nie bezdôvodne....“ posledné slova zašeptal a celý čas sa pozeral na mňa.

„Keď si prišla do mesta, už som vedel, že Paul žije. Našiel som raz u otca šuplík plný informácii o ňom. Kde žije, ako sa volá. Z tých papierov mi bolo jasné, že o tom vie aj starostka. A preto som sa na to nespýtal jeho, ale jej. Otec je... prudký. Nepostavil by sa k tomu, že som sa hrabal v jeho veciach najlepšie. Vtedy sa mi ale ešte starostka zadala ako milá žena. Povedala mi, že odišiel, pretože sa bál byť otcom. A nezvládal byť niečím výnimočným.“

Paul na to nič nepovedal, aj keď som si v duchu pomyslela, že starostka zas až tak ďaleko od pravdy výnimočne nebola – teda s tým otcovstvom.

„To, že ma nemá rada som si už všimla stihnúť, ale nechápem ako súvisí to, že...“ nestihla som dokončiť vetu vďaka Liamovmu prerušeniu

„Súvisí to tak, že ma mala pod palcom. A keď mi povedala, aby som sa ťa ujal, alebo zviedol, nemohol som odmietnuť. Pohrozila mi, že zabije Paula,“ zúfalo strelil pohľad na brata.

Ibaže to už som bola na nohách aj ja.

„Mal si jej dať dôvod, aby ma mohla zabiť?!“ šepla som ohromene. „A ty si to pokojne robil?“ Niekde v hĺbke duše som si vravela, že Paul je jeho brat. Že samozrejme musel urobiť všetko, čo bolo v jeho silách, aby ho mohol zachrániť. Že jeho miluje a mňa... ja pre neho nie som nič. Iba nástroj ako udržať Paula živého.

Bolo mi to však jedno. On bol ten, ktorý ma mal dostať do hrobu.

„Povedal si jej...“
„Nie, nie! Nepovedal! Helena... ja... klamal som jej, že napreduješ a...“

„Vieš, čo to je jedno!“ skríkla som. „Dnes ráno si si proste zrejme povedal – ach, bože! Tá je na dne. Kopnem si do nej aj ja!“

„Nie! Ty ma nepočúvaš!“ Aj on kričal. Prečo?

„Pretože to je asi to, čo vaša rodina najradšej robí nie? Ničí ľuďom životy!“ zvrieskla som a pobrala sa do domu.

Schmatla som tašku a mierila k dverám, keď ma zastavil Davidov hlas: „Stalo sa niečo?“

Obrátila som sa na neho. Stále som cítila ako mi krv pulzuje v lícach.

Či sa niečo stalo? Skôr čo sa nestalo!

„Vieš, Maiden by ti na to povedala jednu vec,“ začal, keď som sa neozvala. Hnev zo mňa pri zmienke o jej mene vyprchal. Takmer hmatateľne som to cítila.

„Čo?“

„Že muži sú ako psi.“

„Psi?“ zopakovala som neveriacky. „Máš pravdu. Sú ako nechutní prašiví psi!“

„No áno, vlastne nie. Tak som to nemyslel. Nechajú sa hladkať od každého. Často štekajú a nie sú spokojní. Ale majú len jedného pána. Jedného za ktorého by obetovali život.“

„To ti Maiden povedala?“ Prekvapene som sa naňho pozrela a všimla si, že stále vždy keď počuje, alebo vysloví jej meno, usadí sa mu na tvári smútok. Cítil by niekto taký žiaľ za mnou? Pomyslela som si zúfalo. Asi nie.

„Povedala mi to, keď som ju prvýkrát pozval na rande. Spýtala sa ma, či je pre mňa ten „Každý“, alebo „Pán.“ Povedal som jej, že ešte neviem. A ona so mnou aj tak išla.“ Usmial sa. Bol to však nostalgicky smutný úsmev.

„Ale oni... my nie sme nič. Ani s jedným z nich.“ Pokrútila som hlavou. „Dokonca už ani priatelia. Len mi ubližujú.“

„To len štekajú,“ zasmial sa Davide a ja som si ohromene pomyslela, že sa po dlhej dobe prvýkrát zachoval ako môj otec.

„Vážne to myslíš vážne?“ opakovala som už druhýkrát túto nezmyselnú vetu, odkedy za mnou obaja prišli. Tak trochu som sa obrnila proti ich priestupkom a rozhodla sa, že to odložím na vedľajšiu koľaj. Zatiaľ. Aspoň kým nevyriešime očividne dôležitejšie problémy.

„Isteže myslím,“ namietol Paul a zahľadel sa na mňa. Škoda, že som nevedela určiť, čo presne sa v jeho pohľade skrýva.

„Ja to ale nechápem. Už raz si z toho mesta ušiel. A ty sa tam chceš vrátiť?“ Kmitala som očami medzi dvoma bratmi.

„Nevráti sa do mesta. Len k nemu. Okolo mesta je totiž niečo ako obranný plášť. A starostka by tým pádom vedela, že ním prešiel. Bude naša pomoc za mestom. Pre každý prípad,“ vyhlásil Liam a oči mu pri tom žiarili, ako malému dieťaťu, ktoré právo rozlúštilo nejaký rébus. Napadlo ma, ako rýchlo odpustil bratovi. To bude asi tým, že sú rodina. A tá vždy drží pokope, nie?

Kiežby som Paulovi aj ja dokázala tak ľahko odpustiť. A zabudnúť – to som si želala najviac. Pretože keby mi pohľad naňho zakaždým nedrvil útroby, ľahšie by sa mi odpúšťalo.

„A... ale prečo? Raz si predsa od toho ušiel. Čo sa zmenilo?“ Nechápala som. Nerozumela som mu. A on mi neodpovedal.

„Bude to len pre každý prípad, Helena.“ Mávol rukou Liam a zastal sa ho. Pocítila som osteň zrady. „Stále nevieme, či nerobíme y komáre somára. Vieš, že starostka je žena.... no nie s práve najzdravším rozumom.“

„Ja ti v tom zabrániť nemôžem.“ Mykla som plecami a pociťovala na jednej strane radosť, že bude tak blízko mňa. Radosť, ktorá patrila spomienke na starého Paula. A zároveň hnev. Ale ten sa mi podarilo úspešne skryť. Chcela som sa vymaniť z tých jeho hnedých očí.

„Ja pôjdem autom, vy sa pravdepodobne premiestnite, však?“ Nadvihol Paul obočie a Liam mu na to zamyslene prikývol.

„Prečo sa nepremiestniš tiež?“ To slovo mi pripadalo komické, ako z nejakého sprostého filmu a musela som sa premáhať, aby som nevyprskla do smiechu.

„Starostka má prehľad o každom kúzle, ktoré sa uskutoční niekoľko kilometrov od mesta. A samozrejme aj o tých, ktoré urobia či už bývalí, alebo súčasní obyvatelia.“

„Ach.“ Na viac som sa nezmohla. „Ale veď ty nemáš auto,“ namietla som, keď mi to došlo.

„To nebude problém, ver mi,“ usmial sa na mňa Paul.

„Tak... si pripravená na odchod?“ Nadvihol obočie Liam.

„Nie. Musím sa ešte rozlúčiť, samozrejme.“

„Samozrejme.“ Liam si neodpustil prevrátenie očí a ja som ho za to mala chuť nakopať. On tu na mňa prevracia oči? Vážne?

„Vieš čo, keď sa tak ponáhľaš môžeš odísť pokojne sám!“

„Jéžiši, Helena! Ja som to predsa tak nemyslel!“

Rozlúčka s Davidom bola iná ako naposledy. Bol triezvy. Dával najavo viac emócii a preto by to pre mňa malo byť logicky ťažšie. Ale nebolo. Vedela som, že už sa o seba vie postarať.

A s Nyiou to bolo... takmer rovnaké. Ale tento krát som už neplakala, len som mala slzy na krajíčku.

Nebola som si istá kedy sa sem opäť vrátim. A vlastne ani či chcem. Mala som pocit, že sem nepatrím a ja som si toto miesto chcela pamätať ako skutočný domov. Kedysi ním totiž bolo.

„Prídem ťa na budúci týždeň niekedy navštíviť,“ oznámil mu Liam, keď sme stáli na opustenom parkovisku uprostred Westendu.

Paul len prikývol.

„Máš na letenku, všakže? A dobré falošné doklady?“ uisťoval sa ešte Liam.

Paul len pretočil očami. „Mám, ale bojím sa, že starostka aj tak príde na to, že som tam.“

„Nie, ak budeš opatrný. Môžeme?“ Otočil sa na mňa. Váhavo som prikývla. Chytil ma za ruku tak, že ma palcom pohladil po kĺboch prstov. Neodtiahla som sa, pretože som nemohla. Musela som sa ho držať, ak som sa s ním chcela premiestniť.

„Budem potom vracať?“ spýtala som sa.

„Ty si veľký fanúšik, čo?“ Zasmial sa Liam.

„Prosím?“

„No predsa Harryho Pottera. Stále ho niekam pletieš.“

„Je to jediný film o mágii, ktorý som videla. Snažím sa zužitkovať svoje poznatky,“ odvrkla som.

„Môže sa ti točiť hlava, ale s vracaním som sa ešte nestretol,“ odvetil mi nakoniec celkom vážne, pritiahol si ma na hruď a zovrel okolo mňa ruky.

Pozrela som sa na Paula. Tento raz som vedela, že sa s ním nelúčim nadlho. S vlasmi sa mu pohrával vietor a ruky mal strčené vo vreckách. Napadlo ma, či by som mu nemala niečo povedať. Aspoň Ahoj. Ibaže to mi teraz prišlo akosi nevhodné.

„Zavri oči,“ prikázal mi Liam a ja som ho poslúchla.

Autor: Nikki, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V tieni ilúzie - 24. kapitola: