OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V tieni ilúzie - 22. kapitola

03.09.2013 (14:00) • Nikki • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 560×

22. kapitola - Svet, ktorý lepšie funguje bezo mňa

Keď sme stáli tesne pred bránkou, zovrelo mi srdce. Miesto, kde ma pobozkal. Ako mohlo ostať nezmenené? Keď ja som sa cítila tak odlišne. Dokonca aj tma bola presne rovnaká! Kedy vlastne zapadlo slnko?

Chladný vietor prenikol cez môj sveter a ja som sa zachvela, rozmýšľajúc, či sa odrazu zozimilo, alebo som len nebola doteraz schopná registrovať niečo iné ako moje osobné katastrofy.

Paul postrčil bránku a ja som ho poslušne bez slova nasledovala až do domu. Snažila som sa obrniť pred očakávanými emóciami a spomienkami, ktoré prišli vo chvíli, keď som vkročila dnu.

Paul zasvietil a ja som zaregistrovala, že je všade relatívne čisto. V obývačke stáli dve „nové“ kreslá zrejme už síce používané, ale aj tak vyzerali celkom dobre. A dokonca starší prototyp telky!

„Kde je David?“ spýtala som sa prekvapená, že ho nevidím spitého na podlahe. „Asi by sme pre neho mali skočiť do krčmy.“ Chystala som sa na odchod, keď ma Paul chytil za ruku a zastavil.

„Je v práci.“ Pustil ma a prehrabol si vlasy.

„V práci?“ Vyvalila som oči.

„No, hej. Pracuje niekde pri kopírke v Baks&Bally.“ Baks&Bally bola asi najväčšia firma u nás – teda vo Westende. Nikdy som neprišla na to, čím sa presne zaoberajú.

„Ale som si istý, že sa ešte vypracuje. Má predsa výšku.“ Pokrčil plecami, zatiaľ čo ja som naňho zízala s otvorenými ústami. Doslova. David má prácu?
„Ale... ako?“

„Stačilo ísť naňho len trošku tvrdšie, to je celé.“ Žmurkol na mňa. Už to ale nebolo také bezstarostné ako kedysi.

„M-myslíš, že ja som bola príčina, prečo si nechcel hľadať robotu a pil?“ Pôvodne som tu otázku vôbec nahlas vysloviť nechcela, ale vykĺzla mi.

„Nie, preboha! Bola ňou smrť Maiden, nie ty!“ Pohladil ma po ruke a mňa bodol osteň žiarlivosti. Ja som ho nedonútila prestať za rok a Paulovi sa to podarilo za tak krátky čas? Možnože to bolo tým, že som sa vlastne ani nikdy nesnažila. Brala som to ta, ako to bolo a znášala dôsledky. Bola to moja vina.

„Myslím, že to, že stratil aj teba ho prinútilo trochu sa spamätať.“ Týmito slovami mi trošku upokojil svedomie. Vyzula som sa a v ponožkách prešla spolu s ním do obývačky a sadla si do jedného z kresiel.

„Vyzeráš fakt dobre, Hellie. Ešte lepšie ako predtým. Hnedé vlasy ti pristanú. Vyrazila si mi dych, keď som ťa tam videl.“ Žmolil si látku na tričku a až na konci monológu sa na mňa pozrel.

„Aj ty mne.“ Priznala som, spomínajúc na môj nedostatok kyslíku. „Dúfala som však, že to bude z iných dôvodov.“ Odvrátila som tvár. Ja si tie sprosté slzné kanáliky nechám vyoperovať! „Ale začni už s vysvetľovaním, pretože tvoje lichôtky sú to posledné, na čo mám náladu.“

Vzdychol si a zahľadel sa na vypnutú telku.

„Predpokladám, že vieš o všetkých tých veciach týkajúcich sa mesta...“ Pátravo na mňa pozrel a keď som príkývla, upriamil svoj pohľad znova pred seba.

„Takže vieš aj čarovať? Si predsa dcérou Helen, muselo sa na teba niečo nalepiť.“

„S tým čarovaním, je to komplikované,“ odsekla som. „A moja matka sa zabila, ale pokračuj.“

„Helen je mŕtva?“ Vyvalil na mňa oči. Asi ju poznal. Možno lepšie ako Liam. Ale už som o nej nechcela vedieť žiadne podrobnosti, tak som sa radšej nepýtala. Znova som ho musela nabádať, aby pokračoval.

„Claytonovci a Dabssovci spolu mali vždy dobré vzťahy. S Claire sme boli dobrý priatelia vždy a už v desiatich sme si povedali, že spolu chodíme.“ Usmial sa. Kvôli Claire.

„Samozrejme, bolo to celé také platonické, no postupne to prerastalo do niečoho vážnejšieho. Ale asi v pätnástich sme sa rozišli. Vedeli sme, že to neklape a chceli sme to vyskúšať aj s inými.“

Nebola som si istá, či To bolo synonymum pre chodenie, alebo sex, ale nemala som tú odvahu spýtať sa.

„Jednu noc v maturitnom ročníku som sa strašne ožral a vyspal sa s ňou. Bez ochrany. Obaja sme na tú noc boli odhodlaní zabudnúť. Ibaže sa nedalo.“ Povzdychol si, akoby potreboval pauzu, ale vzápätí pokračoval. „ O pár dní neskôr, neviem presne koľko, možno to boli aj týždne za mnou prišla a povedala, že je tehotná.“

Prižmúrila som oči. Bolo to také... divné a zároveň bolestivé počúvať o spoločnej minulosti mojej tety a Paula. Až teraz som si uvedomila naplno ten vekový rozdiel medzi nami. Šesť rokov. Takmer sedem. Ibaže ja som mala v tej chvíli pocit, akoby bol prinajmenšom dvakrát taký veľký. Pritisla som si kolená k hrudi pripravená zvládať pokračovanie príbehu (aspoň som v to dúfala).

„V maturitnom ročníku je taký zvyk, ako som sa dozvedel. Starostka si vyberie tých najsilnejších, samozrejme, čo sa mágie týka, a zasvätí ich do svojich plánov. Vtedy som sa skoro povracal. Až do polovice jej príhovoru som neveril, že to myslí vážne. Smial som sa, až kým nám všetkým nenápadne nepohrozila čo s nami urobí, ak sa nebudeme držať jej vízii. Počula to aj Claire, no s ňou to ani nehlo. Odmietla so mnou odísť kvôli dieťaťu...“

„Aké má starostka vízie? O čom to hovoríš?“ prerušila som ho.

„Určite si si musela všimnúť, že je to...“ nedokončil vetu, pretože dvere sa otvorili a do obývačky vošiel David. Ledva som ho spoznala.

Čierne nohavice, modré zastrčené tričko s límcom, oholený, nespitý.

„Máš tu návštevu?“ Zamračil sa na Paula. Bola som trošku sklamaná, že zo všetkých ľudí bol on jediný, ktorý ma nespoznal. Postavila som sa a jeho tvárou preletelo ohromenie. Tuho ma objal – ako ešte nikdy – a ja som mala čo robiť, aby som sa udržala na nohách.

„Nečakal som, že ťa ešte uvidím. Vrátila si sa? Ostaneš tu s nami?“ Potešilo ma, že v jeho hlase počujem nádej, ale musela som ho sklamať a pokrútila som hlavou.

„Som len na návšteve.“

„Aha, no... nevadí. Stále je to tvoj domov. Dokonca viac ako môj. Vďaka tebe to tu celý rok fungovalo. Vďaka tebe som prežil.“ Sklopil pohľad očividne v rozpakoch. Dojato som sa naňho usmiala. Bol z neho ten istý človek ako pred rokom. Možno ešte lepší. Nemyslela som si, že sa cez to obdobie ešte niekedy dostane.

„A aká je tvoja nová rodina?“ zaujímal sa.

„Je... dobrá.“ Opäť úsmev.

„Asi lepšie ako ja, čo? Dúfam, že ti aspoň nerobia také problémy.“ Chabí pokus o vtip z jeho strany. Túto situáciu by neodľahčilo totiž nič.

„Nie... ty... ty si bol fajn.“ Povzbudzujúco som ho potľapkala po pleci.

Vďačne sa na mňa usmial a ja som mala pocit, akoby sa mu uľavilo. Možnože chcel, aby som ho takto videla. Normálneho. A aj mne sa uľavilo, pretože som vedela, že už sa o neho nebudem musieť báť. Stál na pevných nohách a momentálne určite na pevnejších, ako boli tie moje.

„Dokedy zostávaš?“

„Asi odchádzam až zajtra.“

„No, prespíš tu, však?“ uistil sa.

„Myslela som, že si skôr nájdem nejaký hotel.“ Pôvodne som si to síce vôbec nemyslela, ale skutočnosť, že tu teraz býva Paul a ja nemám chuť s ním stráviť noc pod jednou strechou menili situáciu.

„Neblázni. Uvoľním ti izbu, ja sa vyspím na zemi,“ namietol Paul, ktorý odrazu stál nejako príliš blízko za mnou.

„Alebo ti uvoľním ja moju, pokiaľ chceš.“ Pridal sa David. „Musíš tu spať. Je to tvoj domov.“

Zháčila som sa nad jeho slovami, keďže mi to tu už ako domov nepripadalo. No nakoniec som súhlasila.

David uvaril cestoviny a zmiešal ich s masľom a soľou, keďže asi nič iné doma nemali. Prekvapivo to však bolo chutné a ja som zjedla plný tanier. Hoci by som si ešte dala, nechcela som dvoch chlapov ukrátiť o ich porcie.

Umyla som riad a vnímala, ako sa atmosféra začína postupne uvoľňovať. Chcela som, aby mi Paul dopovedal zvyšok príbehu, ibaže keď sme si s Davidom sadli do kresiel a Paul na zem pred telku, vedela som, že to tak skoro nebude.

„Vy máte fungujúcu telku?“ zasmiala som sa a Paul na mňa šťastne pozrel. Asi sa nazdával, že som mu už odpustila. Ibaže také niečo sa nedá odpustiť za pár hodín. Nielenže mi klamal, on nechal Claire samotnú a odišiel. Tehotnú Claire, ktorá sotva dokončila školu. Bol to sebec a ja som sa naňho pozerala celkom inými očami, ako pred mesiacom.

„To sú vymoženosti, čo?“ Zaškeril sa na mňa a ja som si presne kvôli jeho úsmevu spomenula na Liama. Mali ho totiž taký podobný! Zacítila som sa na okamih previnilo, no vzápätí som si spomenula, ako ma urazil na parkovisku.

Ďalších desať minút som zvažovala, či mu mám zavolať, alebo nie. Nakoniec ma to premohlo a vyťukala krátke : Kde si? A ťukla odoslať.

Čakala som ďalších desať minút na odpoveď, ale nič. Ospravedlnila som sa na záchod a tam mu zavolala.

„Ááánóó?“ Najprv som nevedela celkom s určitosťou identifikovať, či je to Liamov hlas, alebo nie.

„Liam? Kde si?“

„S-si,“ štikútal. Bol opitý. „... si s mojím bratom?“

„Som. Povedz mi, kde si? Odišiel si domov?“ naliehala som.

„Nie-e. Som stále v tom meste. V nejakom pajzli.“ Keďže sme tu mali len jednu krčmu, vedela som presne, kde je.

„Ostaň tam!“ prikázala som mu a zložila vediac, že nemá zmysel s ním viesť nejakú siahodlhú konverzáciu.

„Kam ideš?“ spýtal sa ma Paul, keď si všimol, že sa obúvam. Ak by som mu povedala, že idem pre jeho brata, šiel by so mnou. A ja som teraz potrebovala dýchať vzduch, ktorý nebol presýtený jeho vôňou viac, ako čokoľvek iné.

„Idem sa prejsť.“

„Idem s tebou,“ rozhodne vyhlásil a postavil sa.

„Nie, idem sama!“ spražila som ho pohľadom a vyšla z domu.

„Vrátim sa, David,“ zakričala som cez plece a mierila do krčmy, do ktorej by som poznala cestu aj poslepiačky. Toľkokrát som tam predsa bola pre sťatého Davida!

Chladný vietor mi vrážal do chrbta a poľahky prechádzal cez látku svetra, ktorá sa mi teraz zadala akási tenká. Objala som si hruď rukami a pridala do kroku.

Krčma bola takmer prázdna. Ovalil ma smrad alkoholu a potu, ktorý môj nos necítil už mesiac. Pri stoloch sedeli traja chlapi a nahlas sa smiali a pri bare Liam niečo hovoriac chudákovi barmanovi.

„Čau, Josh.“ Váhavo som sa usmiala a zastrčila si prameň rozstrapatených vlasov vetrom za ucho.

„No páni, Helena! Ty si sa ale zmenila!“ vyhlásil, keď ma konečne spoznal. Bol to asi päťdesiatnik s tridsať kilovou nadváhou a krátkymi šedivými vlasmi. Často mi kedysi pomáhal dostať Davida domov.

„Ale David sem už nechodí. Môžeš byť naňho pyšná.“

„Veď aj som. Ale dnes som tu pre niekoho iného.“ Hodila som očkom po Liamovi, ktorý na mňa zbožne pozeral.

„To je moja Slnečnica. O nej som t-ti hovoril.“ Zaškeril sa Liam na barmana. Znova ten podobný úsmev, došľaka!

Nadvihla som spýtavo obočie, ibaže Josh ho ignoroval. „Ty máš nejakú slabosť na opilcov, Helena? Asi sa začnem ožierať.“ Zasmiala som sa nad jeho poznámkou, ktorá bola stopercentne mienená len ako vtip.

„Nie len na opilcov. Na všetkých kreténov. V živote som nestretla asi ani jedného normálneho chlapa. Okrem teba.“

 „Mám ti s ním pomôcť?“ spýtal sa zdvorilo Josh, no ja som odmietla.

„Tento aspoň váži menej ako David. A zvládne chodiť, však?“ uistila som sa, na čo mi Liam s pripitým úsmevom prikývol.

„Prečo si sa vlastne ožral?“ prisadla som si k Liamovi.

„Pretože môj brat je kokot!“ povedal trochu hlasnejšie ako mal.

„Tak dlho som si myslel, že je mŕtvy. Bol som mu na pohrebe! A potom som našiel tie papiere...“ zanariekal a buchol čelom o pult. Nemala som vo zvyku piť. Nikdy som nepila. Videla som, ako alkohol mení ľudí a toľko nocí som sa zaprisahávala, že to nikdy neskúsim. A takisto som nikdy nenadávala. Ibaže v ten večer bolo všetko naruby.

Požiadala som prekvapeného Josha o to isté, čo mal Liam – čo, ako som sa dozvedela, bola vodka – a vyhlásila: „Na to, že tvoj brat je ten najväčší kokot pod slnkom! A ty ho pomaly doháňaš.“ Prestala som sa zamýšľať nad tým, ako neprirodzene to slovo z mojich úst znie a hodila do seba prvýkrát v živote niečo tvrdšie, ako bol sirup proti kašľu.

Prepáčte za tú nadávku na konci, ale prišlo mi trošku neprirodzené, aby nahnevaný chalan hovoril niečo také slabé ako je „debil". Zo mňa nikdy nevíde nič horšie ako je do riti, takže neviem aký máte k tomu postoj vy. Hádam vám to tam veľmi neprekážalo. Každopádne dúfam, že sa vám kapitola páčila a zanecháte mi komentár :) .

Autor: Nikki, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V tieni ilúzie - 22. kapitola: