OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V tieni ilúzie - 21. kapitola

15.08.2013 (15:00) • Nikki • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 596×

21. kapitola - Náhoda je sviňa

(Liam)

Sledoval ju, ako odchádza – dlhé štíhle nohy bez jedinej chybičky a ružový sveter, ktorý jej zakrýval zadok - stále vyvedená z miery jeho sprostými slovami. Prečo sa mu vždy podarí pokaziť niečo pekné?!

Možnože sa mu to podarí vyžehliť počas cesty domov. Ak ju nechá sedieť pri okne... Pri tej spomienke sa pousmial.

Ako sladko na ňom zaspala. Mal chuť si ju vtedy pritisnúť ešte bližšie. A keď sa tackala tou uličkou k dverám... Čo ak jej bolo nepríjemné, ako ju drží za pás? Čo ak to prehnal? Povedala predsa, že nie sú ani len priatelia.

Možno by jej mal povedať celú pravdu so starostkou, prebleslo mu mysľou. Zradil  starostku už predsa, ak jej nepovedal o tej vražde, ktorú Helena spáchala.

Bál sa však, že ak to dokázal zistiť on, môže to zistiť aj starostka. Isteže nikde nebolo napísané, že toho chlapa zabila ona.

Nebolo však ťažké domyslieť si to.

Dievča našli hystericky plakať pri jej mŕtvom opatrovníkovi. Tvrdila, že to bola jej vina. Ten nadpis v novinách, ktoré si zohnal sa mu stále vrýval do pamäte.

Zatriasol hlavou a konečne sa pohol k cieľu svojho výletu. Prekvapilo ho, že Helena chce ísť práve sem. Do mesta, ktoré chcel už polroka navštíviť, nikdy však na to nenabral odvahu. A toto bral ako znamenie.

Vlámal sa do otcovej izby a zistil si kde pracuje. Mal o ňom všetky informácie v šuplíku pod zámkom. Zadal do navigácie novú adresu. Cesta autom trvala necelých päť minút. No rovnaký čas strávil ešte pred malou budovou.

Je na toto stretnutie pripravený? Takmer štyri roky si myslel, že je mŕtvy. Všetci mu klamali! Dvakrát nahnevane buchol päsťou do volanta, ktorý zatrúbil.

Pre neho musel šesť mesiacov robiť presne to, čo chcela starostka. Len preto, aby ho udržal nažive.

Mal v pláne mu to poriadne vyhodiť na oči.

Konečne vyšiel z kradnutého auta a prešiel krátkou cestičkou, ktorá by podľa jeho prianí mohla mať aspoň o kilometer viac a otvoril dvere, ktoré hlasným zvončekom ohlásili príchod.

Malý zatuchnutý obchod, aký by vo Spellbooku nenašiel. Zamieril rovno k mladej predavačke – Brende (podľa menovky na tričku), ktorá sa naňho koketne usmiala. On to však odignoroval.

„Pomôžem ti nejako?“

„Áno. Hľadám tu Paula Claytona.“

„Nesplietli ste si priezvisko? Pracuje tu akurát tak Paul Summers,“ odvetila podráždene, akoby jej už len vysloviť to meno robilo problémy.

„Asi je vzadu v sklade. Normálne tam zákazníkov nepúšťame, ale urobím výnimku. Choďte sa pozrieť, či je to ten správny Paul.“ Žmurkla na Liama.

On však už vedel, že áno. V otcových dokumentoch o Paulovi videl meno Summers. Ibaže už automaticky povedal Clayton.

Zhlboka sa nadýchol a pobral sa smerom, ktorý mu pokladníčka ukázala.

Opatrne potlačil dvere s označením Sklad a vošiel. Neocitol sa vo väčšej miestnosti ako samotný obchod. Bola však zaprataná všelijakými krabicami a tie v nej vytvorili akési uličky. Dostal sa nimi až k veľký dvojkrídlovým dverám, ktoré boli momentálne roztvorené a bol k nim pristavený nákladiak. A z neho jeho brat vykladal tovar..

Liam si odkašľal sčasti preto, aby si ho Paul všimol a z časti pretože mu vyschlo v krku. Paul aj šofér sa na neho obrátili.

„Prepáčte, ale tu nemajú zákazníci čo robiť,“ oslovil ho brat s podráždeným podtón.

Až vtedy si Liam uvedomil, že ho naposledy videl takmer pred piatimi rokmi. Vtedy bol sotva chlapec.

Zato Paul sa podľa neho vôbec nezmenil. Teda až na to oblečenie. Nepamätal si brata v niečom inom, ako značkovom oblečení. A manuálna práca?

Keď tam tak videl brata, o ktorom si tak dlho myslel, že je mŕtvy, sčasti zabudol na výčitky. Jedna jeho časť mala chuť sa k nemu hneď rozbehnúť a objať ho, aj napriek tomu, že to bolo trochu zženštilé. Toľké roky bol pre neho predsa starší brat vzorom! Tá druhá ho však udržala na mieste.

„Mali by ste odísť!“ Paul naňho pozrel ako na nechápavého blázna a začal ho strkať von z dverí, keď sa Liam konečne spamätal a zaprel sa.

„Paul!“ okríkol ho a vtedy sa jeho brat zastavil. Pozorne sa naňho zahľadel, zisťujúc odkiaľ pozná neznámy jeho meno a prepravka so sklenenými fľašami od piva mu vypadla z rúk a s rachotom dopadla na zem.

No to bolo to posledné, čo vtedy obaja vnímali.

„Preboha, Liam.“ Nechápavo hľadel na brata, no skôr ako povedal čokoľvek iné sa Liam ocitol v jeho objatí. A hoci ho to stálo takmer všetko úsilie, násilne  sa vyslobodil z bratových rúk.

„Nemáš ani poňatia, koľko problémov si nám tým tvojím odchodom spôsobil!“

Paul sa od neho odtiahol. „Nemohol som tam zostať. Bolo to tam celé zvrátené! Tá ženská – starostka je zvrátená! Ty nemáš ani poňatia o čo jej ide!“

„Takže ľahšie bolo utiecť, však? A nechať mňa, otca a všetkých ostatných znášať dôsledky! Museli sme skákať ako píska, len aby ťa nedala zabiť! Ty si vedel, že to robí so všetkými, ktorí chcú ujsť! Si slaboch, Paul. Taký, akého som ešte nestretol!“ kričal Liam, neuvedomujúc

si, že ich sleduje už aj pokladničná Brenda, aj vodič nákladiaku.

„Vedel som, že tam nechcem žiť a zúčastniť sa na jej pokryvenej vidine budúcnosti! A vedel som, že by nedala zabiť žiadneho príbuzného nášho otca!“

„To, že s ňou otec spával nezohralo v tomto žiadnu rolu! Vydierala ho rovnako ako mňa! Ibaže omnho skôr! To on sám by ťa musel zabiť, ak by sme nerobili všetko, čo nám prikáže!“ Liam cítil ako mu srdce prudko naráža o hrudný kôš a krv mu pulzuje v žilách. No potreboval povedať bratovi všetko, čo sa v ňom za tie roky nahromadilo.

„Otec je takisto zvrátený ako ona! Zabíja ľudí Liam! Preber sa a prestaň ho obhajovať!“

„Zabíja jedine takých ako si ty – utečencov, čo nemajú dosť odvahy!“ Sám bol proti otcovmu povolaniu. Ibaže to pred Pualom momentálne nemohol priznať!

„Prišiel si sem, len aby si mi povedal toto?! Výčitky?“

„Neviem, čo iné by si si zaslúžil počuť!“

(Helena)

Sadla som si na trávnik za Nyiným panelákom tak, aby som videla prichádzajúcich, keďže na zvonček pri dome mi nikto neodpovedal. Asi bola ešte v škole.

Začínala mi byť poriadna zima! Už som tu ale kysla vyše pol hodiny a hrala sa nejakú primitívnu hru na mobile, na ktorej zmysel a ovládanie sa mi stále nepodarilo prísť. Nuž, možno že nebola primitívna ona, ale ja.

A potom som ju konečne zazrela. S kučeravými tmavými vlasmi, vyťahaných teplákoch a ešte vyťahanejšom starom svetri.

Okamžite som sa zdvihla, necítiac si uzimené nohy a zakričala na ňu, zatiaľ čo som sa k nej približovala.

Zmätene na mňa pozrela, nespoznávajúc ma. Nepopieram, že ma to trošku sklamala, ale vynahradila mi to v okamihu, keď som stála tesne pri nej a ona mi zízala do tváre.

„Helena!“ zvýskla tak, že by to niekomu potrhalo ušné bubienky. A prudko ma objala takou silou, až mi doslova vytlačila slzy z očí. Pripisovala som to samozrejme jej, nie mojej precitlivenosť.

„Nemyslela som, že ťa ešte uvidím,“ zaúpela a ešte viac zosilnela objatie, ak to vôbec bolo možné.

„Snažila som sa ti dovolať, ale nedalo sa...“

„Odpojili nám telefón,“ mykla plecami a pustila ma.

„Myslela som si.“

„Páni! Ty si sa ale zmenila. K lepšiemu, samozrejme!“ Len som sa zasmiala. Nyia ma zobrala hore a na mňa odrazu vyplývalo inak vidieť chudobu, ako kedysi. Asi preto, že som na to posledný mesiac vôbec nebola zvyknutá. Snob! – kričalo na mňa podvedomie. A ja som s ním musela súhlasiť.

„Chceš vodu?“ zdvorila ma ponúkla tým jediným, čo mala. A ja som sa tomu celkom potešila, lebo po tom čakaní mi dosť vysmädlo.

Vravela mi, ako je stratená v škole. Vraj jej vôbec nič nejde, ale Torrey ju doučuje, pretože chce zmaturovať. Znova sa ma pýtala na moju novú rodinu a ja som sa jej tento krát rozhodla už neklamať. Povedala som jej o veľkom dome, Robertovi, čiernom aute, ktoré ma vozievalo ráno do školy. Všetko okrem čarov a vraždy. Čo sa vlastne rovná všetko, okrem toho podstatného.

„Claire vyzerala spočiatku ako veľká snobka, ale vlastne je celkom fajn. Keď vezmem do úvahy, že sama vychováva dieťa a pritom je dosť mladá...“ Mykla som plecami. „A moja malá sesternica by sa ti určite páčila!“

„Som rada, že si konečne našla poriadnu rodinu. A ešte k tomu tú pravú!“ Zaškerila sa na mňa. „A povedali ti, čo je s tvojimi rodičmi? Vieš, myslím – prečo si ťa nevzali oni?“

„No,“ povzdychla som si a oprela hlavu o ruku. „Matka spáchala samovraždu a o otcovi nič neviem.“ Mykla som plecami a pohľadom som zaletela k hodinám. O dvadsať minút šesť. Najvyšší časť ísť za Paulom do obchodu. Nechcela som sa už baviť o mŕtvej žene, ktorá ma porodila a vzdala sa ma, pretože sa mi nepáčilo, že aj napriek tomu, že by som k nej nič cítiť nemala, pomôcť som si nevedela.

„Nevadilo by ti, keby sme skočili za Paulom?“ Nadvihla som obočie.

„Jasné, že nie. Už dlho som ho nevidela.“ Postavila sa zo starého gauča a prebehla k dverám.

„Ešte si sa s ním nestretla?“ Prekvapene na mňa pozrela pri zamykaní dverí zvonka. Ja som len odmietavo pokrútila hlavou.

Vždy som si svoje stretnutie s Paulom predstavovala len vo dvojici. Bez Nyii. Ibaže teraz, keď som ju konečne stretla, nechcela som ju tak rýchlo opustiť.

Cestou do obchodu som si nervózne žmolila ruky a hľadela upäto pred seba.

„Čo je?“ Otočila som sa na Nyiu potom, čo som si všimla, že sa na mňa uprene pozerá.

„Si nervózna,“ poznamenala. „Je niečo medzi tebou a Paulom?“

„Nie! Nie, jasné, že nie. Teda...“ Sklopila som zrak k zopätým rukám. „Pobozkal ma. No vlastne to nebol taký poriadny bozk, iba taký... ľahký? Ibaže ja som mu povedala, že na to nie som pripravená a pohádali sme sa... a odvtedy som ho nevidela. Nehovorila s ním. Žiaden kontakt.“

„Ja som vždy vedela, že sa mu páčiš!“ Zasmiala sa. „Ale ty si s ním vôbec nevolala?“ spýtala sa šokovane, keď ju konečne prešiel smiech.

„Nie-e.“

„Vieš, on sa presťahoval k Davidovi a stará sa oňho. Myslela som, že ty si ho poprosila, ale...“

„On sa stará o Davida?!“ prerušila som ju celá v šoku. Nielenže stará, on s ním aj býva. Nahrnuli sa mi do očí slzy a pridala som do kroku. Sama som vedela, čím si musí každý deň prechádzať. Chodiť pre Davida do krčmy, utierať jeho zvratky, sprchovať ho, platiť za neho dlhy za alkohol.

„Musí ťa mať vážne rád.“ Zasnene vzdychla Nyia. „A to ešte počkaj, keď ťa uvidí takto vynovenú!“

Stále som nevedela, čo Paulovi poviem. Ale aspoň som vedela, že ma – ako povedala Nyia – musí mať vážne rád. Možno mi už odpustil tú sprostú reakciu pred Davidovvým domom. Možno mu chýbam.

Otvorila som dvere do obchodu a porozhliadla sa po uličkách. Paul však nikde. Pravdepodobne bude v sklade a vykladá tovar. Hádam ešte neodišiel. A ak aj áno, tak pôjdem k Davidovi, pomôžem Pualovi umyť ho a potom mu poďakujem a ospravedlním sa a všetko bude v poriadku.

„Prepáčte, ale tam nemôžete...“ Počula som za sebou otravný hlas tej blbej Brendy, ktorá mi ho možno ukradla! Môjho Paula!

Sama som sa nad mojimi myšlienkovými pochodmi pozastavila. Môj? Je skutočne môj. Potisla som  dvere a bola vďačná za to, že nevidali výnimočne takmer žiaden zvuk. Aspoň ho prekvapím. Hádam príjemne. 

„Haló? Je tam niekto?“ začula som Paulov hlas. Takže som asi nebola až tak potichu, ako som si myslela. Už-už som otvárala ústa a snažila sa zmohnúť na odpoveď, aj keď som ho stále cez prepravky piva nevidela.

„Oh, prosím ťa! Stále sa snažíš nejako vykrútiť. Pred chvíľou to bolo utieranie dlážky a teraz si niekoho počul? Už je to trápne!“ Bol to...?

V šoku som si zakryla ústa, keď do mňa vrazila zo zadu Nyia. Ako-tak som sa spamätala a naznačila jej , nech je ticho.

Nemala by som takto počúvať cudzie rozhovory! Veď možno som len zle rozoznala hlas. A ak aj nie, tak...

„Ja na rozdiel od teba pracujem, Liam! A občas musím aj za niekoho zaskočiť! Uvedom si prosím, že tu s tebou nemôžem sedieť dve hodiny v kuse a kecať!“

„Ty si predsa nikdy na mňa nemal čas, však?“ ospil sa naňho Liam. Stála som pritisnutá chrbtom k prepravkám, takmer nedýchajúc.

Poznajú sa. A zjavne dlho. Ibaže odkiaľ do čerta. Viedli rovnako rozdielny život ako ja s Dalajlámom. Nemali šancu sa niekedy stretnúť. Liam mi predsa povedal, že vo Winnemucce nikdy nebol. Klamal mi?

Aj keď možno bol len tu, vo Westende...

„Ospravedlnil som sa ti Liam, neviem čo viac odo mňa čakáš.“

„Čo čakám? Tak to ti teda poviem – čakal som, že to bude iné. Stretnúť sa s tebou po tých rokoch! Si jeden zasraný skurvin syn!“ Liam takmer kričal a ja som si bola istá, že toľko emócii som v jeho hlase hádam ešte nepočula.

„A vieš, že ja nie som ten ktorému by si mal hovoriť prepáč! Čo Claire?“ Pokračoval Liam.

Claire? Akože moja teta – Claire? Čo má dočerta Claire s týmto všetkým? Už bez jej mena to pre mňa bolo dosť komplikované.

„Prečo počúvame?“ spýtala sa ma šeptom Nyia a ja som si až vtedy uvedomila, že je vedľa mňa. Opäť som si priložila prst na pery a utíšila ju.

„Claire som navrhol, aby išla so mnou. Odmietla. Chcela tam ostať. Nemohol som ju odvliecť násilím!“

Paul pozná Claire? Ba čo viac – on chcel, aby s ním niekam šla? To znamená, že ju musel poznať poriadne dôverne.

„Ale bola tehotná, Paul! Ako si ju mohol nechať samú len tak ?!“

Paulovi som nedala šancu reagovať, pretože mnou myklo a za mnou sa ozval rachot. Niečo ma zaštípalo na koži, ale ja som nebola schopná sa na nič iné sústrediť ako bol on.

Paul – môj Paul – je otcom Olivie?! To predsa nedáva Logiku! To... to nie je možné. On je ... on vôbec nie je môj! Je Clairin!

Prečo sa nemôžem nadýchnuť? Je niečo  na mne? Skontrolovala som si hrudník, ibaže na ňom nič nebolo. Skúsila som to teda znova. Dostala som do seba aspoň nejaký vzduch. Až vtedy som si všimla, že oni dvaja stoja tesne predo mnou.

Obaja na mňa pozerali navlas rovnakým pohľadom. S časti prekvapeným, sčasti potešeným. A vtedy mi došla ďalšia skutočnosť. Keď je Paul Oliviin otec, musí byť Liamov mŕtvi brat. Aj Liam mi klamal!

„Helena!“ Paul podišiel bližšie, chytil mi ruku a palcom prešiel po líci. „Poškriabalo ťa sklo z tých fliaš.“ Fľaše? O čom to tu preboha trepe?

Prekvapilo ma, keď palec, ktorý mal pred chvíľou na mojej tvári , bol od krvi.

Vzápätí ma objal. Tak prudko a silno, až mi to vyhnalo z pľúc vzduch, ktorý sa mi podarilo konečne vdýchnuť.

Keď som neskôr na ten moment spomínala, nikdy som nechápala prečo som sa okamžite neodtiahla. Možno som bola v šoku. Možno bol príliš silný. Možno som len chcela aby už prestal. A možno som chcela presný opak. Aby to bolo, tak ako som si to počas toho mesiaca vysnívala. Vrhla by som sa mu okolo krku, ospravedlnila sa mu a pobozkala ho. A videla by som v jeho očiach to šťastie, ktoré by som sama cítila.

Ibaže jediné, čo som v tej vysnenej chvíli, ktorá vlastne vôbec vysnenou nebola, cítila bol chlad.

Odtiahol sa a ja som mu pozrela do očí. A uvedomila si niečo, čo ma dorazilo ešte viac, ako všetko, čo som pred minútou počula.

Paul, za ktorým som sem prišla neexistuje. Iba jeho ilúzia v spomienkach.

„Chýbala si mi tak strašne! Ja... čo som vtedy povedal...“  šeptal ten nový Paul mne do ucha. Lenže on neopisoval svoje činy. Opisoval činy niekoho iného. Toho, ktorého som možno aj...

„Vy sa poznáte?“ ozval sa z diaľky Liam a Paul konečne upriamil pozornosť zo mňa na svojho brata. Brata!

„Ty... poznáš Helenu?“

„To so mnou predsa prišla.“

Ja som ich slová len počula. Nezdržali sa v mojom mozgu dlhšie než na sekundu. Otočila som sa k NYii, ktorá celú situáciu pozorovala tak trochu zarazene. Ešte nikdy som nepocítila taký smútok. Chýbal mi môj starý život a aj keď niektorí v ňom nehovorili o sebe ani štipku pravdy, bolo mi to jedno. Dala by som všetko, aby som sa tam vrátila.

„Počkaj- ty.“ Niečia ruka ma chytila za rameno a otočila. Paul. „Ty si išla do Spellbrooku? To je miesto, kam si išla za rodinou?!“ Paul vyzeral v šoku. Zaujímalo by ma, či aj tak vyzerám.

„Claire je moja teta,“ oznámila som mu chladne. Tá jediná veta mu vysvetlila všetko. Že som ich počula. Že viem, že má dieťa. Dokonca by som povedala, že som mu tými slovami aj fyzicky ublížila podľa toho, ako sa mu skrivila tvár. Zaujímalo by ma, či ho to bolelo aspoň z polovice tak ako mňa.

„Schytila som Nyiu za rukáv svetra a vytiahla von z obchodu.

Všetci mi klamali! Paul! Paul mi povedal asi tak akurát svoje pravé meno! Možno ani to nie! A Liam? Povedal, že mu brat zomrel! Mala som neuveriteľné nutkanie zvaliť na každého vinu. Chytila som sa za hlavu a privrela oči, pretože mi v nej trešťalo.

„Hellie?“ ozvala sa vedľa mňa tichým hláskom Nyia a ja som sa na ňu podráždene pozrela. Sklamane som si uvedomila, že na ňu nemám byť prečo naštvaná. Nie! Čo to robím? Hľadám dôvod, aby som na ňu mohla na kričať?

„Nyia...,“ Vzdychla som si, zastavila sa a keď si všimla, že som prestala v rýchlej chôdzi, tiež zastala a otočila sa na mňa.

„On mi klamal. Úplne o všetkom! Má dieťa! Dieťa!“ vzlykla som a schúlila sa do jej drobnej náruče. Nezmohla som sa na vysvetľovanie podrobností.

Len ma hladila po chrbte a na nič sa nepýtala. A ja som v taj chvíli zrejme tomu nechápala o nič viac ako ona.

Nemala som sem chodiť. Čo som si myslela? Že je poviem o znásilňovaní? Jej? Naivnej Nyii, ktorej som svet nechcela skaziť.

Plakala som. Strašne som plakala. Tak, že som cez vzlyky sotva vedela dostať slovo. Sklamanie, ktoré mnou ten deň otriaslo malo veľkosť empire state building. Ešte pred hodinou by som v budúcnosti mala jasno. V dospelosti by som sa sem vrátila, usadila, možno mala svadbu s Paulom, premohla sa na sex a mala deti, boli by sme priateľky až do smrti. Ibaže teraz som nevedela ako sa zachovám ani len k Paulovi.

Keď som si všimla dve približujúce sa postavy už bolo neskoro na útek.

„N-NYia?“ vzlykala som a prudko vydýchla v snahe upokojiť sa. Utrela som si slzy z líc a krku, kam stiekli.  „Zajtra sa stretneme, hej?“ Smutne som sa na ňu usmiala.

Hodila očkom po Nich, ktorí už zrejme stáli za mnou a povedala jednoduché : „Ok.“

Predtým ako však odišla ma stisla a do ucha šepla „Zajtra mi to všetko vysvetlíš.“

Prikývla som, hoci som si nebola istá či jej neklamem. V tej chvíli som  sa zaprisahala, že raz, keď ju navštívim a ona už nebude mať ten naivný pohľad v očiach, jej všetko vysvetlím.

Myslela som si, že to bude dnes, ale zmýlila som. NYia po presviedčaní odišla a ja som sa obrátila k dvom postavám za mnou s takým pokojom, až ma to samú vystrašilo.

Chcela som im niečo povedať, ibaže som si uvedomila, že vlastne neviem čo. Pozrela som sa najprv do očí Liama, ktorý ma pozoroval riadnou dávkou zmätku v očiach a s prekrýženými rukami na hrudi.

Paulovi som sa do očí pozrieť nedokázala. Bála som sa totiž, že akákoľvek emócia by sa v nich odrážala – či už žiaľ, alebo ľahostajnosť – položilo by ma to. Vzdychla som si, v snahe vydýchnuť zo seba všetku tú ťarchu a otočila som sa.

„Hellie?“ ozval sa Paulov hlas a ja som skamenela.

Podišiel ku mne a zobral mi tvár do dlaní. Sklopila som pohľad na jeho ošúchané tenisky. Stále tie isté.

Poobzerala som sa dookola. Tu niekde sme museli byť, keď som prvýkrát zistila, že sa mi päči. Keď ma niesol v náručí a mne sa odrazu jeho vôňa zdala taká príjemná. Spomienka mi do očí vtisla ďalšie slzy. Posledné dni nerobím nič iné ako plačem. Som to ale hypochonder!

„Neplač.“ Zotrel mi dlaňou slzy a ja som sa mu konečne pozrela do očí. Mal rovnako zúfalý pohľad ako ja.

„Klamal si,“ šepla som tak potichu, až som si nebola istá, či to počul.

„Nie... ja... nikdy som ti o tom nepovedal. Ale nikdy som ti neklamal,“ namietal upokojujúcim hlasom.

„Máš dieťa, Paul. Si teoreticky môj strýko a snažil si sa ma zbaliť!“

„Dočerta, nehovor mi tak. Nie som tvoj strýko! Nechcem ním byť!“ Vošiel si rukami do vlasov a zvraštil obočie. „Nechaj ma ti to všetko vysvetliť, Hel... Prosím!“ zaúpel a chytil ma za zápästia.

Chcela som vedieť pravdu. Potrebovala som to, aby som mohla ďalej prežiť. No pochybovala som, že to zmení môj postoj k nemu, ako zrejme čakal. Z ich rozhovoru s Liamom som si už dokázala vytvoriť aký-taký obraz.

Váhavo  som prikývla a obzrela sa na Liama, ktorý tam už  ale nestál. Možnože sa vráti naspäť, tak ako som mu to povedala. Mykla som plecami a vykročila spolu s Paulom. Zobral mi malú cestovnú tašku z pleca a chytil ma za ruku ,ale ja som si ju okamžite vyvliekla a pokrútila hlavou.

„Kam ideme?“ spýtala som sa bez štipky emócii. Aspoň som teda dúfala.

„K Davidovi, tam teraz bývam. Dúfam, že ti to nev...“

„Vážne si myslíš, že by som sa vzrušovala nad tým kde bývaš, keď som sa práve dozvedela, že máš dieťa?“ Ostro som podotkla.

„Ja... nie, prepáč.“ Pokrútil hlavou, strčil si ruky do vreciek džínsov a ďalej sme šli mlčky.

Pôvodne som vôbec nechcela urobiť z Paula a Liama príbuzných, ale napadlo ma to raz v autobuse (tam väčšinou snívam). Vzápätí mi však došlo, že to možno bude ako kópia upírskych denníkov, no nakoniec som sa to do príbehu predsa len rozhodla zakomponovať. Budem rada ak mi na to zdelíte svôj názor :)

Čaká ma dovolenka a bohužiaľ bez pripojenie na internet, takže toto je asi posledná prázdninová kapitola. Preto som aj dve kapitoly spojila a vznikla jedna dlhá. Každopádne dúfam, že so mnou budete mať strpenie, neprestanete čítať a prosím o komentáre. Sľubujem, že ak by niekde bolo wifi, tak hneď pridávam. :)

Jedno veľké ďakujem patrí: Simones, Eliz a seBbey

Autor: Nikki, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V tieni ilúzie - 21. kapitola: