OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V tieni ilúzie - 18. kapitola

24.07.2013 (18:00) • Nikki • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 564×

Kapitola 18. - Výhľad, nehoda a klasická hádka

„Ideš?“ nastavil mi ruku a ja som na ňu váhavo pozrela, nakoniec som však svoju dlaň vložila do tej jeho.

Viedol ma akousi porozbíjanou kamennou cestičkou až k budove, ktorá bola ohradená červenou páskou.

„Nie je to protizákonné?“ Zastala som a tým ho stiahla naspäť.

„Ale prosím ťa! Nebuď suchár!“ Pustil mi ruku a pokračoval po miernom kopčeku k schátralému schodisku bez stien.

Nakoniec som sa predsa len odhodlala a opatrne kráčala v jeho stopách. Prízemie bolo takmer bez stien a už z okraja som videla obrovské mláky. Celé to pôsobilo tak temne, až mi nevdojak naskočili zimomriavky.

Liam ma však stále hlasom povzbudzoval, aby som ho nasledovala.

Očividne bol – alebo mal byť – v budove aj výťah, namiesto ktorého však bola len hrôzostrašná šachta, okolo ktorej sme prechádzali na každom poschodí. A ktorú som sa zakaždým snažila ignorovať.

Ibaže Liam na asi štvrtom poschodí pri nej zastavil a uprene do nej zízal.

„Prosím, neblbni!“ zaúpela som a nehodlala sa naňho pozerať, takže som pokračovala  v ceste nahor aj bez neho – nevedno za akým cieľom.

Keď som kráčala po druhej časti poschodia, ozval sa krik a vzápätí rachot. Stuhla som, neschopná sa otočiť asi päť sekúnd. Bože, on tam spadol.

Vzápätí sa vrátil mozog na svoje miesto a ja som sa zvrtla – a zbehla po tých schodoch tak, že som sa pokojne mohla zabiť aj sama. Štvrté poschodie – mohol by to prežiť? Musí!

A vzápätí som doňho vrazila s vytreštenými očami.

„Ty – oh Bože!“ Vydýchla som si úľavou a prelomila sa v páse v snahe sa trochu uvoľniť.

„Vyletel odtiaľ holub! Vyľakal ma!“ Referoval mi, zatiaľ čo ma už zase ťahal nahor.

„Holub!“ opakovala som si potichu neveriacky. Po tomto incidente som prestala strašidelné poschodia rátať, stále trochu v šoku.

„Sme hore,“ vyhlásil, keď sme prešli otvorom, kde asi mali byť dvere.

Ocitli sme sa na obrovskej plochej streche, z ktorej bol výhľad na celé mesto, na mosty ba aj na oceán.

„Povedal som – nič extra.“ Asi si zle vysvetlil moje mlčanie.

Odlepila som sa od neho a prešla pár metrov tesne pri okraji. „To je – to je niečo extra,“ vydýchla som ohromene.

Takýto výhľad som teda nevidela ešte ani v žiadnom filme. Pokojne by som si tu vedela predstaviť nejakú scénu z tých lacných filmov Rosamunde Pilcherovej (ospravedlňujem sa jej fanúšikom. Nič v zlom J)

Otočila som sa naňho, ale on vyťahoval z akejsi škáry čosi chlpaté a mne došlo, že je to deka, až keď to rozložil na samý okraj.

Rukou mi pokynul, aby som prišla k nemu. Usadili sme sa na deku, tak, že nám nohy viseli zo strechy dole. A aj keď som večný strachopud z výšok, prekvapivo mi to nevadilo.

Dlho sme len tak potichu sedeli a obdivovali mesto, ktoré mi síce prišlo divné, no z tohto uhla pohľadu dych vyrážajúce.

„Toto je ako z nejakého romantického filmu.“ Zasmiala som sa, no vzápätí stíchla. Prečo som dočerta povedala romantického? Možno si pomyslí, že mám oňho záujem, že sa s ním chcem hneď tu vyspať a byť ďalšia z jeho „kamarátok.“

Ale môj výrok našťastie nijak nekomentoval a tak som sa asi po piatich minútach odhodlala povedať niečo ďalšie.

„Nehnevaj sa, ale prečo si ma sem vlastne zobral? Nie sme ani len kamaráti – nemáme dôvod spolu chodiť von...“

„Chcel som sa s tebou porozprávať.“ Povzdychol si a opatrne sa na mňa pozrel.

„Vedela som to.“ Prevrátila som očami a prudko sa postavila , no ako som zistila, na okraji strechy to nebolo najšťastnejšie riešenie situácie. Stratila som rovnováhu a razom sa mi zastavilo srdce. Preboha musím sa niečoho chytiť – ibaže nebolo čoho! Toto však trvalo len sekundu, naklonila som sa dozadu a odrazu už nemala nič pod nohami. Okolo mňa svišťal vzduch neuveriteľnou rýchlosťou a ja som preň ani nedokázala otvoriť oči.

Ja zomriem, pomyslela som si šokovane, keď mnou zrazu trhlo. Akoby sa mi okolo trupu omotala neviditeľná slučka. Zavrela som ústa, pretože až vtedy som si uvedomila, že kričím.

Predstavovala som si koniec inak. Bolestivejšie. Nevravím, že to nebolelo, ale nebolo to nič neznesiteľné. Možno by som mala skúsiť otvoriť oči. A tak som to teda urobila.

Jediné, čo bolo v mojom obzore bola bezchybná modrá obloha, čo mi celkom nedávalo zmysel, pretože som sa k nej približovala. No možno sa mi nejakým zázrakom podarilo prežiť a určite som si poriadne udrela hlavu. Asi vnímam svet nejako pokrútene.

Alebo som už mŕtva. To by predsa dávalo logiku. Možno už idem do neba. Prečo by nemal existovať posmrtný život, keď existujú čary?

A vzápätí sa moja poloha začala meniť a ja som stála na okraji budovy, z ktorej som ešte pred pár sekundami zletela.

„Si ty normálna? Doriti!“ Liam ma schmatol za predlaktia a na môj vkus až príliš silno ma potiahol ďalej od tej priepasti. Nemala som chuť odpovedať aj keď sa domnievam, že to bola len rečnícka otázka, takže som sa okamžite zvalila na tvrdú betónovú strechu. Stále som bola totiž mierne traumatizovaná a znepokojene som si všimla, ako príšerne sa mi trasie pravá ruka. Schmatla som si ju tou ľavou, ale to sa roztriasli obe.

Vzdala som to a radšej som si ľahla, pretože pre mňa bolo v tej chvíli obtiažne aj sedenie.

„Uvedomuješ si, že si sa skoro zabila!“ Nepáčilo sa mi, že začal zvyšovať hlas. Ja to predsa viem! Inak by som tu neležala horeznačky.

Môj mozog nebol schopný ďalej vnímať, čo hovoril. A aj keď sa mi to neskôr zdalo nadmieru divné, zrejme som tam zaspala. Alebo odpadla. A možno niečo medzi tým. Jediné čo viem je, že vtedy som prestala vnímať.

„Povedala by som, že presne takto sa cítia ľudia po opici. Aj keď som ešte nikdy žiadnu nemala,“ zasmiala som sa, pričom som sa nevyhla bolestnej grimase a priložila si na hlavu vrecúško s ľadom od Liama.

Sedela som na gauči v jeho izbe, prikrytá dekou už dobrých dvadsať minút potom, čo som sa prebrala. Vonku síce bolo teplo, ale samozrejme mali pustenú klimatizáciu a ja už som si stihla zvyknúť na teplé podnebie.

Za oknom žiaril až neprirodzene veľký mesiac, ale Liam dal vraj už Claire vedieť, že dnes spím uňho. Aké ironické!

„Tak toto nemyslíš vážne!“ melodramaticky si chytil hlavu. „Nikdy si nebola ožratá? Neobjímala si záchodovú misu? Netvárila si sa pred rodičmi, že je ti zle, pretože si dostala črevnú chrípku? Tak to so mnou doženieš, to ti prisahám!“

„Ja nepotrebujem nič doháňať.“ Zviezla som sa hlbšie do gauča. „Videla som, čo alkohol s ľuďmi robí.“ Možno som bola stále mimo z toho pádu, a preto som vybrebtla tú volovinu. Isté však je, že som sa hneď tam chcela zabiť. Zavrela som oči a modlila sa, aby mu nedošlo, že hovorím presne o tom, o čom má núti hovoriť už dva týždne.

A to celkom dobrovoľne!

„Takže o tom to celé je? O alkohole?“ Počula som, ako sa jeho hlas približuje a tak som si dovolila pootvoriť aspoň jedno viečko. Stál tesne nado mnou so zloženými rukami.

„Neviem o čom hovoríš?“ Povzdychla som si.

„Ale vieš. O dôvode , prečo to nechceš robiť.“ Oprel sa o gauč, takže som sa cítila ako uväznená.

„Prečo nechcem robiť čo?“ Snažila som sa naťahovať čas. Obávala som sa však, že zbytočne.

„Prestaň sa vyhýbať odpovediam. Odsudzuješ ma za to, koho si vodím do postele, ale ty sa pri tom chováš omnoho viac ako hlúpe decko!“ zvýšil hlas.

„Prepáč, ale počul si niekedy, že by som ti niečo podobné vyčítala?“ Prekrížila som si ruky na prsiach a nadvihla spýtavo obočie.

„Zase to robíš! Meníš tému!“ Intenzita jeho hlasu stále narastala a ja som čakala a zároveň zúfalo dúfala, že do izby vletí niekto z jeho služobníctva.

„Jediný dôvod, prečo To nechcem robiť je, že mi to pripadá divné. A nechcem sa vďaka tomu zmeniť a stať sa jedným z vás. A je mi vážne ľúto, že kvôli mne nemôžeš splniť svoju úlohu, ktorú ti dala starostka a tým sa jej votrieť do zadku. Ale s týmto ti ja nepomôžem.“ Prudko som vstala zo sedačky a aj napriek tomu, že sa mi točila hlava a mala som pocit, že sa povraciam, nemienila som to vzdať, kým sa nedostanem ku vchodovej bránke Claytonovcov. A bolo mi jasné, že je to ešte dlhá cesta.

„Viem, čo sa stalo. Všetko.“ Význam tých slov som pochopila asi až po dvadsiatich sekundách, potom, ako ich vyslovil.

Zastavila som sa a dlho váhala, či sa otočím. Nakoniec som to ale urobila. „Odkiaľ?!“ zasipela som skrz zaťaté hľadiac mu priamo do očí.

Eliz patrí jedno veľké Ďakujem za komentovanie každej kapitoly. Vážim si to a táto celá poviedka je v postate zverejňovaná pre teba. :)

Autor: Nikki, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V tieni ilúzie - 18. kapitola: