V tieni ilúzie - 17. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Helena je stále trošku mimo z návalu spomienok, ktoré jej Liam vyvolal, a tak sa mu snaží logicky vyhýbať. Príliš dlho jej to však nevydrží. :) Prajem príjemné čítanie.

16.07.2013 (09:00) • Nikki • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 473×

Kapitola 17. - Cukráreň

Stále som nevedela, ako s ľuďmi normálne konverzovať na tému „čarodejníctvo“. A preto som sa naňho len neisto pozrela a pokúsila sa o silený úsmev, ktorý mi však podľa mňa vôbec nevyšiel.

„Obzvlášť, keď má môj syn tú česť zasvätiť do tajov tohto čarovného sveta ďalšieho človiečika.“ Pobúchal syna po pleci.

„Ehm... ďakujem, ale mohli by ste, prosím, zavolať Claire. Skutočne mi nie je najlepšie a...“

„Oh, samozrejme! Vám je tu zle a ja sa o vás vôbec nezaujímam. Som hádam ešte horší hostiteľ ako môj syn.“ Ten chlap bol ešte preafektovanejší než Paris Hilton!

„Nebojte sa, váš syn sa o mňa náhodou dobre postaral!“ Jéžiši, to teda vyznelo dvojzmyselne!

„Tak som rád. Idem hneď zavolať Claire.“ Falošne sa zaškeril a odbehol preč, hoci telefón som videla aj v tejto miestnosti.

Liam sa s povzdychom zvalil vedľa mňa na gauč.

„Nikdy by som si nemyslela, že to poviem, ale máš šťastie, že nie si ako tvoj otec,“ pošepla som mu, na čo sa on na mňa len kyslo usmial.

„Niekedy je to s ním ťažké,“ priznal a skryl si tvár do dlaní tým spôsobom, keď okolitému svetu dávate najavo, že ste pre dnešok už priveľmi vyčerpaný. „Počuj... čo to malo tam hore znamenať? Urobil som niečo, alebo...?“

„Nie.“ Hryzla som si do pery a zahľadela sa na obraz lesa, ktorý visel na stene. „To boli iba spomienky.“ Mykla som plecom, pričom som sa modlila, aby to už nechal tak.

„Asi pekne zlé spomienky,“ zamrmlal si a oprel si hlavu vzadu o gauč, pričom zavrel oči. Najradšej by som jeho gesto zopakovala, ale premohla som sa s vedomím, že každú chvíľu vojde do dverí jeho otec.

„Prídeš aj zajtra? Dnes sme veľmi nepokročili a starostka by bola rada, keby si sa pridala k vyučovaniu čo najskôr.“

„K vyučovaniu čarov?“ Mala som pocit, že starostka mu na mňa nechala presný zoznam pokynov.

„Hej, preto máme každý deň tak málo hodín. Poobede máme trošku iný typ predmetov. Ale ja zo zásady vynechávam aj jedno aj druhé.“ Ironicky sa uškrnul.

„No kto by to do teba povedal – taký zásadový človek.“ Prevrátila som oči a v tej chvíli bola vďačná, že on má tie svoje zatvorené.

„Robert by tu mal byť za pár minút. Dáte si zatiaľ niečo?“ Vrátil sa späť Clayton s úsmevom na perách.

„Uhm, nie, ďakujem. Myslím, že ho pôjdem počkať k bráne. Aj tak som sa chcela prejsť.“ Rýchlo som sa postavila.

„Keď na tom trváte, tak vás aspoň môj syn odprevadí...“ Prísnym pohľadom zaškúlil na Liama, ktorý ho však mal niekde so stále zavretými očami.

„Radšej pôjdem sama. A okrem toho sa zjavne potrebuje prespať. Moja prítomnosť ho asi zmohla.“ Poslednú vetu som sotva zamrmlala, no napriek tomu Liamovi myklo kútikom úst.

Starý Clayton ma odprevadil ku vchodovým dverám a na rozlúčku ma pobozkal na obe líca. Asi si ich vydezinfikujem, pretože by ma neprekvapilo, keby mal namiesto slín jed.

Skôr ako som však stihla prejsť čo i len jednu štvrtinu ich pozemku, mierilo naproti mne čierne auto, tento krát v ňom však našťastie sedel Robert.

V tejto chvíli som bola rada, že Robert nie je nijako obzvlášť výrečný, pretože na nejaké siahodlhé rozhovory som skutočne náladu nemala. Škoda len, že tá cesta trvala tak krátko. Okamžite som zamierila do svojej izby a razantne odmietla aj večeru.

Nemyslela som na tú udalosť už najmenej dva roky. A teraz sa mi to celé vybavilo, akoby priamo pred očami. No to bolo poslednýkrát! S tou ich zasranou mágiou som skončila! Aj keď som ešte vlastne ani nezačala. A toto moje presvedčenie mi vydržalo dva týždne – odmietala som neustále ponuky Liama na doučovanie a tvárila, že o ničom „nenormálnom“ v tomto meste neviem. A tak mi to aj skutočne vyhovovalo.

Pretože ja som tento život nikdy nechcela. Nepotrebovala som tetu, ktorú som síce napriek všetkému začínala mať rada, ale ktorá by mi vôbec nechýbala, keby som o nej nevedela. A ani malú rozkošnú sesternicu, ani pekného namysleného chalana, ktorý sa ma stoj čo stoj snaží naučiť nejaké sprostosti, ktoré vlastne vôbec nemajú existovať! Iba ak vo fantasy knižkách. Nuž a moje ignorovanie okolitého sveta narušil práve on. Ten, čo za mnou každý deň chodil so slovami: „Dnes už konečne máš čas na učenie?“

Stála som pri skrinke a menila si veci na poslednú hodinu, keď ma niekto poťukal po chrbte. Obrátila som sa s otráveným výrazom, pretože som presne vedela, kto to je.

„Môžeme sa porozprávať?“ nadhodil opatrne.

„Nie!“ takmer som vykríkla, pretože ak s tým okamžite neprestane, doženie ma tým k samovražde.

„Počkaj! Nemyslím o doučovaní, ale o niečom inom...“ Pozrel na mňa s prosebným pohľadom. A ja som sa opäť zamyslela nad tým ako ho starostka mohla prinútiť mi takto stále chodiť za zadkom.

„A o čom?“ prižmúrila som podozrievavo oči a pritisla si učebnice k hrudi. „Poď so mnou teraz do cukrárne. Prosím.“

„Ale ja mám hodinu!“ namietla som opäť hlasnejšie ako som mala.

„No tak, už si tu skoro mesiac a ešte si si neblicla?“ Usmial sa na mňa a presne to bol dôvod, ktorý ma prinútil s ním ísť. Obyčajný úsmev! Zaprisahala som sa však, že hneď ako začne o tom svojom „doučovaní“ tak sa pakujem preč!

Absolútne dokonale som si uvedomovala, čo za hlúposť to robím vo chvíli, keď som za ním kráčala na parkovisko.

Musím byť naspäť skôr ako pre mňa príde Robert – opakovala som si v duchu, zatiaľ čo som nasadala do Liamovho auta.

„Ty nemáš šoféra,“ šepla som uštipačne a viac-menej som si myslela, že to nezapočuje, ale zjavne som sa zmýlila.

„Radšej chodím sám. Ja som totiž ten najlepší šofér na svete.“ Zaškeril sa na mňa a nasadil si slnečné okuliare.

„O tom nepochybujem.“ Úsmev som mu výnimočne opätovala a zdržala sa prevrátenia očí, pretože už som za ten čas stihla spozorovať, kedy myslí veci vážne a kedy si len robí srandu.

Naštartoval auto a zmačkol akýsi gombík na palubnej doske, pričom sa strecha auta začala sťahovať.

„Wáu, to je kabriolet.“ Najradšej by som si ten povzdych obdivu odpustila, ibaže ja som sa ešte nikdy neviezla v kabriolete!

„Daj si ich.“ Z akejsi skrinky vylovil druhé slnečné okuliare a podal mi ich. Bez reptania som si ich nasadila.

Hneď ako sa auto pohlo, prešla mnou vlna vzrušenia a musím podotknúť, že ako som neskôr zistila, tak oprávnene.

Míňali sme ulice , prekračovali rýchlosť a vietor nám strapatil vlasy – a ja som sa nikdy necítila silnejšia a slobodnejšia.

Bez slova som sa neisto postavila a rozprestrela ruky. A bol by to naozaj krásny okamih, keby mi do čela nevletela mucha.

Liam, ktorý ma po celý čas sledoval sa začal tak rehotať, až som sa zľakla, že zíde z cesty. Aj keď naokolo nebolo nič iba polia.

Počkať – polia! Mali sme ísť predsa len do cukrárne.

Zatiaľ , čo som sa urputne snažila zotrieť si z čela muchu, ktorá bola gigantická, kričala som naňho kam ideme.

Ibaže on mi nerozumel. Išli sme totiž príliš veľkou rýchlosťou a vietor mi odfukoval slová z pier.

Gestikuláciou sa mi ho nakoniec podarilo presvedčiť nech zastaví.

„Kam ideme?! Vravel si, že pôjdeme do cukrárne!“ Mračila som sa jednak naňho a jednak preto, že ani jeho superdrahé okuliare nedokázali zabrániť kalifornskému slnku, aby mi prenikalo do očí.

„Povedzme, že mám trošku iné plány.“ Opäť ten úsmev!

„Aké?!“

„Ty asi nemáš rada prekvapenia, čo? Raz už som ti povedal, že by si mala viac dôverovať ľuďom.“

„Verím ľuďom, ktorých poznám!“ Ohradila som sa nekompromisne.

„Chcel som ti ukázať miesto kúsok odtiaľto.“ Povzdychol si. „Môžeme už pokračovať?“

„Prečo si mi to nepovedal hneď?“ Prižmúrila som oči, čo ale on nemohol vidieť vďaka tým okuliarom.

„Išla by si so mnou na opustené miesto?“ Nechal vyznieť otázku do prázdna a znova naštartoval. Cesta však trvala už asi len dve minúty. Asi sme ani neopustili územie mesta, keďže sme cez žiaden most neprechádzali a cestu sem z letiska som si ešte pamätala.

Zastali sme pred starou budovou, ktorej chýbali okná, či omietka. Boli to v podstate len múry. Akoby niekto len začal so stavbou, či demoláciou.

„Bojím sa opýtať, ale – čo tu budeme robiť?“

„Nič extra.“ Mykol plecami a vystúpil z auta. A tak som jeho príklad nasledovala. Zase nemal školskú uniformu – teda za ten skoro mesiac, čo som tu som ho v nej nevidela ani raz. A ja som sa v nej premávala každučký boží školský deň. Odrazu som sa v nej cítila trápne.

Odkedy ti záleží, čo máš oblečené? Kričala na mňa časť mozgu, tá druhá však otázku ignorovala.

Autor: Nikki, v rubrice: Povídky » Na pokračování