OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V tieni ilúzie - 16. kapitola

02.07.2013 (17:00) • Nikki • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 497×

Kapitola 16. - Ako nočná mora

„Nie je to vôbec ťažké, len sa sústreď a vypusti z hlavy všetko ostatné.“

Nie príliš ľahké, keď si pri mne, pomyslela som si zúfalo.

„Skús najprv niečo ľahké. Povedzme modrú guličku.“

Zavrela som tuho oči a vystrela pred seba ruku s dlaňou obrátenou k stropu, ako to robia deti, keď chytajú snehové vločky.

Takže modrá guľa. Predstaviť som si ju vedela, ibaže s realizáciou to bolo horšie. Veď už si to predsa raz robila, posmešne na mňa kričalo podvedomie.

Aj vtedy som si to len predstavila a nemyslela na nič iné. Vtedy keď som sedela hore na povale. Už bola noc, ale ja som nespala. Vedela som, že príde domov opitý a bude to chcieť znovu. Už mi to urobil toľkokrát, nechcela som to znova. Nie znova, už nie, prosila som v duchu.

Úzkostlivo som zažmúrila v tme na hodiny, ktoré ukazovali štvrť na jednu v noci.

Nebol vôbec chudobný, nie ako moje predošlé rodiny. Nikdy som presne nezistila, čo robil, ale kupoval mi drahé šaty, mal veľký dom a chodil do práce v obleku. Ale vždy v piatok sa opil a ja som vedela čo príde. Stalo sa to už päťkrát. A vždy to bolelo rovnako. Ráno sa potom tváril akoby bolo všetko v najlepšom poriadku a zobral na nákupy. Ibaže nebolo a ja som si nikdy nič nekúpila.

Nazačiatku sa zdal taký fajn. Myslela som si, že uňho ostanem. Už navždy, že som našla rodinu. Ale nebolo to tak, pretože potom sa začali diať tie veci.

Počula som ako sa dole buchli vchodové dvere a mnou až myklo. „Helená!“ počula som ako kričí, pričom neprirodzene natiahol posledné písmenko môjho mena.

Schúlila som sa do klbka na zaprášených parketách podkrovia a zaryla si nechty do ruky.

Možno ma nenájde, prebleslo mi mysľou. Ibaže keď som počula jeho ťažké nohy dopadať na schody, vzdala som sa tejto nádeje.

Preklínala som to, že tento dom nemá na žiadnych dverách zámku postupne som si uvedomovala, že sa trasiem. Predtým som si to nevšimla, neviem kedy to začalo. Možno už keď otvoril dvere.

Otvoril nejaké dvere izby a ja som sa modlila, nech je to tá jeho. Len nech nehľadá mňa. Ibaže potom sa opäť domom rozľahlo moje meno, ktoré vyšlo z jeho úst. Tento krát však s omnoho zúrivejším zafarbením.

Nie! Zaprosila som v duchu, ústa som sa však neodvážila otvoriť.

Tentokrát zrejme otvoril dvere vlastnej izby a hneď ich zavrel. Nevedela som však, či so sebou vo vnútri.

Počula som vlastné srdce, ako bije v nádeji, že už nebudem počuť žiadne kroky. Možnože sa zvalí na posteľ a zaspí. Niekedy, keď ma v izbe nenašiel, vzdal to.

Lenže parkety opäť zaškrípali pod jeho váhou a na to som asi dve minúty nepočula vôbec nič. Až niečo šuchlo pri mne. Nie priveľmi blízko, ale stále pri mne.

Nepohla som sa však ani o centimeter. Možno si ma nevšimne.

Položil mi ruku na nohu a hoci mnou myklo, naďalej som hrala, že spím.

Zatriasol mnou. A potom silnejšie. Pootvorila som či, ale nie natoľko, aby si to všimol.

„Vstávaj!“ zrúkol a cez úzke štrbinky som videla, ako si uvoľňuje kravatu a rozopína zips na nohaviciach.

Chytil ma za lýtko a prudko potiahol smerom k sebe. A zo mňa vyšiel vzlyk. Nebola žiadna šanca, že by si to nebol všimol, pretože ho nasledoval ďalší, ale to už som nekontrolovateľne plakala.

„Nie, nie.“ Slová ktorá som najprv mala len v mysli, prechádzali zo šepotu do zúfalých výkrikov prosieb.

Preňho však nič neznamenali. Trhanými pohybmi mi dal dole pyžamové nohavice, hoci som sa bránila, kopala ho a odstrkovala ho rukami.

Nohou sa mi ho podarilo zasiahnuť a okamžite som to využila a vyšplhala sa na štyri v snahe utiecť.

Ja krava! Mala som utiecť dávno! Ibaže kam? Nechcela som o tom hovoriť nikomu, veď to bolo také ponižujúce!

Vyskočila som na nohy, no skôr ako som sa stihla čo i len pohnúť, skočil na mňa a prirazil ma tvárou k zemi. Vyrazilo mi to dych a ešte k tomu ma prikrývala celá jeho váha.

Zaprel sa na rukách a pretočil ma na chrbát. Zalapala som po vzduchu a zúfalo sa zahľadela do jeho tváre. A bola som rada, že nevidím toho cez slzy veľa.

Bože, nech zomrie! Z obyčajnej myšlienky sa stala moja jediná nádej. Len takto som mohla z tohto pekla uniknúť. Nech zomrie, nech zomrie, opakovala som si stále dookola. Predstavila som si aké by to bolo pekné, žiť vo svete, kde mi už neublíži. Kde vôbec neexistuje.

A vzápätí mi došlo, že je to nereálne. Akoby ma niekto udrel, aby som sa prebrala. A bohužiaľ úspešne. Z oka mi stiekla slza a z celých pľúc som vykríkla: „Umri!“

Otvorila som oči, až keď som počula, ako sa zhlboka nadýchol a ruku, ktorú som si dovtedy ani neuvedomila dal zo mňa preč. No skôr ako som niečo vďaka tme a slzám stihla spozorovať, sa na mňa zvalil.

Jeho váha ma dusila, ja som sa však ani nepohla. Stále som čakala, čo urobí. Ibaže on sa hýbal. Narátala som v duchu do tridsať a potom som sa odhodlala vyslobodiť si z pod neho ruku. A ďalšiu. Asi zaspal, ďakovala som v duchu bohu a prekvapene zistila, že od úľavy znova plačem.

A presne v tom okamihu, kedy som sa cítila mizerným spôsobom šťastná, mi došlo, že nedýcha.

Jeho hruď neklesala a nestúpala, necítila som jeho dych na krku, kde mal nos.

Trasúcou sa rukou som mu nahmatala krk a snažila sa nájsť tep. Ibaže tam nebol! Prečo nie?! On... on nemôže... Čo ak som to ja.... Nie! Nie!

„Nie!“ šepla som, neschopná sa akokoľvek hýbať. Hľadela som do stropu, ktorý som vlastne pre tmu ani nevidela. Nemohla som to byť ja! To predsa nie je možné! Ja som ho nechcela zabiť. Teda, želala som si to, ale... Nie!

Niekto na moje nahé ramená položil dlane a ja som sa automaticky mykla, aby som sa vyslobodila z toho dotyku.

Liam zo mňa stiahol ruky a zodvihol ich k hlave v ospravedlňujúcom geste. „Si v poriadku?“ nepýtal sa to s tým starostlivým podtónom v hlase. Práve naopak. Myslel si, že som divná.

Ale v tej chvíli som tomu neprikladala veľkú váhu. Stále som sa snažila zmierniť dychčanie, ktoré mi lomcovalo pľúcami. Nemyslela som na to už tak strašne dlho! Nemali ma nútiť to robiť!

„Ja... musím ísť,“ vykoktala som a zdvihla sa z gauča.

„Čo? Prečo?“ nechápal. Akoby aj mohol? Nezaťažovala som sa však odpoveďou na jeho otázku a po pamäti som mierila k východu. Nezniesla by som už ďalšiu spomienku! Nie dnes, nie tu, nie pri ňom. Už nikdy.

Tentokrát ma môj orientačný zmysel výnimočne nesklamal a o pár sekúnd som už išla cez rozľahlý les smerom k bránke.

Oproti mne sa na štrkovej cestičke z ničoho nič objavilo čierne auto, no možno som si ho len nevšimla kvôli slzám.

Najprv som sa potešila, že je to Robert a prišiel ma už vyzdvihnúť ,ale potom sa zadné okienko stiahlo a vykukla z neho hlava starého Claytona. A mne odrazu prišlo ešte horšie ako mi bolo.

Automaticky som si položila ruku na brucho a premáhala nevoľnosť.

„Slečna Daiwoodová, aké milé prekvapenie! Prišli ste nás navštíviť?“ Zaškeril sa na mňa falošným úsmevom.

„Ja...“ Preboha Helena, dýchaj! „Už som na odchode.“

„Oh, drahá, vôbec nevyzeráte dobre. Sadnite si, radšej u nás ostaňte kým vám nebude lepšie. Nechápem ako vás môj syn mohol nechať takto odísť.“ Otvoril mi dvere a posunul sa tak, aby som nemusela obchádzať auto.

„Ja len potrebujem čerstvý vzduch, ale... ďakujem.“ Vykoktala som.

„Nezmysel! Zavoláme Claire, aby pre vás niekto prišiel,“ mávol rukou a následne mi ňou pokynul, aby som nastúpila.

Možno som mala viac trvať na svojom, ibaže som na to momentálne nemala dosť síl. A tak ma donútil nastúpiť, pričom sme o ďalších pár sekúnd vystúpili pred domom, z ktorého som ešte pred chvíľou úspešne uprchla. Teda asi nie až tak úspešne.

Galante otvoril dvere a podržal ich, aby som vošla prvá. Pri nich však už teraz stála slúžka v omnoho krajšej rovnošate akú mala Anne.

„Dobrý večer pán Clayton, vrátili ste sa skôr. Stalo sa niečo?“ s obavami nadvihla obočie.

„Nie,“ úsečne odvetil a viedol ma do obývačky, pričom nás nasledovala tá slúžka.

„Zavolaj prosím môjho syna, Iris,“ oslovil ju a ona sa s tichým prikývnutím vyparila na poschodie.

Obývačka našťastie nebola zariadená tak, ako mi Liam opisoval jeho izbu. Iste, bol tam krb a hnedé gauče a drevený stolík, ale žiadne kožušiny, či hlavy jeleňa.

Síce tam zanechalo stopy jeho nadšenie pre poľovníctvo, ale zároveň to pôsobilo vcelku luxusne. Prekvapilo ma, že sa u takého nesympatického človeka sa môžem cítiť celkom príjemne.

Ibaže ja som teraz mala byť vo svojej izbe v Clairinom dome a snažiť sa navždy zamknúť tie spomienky. A nie potláčať slzy u Claytona.

„Dáte si niečo na pitie, slečna Daiwoodová?“ Prešiel ku stolčeku so skleneným fľašami a mne bolo jasné, že tam nie je nič bez obsahu alkoholu. Na tom by si David zgustol.

„Nie, ja nepijem.“ Dôrazne som pokrútila hlavou a posadila sa na gauč.

„Občas si to okolnosti vyžadujú,“ namietol a nalial si sám.

„Ale ja nikdy nepijem,“ zopakovala som s pomyslením, čo z Davida urobili tie okolnosti, ktoré si vyžadovali alkohol.

„Ako myslíte.“ Mykol plecami a usadil sa vedľa mňa do kresla. „Nuž, môžete mi povedať, čo vás tak rozrušilo...“

„Nič...len som trochu unavená...“ začala som presne vo chvíli, keď sa do obývačky vrútil Liam.

„Pozrite sa, kto sa k nám ráčil pripojiť, slečna. Náš nedbalý hostiteľ.“ Hoci všetko, čo Claytonovi vypadlo z úst bolo doprovodené úsmevom, jeho slová bodali ako dýky, ktoré zasiahli aj mňa, hoci boli mierené na jeho syna. „Čo si nášmu vzácnemu hosťovi urobil, Liam, že od nás tak unáhlene prchal?“ Dôraz na štvrtom slove mi dal jasne pocíti, že vzácna skutočne nie som.

„Asi vycítil, že prichádzaš, otec.“ Liam mu opätoval rovnaký tón a ja aj napriek môjmu nie práve najlepšiemu stavu som musela potlačiť smiech.

„Vtipný ako vždy, však?“ sykol Clayton so zaťatými zubami a vzápätí sa obrátil na mňa. „Každopádne, slečna Daiwoodová, chcel som vás privítať v našom meste. Teraz, keď už viete, o čom to celé je...“ Sprisahanecky na mňa žmurkol.

Autor: Nikki, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V tieni ilúzie - 16. kapitola: