V tieni ilúzie - 13. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Tak zase po trošku dlhšej dobe a vážne sa vám za to ospravedlňujem. Pevne však dúfam, že vás dĺžka čakania neodradila. V tejto kapitole sa dočkáte čiastočného vysvetlenia čudného mesta a v nasledujúcej s tým budeme pokračovať. Tak príjemné čítanie a prosím o komentáre. :)

20.05.2013 (14:00) • Nikki • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 524×

Kapitola 13. - Odteraz nemám rada fialovú

Ráno som sa zobudila o piatej, presne na východ slnka. A keďže boli okná mojej izby orientované na východ, vyšla som na balkón ešte v pyžame a hľadela na postupne sa sfarbujúce nebo nad morom.

Ľutovala som, že nemám fotoaparát, pretože to bol pohľad priamo pre Bohov. Slnko tu bolo akési väčšie ako vo Winemucce. Ako obrovská žltá guľa, ktorá sa kĺže po mori a dodáva mu azúrovú farbu.

Zízaš na východ slnka? Nie je to trochu gýčové? V mysli som si vybavila slová, ktoré mi kedysi povedal Paul. No aj on by bol z tohto predstavenia hotový. Možno nie až tak ako ja, ale...

Keď sa to celé divadlo skončilo a obloha už bola neodmysliteľne modrá, bez toho najmenšieho obláčika, vrátila som sa späť do izby a prekvapene som zistila, že sa musím pohnúť, aby som nezmeškala.

Cez operadlo kresla som mala prehodenú uniformu aj s pančuškami. Rýchlo som sa do toho navliekla, vykonala rannú hygienu a opäť sa s hrôzou zahľadela na svoj odraz. Za posledných pár dní, mám pocit, že tam stále vidím niekoho iného.

Teraz, keď už som nemala vlasy v uzle, pôsobila som o niečo menej formálne. Aj keď tá uniforma tiež nebola to pravé orechové.

V duchu som si pripomínala, že dnes musím po škole hneď volať Nyi a zbehla som dole na raňajky.

„Meškáš,“ oznámila mi Claire, akoby som to už sama nevedela.

„Dobré ráno,“ prehodila som s významne nadvihnutým obočím, ona mi však na môj pozdrav neodpovedala. Sadla som si za stôl a rýchlo do seba natlačila nejaký koláč s čajom.

Zacnelo sa mi za bielym jogurtom s rožkom.

„Dnes beriete do škôlky s Robertom aj Oliviu, takže ti do školy bude trvať o niečo dlhšie,“ upozornila ma teta, ktorá v pokoji prežúvala nejaký mne neznámy druh syra. To jej pomalé tempo ma až iritovalo.

Zdvihla som sa zo stoličky spolu s mojou malou sesternicou a zamierili sme k dverám.

„Prajem vám pekný deň,“ zakričala za nami Claire a ja som si spomenula na včerajšiu debatu s Liamom: „Hrá sa na tvrdú, ale v skutočnosti je dobrá...“

Možnože mal pravdu, predsa len som mala možnosť spoznať už aj iné stránky Claire.

„Aj tebe,“ zakričala som naspäť, už istá tým, že jej budem tykať, zatiaľ čo Olivia sa k nej vrátila, aby jej vtesnala bozk na líce.

Claire trochu preháňala, keď vravela, že sa zdržíme, pretože malá mala škôlku po ceste. Prekvapilo ma však, že aj v škôlke musia nosiť uniformy. Keď som v tom ráno Oliviu uvidela, nečakala som, že to bude rovnošata. Nepôsobilo to totiž tak, ako tá moja.

„Sme tu slečna, úspešný deň,“ poprial mi Robert a ja som mu slušne poďakovala.

Nikde som nevidela Debbie, ani Sama. Predsa len sme sa mali stretnúť o päťdesiat a ona už bolo minútu po ôsmej.

Vletela som do školy najrýchlejšie ako sa len dalo na tých hlúpych topánkach od Claire. Na chodbách bolo ešte stále zopár zblúdilcov, takže ma to trochu upokojilo. Hneď druhý deň meškať, to som tomu dala.

Počas behu som sa snažila z Clairinej tašky vytiahnuť rozvrh a po pár krokoch sa mi to podarilo.

Dejepis? Učebňa 204. Takže to by mala byť na druhom poschodí. Rozbehla som sa smerom ku schodisku a vyzula si topánky, aby sa mi bežalo ľahšie.

Zaklopala som na dvere 204 a nedočkavo klopkala nohou, až kým mi neotvoril učiteľ. Dala by som ruku do ohňa za to, že nemal viac ako tridsať a vyzeral fakt dobre - strapaté kučeravé vlasy ,tričko s potlačou tučniakov vo vani a menšestráky. Absolútne sa vymykal nalinkovanému vzoru tunajších profesorov.

„Prepáčte, že meškám.... bola zápcha.“ Tak toto bola tá najčastejšia výhovorka žiakov hneď po: Pes mi zožral úlohu.

Mohla som vymyslieť niečo originálnejšie. Ale neviem či by uspelo: Pozerala som na východ slnka.

„Teší ma, vy musíte byť slečna...“ Významne na mňa pozrel, aby som mu napovedala meno.

„Daiwoodová.“ Prekvapene som vložila ruku do tej jeho – na takéto zaobchádzanie zo strany učiteľov som nebola zvyknutá. „S mäkký i,“ upozornila som ho dopredu.

Zaškeril sa na mňa a spýtal sa, či by som sa nechcela obuť. Celá červená som si nazula naspäť lodičky a až po tom ma pustil do triedy. Voľné boli až posledné lavice, keďže tie prvé okupovali študentky so zbožnými pohľadmi.

Zvláštne, že aj takým dokonalým príšerám sa páči niekto nedokonalý, ale za to naprosto rozkošný.

Na konci hodiny som vedela, že už mám obľúbeného učiteľa. Pri každej príležitosti povedal vtip a látku podával ako pútavý príbeh, ktorého koniec nechcel prezradiť dopredu.

Po prvýkrát v živote som ľutovala to, že zazvonilo.

„Slečna Daiwoodová,“ zakričal na mňa a pokynul mi, aby som prišla k stolu. Snažila som sa skryť radosť z toho, že si zapamätal moje meno. Neviem však, či úspešne.

„Mám vám odkázať, aby ste poobede navštívili starostku.“ Usmial sa na mňa.

„Starostku?“ obočie mi vyletelo tak, že som mala pocit, že sa dotýka až korienkov vlasov.

„Mhm, v tomto meste je to normálne, asi vás chce len privítať.“ Žmurkol na mňa a ja som sa z toho div, že nešla roztopiť.

„Máte tam byť až o piatej, takže to najprv povedzte tete a choďte tam aj s ňou. Mimochodom, pozdravujte Claire.“ S týmito slovami ma vyprevadil z triedy.

Pozdravujte Claire? Čo to malo znamenať? Nečakane ma bodol osteň žiarlivosti. Iste, že sa mi páčil, pretože som vedela, že by som s ním nikdy nič mať nemohla. Bol by to akýsi bezpečný druh lásky. Nikdy by mi neublížil, pretože by nemohol.

No čo už, asi si ho zabrala Claire! Nebuď naivná, kričala som sama na seba v duchu. Claire s takým typom! Veď to je nepredstaviteľné!

Na chodbe som stretla Debbie, ktorá si ma najprv ani nevšimla. Zabudla som na tú zmenu vlasov.

„Wáu, vyzeráš... inak,“ šepla, no nemohla som si nevšimnúť v hlase ten podtón trpkosti. Ani mne sa môj nový vzhľad nejako extra neprihováral. A už mi došlo, že medzi normálnymi a dokonalými panuje akási tlmená rivalita. A ja som teraz vyzerala, akoby som sa snažila priblížiť dokonalým. Iste, že som to nechcela – chcela to Claire!

***

O trištvrte na päťi som sedela v aute spolu s Claire aj s Robertom za volantom na ceste ku starostke. Claire, tak ako predtým pán profesor, ma uistila, že takéto niečo je skutočne v tomto meste normálne.

Robert odrazu zastal pred veľkou kovovou bránou, cez ktorú nebolo vôbec nič vidieť. Musela mať aspoň tri metre.

S úžasom som si všimla, že je pred ňou malá búdka s vrátnikom. To mi hneď dodalo pocit, že idem na návštevu k pápežovi. A na nervozite mi to teda rozhodne neubralo.

Robert stiahol okienko na svojej strane a niečo mladému mužovi v búdke oznámil, predpokladala som, že naše mená a ten zrejme niečo stlačil a brána sa pomaly začala otvárať.

Štrkovou cestičkou – podobnou, akú má Claire, len trochu väčšou – sme prešli až k domu, ktorý sa mi až nápadne podobal na Biely dom. Nikdy som ho síce nevidela naživo, ale obrázky mi bohato stačili na to, aby som vedela určiť, že sa ním majiteľka poriadne nechala inšpirovať.

Starostka zrejme nebude žiadna skromná žena, keď si o sebe myslí, že je prezident. Len dúfam, že to nebude žiaden psychopatický prípad.

„Veľa šťastia, slečna,“ poprial mi Róbert pri vystupovaní. Nedokázala som mu však ani odvetiť, natoľko som bola vystresovaná.

Vtlačila som si ohryzené nechty do dlane a s Claire po boku vošla do menšej verzie Bieleho domu.

Samozrejme, že nám neotvorila hneď vážená pani starostka, ale nejaká slečna v uniforme.

„Pani starostka, vás už očakáva.“ Usmiala sa na nás a mne sa vybavil deň, keď som prišla do tohto šialeného mesta a Anna ma privítala podobnou vetou.

No tak, len tam prídeš, tá ženská ti niečo povie a odídeš. To je celé, niet sa čoho báť – upokojovala som sa a nasledovala tú uniformiarku po schodoch spolu s mojou tetou. Zaklopala na tretie dvere zľava, zatiaľ čo ja som bola zabraná rozmýšľaním, či sa podobá nielen exteriér, ale aj interiér domu na ten prezidentov.

Otvorila nám postaršia žena s miernou nadváhou, za to veľmi upravená. Starostka s nadváhou v meste dokonalosti? Nevedela som si predstaviť, prečo ju miestny obyvatelia zvolili. Skôr by sa mi na túto pozíciu hodila Claire.

„Už dorazili, slečna Sarondová,“ oznámila jej pomocníčka v domácnosti.

„Oh, iste. Nech sa páči. Poďte ďalej,“ prehlásila trošku piskľavým hlasom, odstúpila z dverí a rukou nám pokynula, aby sme vošli ďalej. Claire sa s ňou pozdravila pobozkaním na obe líca a neušlo mi, že si tykajú.

Ocitli sme sa v neveľkej miestnosti s jedným pracovným stolom uprostred a oproti nemu boli tri kreslá. S Claire sme obsadili dve z nich.

Slečna Sarondová si upravila krikľavofialový nevkusný kostým a usadila sa oproti nám. „Takže, v prvom rade, ťa veľmi rada spoznávam, Helena.“ Natiahla sa cez stôl a podala mi ruku.

„Tak, ako sa ti páči v našom meste?“ Priateľsky sa na mňa usmiala, no mohla sa snažiť ako chcela, mne bola od prvého momentu nesympatická.

„No... celkom to ujde,“ vysúkala som zo seba a nervózne sa pohniezdila na stoličke. Čo iné som jej mala odpovedať?

„Som si istá, že si zvykneš a budeš nadšená. Organizácia tohto mesta je proste trošku... odlišná. Treba na to čas.“ Opäť ten úsmev

Iste, odlišná. Skôr by som použila slovíčko divná, či čudná, ale v podstate to „odlišná“ tiež vystihovalo.

Nemo som prikývla a čakala s čím ešte vyrukuje, keďže som stále nechápala pointu tohto celého.

„Takže... som si istá, že ti Claire už naznačila, o čom táto celá návšteva je,“ spýtavo sa na mňa pozrela a ja som stočila pohľad na moju tetu.

„Povedala, že takto vítate každého,“ šepla som, no odrazu som z nich oboch mala pocit, že to nebude všetko.

„V podstate ani nie.“ Claire naklonila hlavu nabok a zabodla pohľad do stola.

„Aha,“ zasmiala sa starostka tým piskľavým hlasom. „Tak to nám veci trošičku komplikuje, ale nevadí.“

Stále som mala pocit, že sa tu bavia o nejakej dôležitej veci, ktorej som ja však nerozumela. Nie vtedy.

„Určite si si všimla na tomto meste zopár... nazvime to zaujímavých vecí, mám pravdu?“ Nadvihla obočie, spojila si prsty a oprela si o ne špicatú bradu, pričom sa jej krátke vlnité vlasy, ktoré prerastali šedinami dotýkali pliec.

Kútikom oka som zaškúlila na Claire, ktorá sa však tvárila maximálne nezúčastnene. Pohľad upierala von oknom, za starostkou. A tak som teda váhavo prikývla. Veď sama povedala, že je toto miesto odlišné, tak prečo mi teraz kladie takúto otázku?!

„Dobre.“ Pokývala hlavou zo strany na stranu, akoby si chcela vyjasniť, ako presne má pokračovať. A ja som napäto čakala. „Mohla by si mi povedať, ktoré to napríklad sú?“

„No...“ Nervózne som si pošúchala vlasy. Čo je toto dočerta za rozhovor? „.... tak napríklad tu všetci vyzerajú rovnako a sú takí... povýšeneckí.“ Opatrne som zdvihla pohľad z drevenej dosky stola, aby som vedela, ako zareaguje.

No ona, len zamyslene prikývla. „Pokračuj.“

„Prepáčte, ale nechápem, kam týmto smerujete.“ Otrela som si spotené dlane o sukňu rovnošaty a zahľadela sa jej priamo do očí.

„To sa dozvieš. Trpezlivosť ruže prináša.“ Lišiacky sa usmiala a rukou mi naznačila, aby som pokračovala. Ježiši, táto ženská je divná! Zamračila som sa a zúfalo sa snažila prísť ešte na nejakú čudnú vec v tomto meste. Zvláštne, bolo toho toľko a odrazu som si nevedela vybaviť ani jednu. No tak, mysli! „V škole je veľmi málo hodín. Päť každý deň, myslím?“ Už opäť som si žmolila ruky.

„No tak, neboj sa. Nič viac si si nevšimla?“

„A... v škole je len zopár normálnych ľudí. A v knižnici sú prázdne knihy,“ vyhlásila som víťazoslávne, aj keď mi to neprišlo ako niečo extra podivuhodné.

Starostka však vyzerala spokojnejšie.

„Pamätáš sa ako ti dali dole sadru? Po pár dňoch?“ Konečne sa do rozhovoru zapojila Claire.

„Ale... veď povedali, že ju mám už zdravú. Čo je na tom čudné?“ No možno mám super rýchle hojenie, ale to nie je zvláštnosť mesta, ale mňa.

„Za pár dní sa ti zlomenina neuzdraví. To doktorka ti ju uzdravila,“ oznámila mi Claire chladným vecným hlasom.

„Ale ako? Žiaden liek predsa...“ nenechali ma ani dokončiť vetu, pretože ma prerušila starostka.

„Nie, liek nie je. Uzdravila ťa kúzlom.“

Ako by ste asi reagovali, keby vám niekto povedal takúto sprostosť?

Prirodzene som sa začala rozhliadať po nejakej skrytej kamere. Isteže som kedysi v telke videla ľudí, ktorých podobne nachytali. Lenže takú malú vecičku asi hneď tak nenájdete.

„Čo to robíš?“ okríkla ma Claire, keď som prudko vstala zo stoličky.

„Nezostanem tu. Celé je to len nejaký blbý televízny vtip a nemám poňatia prečo som sa jeho obeťou stala práve ja!“ zaťala som päste aj zuby a zagánila späť na ňu.

„Prosím ťa prestaň a sadni si!“ dodala už o niečo miernejším hlasom, stále však autoritatívnym. „Toto nie je žiaden vtip.“

„Tak potom obe nie ste v poriadku, alebo máte nejakú zvrátenú potrebu si z ľudí uťahovať.“ Ráznym krokom som sa vydala smerom k dverám.

„Nikdy sa ti nestalo, že by si spôsobila niečo nezvyčajné vlastnou mysľou? Niečo čo si si veľmi želala?“ ozvala sa slečna Sarondová a ja som zastala.

Vtedy keď som si priala, aby on zomrel, tak... Otočila som sa k nim s vedomím, že mám v očiach slzy. Nie! Povedali mi, že som to nespôsobila.

„Sadni si a všetko ti vysvetlíme.“ Pokynula starostka rukou smerom k stoličke, z ktorej som pred sekundou vyletela.

To je hlúposť! Žiadne kúzla neexistujú! okríkla som sa. Klamú, alebo sú šialené. Lenže, mne sa to stalo. Presne to, o čom tá žena hovorila.

A presne tie slová ma donútili sadnúť si naspäť. Možno keby som vtedy odtiaľ odišla a sadla na nejaký autobus späť do Winnemuccy, celý môj život by sa mohol odvíjať inak.

Autor: Nikki, v rubrice: Povídky » Na pokračování