OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V tieni ilúzie - 11. kapitola

30.04.2013 (10:00) • Nikki • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 553×

Kapitola 11. - Zmena?

Nakoniec som sa rozhodla zavolať Debbie, či stále platí to pozvanie. Potešilo ma, ako nadšene znie v telefóne. Možno bola predsa len rada, že s nimi pôjdem, pomyslela som si s úľavou.

Samozrejme som sa musela najprv spýtať dopredu Claire, či mi dovolí opustiť dom. Dole v obývačke som ju nenašla, tam bola akurát tak Olivia čumiaca na poskakujúce spievajúce postavičky v telke. V mysli som si snažila vybaviť, kde presne sa nachádza jej izba a keď sa mi to nakoniec podarilo, mala som si chuť víťazoslávne poklepkať po pleci.

Opatrne som zaklopala a počkala kým sa ozve tlmené „ďalej,“ kým som postrčila dvere.

Claire sedela za mohutným dreveným stolom, na ktorom mala postavený notebook. Prekvapene na mňa vzhliadla a posunula si okuliare nižšie. Snažila som sa pozerať kamkoľvek inam, len nie do jej očí. Na obrovskú posteľ s baldachýnom, na mohutnú skriňu, hebký koberec...

„Ja... chcela som sa len spýtať či môžem ísť...“ Zasekla som sa, neschopná dokončiť vetu. Tesne vedľa postele totiž na malom nočnom stolíku stála fotka ženy. Isteže by to nebola ničím výnimočná fotografia, až na to, že som vedela kto to je. Aj napriek tomu, že som tú ženu nikdy nepoznala. Je to zvláštne, ale dala by som si v tej chvíli za to odseknúť aj ruku. Mala bledohnedé vlasy, ktoré sa jej krútili okolo rozžiarenej tváre a prívetivý úsmev. Bola pekná. Ba priam krásna. Nebola to taká tá typická kráska z časopisov, napriek tomu však v nej bolo čosi záhadné.

Claire si všimla smer môjho pohľadu a zmraštila tvár.

„To... to je ona, však?“ ukázala som prstom na fotku. „Moja matka?“ Vždy som si myslela, že hrča v hrdle je akási hlúposť, výmysel spisovateľov. No ja som ju odrazu cítila priamo v krku. Zvierala mi hrdlo, menila hlas a priškrcovala slová.

Claire prikývla a sňala si okuliare. Prudko si vzdychla a vstala zo stoličky.

„Prečo sa ma vzdala?“ šepla som a v nádeji čakala nejakú odpoveď, ktorá mi celkom nerozdrtí posledné nádeje. Nuž kvôli peniazom to asi nebolo.

„Musela. Nikomu o tebe nepovedala. Dokonca ani mne. Dozvedela som sa o tebe až po jej smrti - pred mesiacom,“ odvetila a v jej hlase bolo počuť trpkosť. Zjavne jej vadilo, že jej sestra nedôverovala.

„Bola vydatá a teba mala bohvie s kým. To sa asi nikdy nedozvieme.“ Mykla ľahostajne plecami akoby už ďalej nehodlala pokračovať v tejto debate, no ja som sa teraz nemienila vzdať. Doteraz som sa na ňu nepýtala a pritom ma už šestnásť rokov zožierala zvedavosť.

„Ako zomrela?“ Možno som narážala na príliš citlivú tému, ale mala som to predsa právo vedieť. Išlo predsa o ženu, ktorá ma porodila.

„Spáchala samovraždu.“ Z Clairinho ľadového tónu mi priam zamrzli kosti.

„Čo? Prečo?“ Takže bola psychopat? Nie, predsa aj som párkrát uvažovala o samovražde a za to sa za blázna nepovažujem.

„Neviem. V posledných rokoch som s ňou veľmi blízky vzťah nemala.“ Opäť si vzdychla a prísne sa na mňa zahľadela. Už zase chcela skončiť.

„A čo jej manžel? Žije stále?“ rozhodla som sa z nej dostať čo najviac.

„Áno, ale už pred piatimi rokmi sa s ním rozviedla. Žije tu v meste, ale nemyslím, že by ťa rád videl.“ Ohrnula nosom .

„Keď sa rozviedla, prečo ma nevyhľadala?“ ani som si najprv neuvedomila, že to hovorím nahlas. No bolo to akoby mi dal niekto facku. Keby ma vyhľadala, aspoň by som na ňu mohla kričať. Obviňovať ju zo všetkého, čo sa mi stalo. Zo zničeného života. No takto jej nikdy nebudem môcť vyhodiť na oči, čo mi urobila. Je zvláštne, že toto ma na tom celom mrzelo najviac.

„Mala na to aj iné dôvody.“ Smutne sa usmiala Claire. „Tak prečo si sem prišla? Chcela si sa ma niečo opýtať. A myslím, že to nesúviselo s Helen.“ Helen? Takže sa volám po nej? Toto zistenie ma naplnilo zvláštnou zmesou radosti, smútku a hnevu.

„Áno. Chcela som ísť von. Pár ľudí zo školy ma zavolalo do cukrárne.“ Spamätala som sa.

„Choď. Poviem Robertovi, nech ťa odvezie.“ Naklonila hlavu mierne nabok a tým mi dala jasne najavo, že chce, aby som už vypadla a tak som jej taktne splnila prianie.

„Nechceš si tú fotku nechať?“ zakričala za mnou. Na chvíľu som zaváhala no napokon som rozhodne pokrútila hlavou. Nechcem mať v izbe fotku ženy, ktorá ma opustila.

Bolo paradoxné, že Claire bola človekom, od ktorého som sa toho toľko chcela dozvedieť – o biologickej matke a o otcovi jej dieťaťa. No nemohla som sa s ňou rozprávať, pokiaľ to ona nechcela. S povzdychom som sa vrátila do izby, zbalila si pár drobných, čo mi ostalo z výplaty do vrecka a rozmýšľala, či by mi nebolo lepšie, keby sa som o Helen nikdy nič nedozvedela.

Pheobe nakoniec nedorazila, pretože mala nejaké rodinné povinnosti, ale s Debbie a Samom (zapamätala som si meno toho chalana!) som sa prekvapivo bavila. Páčilo sa mi, že o mne príliš nevyzvedali. Stačilo im, že som príbuzná Claire a nechali to tak. Chvála bohu!

Najprv sme sa bavili skôr o škole. Vraveli, že si na tie „príšery“ čoskoro zvyknem a budem to brať ako samozrejmosť, na čo som len mykla plecami.

Nuž a potom začali rozoberať nejaký skvelý pokus, ktorý spolu robia, z čoho ja som rozumela asi len to slovíčko pokus.

Asi po desiatich minútach si Debbie všimla, že nie som nadšená vedkyňa a ospravedlnila sa mi, že ma nudia. Ja som ju však uistila, že počúvať ich je omnoho väčšia zábava ako sedieť doma.

Sam bol na môj vkus až príliš hanblivý, pokiaľ teda nehovoril o pokusoch, tak sa radšej držal mimo konverzácie. Ale Debbie mi o ňom stihla prezradiť zopár faktov – ako napríklad, že má doma zbierku vianočných postavičiek santa-clausov, na čo sa ohradzoval, že mu ich vždy dáva babka, ale bol pri tom chudák celý červený.

Debbie ma na rozlúčku srdečne objala a dohodli sme sa, že sa stretneme v pondelok pred školou o sedem päťdesiat. Sam mi aspoň nesmelo zakýval.

Robert ma samozrejme čakal po celý čas pred cukrárňou a tak trochu mi bolo trápne nasadať pred mojimi novými priateľmi do toho nablýskaného auta.

„Aké bolo stretnutie, slečna?“ zaujímal sa slušne Robert a ja už som vedela, že s ním sa dá z Clairinho domu najlepšie pokecať. Isteže som si celkom nebola istá, či sa so mnou nerozpráva iba preto, že je za to platený. Avšak jeho vľúdny a priateľský tón ma upokojoval.

„Veľmi dobré. Dúfam, že vám nevadí, že ste toľko čakali.“ Ospravedlnila som sa mu.

„Isteže nie, slečna. Aspoň som si prečítal noviny. Som rád, že ste si našli priateľov.“ A presne tú poslednú vetu som chcela počuť od Claire. To ona mi mala také veci hovoriť. Viem, že to nie je moja mama a možno som na ňu mala priveľké nároky, ale predsa len sme príbuzné.

„Pani Dabssová vás oboznámila so zajtrajším programom?“ Nadvihol obočie a zahľadel sa na mňa do spätného zrkadla. Len som prikývla a zvyšok cesty sme obaja mlčali. Aj tak to bolo len niekoľko minút. Prišli sme akurát na večeru a ja som sa hneď po nej odteperila do izby. Bola som už príliš unavená na telefonát s Nyiou a navyše ma zajtra podľa všetkého čaká ťažký deň, tak som sa rozhodla ísť hneď do postele. Zaspala som takmer okamžite so sadrou pritlačenou k prsiam. S Paulovým menom.

Nedeľa patrila k jedným z najrušnejších dní v mojom živote. Vstala som skoro, tak ako vždy, avšak prekvapene som zistila, že Claire je už dole v kuchyni a jedla s Oliviou.

Oni na mňa nepočkali? A čo všetky Clairine zásady o jedení?.

Ledva ma však pozdravila a hlavou mi pokynula, aby som sa najedla. Vypila som však len pohár mlieka, pretože som vôbec hladná nebola. Hneď po raňajkách sme s Claire vyrazili ku kozmetičke. Asi vás priveľmi neprekvapí, že som ešte u žiadnej nikdy nebola.

Nuž a ani tak skoro nehodlám. Bola to totiž pekne bolestivá návšteva. Trhanie obočia a depilovanie všetkých možných miest. Jediné, čo sa tejto mučiteľke na mne páčilo bola čistá pleť. A keď som sa po všetkých tých útrapách na seba zahľadela, vyzerala som stále rovnako, takže mi unikla pointa strávenia vyše hodinu a pol týraním.

Kadernícky salón bol našťastie spojený s tým kozmetickým, takže sme sa nikam presúvať nemuseli.

Kaderníčka zhíkla, hneď ako uvidela moje vlasy. Claire hneď ako jej ozrejmila svoju víziu o mojom vzhľade sa vzdialila a začala telefonovať.

Kaderníctvo vyzeralo samozrejme ako stvorené pre miestnu smotánku, nebol to žiaden pajzel.

Dokonca aj kaderníčka vyzerala skvele, aj keď trošku... ľudskejšie ako všetky tie príšery na okolo. Ešte predvčerom by som povedala, že aj ľudskejšie ako Claire, ale po tom rozhovore...

Povedala, že mi nafarbí vlasy podľa tej mojej pôvodnej, ktorá mi už značne odrastala. Trochu mi ich podstrihla, ale nechcela som, aby mi zobrala veľa z mojej dĺžky.

Na otázku, prečo som si vlasy zafarbila som dlho hľadala odpoveď, až som nakoniec šepla: „Kamarátka ma na to nahovorila.“ Hoci to bola bohapustá lož.

Kaderníčke sa naozaj práca podarila, pretože už popri jej práci som vnímala ako sa začínam meniť... na niekoho pekného. Nie tak strašidelne dokonalého, ako zvyšok osadenstva, ale ľudsky pekného. Teda aspoň podľa mňa.

Dokonca sa mi zdalo, že Claire príjemne prekvapilo, keď ma uvidela, pretože zamrmlala niečo v zmysle: „Asi predsa len budeme rodina.“ Strčila si mobil do kabelky a poprosila ženu, ktorá sa posledné dve hodiny starala o moje vlasy, aby ich ešte nejako vypla, pretože dnes musím vyzerať reprezentatívne.

A keď som sa na seba zahľadela na seba s drdolom na boku hlavy, už som nevyzerala až tak ľudsky...

Museli sme ešte kúpiť topánky, pretože Claire mala nohu o dve čísla menšiu ako ja. A to ja som žiadne obrie číslo nemala! Šaty mi vraj požičia, pretože v tomto meste žiadne dobré nezoženieme. Musia sa objednávať. Celkom som sa obávala toho požičiavania, pretože som netúžila vidieť samú seba ako nejakú nadpriemerne zarábajúcu ekonómku - to všetky jej šaty odrážali.

Týmto sa však náš úžasný výlet nekončil. Claire ma zobrala k doktorke s tou rukou. Vraj to podľa nej už bude zdravé. No jasné, zlomenina sa vylieči za týždeň? Spadla z jahody?

Doktorka mi dala čierne okuliare, cez ktoré som nič nevidela a povedala, že mi to zrőntgenuje. ruke som pocítila zvláštne teplo a mykla som ňou, ale ona mi ju opäť chytila. A potom to prestalo. Povedala, že je už zdravá, bez toho, aby sa pozrela na akýkoľvek snímok a rozstrihla mi sadru. Vedela som, že ma bude ešte bolieť. Bola som o tom presvedčená, veď to bolo celé akési divné. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď som ňou pohla a ona vôbec nebolela, ani nebola opuchnutá, či na nej nebola žiadna modrina.

Podozrievavo som pozrela na doktorku a opäť hľadala nejaký rőntgen v miestnosti. No Claire ma už ťahala von a lúčila sa s ňou. Schmatla som kúsok sadry s Paulovým menom, ktoré našťastie ostalo neporušené, strčila si ho do vrecka a bežala za ňou.

Keď sme konečne dorazili domov, Olivia stála už v kuchyni s Anne. Mala na sebe presne ten typ šiat, ktoré si deti v jej veku dávajú na svadby a vlasy mala rozkošne zapnuté dvoma sponkami. Anne mala dokonca aj inú uniformu, ktorá mala na zástere viac čipiek a bola uhladenejšia.

To robia takúto vedu z návštevy Oliviinho dedka? Chystajú sa ako na príchod pápeža. Claire ma poslala hore sa nachystať, akoby som ešte mala čo vylepšovať a vraj mi o chvíľu pošle hore šaty, ktoré mi vyberie.

O pár minút klopal už Robert na dvere aj so šatami a silonkami v ruke. Vľúdne som sa na neho usmiala a poďakovala.

Musím uznať, že moje obavy sa splnili. Boli to jednoduché čierne šaty, ktoré vám úplne obťahovali postavu a nedávali žiadnu šancu predstavivosti na hrubých ramienkach, bez výstrihu(to mi vôbec nevadilo) a siahali až do polovice lýtok.

Najradšej by som ostala vo svojich otrhaných veciach a vyhla sa týmto prudko elegantným veciam pre tridsiatničky.

Vedela som však, že si ich obliecť musím a tak som s tým príliš dlho neotáľala. Keď som sa postavila pred zrkadlo, už aj obutá v čiernych semišových lodičkách, márne som hľadala spoločné znaky starej a novej Heleny.

V tej chvíli som sa chcela rozplakať a už nikdy sa na seba nepozrieť. Nie na takúto Helenu, ktorá vyzerá, akoby mala na konte niekoľko miliónov, mala cez dvadsať rokov a išla na pohreb.

Je obdivuhodné, ako ma dokázali zmeniť za niekoľko hodín. Nezmenili ťa! Nefňukaj! Vo vnútri si stále rovnaká! Vrieskala na mňa jedna časť mozgu.

Tá druhá však bola zamestnaná zízaním do zrkadla na neznáme dievča a predhadzovala jej obraz, ktorý videla ako priamy dôkaz.

Možno, že už nie som rovnaká ani vo vnútri... možno za chvíľu nebudem. Možno ma zmenia, pomyslela som si zúfalo a bola si istá, že keby Claire stála teraz vedľa mňa, išla by na tú svoju sprostú večeru s prírodnými fialovo-modrými tieňmi od mojich pästí.

Nemá právo ma meniť! Nie je moja matka! A vlastne ani tá by na to nemala právo. Pretože je šialená! Celé toto mesto je!

„Všetci v ňom!“ vykríkla som nahlas a udrela päsťou do zrkadla. To sa roztrieštilo na milión drobných kúskov a ja som odvrátila tvár, od tých, ktoré mi mierili do očí.

A dlho som ju neotočila. Až kým Robert nezaklopal na dvere a bez vyzvania nevošiel.

„Slečna, ste v poriadku?“

Autor: Nikki, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V tieni ilúzie - 11. kapitola: