OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V tieni ilúzie - 10. kapitola

19.04.2013 (18:00) • Nikki • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 492×

Kapitola 10. - Možno nie je až taký zlý

Niekoľkokrát som Oliviu presviedčala, aby sme odišli, no ona vytrvalo trvala na tom, že musíme počkať na Liama. Ja som zatiaľ sledovala ako pláva kraula vždy po určitý bod a potom sa obráti.

Musela som voľky-nevoľky  priznať, že na ňom čosi príťažlivé bolo. Nepáčilo sa mi čo so mnou pohľad na neho robí. No ja som v hlave mala už jedného muža a druhého som tam rozhodne mať nepotrebovala.

Hoci som sa túžila dozvedieť, ako je to s tými príbuzenskými vzťahmi, nechcela som s ním znova rozprávať.

„No tak Olivia, môžeme sa sem vrátiť zase zajtra!“ zaúpela som, no ona na mňa uprela šteňací pohľad. Povzdychla som si a zúfalo zistila, že Liam už vystupuje z vody. Voda mu stekala po vypracovanom tele a vyzeral presne ako nejaký model z reklamy. Uvedomila som si, že naňho zízam ešte horšie ako on na mňa a tak som pohľad radšej rýchlo odvrátila.

„Ideš do vody, Livi?“ podal malej ruku a tá sa naňho vrhla ako na cukrovú vatu.

„Počkaj!“ postavila som sa a oprašovala si zo stehien piesok. „Ty... si fakt jej strýko? Ako to?“

„Som brat jej otca.“ Prekvapene som zamrkala, tak trochu v šoku.

„A čo sa vlastne stalo s jej otcom?“ Nikdy som nenabrala dostatok odvahy opýtať sa Claire, kde je Oliviin otec. Keďže mi ho Claire nespomenula hneď prvý deň, rátala som s tým, že je proste slobodná matka. No možno bol len niekde odcestovaný..

Sklopil pohľad na piesok a ja som vedela, že som sa pýtať nemala. „Zomrel,“ šepol priškrteným hlasom a tvárou mu prebehla bolestná grimasa.

Mne bolo odrazu akosi zima, aj napriek tomu, že teplota siahala určite nad 30 stupňov a bola som už takmer suchá. Naskákali mi všade zimomriavky a musela som sa objať rukami.

„Kedy?“ šepla som rovnako potichu  ako on.

„Livi ho nikdy nepoznala.“ Mykol plecami a rozbehol sa za Oliviou do mora. Znova som si sadla na piesok, sledovala ich a rozmýšľala o tom, že som Claire nespravodlivo odsúdila. Možno bola taká zatrpknutá a prísna len preto, že stratila niekoho koho milovala. Niekoho, kto jej mal pomôcť vychovať dieťa.

No on zrejme zomrel ešte pred jej narodením. Smutno som hľadela na šantiacu dvojicu. Chcela som sa dozvedieť viac o jej otcovi, no zároveň som vedela, že sa na toho už nikoho pýtať nemôžem. Ani Claire, ani jeho. Obom by som tým totiž spôsobila bolesť.

„Ty nejdeš do vody?“ zakričal na mňa Liam zatiaľ čo držal Olíviu na rukách.

„Nie,“ odvetila som a pokrútila hlavou. Za prvé mi bolo dosť chladno už na súši a nechcela som sa pred ním strápňovať tým, že neviem plávať. O to sa však postarala malá.

„Ona nevie plávať!“ začala sa chechtať. Tá malá potvora! Človek ju zoberie na pláž a ona sa mu takto odvďačí!

„Vážne?“ Neveriacky na mňa pozrel jej strýko a mykalo mu kútikmi úst.

„Isteže viem. Ona len tak trepe!“ mávla som rukou a prísne na ňu pozrela. V tej chvíli som sa snažila napodobniť spaľujúci pohľad Claire, ale asi mi veľmi nevyšiel.

„Tak poď do vody,“ vyzval ma Liam. Jéžiš! Radšej som mala povedať pravdu. Nie, v prvom rade som sa nemala priznať ani Olivii.

„Nechce sa mi.“ Mykla som plecami a odvrátila som pohľad v nádeji, že ma nechá tak.

„Poď a dokáž to, inak ti neuverím,“ upozornil ma s posmešným úsmevom.

„Je mi fuk či  mi veríš. Ja ti nebudem nič dokazovať.“ Odula som pery, no v tom som si spomenula na oveľa lepší argument. „A mám sadru. S ňou predsa nemôžem plávať.“

„Stratila si už svoju igelitku?“ Nadvihol obočie. Kedy s tým prestane?!

„Tá mi pri plávaní nepomôže,“ odvetila som vecne a pozerala naňho ako na debila, pretože to nevedel.

„Ale predtým ti pomohla, však?“ Pre zmenu sa pozeral on na mňa ako na debila.

„No... áno, ale plávanie je niečo iné, ako hranie vo vode,“ argumentovala som. Bála som sa však, že ho nepresvedčím ničím. On ma ale predsa nemôže prinútiť do tej vody vojsť. Podozrievavo som sledovala ako vystupuje z mora a približuje sa ku mne. Inštinktívne som sa posunula zadkom o pár centimetrov bližšie ku skalnému previsu a ďalej od neho.

„Zavri oči,“ prikázal mi a kľakol si ku mne na piesok. Prečo mi odrazu bolo tak horúco, keď sa priblížil? Netriasla som sa ešte pred chvíľkou?

„Č-čo? Prečo?“ Dočerta! Chce ma hodiť do vody? A myslí si, že ja mu to ešte uľahčím tým, že zavriem oči? Z ktorej jahody spadol?

„Neboj sa a zavri oči. Prisahám, že ti nič zlé neurobím.“ Zdvihol ruky, ako keby som bola nejaký policajt, ktorému ukazuje, že v nich nemá žiadnu zbraň. Jeho svalnaté ruky sa mi však zdali ako dostatočné zbrane.

„Tak prečo mám zatvárať oči?“ Nechápala som. Veď toto bola úplne absurdná požiadavka.

„Mohla by si byť o trošku dôverčivejšia.“ Zaškeril sa na mňa. Tak ja mám byť dôverčivá? Poznám ho tri dni a z toho ma pri každom z našich stretnutí častuje úžasnými novými prezývkami a chce na mňa volať políciu. A okrem toho,  ja len tak ľahko nevkladám do niekoho dôveru a už obzvlášť nie do mužov. Skúsenosť vás dokáže poučiť.

Prudko som vstala a odtiahla som sa mu.

„Dôverčivosť nepatrí medzi moje silné stránky,“ precedila som cez zuby a zavolala Oliviu na odchod. Tá ma na moje obrovské počudovanie počúvla.

Nahádzala som uteráky do Oliviinho ruksačiku a navliekla na seba rifle.

„Povedal som niečo zlé?“ spýtal sa ten nafúkanec no ja som si nebola istá či bola otázka mierená na mňa, alebo na jeho neter. Aj tak som mu však odpovedala ja.

„Už je neskoro. Musíme sa vrátiť.“ Obliekla som Oliviu ešte na mokré plavky a vydali sme sa na cestu domov.

Až keď som sa vyštverala na prvý veľký kameň, došlo mi, že neodchádzame samy. Ctený Liam mi totiž kráčal tesne za zadkom.

„Čo to robíš?“ zastala som na kameni a osopila sa naňho.

„Idem vás predsa odprevadiť. Je to zakázané?“ Zdvihol vyzývavo jedno obočie. A ja som odrazu zistila, že je neuveriteľne ťažké pozerať sa mu do očí a zároveň mu odpovedať. Mal ich také zaujímavé. Silno modré, ale orámované bledohnedým pásikom. Bola som si istá, že také oči som ešte v živote nevidela.

Prinútila som sa odvrátiť pohľad a pozrieť sa na skalu, aby som dokázala dať do pohybu moje mozgové závity. „Nemáš dnes náhodou rande s nejakou čiernovláskou?“

„Prečo čiernovláskou?“ Nechápal a zamračil sa. Aby som stále nehľadela na ten blbý kameň, pozerala som sa mu na nos.

„No, veď vieš... včera to bola bruneta, predtým blondína. Tak som rátala s tým, že to striedaš.“ Mykla som plecami.

„Vieš, že sú ešte ryšavky?“ Opäť nadvihol obočie a mne to nedošlo, až kým sa mi pohľadom nezabodol do vlasov.

Namiesto nejakej pohotovej poznámky som však očervenela ako paprika. Teda aspoň predpokladám, pretože som cítila ako sa mi hrnie krv do líc. Isteže mi bolo jasné, že si zo mňa robí srandu. Nesiahala som tým jeho predošlým obetiam ani po päty.

On ma ponižuje a ja sa červenám? Čo som to za kravu?

„Tak by si si mal nejakú nájsť.“ Konečne som zo seba vysúkala niečo zmysluplné a opäť som začala preliezať skaly. Na konci tejto urputnej cesty, keď už sme s Olivou stáli na pláži, odkiaľ viedla betónová cesta som sa konečne odvážila obzrieť.

A s úľavou som zistila, že za nami už nejde. Napadlo mi, že sa mohol aspoň rozlúčiť. Keď už nie so mnou, aspoň s Oliviou, ale čo už mňa je do ich vzťahu. Nebudem sa tu predsa pokúšať vychovávať nejakých rozmaznaných faganov.

„Stretávaš sa so strýkom často?“ spýtala som sa Olivie a snažila som sa, aby to znelo nenútene. Veď má asi štyri! Ona by to aj tak nespoznala! Nadávala som si v duchu.

„Niekedy nás prídu navštíviť.“ Uškrnula sa na mňa.

„Prídu? S kým ešte príde Liam?“ Možno si tam vodí svoje príležitostné frajerky.

„No s dedkom.“ Aha! No jasné, chodí tam so svojím otcom. Ja som ale trúba!

Hneď ako sme vošli do vstupnej haly  spustil sa na nás hurikán menom Claire.

„Kde ste boli?“ vykríkla však skôr na mňa ako na Oliviu. Jej zvyčajne bledá tvár, ktorá nevykazovala najmenšie známky života a pocitov bola teraz stiahnutá v akomsi zlostnom kŕči a mala červený nádych. Niektoré pramene sa jej uvoľnili z chvostu a neposlušne jej poletovali okolo tváre, ako ňou prudko hýbala.

Až teraz som si uvedomila, aká je Claire ohromujúco krásna. Iste pred tým bola vždy dokonalo upravená, ale život jej predsa len slušal o niečo viac.

„Boli sme sa prejsť,“ šepla som tým najkrotkejším a najpokornejším tónom, akým som to dokázala. Claire to však vôbec neobmäkčilo.

„Kto si myslíš, že si? Nemôžeš mi odviesť dcéru bez môjho súhlasu!“ zvrieskla a ja som sa mala chuť za niečo schovať. Takto touto vetou dala jasne najavo, že ja do jej rodiny nepatrím. Ako sa môžem diviť? Veď ma pozná len tri dni a nevyzeráme vôbec ako rodina, ba dokonca ani ako jeden živočíšny druh.

„Nechala som ti - vám predsa odkaz,“ vykoktala som a zdvihla som pohľad k jej očiam, v ktorých sa momentálne odohrávala búrka.

 „To ale nestačí! Mala si mi to oznámiť vopred. Musím ti to odsúhlasiť!“

„Ja som ju len chcela trochu zabaviť.“ Nevzdávala som sa vo svojom obraňovaní. Keby mi takto Claire nadávala ešte ráno, asi by som sa do nej pekne pustila. No potom, čo mi  povedal Liam o otcovi jej dieťaťa a ona tu teraz stojí celá zmenená hnevom, mi pripadala akási ľudskejšia. Ako keby sa na moment vychýlila zo škály, ktorá bola štandardom pre mesto Dokonalých a bola na jednej, či aspoň mne priblíženej rovine.

A tak som na ňu nedokázala kričať rovnako ako ona vrieskala na mňa, pretože mi jej bolo odrazu ľúto.

„Mrzí ma to. Už sa to viackrát nestane,“ zamrmlala som pokorene. Vtedy sa príval slov zo strany Claire zastavil a nepatrne prikývla na znak súhlasu.

„Choďte sa hore upraviť, za hodinu bude obed,“ informovala nás, škrobene si uhladila vlasy a stratila sa nám z dohľadu za dverami obývačky.

„Fúúha,“ vydýchla si malá a lenivo sa spolu so mnou vydala hore po schodoch. Zmyla som zo seba slanú vodu, umyla si vlasy (igelitka je v týchto prípadoch vážne skvelý pomocník) a preprala si plavky a tričko. Navliekla som sa do čistého oblečenie, aj keď sa mi už rapídne míňalo. Mala som už len jedno čisté tričko.

Vyšúchala si vlasy uterákom a keďže som už na lepšie sušenie nemala čas, zopla som si ich do gumičky, aby tak okato nebolo vidieť, že sú mokré.

Keď som tento proces dokončila, bol už najvyšší čas zísť dole na obed. Za stolom už sedeli opäť dokonalá Claire a jej rovnako dokonalá malá kópia. Nemôžem uveriť, že toto dieťa sa so mnou ešte pred dvoma hodinami hralo v mori.

Keď Anne začala podávať predjedlo, Claire spustila nezáväznú konverzáciu a mne neskutočne odľahlo, že sa už nechce pitvať v tom našom ilegálnom výlete.

„Na zajtra som ťa objednala ku kaderníčke aj na kozmetiku,“ prehodila ešte skôr ako si do úst vložila prvé sústo hlavného jedla. „A večer k nám prídu Claytonovci. Chceli by ťa spoznať, takže musíš vyzerať naozaj reprezentatívne,“ upozornila ma.

„Claytonovci?“ šepla som, ale môj hlas znel akosi priškrtene, tak som si nenápadne odkašlala. „Kto sú Clytonovci?“

„Vzdialená rodina. Občas nás navštevujú.“

„Strýko,“ naznačila mi perami Olivia a mne je hneď jasné, o koho sa jedná. Pochytilo ma nutkanie odhovoriť od toho Claire, ale vedela som, že je to zbytočné a ešte k tomu ju nepotrebujem viac rozdráždiť.

Poobede ma nenapadlo robiť nič zmysluplné a v izbe sa mi taktiež ostať nechcelo. Je obdivuhodné koľko má človek času, keď je nezamestnaný. Možno by som si niečo mohla zohnať a možno by som časť z peňazí posielala Davidovi, aby vyžil... Musím poprosiť nabudúce Nyiu, aby ho skontrolovala.

Nakoniec som sa rozhodla zavolať Debbie, či stále platí to pozvanie. Potešilo ma, ako nadšene znie v telefóne. Možno bola predsa len rada, že s nimi pôjdem, pomyslela som si s úľavou.

Ďakujem „komentátorom" za chvály, ale občas aj za rady a som rada, že túto poviedku čítate a hádam sa vám aj trošku páči. ;) Ešte raz vďaka.

Autor: Nikki, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V tieni ilúzie - 10. kapitola: