OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V tieni ilúzie - 1. kapitola

11.03.2013 (13:00) • Nikki • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 692×

Kapitola 1 - Moja prvá zlomenina

Kráčala som po uzučkom chodníku v našom malom meste a v nastávajúcom šere som si detailne obzerala ruku v sadre. Moja prvá zlomenina – až v šestnástich. Ako dieťa si myslíte, že je to super mať zasadrovanú ruku, no bohužiaľ - ako väčšina vecí z detských snov – to tak nie je.

„Si si istá, že ťa nebolí hlava? Ani nič iné?“ uisťoval sa Paul už asi po stý raz. A ja som nad jeho otázkou len znudene pretočila očami, aj keď mi bolo jasné, že mu mám byť za čo vďačná.

Keby som totiž s tou rukou išla do nemocnice, hlásili by to ihneď mojej kurátorke, ktorá by ma prišla ako na koni skontrolovať – a úprimne, podmienky, v ktorých žijem, nie sú práve najlepšie.

Ešteže má Paul takých dobrých známych.

„Je len, že ten pád vyzeral fakt hrozivo!“ ospravedlňujúco sa na mňa pozrel. Občas som mala pocit, že sa k nemu správam horšie ako by si zaslúžil.

Bola to v podstate len malá nehoda, z ktorej on robil len zbytočnú drámu. Robím s Paulom v jednom maličkom supermarkete. Dokopy tam majú vlastne len šiestich zamestnancov: dve pokladníčky, upratovačku, dvoch vykladačov tovaru a mňa, ktorá lepí cenovky a zaskakuje, keď niekto nemôže.

A dnes sa jednému debilovi menom Bill (michohodom syn majiteľa obchodu) zachcelo prísť vykladať tovar do obchodu meter krát meter (no dobre, trochu preháňam) na korčuliach. Vpálil to rovno do mňa a ja som vletela do jedného z regálov.

„Zajtra by si si mala vziať voľno,“ vyrušil ma z úvah Paul

Vzdychla som si a pozornosť som opäť upriamila na neho. „Vieš, že tie peniaze potrebujem,“ pokrútila som odmietavo hlavou.

„Ešte stále si nenašiel robotu?“ nadvihol Paul spýtavo obočie, aj keď odpoveď už vedel. Keby si ju totiž našiel, skákala by som už dávno tri metre od radosti.

„Oh, on už á dávno prácu – váľať sa na gauči s dvoma promile v krvi,“ odsekla som ironicky.

„Mala by si zavolať kurátorke. Takto predsa žiť nemôžeš,“ vzdychol Paul a upriamil na mňa svoje hnedé veľké oči, ktorých farbu som rozoznala aj v prítmí.

„Paul, prosím! O tom sme sa už predsa bavili!“ zaúpela som. Nikdy by som sa odtiaľto nechcela presťahovať! Nikdy! Už len kvôli Paulovi, Torrey a NYi.

„Vieš, že to má David ťažké!“ pripomenula som mu.

„Má to ťažké už rok, Helena! Mal by si už konečne uvedomiť, že sa má starať aj o niekoho iného ako len o seba.“ Prečo vždy zvýšil hlas, keď sme prešli na túto tému?

„Prestaň vrieskať, Paul! Ja ťa počujem!“ upozornila som ho.

„Ja len, že...“ Nestihol dopovedať, pretože sa k nám z druhej strany ulice rútila NYia. Nečudujte sa tomu menu. Jej mama ju nechala položenú pred hniezdom záchrany na novinách New York Times a tak jej sestričky dali meno New York. A ona si ho za nič na svete nechcela zmeniť, lebo to bolo jediné, čo jej po matke ostalo. A my sme to len skrátili a niečo k tomu pridali, aby to znelo krajšie.

Okamžite ma zovrela v náručí takou silou, až som mala pocit, že mi zlomila ďalších desať kostí.

„Som rada, že si v poriadku!“ vyhŕkla so slzami na krajíčku.

„Panebože! Len do mňa vrazil korčuliar! Čo budete robiť, ak ma nabere nákladiak?“ Obviňujúco som zagánila aj na Paula aj na Nyiu.

Paul sa však začal smiať: „Usporiadame ti pohreb.“

No dobre, priznávam, že ten nákladiak asi nebol najrozumnejší príklad.

„Bože, ty máš sadru!“ vyhŕkla nadšene a hneď zalovila v taške a vytiahla ošúchané pero. Typická Nyia, vo všetkm hľadá lepšiu stránku – večná optimistka. „Mám tú česť byť prvá,“ zaškerila sa na mňa, schmatla mi ruku v snehobielej sadre a začala na ňu čmárať svoje meno plus smajlíka s vyplazeným jazykom.

„Zase ten vyplazený jazyk?“ Prevrátila som oči a inštinktívne som sa ho zo sadry snažila odstrániť šúchaním. Vážne nechápem ľudí, ktorí dávajú za každú hovadinu toho blbého smajla!

„Čo proti nemu máš?“ dupla si Nyia a zlovestne na mňa zazrela spod stiahnutého obočia, zatiaľ čo jej Paul vychmatol pero z ruky a podpísal sa mi na sádru sám.

„Ale nič,“ mávla som zdravou rukou a priložila som si ju k spánku. Aj keď som to pred nimi nechcela priznať, začínala ma bolieť hlava.

„Rada by som si šla ľahnúť, ak vám to nevadí,“ šepla som unavene.

„Oh, jasné! Oddýchni si,“ objala ma NYia. „Zajtra po škole, hej? Teda, ak ti nebude zle...“

„Zajtra po škole,“ prikývla som. Do školy som už nevkročila dobrých desať mesiacov. Nemôžete totiž živiť seba a jedného dospelého chlapa, platiť účty a popritom študovať. S Paulom som sa už automaticky nelúčila, pretože som vedela, že ma pôjde odprevadiť domov.

Unavene som sa oprela o rameno, ktoré mi ponúkol, privrela som oči a nechala som sa ním viesť cestou domov, ktorú on poznal hádam ešte lepšie ako ja.

„Za mesiac má prísť kurátorka na kontrolu. Musíš mi pomôcť dať dovtedy Davida do poriadku,“ vzdychla som si mysliac na svojho opatrovníka.

„Neboj, to zvládneme,“ upokojoval ma a pohladil po ruke.

Keď som vďaka zavretým očiam zakopla o hrboľ na ceste a obom nám dalo dosť práce udržať ma na nohách, vyšvihol si ma bez problémov do náručia.

Prekvapene som naňho pozrela. Nezvoľnil tempo aj napriek tomu, že niesol náš síce malý nákup, ale stále nákup a mňa.

„Nechcem s tebou zase utekať k doktorovi.“ Mykol plecami a ja som sa po jeho slovách pokojne uvelebila v jeho náručí a hlavu som si oprela o jeho hruď.

Vždy voňal tak pekne? Ako je možné, že som si to nikdy predtým nevšimla? Nenápadne som si pritisla k jeho tričku nos a zhlboka som sa nadýchla.

Zdvihla som k nemu pohľad a chcela som sa ho opýtať, či začal používať nejakú voňavku, keď mi došlo, že na žiadnu nemá... rovnako ako ani ja nie.

A tak som si zahryzla do jazyka a chcela som opäť sklopiť pohľad, no v tom ma zarazil ďalší fakt. Nikdy som si nevšimla, aký je Paul vlastne pekný.

Vždy som síce vedela, že je pekný, pretože sa za ním dievčatá aj ženy otáčala kvôli svalnatému telu, špinavo-blonďavým vlasom a takmer detskej tváričke. No ja som si to nikdy nejako nepripúšťala. Vnímala som ho rovnako ako NYiu a na nej som si tiež nevšímala jej prsia.

No odrazu sa vo mne akoby niečo zmenilo a mňa pochytila panika. Nechcela som Paula vnímať nijako inak ako doteraz! Mne sa predsa nikdy nikto nepáčil odkedy... Prehltla som nepríjemnú spomienku a snažila som sa myslieť na niečo príjemné – podľa rád psychologičky, ktorú som kedysi navštevovala, ale bohužiaľ ma momentálne nič nenapadlo.

„Polož ma!“ vyhŕkla som s miernou hystériou v hlase. Paul zastal a prekvapene na mňa pozrel.

„Ja len... už je to len kúsok a to natriasanie na rukách mi nerobí dobre,“ vysvetlila som mu rýchlo, nie však pravý zámer môjho správania. Čo by som mu aj povedala? Radšej ma zlož, pretože zospodu mi pripadáš atraktívnejší? To asi ťažko!

Asi som si vážne riadne udrela hlavu! Aspoň dúfam, že to bude len tým a zajtra bude zase všetko v poriadku. A ani Paul, ani žiaden iný muž ma už nikdy nebude priťahovať.

„Už to zvládnem. Môžeš ísť!“ spustila som hneď ako ma položil na zem. Ignorovala som jeho skúmavý pohľad a chvatne som sa sním rozlúčila.

Podozrievavo mi vtisol do ruky tašku s mojím nákupom (ktorý platil on) – obsahoval len dva biele jogurty a štyri rožky – a s uistením, že som určite v poriadku ma nechal stáť zmätenú uprostred ulice.

Davida som vyzliekla, osprchovala som ho studenou vodou (a bolo to omnoho ťažšie so sadrou, ktorú som si dobre namočila) a hodila naňho župan. Aj po toľkých razoch, čo som ho už videla nahého, ma to stále znepokojovalo a bolo mi z toho zle. Mala som šťastie, že som ho našla doma. Niekedy totiž chodil piť von, alebo si kupovať alkohol – všetko na dlh – a ja som ho potom musela hľadať po celom meste. To bola ešte len fuška – doviesť ho domov!

Raz si dokonca prišiel kúpiť chľast do obchodu, kde robím. Ešteže mi ho pomohol potom Paul odniesť domov.

Odviedla som ho do spálne a hodila ho na posteľ, z ktorej sa - vo chvíli, keď na ňu dopadlo Davidove telo – vzniesol sa obláčik prachu. Uf, mala by som upratať.

Presunula som sa do kuchyne, kde som zo skrinky vyhrabala starú kávu, ktorá tam pravdepodobne ležala ešte z čias, keď bola Maiden na žive.

Naliala som vodu do rýchlovarnej kanvice, no v tom mi došlo, že som ešte nezaplatila elektrinu, takže som vodu pekne poctivo zohriala na plynovom sporáku v hrnci.

Prinútila som Davida vypiť dve šálky a nechala ho zaspať. Zatiaľ som pozametala dlážky, vyprášila koberce a utrela prach. To všetko však už len vďaka svetlu sviečok.

Nakoniec som zhltla svoj biely jogurt s jedným rožkom a ten pre Davida som odložila do malej pivnice (vďaka bohu za ňu – skvele nahrádza chladničku v situáciách ako je táto). Osprchovala som sa v studenej vode (ohrev máme na bojler, ktorý je na elektrinu) a len v osuške som sa zahľadela do zrkadla na tmavé kruhy pod očami a odrastené červené vlasy, ktoré sa mi mokré lepili k tvári, na krk a na chrbát.

Bolo to tá najodpornejšia červená akú som kedy videla. Lenže... takto som si ich prefarbila v trinástich, aby sa na mňa ľudia prestali pozerať ako na krásku. Aby sa tak na mňa prestal pozerať ten chlap, u ktorého som bývala...

Potriasla som hlavou, pričom mi okolo nej poletovali mokré pramene. Na toto teraz nebudem myslieť! Nie teraz a už nikdy!

Len v uteráku som vyšla z kúpeľne a zvalila sa do postele. No ešte predtým som si zamkla dvere, ako každý večer už vyše troch rokov od tej noci. Hoci David je pravdepodobne môj najlepší opatrovník, myslím, že ten strach vo mne ostane, aj keby som zaspávala pri samotnom pápežovi...

 Keďže ste sa dostali až nakoniec, tak vám chcem poďakovať, že ste to dočítali a zároveň dúfam, že mi zanecháte komentár. ;)

Autor: Nikki, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V tieni ilúzie - 1. kapitola: