OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V klietke - Prológ

07.07.2012 (13:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1148×

Časť prvá: Beznádej

I.                   A on sa len prizerá...

Neprišla som s rozprávkami. Prišla som odovzdať príbehy

Kdesi v okolí Saarlandu, Nemecko, január, rok 1940.

Slovo na päť. Dôležitý ľudský sval.

John Stephen, radový nočný dozorca, bol dnes akýsi nervóznejší a podráždenejší než zvyčajne. Svaly mal napäté a pripravené, oči mu opakovane pobehovali po celej miestnosti. Sám si však  nevedel vysvetliť čím to je, azda to bolo niečo podobné reflexu, ako kýchanie, či azda intuícia, ktorá ho takto pred niečím varovala. Mohol len hádať. No a to, že ako na potvoru nevedel vylúštiť, no, skôr doplniť jedno z posledných no podstatných slov novinovej tajničky, jeho jedinej kratochvíle, mu na spokojnosti ani náhodou nepridávalo. Čo by to, dočerta, mohlo byť? Uvažoval o niečom v spojení s tepnami, ale všetko to bolo pridlhé. Pozorne sa na tajničku ešte raz zadíval, prepaľoval ju pohľadom, ani čo by si myslel, že mu zo strachu pre ním povie to, čo chce vedieť, tak, ako väzni, keď sa v jeho ruke ocitla služobná zbraň. Ale takto to, žiaľ, nefunguje. No jeho ľavá ruka aj cez to pomaly skĺzne k opasku, brušká prstov pohladia ošúchaný kožený obal pištole.

 John si tento podvedomý pohyb uvedomí, znepokojene nakrčí obočie. Ruku položí na stôl, začne po ňom vyklepávať nepravidelné staccato, aby ju zamestnal. Naďalej rozmýšľa, no na myseľ mu nepríde nič použiteľné- z školských hodín biológie si zapamätal máločo, len nejaké útržkovité informácie, ktoré ho vtedy zaujali. Napríklad, najtvrdšou kosťou v tele je pyramídová kosť v uchu. A ešte si pamätal nejaký krajčírsky sval, no nevedel, prečo. Možno to bol najdlhší sval, či také čosi. No a ešte pár základov ohľadom orgánov a zmyslov. No to bolo vážne všetko – veď to doteraz nikdy nepotreboval. Nakoniec si dramaticky povzdychne a hodí ceruzku, ktorá doteraz bola v jeho pravici, na stôl, až na jeho samý okraj. Siahne radšej po termoske, ktorá postáva pri nohe jeho stola a naleje si z nej poriadny pohár čiernej horkej kávy. Zo všetkého vo svojom okolí práve túto tekutinu John obdivoval – jej horkosť, jej účinky, to, ako mu z tela vyháňala januárovú kosu. Bola vždy rovnako dobrá, nemenila sa ako ľudia a všetko okolo neho. Áno, bol za to rád, že aspoň niečo je stále rovnaké.

V poslednom čase sa totiž strážnikovi nedarilo – rozvod, ktorý nastolila jeho dlhoročná partnerka Katie ho zasiahol nečakane a tvrdo. A najmä samota, tá mu vadila ako hnisajúca rana.

Snažil sa ju vyliečiť po svojom – najprv alkoholom, čo ho pripravilo nakoniec o prácu, priamo v hlavnom meste, v Berlíne. No a po tomto nastal v duši Johna Stephena zlom. Akési prebudenie.

Zo všetkého najväčšmi  asi potreboval zmenu, zabudnúť na staré tváre a miesta a pretože bol vždy muž činov, tak sa o ňu aj postaral. A to vo veľkom. Presťahoval sa z veľkého Berlína do maličkého, takmer zabudnutého mestečka Saarland na západe. Ťahali ho sem totiž korene jeho prarodičov a neľutoval – prácu tu našiel ľahko. A tak sa rozhodol dať priestor lieku, ktorý vraj na rany zaberá najlepšie – času.

Stal sa strážnikom miestnej väznice, miesta výkonu trestu pre zlých a skazených ľudí. Tých, ktorý v spoločnosti ostatných ľudí nemali čo robiť. Bol rád, že pracuje pre správnu vec, za pravdu a spravodlivosť – ak už život neprisúdil správnu dávku šťastia jemu, tak nech sa nešťastie vyhýba aspoň ostatným občanom, ktorý aj vďaka nemu budú môcť pokojnejšie spávať.

No niektorým veciam, akokoľvek dobrým či správnym, nerozumel, len nad nimi po nociach ako je táto udivene krútil hlavou. Tak napríklad, prečo za toto miesto dostával dvojnásobok bežného zárobku? Bol si istý, že meno jeho rodiny tu bolo už dávno zabudnuté. No a k tomu, prečo mala táto práca také prísne kritériá prijatia – vek pod 39 rokov, nefajčenie, nenosenie okuliarov, celkovo perfektný zdravotný stav? zdala sa mu vcelku ľahká, prišlo mu to prehnané. No aj cez to, prečo bol taký perfektný flek tak dlho voľný? Chlapi sa, podľa neho, za toľké peniaze mali biť.

Bol by to veľmi rád vedel, dokonca sa niekedy pre toľké peniaze pred ostatnými hanbil, hrýzlo ho svedomie, ale nie až tak, aby do toho priveľmi zapáral. Predsa len, bolo to pre neho výhodné a ostatné ho až tak zaujímať nemuselo. Je rozdiel medzi spravodlivosťou a hlúposťou.

Jeho chladné modré oči opäť zbežne prebehli miestnosť, v ktorej sedel – na vojnové časy bola vybavená prepychovo, no tak štandardne. Oproti dverám bol v strede miestnosti  postavený ťažký navoskovaný stôl za ktorým vždy rád pyšne sedával. Po jeho pravici celkom pri stene bola umiestnená menšia skriňa určená na spisy a iné podobné záležitosti. Pri dverách bol zas jednoduchý vešiak z rovnakého dreva ako stôl a druhá stolička, ktorá teraz bola namiesto pri stole položená pri vešiaku, operadlom dotýkajúc sa steny. Nemal rád, keď tá prázdna stolička bola oproti nemu, napĺňalo ho to pocitom samoty, samozrejme, pokiaľ niekto neprišiel a nepritiahol ju na pôvodné miesto, aby si mohol spraviť pohodlie. Celú miestnosť osvetľuje obyčajná žiarovka bez tienidla, občas viac bliká, než normálne svieti. Naopak na zemi je nenáročné bledé linoleum, ktoré v živote problémy nerobilo, ladí s bielymi stenami. Tie ako keby svojou bielobou a prázdnotou vyzývali ľudí, aby ich niečím zaplnili. No a ich prosby boli vypočuté, aj keď nie vo veľkej miere.

 Na dvere miestnosti sa totiž neupierali len oči strážnika, ale i fotograficky zvečnené tmavé oči vodcu Nemecka. Oči furthera. Pán Stephen si umiestnil jeho portrét do pracovne tak, ako každý správny nemec tých čias – ovzdušie bolo totiž priam nasiaknuté nádejami a dychom pýchy po nedávnom porazení Poľska na začiatku novej vojny, novej odvety, v ktorej Nemecku svitalo na tie najlepšie časy. Teraz mohli ukázať svoju moc. Okolo každého portrétu tohto muža sa vznášala energia a rešpekt , tak, aj okolo jeho slov a činov. Aspoň on mal vždy taký pocit. Bolo to čaro moci, ktoré si každý vychutnával a z ktorého si chcel  aj on uchovať kúsok sám pre seba, preto ten portrét. Bol nesmierne  hrdý na to, akého veliteľa im Boh dal. Mnoho ráz sa dokonca zaprisahal, že by Hitlera nasledoval i do tej najposednejšej a najhoršej bitky, s hrdo vztýčenou hlavou by kričal jeho meno. A s touto myšlienkou sa pohrával pri pohľade za seba na fotografiu noc čo noc – čo keby narukoval a stal sa hrdinom? No táto otázka sa v jeho mysli nakoniec vždy presunula kamsi na okraj – tak reagovalo jeho zdravé ja, ktoré sa bálo akéhokoľvek rizika smrti. A táto jeho časť boj s vysnívanou  hrdosťou zatiaľ vždy vyhrala.

„Ak ma zavolajú samy, tak pôjdem.“ Rozhodol sa nakoniec. Hlavu si zasnívane oprel o ruky, ako znudený školák, no myšlienkami bol niekde veľmi ďaleko. Tento sľub už dodrží. Vedel, že áno.

Po ľavici bolo pre zmenu netypicky veľké okno. Mal z neho perfektný výhľad na celú bránu pri ktorej jeho malé pracovisko bolo. Tá brána, bola vlastne podstatou jeho práce. Ak by totiž spozoroval niečo zvláštne, akýkoľvek pohyb, tak má okamžite spustiť poplach vysielačkou a tasiť zbraň. Je jedno, kto by pri bráne stál, má povolenie strieľať, pokiaľ ho na výnimku niekto špeciálne neupozorní. Po zotmení tam nemá kto čo hľadať, iba tak smrť. A aj ju tam nájde, hovoril si John rád so smiechom.

No ak by šlo o niečo väčšie, o podozrenie na útok, požiar, sabotáž, či akékoľvek iné zmeny masovejšieho charakteru, mal v zmysle svojej povinnosti okamžite vybehnúť z budovy a zapnúť nenápadne zabudovaný prívod elektriny  umiestnený v múre neďaleko budovy. Väzni o ňom, samozrejme, nevedeli, ani o tom, čo spúšťa. Ním sa totiž zapínali reflektory zabudované po celom obvode väzenia, osvecujúce celú jeho plochu. Šanca na nejakú nepozorovanú tajnú činnosť bola vďaka tomu v noci minimálna, celá väznica by bola okamžite na nohách. Bola to dobrá stratégia, no on v nej videl nedostatky – prečo bol spínač vonku a nie v budove? To, že k nemu musí dobehnúť všetko značne spomalí a zariadenie sa podľa neho mohlo vplyvom počasia poškodiť. Ďalej mu po chuti nebolo to, že každého, koho zazrel mal odstreliť.  No ani náhodou nie z nejakých humánnych dôvodov, azda zo súcitu. Strážnikovi totiž prišlo zastrelenie skôr ako vykúpenie, než trest, čo bola rýchla a bezbolestná smrť v porovnaní s pomalým hnitím vo väzení? Nič. Preto z čistej škodoradosti vždy mieril najsamprv na nohy, a usmieval sa pritom popod fúzy. Nech si chlapci skúsia, hovoril jeho vypočítavý mrazivý pohľad.

Ďalší rozhľad po miestnosti. Oči hľadajú niečo dostatočne zaujímavé pričom by sa myseľ mohla pristaviť na dlhšie než pár sekúnd. Nakoniec bol za taký cieľ zvolené okno. Sneh sa v mesačnom svetle aj cez zahmlené sklo jemne trblietal. Po typickom mrazivom vetre teraz niet ani stopy.  John zvažoval, že by sa mohol vybrať ma obchôdzku, také dobré podmienky na to neboli posledných pár nocí. Mohol by sa vybrať popri bráne až k náprotivnej budove veliteľa. Kým by tadiaľ prechádzal, tváril by sa strašne ostražito a dôležito, možno by si tým u neho prilepšil. Potom by sa prešiel popri pár stromoch zastrčených v rohu štvorcového pozemku, rovnou čiarou by prešiel okolo samotnej väznice s väzňami a budovy pri nej. Nevedel, čo v nej je ani na čo slúži, proste tam len tak stála. Vlastne by prešiel celý obvod areálu a za odmenu by si išiel niečo vypýtať od chlapov zo zásobárne, ktorá bola zhodou okolností zastrčená za jeho budovou. Dokonalé, už sa mu zbiehali sliny na nejaké tie sladké keksy...

V tom sa ozvalo zarinčanie skla. Následne sa dostavila tma a chlad.

Žiarovka rozmlátená na kúsky nesvietila a cez rozbité okno dnu prúdil studený vzduch.

Prvou reakciou tohto muža s výcvikom bolo hodiť sa na zem a kryť sa v očakávaní ďalšieho útoku.

Strážnik, mierne otrasený, čakal. Cítil, ako z termosky pri jeho lakti uniká teplo.

No nikde nič.

Napokon sa po chvíli odhodlal, vyštveral sa na nohy a podišiel k oknu. Črepy ležali všade okolo neho, rozsypané po linoleu, takmer k nerozoznaniu od snehu. Jeho obočie vyletelo spýtavo nahor, obrátil sa k náprotivnej stene. Na bielom podklade našiel aj v tme takmer okamžite to, čo hľadal – dieru po guľke. Podišiel k nej, chcel ju preskúmať, pokiaľ to bude možné, tak aj zistiť kaliber guľky. Myseľ mu bežala na plné obrátky. Bolo zvláštne, že nepočul výstrel, no typoval, že strelec mal tlmič. Taktiež rozmýšľal, či tu má niečo, s čím by sa mu podarilo vytiahnuť guľku zo steny. Potreboval zistiť čo najviac. Nemalo totiž zmysel teraz zmobilizovať celý komplex, okruh podozrivých bol totiž veľmi veľký – celá väznica.  Radšej si podľa guľky zistí typ zbrane a zajtra to oznámi veliteľovi, uvedomoval si totiž, že ak by teraz totiž vyšiel von, tak by sa strelcovi naservíroval na striebornom podnose. Veliteľ to prešetrí, ešte ho aj pochváli, že aj v nebezpečenstve nestratil chladnú hlavu a zmysel pre povinnosť. Áno, to bude ono. Pre dnešok už len stačí, aby sa držal ďalej od okna.

„Budem statočný,“ oznámi do izby šeptom, no svoje slová v skutočnosti adresuje obrazu. Otočil sa mu čelom a zadíval sa naň s úctou, tak ako mnoho ráz predtým, aby si dodal odvahu.

„Iste,“ ozval sa znechutený hlas tesne pri Johnovom uchu. Nestihol ani len ceknúť pred tým, než mu muž za ním priložil malý ostrí nôž ku krku a prudko potiahol. Podrezal ho. Najprv padol na kolená, potom telo s buchnutím dopadlo na zem. Muž si zatiaľ ľahostajne strčil nôž do vrecka a s gráciou vojaka nadvihol ochabnuté telo zo zeme, presunul ho na kancelársku stoličku. Na nej ho posadil tak, aby to vyzeralo, že len zaspal. Pohyby mal teraz rýchlejšie, toto bola najnebezpečnejšia časť celej operácie, pretože ho niekto mohol zazrieť z okna, aj keď to bolo v túto hodinu málo pravdepodobné. Spoliehal sa na tmu v miestnosti a vlastne začínal pomaly veriť aj svojej šťastnej hviezde – doteraz nepochopil, ako je možné, že ten muž si nevšimol, keď otvoril dvere, ani náhly závan chladu v miestnosti... no, neuveriteľné.

Ešte položil mŕtvemu ruky na stôl, pre väčší efekt, aby poza spánku vyzerala vierohodnejšie. Po stole začínali stekať prvé pramienky krvi, blížili sa k zemi. Nevadí, to si z diaľky nikto nevšimne.  Chcel len, aby sa na to prišlo čo najneskôr, najlepšie až ráno. Čím staršia stopa, tým ťažšie sa určuje vinník.

Energickým pohľadom  zamieril ku krížovke na stole. Takmer sa zasmial, po sekunde váhania zobral trúfalo do ruky ceruzku zo stola a do kolónky na päť svojím drobným písmom, ktoré bolo v absolútnom rozpore s veľkými nesymetrickými písmenami Johna Stephena napísal slovo.

Srdce.

Na linoleu zatiaľ pomaly zasychávala krv, menila farbu z červenej na tmavší a tmavší odtieň, následne na karmínovú a nakoniec na čiernu. Telo na stoličke chladlo.

Do tejto pozície budú potrebovať nového muža, už tretieho za posledný rok.

A further na stene sa len nemo prizeral.

Tak, čo si o tom myslíte?

Viem, prolog bol možno trochu pridlhý (poznáte ten pocit, keď vám prsty píšu takmer samé a vy sa nie a nie zastaviť?), či možno aj nudný, ale je dosť potrebný k ďalšiemu deju, veď uvidíte samy v ďalších kapitolách. A okrem toho, chcela som vám ukázať čo má v tomto svete najväčšiu moc - smrť...

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V klietke - Prológ: