OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V klietke 8. kapitola (2. časť)

22.12.2012 (12:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 917×

(3. osoba)

„Ťažké je mlčať, keď cítiš bolesť.“ (Marcus Tulius Cicero)

Nastala hlboká noc.

Čas tieňov, klamstiev a nekalých plánov. Čas mocných.

Jednou z takých bola i osoba, ktorá stála na okraji väznice, tesne pri vchode. Tma ju šikovne ukrývala pred pohľadmi ostatných, no ona sama sa ani náhodou neschovávala. Príčina bola jednoduchá – uchyľujú sa k tomu len tí, ktorí sa boja mocnejších ako sú oni sami. Ona s tým však problém nemala – tu bola silným a obávaným predátorom a veľmi dobre si to uvedomovala.

Na poschodiach všade okolo nej v celách spali nič netušiaci väzni – jej bezmocná korisť, pešiaci, ktorí len čakajú, ako s nimi ona, Jullet Vrathová, naloží. Ten pocit moci nad životmi iných bol neuveriteľne opojný, neskutočne sa jej páčil. Už chápala, čo na ňom jej otec, veliteľ väznice, vidí.

Skrz ticho, naplnené len dychom spiacich, sa k nej predral zvuk krokov.

„Tak?“ spýtala sa Jullet svojho osobného strážcu, Philipha, ktorý pred ňu predstúpil. Mierne sa vystrela – chcela pred ním vyzerať čo najmocnejšie, vzbudzovať rešpekt.

„Váš rozkaz bol vykonaný, major Vrathová. Väzňa číslo štyristodva, Blakea sme previedli naspäť do cely bez väčších problémov.“ Jullet len spokojne prikývne, avšak v duchu si vydýchne – táto bábka je pre ňu dôležitejšia ako všetky ostatné. Sama pred sebou si však musela priznať, že jej pri tej správe, nespadol kameň zo srdca len preto, že je veľmi dôležitý vďaka svojmu daru čítať minulosť, ale aj kvôli tomu, že pre ňu znamená čosi viac.

Nenávidela sa za to.

Potom medzi nimi nastalo ticho, nemali si viac čo povedať. Philiph sa postavil k Julletinmu pravému boku a potichu čakal. Po chvíli však predsa len zdráhavo, s istou dávkou opovrhnutia, zdráhavo spustil:

„Po tom všetkom bol strašne unavený a zmätený slečna. Stále dookola mrmlal niečo o tom, že mu je to ľúto a keď sme ho doviedli do cely, tak takmer okamžite zaspal na prični ako podťatí – verím tomu, že by bol bez problémov schopný zaspať aj na zemi, ak by musel.“ Philiph škodoradostne pomyslel na to, čo by v tej chvíli bezbrannému Blakeovi mohol spraviť. Keby len pri ňom neboli ostatný strážnici! Neznášal, keď musel hovoriť o tom parchantovi, nenávidel ho. Ale vedel, že ak chce začať s Jullet rozhovor, tak najlepšie takto. O ňom bola ochotná hovoriť vždy.

 A skutočne, Jullet trochu pookreje, natočí sa k nemu a odpovedá, „musíme na neho dávať pozor, Philiph. Je pre nás dôležitý.“

„Ja viem,“ prikývne Philiph, ledva pri tom neškrípe zubami. Prečo sa Jullet musí zaujímať o toho idiota? Prečo ani pohľadom nezavadí o neho, Philipha, ktorý jej je skutočne verný? Ktorý by pre ňu spravil čokoľvek?

„A čo ten ostatok? Spravili ste, čo ste mali?“

Philiph sa pousmeje, „práve sa na tom pracuje, slečna.“

V tom sa z poschodia ozve jemný kovový hrkot. Ani Jullet, ktorá vie, na čo má dávať pozor, ho takmer nepostrehne. Bolo od nej prezieravé, že svojim podriadeným nakázala naolejovať pánty cely, ktorú dnes v noci chcela otvoriť: nechcela škrípaním vzbudzovať zbytočnú pozornosť, aj keď bolo v podstate jedno, či ďalší väzni zistia, čo sa deje. Ale Jullet bola perfekcionistka, nechcela medzi nimi vyvolávať zbytočné otázky.

Z poschodia k nej doľahne vcelku známi bláznivý smiech, z ktorého jej po chrbte prebehne mráz.

Cela, ktorú otvorila, sa nachádzala veľmi blízko tej Blakeovej, na najvyššom možnom poschodí. Jej obyvateľ je však omnoho nebezpečnejší ako Blake. Z pätice ľudí so zvláštnymi schopnosťami, ktorých držali na najvyššom poschodí, bol ten najkrutejší.

 „Priprav sa,“ varuje Philipha. Na jej prekvapenie sa na nič nepýta, len prikývne a pravačkou pevne zovrie rukoväť obušku.

Jullet zažmúri do tmy. Postupne jej vycvičený zrak zbadá tri postavy, ktoré sa k nej a Philiphovi pomaly približujú – dve sú vysoké a zdatné, sú to jej strážnici. Tá tretia, ktorú medzi sebou vlečú, je o dosť menšia a vychrtlejšia. Avšak i cez tento fakt dvaja urastení chlapi toho tretieho medzi sebou vedú akosi bojazlivo, opatrne. Skúsený pozorovateľ by si všimol, že sa ho snažia dotýkať čo najmenej, ani čo by prenášal nejakú smrteľnú chorobu.

 Jullet im už dovidí do tvárí – tí dvaja strážnici sú neprirodzene bledý, zatiaľ čo vychrtlík medzi nimi sa zvesela uškŕňa. Väzeň sa nakloní k strážnikovi napravo a niečo mu pošepne – ten takmer okamžite zastaví a uprie zmätené oči na Jullet. Stoja od seba tak na šesť metrov.

Bože, mala kašlať na nenápadnosť a nasadiť na neho omnoho viac strážnikov.

„Zdravím, major Vrathová. Tak čo, ako ide život?“ Jullet sebou mierne trhne – ten jeho hlas je neprirodzene veselý a k tomu aj neuveriteľne hlasný. Namiesto odpovede zasyčí príkaz.

„Odveďte ho!“

„Ale nebuď taká netýkavka. Buď si so mnou pohovoríš, alebo na celú väznicu začnem rozkrikovať všetky tvoje špinavosti a budeš mať po tajnej akcii.“ A ako typicky, zasiahol to pravé miesto. Avšak, čo očakávala? Jullet si povzdychne.

„Priveďte ho sem.“ Strážnici ho pre ňu rýchlo dovedú – doslova z tých chlapov cíti, akí sú radi, že už na neho nie sú sami.

Jullet si ho prezrie zblízka – odkedy ho pre jeho talent dostala sem, do väznice, tak sa dosť zmenil – kedysi krátke hnedé vlasy mu teraz padali do očí v neupravenom vrabčom hniezde, črty tváre mal neprimerane hranaté, bez prirodzenej vrstvičky zdravého tuku. Keď na človeka uprel svoj pomstychtivý čierny pohľad, síce vzbudzoval strach, ale jeho najväčšou zbraňou boli slová a ľudské klamstvá.

Philip nenápadne naddvihne obočie – čo je na tomto pomätencovi také nebezpečné?

„Rád by som sa porozprával bez svedkov, major Vrathová.“

„Neprichádza do úvahy,“ odvetí Jullet.

„Ale no tak... pošli tie svoje gorily preč. Ale aby si nepovedala, že som priveľmi krutý, tak si tu nechaj túto cvičenú opicu.“ Hlavou kývne na Philipha. Ten už vyťahuje obušok, aby mu ukázal, čo si o tom myslí. V tom sa však stane niečo neskutočné.

„Teraz nie, Philiph.“ Jullet mu na rameno položí ruku, aby ho zastavila. Philiph nedokáže skryť prekvapenie. Skutočne obhajuje väzňa?

Jullet, ešte stále s rukou na Philiphovom ramene kývne na strážnikov. Tí sa okamžite vzdialia. Väzeň, ktorý pred nimi zostal stáť úplne bez dozoru, sa zachichoce.

„Dobre robíš, Jullet. Som rád, že si už zistila, že zahrávať sa so mnou nie je práve najlepší nápad.“

„Zavri zobák, Noah.“

„Žiletka. Žiletka Noah, poprosil by som.“ Philiph sa nestačí diviť. Jullet pretočí očami.

„Tak fajn, Žiletka. Čo chceš?“

„Tak napríklad, chcem vedieť, do akej diery ma posielaš tentoraz.“

„Času tu, v Klietke, si strávil akurát dosť. Myslím, že by ti prospel čerstvý vzduch.“

„Nezahrávaj si so mnou. Čo plánuješ?“

„Nechaj sa prekvapiť, Žiletka.“ Jullet sa zlomyseľne uškrnie, má nad ním výhodu informácií, o ktorú sa nenechá len tak pripraviť. Noah zatne ruky v päste, vidieť na ňom nespokojnosť s takou odpoveďou.

„Ako myslíš. A inak, ako sa má tvoj drahý otec? Ešte stále je taký výbušný?“ Tvár Žiletky Noaha naberie priam diabolský nádych.

„Do toho ťa nič nie je!“ odvrkne Jullet bez zaváhania.

„Ale čoby Jullet. Ešte stále si rád udiera do každého kto je v jeho blízkosti? Zaskakuješ mu často boxovací mech?“

„Drž zobák! Stráže!“ Jullet sa zlosťou priam trasie. Philiph už nečaká na pokyny – priskočí k nemu a začne ho mlátiť ako zmyslov zbavený. Veľmi rád si takto ventiluje zlosť a to, že ho v tom Jullet tentoraz nezastavila, ho len povzbudilo.

 Žiletka Noah sa nebráni – za chvíľu je na kolenách, ledva lapá po dychu. Dvaja strážnici, ktorí ho predtým mali na starosti si pohľad na jeho bitku taktiež vychutnávajú.

Noah sa však iba zasmeje.

„Ako... vidím... rodina sa nezaprie, Jullet. Riešiš všetky svoje problémy ako tvoj otec? Bitkou?“ vyjachtá pomedzi zvláštnu zmes smiechu a lapania po vzduchu. Philiph ho kopne do brucha, chce aby konečne stíchol. Žiletka však zachrčí a uprie na neho neoblomný pohľad.

„Ešte raz a pustím sa do teba, Philiph. Máš dosť svojich špinavostí, tak nepchaj ten svoj rypák tam, kde ho netreba.“ Philiph zamrzne uprostred pohybu – odkiaľ vie jeho meno?

„Takto si priateľov nenájdeš. Zostaneš sama... tak ako si sa vždy bála.“

„Tak a dosť! Odveďte ho!“ Jullet je v tvári červená, takmer kričí. Philiph ju takto ešte nevidel.

Žiletka mykne plecami. Očividne je so svojím výkonom spokojný. Ešte však dodá jednu vec.

„Tvoja chyba, major Jullet Vrathová. Nabudúce mi odpovedz na to, čo sa ťa pýtam. Adios.“

Potom sa už bez najmenších problémov nechá odviesť.

Jullet hodnú chvíľu stojí bez pohybu a upiera pohľad pred seba. Philiph nevie, ako sa tvári, stojí za ňou, takže vidí len jej chrbát.

Po hodnej chvíli neobvykle tíško poznamená.

„Žiletka. Čistým rezom sa zaryje do tých najbolestivejších rán, tvrdo a presne. Už chápem, prečo si Noah to meno vybral.“

„Mám to chápať tak, že je to jeho dar?“ spýta sa Philiph.

„Áno. Noah dokáže jediným pohľadom vypátrať tvoj najhorší strach a obrátiť ho proti tebe. Vždy použije to najbolestivejšie, preto je ťažké sa mu brániť.“ Philiph prikývne a sťažka prehltne – je sakramentsky rád, že Noah Žiletka sa skutočne nepustil do neho a jeho tajomstiev a strachov. V hlave sa mu začalo prevaľovať všetko, čo sa dozvedel o Jullet. To, čo malo zostať navždy utajené.

Chápal, že teraz sa pred ním cíti priveľmi odhalená a zraniteľná, on by bol na tom rovnako. Preto čo najoficiálnejším tónom povie: „môžem vás, major Vrathová, pozvať na menšiu obchôdzku? Na oslavu vášho úspechu.“ Philiph o tejto akcii nevedel zhola nič a tak nevedel dodať, aký úspech chcel osláviť. Na viac, spojenie tej oficiálnosti a pozvania na prechádzku bolo dosť komické.

No Philiph vedel, že presne toto potrebuje. Vyvetrať si hlavu ale zároveň sa cítiť nad vecou.

„Budem rada,“ prikývne po dlhej chvíli uvažovania. Na Philipha sa však ani nepozrie. Ticho ju nasleduje, tak, ako vždy.

*** *** *** *** ***

Mimo budovu svet vyzerá úplne inak – tma tam nie je len pre dravcov. Jullet mala dojem, že tu existuje len preto, aby s bielobou snehu kontrastovala až tak, že z toho človeku začnú slziť oči. Tak, či onak, všade je ticho a poriadny chlad – viac Jullet, ktorá sa teraz už ani náhodou necíti ako dravec, na upokojenie nepotrebuje.

Už hodnú chvíľu v tichosti kráčajú vedľa seba – ona zamyslená, on nenápadne zazerajúc na ňu. Dôkazom toho, že v túto neskorú hodinu tu kráčajú normálny živý ľudia, nie duše nejakých nešťastníkov, sú len stopy, ktoré za sebou zanechávajú v snehu. Philiph si pomyslí, že teraz im príde veľmi vhod, že za Johna Stephena, zavraždeného strážnika, takpovediac pohraničiara väznice, ešte nenašli náhradu – inak by sa poľahky v tej tme mohlo stať, že by niektorý z nich skončil s guľkou v hlave v mylnej domnienke, že sú utekajúcimi väzňami.

Aký hlúpy spôsob smrti, byť zastrelený vlastnými, pomyslel si Philiph.

Na to sa už asi po desiaty ráz pozrie na Jullet – vyzerá strašne zamyslene. Nanešťastie ten pohľad zachytí a opätuje mu ho. Philiph zamrzne na mieste a preklínal svoju neopatrnosť.

Jullet privrie oči a povzdychne si. A potom ešte raz. Na to sa mu opäť zapozerá do očí – on jej pohľadom ani náhodou nehodlá uhnúť, vedel, že by to považovala za slabosť. Po nekonečne dlhej chvíli, v ktorej títo dvaja spojenci stáli ako tichí protivníci sa Jullet k niečomu odhodlala. K niečomu veľkému.

„Myslím, že by si chcel vedieť, čo sa to tam dialo.“

„Samozrejme... Jullet.“ po prvý krát ju oslovil len menom. Ona si to však nevšimla a vybrala sa pomalou chôdzou ďalej – tentokrát ju Philiph nenasledoval, ale išiel priamo s ňou, po jej boku, ako rovný s rovným.

Naďalej mlčala. Philiph to už nevydržal a trepol prvú hlúposť, ktorou by ju mohol prinútiť hovoriť.

„Ten dnešný hlupák mal teda poriadne divné meno. Noah. A k tomu Žiletka. Nie je to trochu priveľmi teatrálne?“ Na to sa však zarazí – Jullet mu vysvetlila, prečo tá Žiletka. Nebude ho za tú chybu považovať za hlupáka?

A na jeho potešenie i prekvapenie sa Jullet nahlas rozosmeje.

„Tak toto ťa trápi? Jeho meno? Ach, Philiph!“ Opäť zastala a zapozerala sa na neho, tentoraz s úškrnom. Smiech jej očividne veľmi pomohol – už začínala naberať svoje staré sebavedomie.

„Prosím ťa, nevšimol si si jednu vec? Takmer všetci tu majú divné mená. Blake, Samantha, Noah a mnohí ďalší. Čistokrvných Nemcov je ju ozaj veľmi málo.“

„Je aj jasné prečo. Nemci sú priveľmi dobrí a inteligentní na to, aby skončili tu,“ oponoval jej Philiph. Jullet len zakrútila hlavou.

„Mýliš sa. Nemci sú ľudia, tak, ako všetci ostatný.“ Opäť sa dala do pohybu, tentoraz už začínali druhé kolo ich vychádzky – opäť stáli pred vchodom do väznice.

„Ale veď... nemci sú lepší. Dokonalejší.“

Opäť sa obidvaja odmlčia. Jullet napadne, že v ich rozhovoroch je najviac prítomné vše hovoriace ticho, v ktorom sa vždy vznášajú vzájomné pocity. Bolo to zvláštne, no bola tomu rada – aj vďaka tomu si rozumeli čím ďalej, tým viac.

„Fakt, že nám to tlčú do hláv, ešte neznamená, že je to pravda, Philiph. Sme len ďalším národom vo vojne. No nech si každý verí, čomu chce.“ Philiph sa začuduje – považoval ju za rovnako zarytú a hrdú na svoj národ, akým je aj on sám.

„Toto tu nikdy nebolo normálne väzenie. Neprišlo ti divné, ako je to tu malé? Ako keby rozhodnutie, že z tohto tu bude väznica, padlo len tak, na poslednú chvíľu. A skutočne tomu tak aj bolo, bola som pri tom.“ Nevedel, čo na to povedať, bolo toho tak veľa. A Jullet ešte ani zďaleka neskončila.

„Celé to tu bolo vytvorené len na jednu vec. A to preto, aby sme kde mali tajne zhromažďovať výnimočných. Vyvolených. Takých, ako je Blake, Noah a ďalší. A vieš, na čo to všetko je?“ Philiph pokrúti hlavou – dnešok je taký prekvapivý, že si už ani netrúfa hádať.

„Je to tajný projekt nemeckej armády. Chce ich uväzniť, zničiť a potom im ponúknuť slobodu výmenou za spoluprácu, využiť ich vo vojne. To preto idú najprv do väznice – väčšina z nich v živote nespravilo nič skutočne zlé.“

„To nemyslíš vážne!“ zvolá Philiph.

„Ale áno. Je z toho dokonca medzinárodný čierny trh – štáty sa predbiehajú, kto na svoju stranu zláka viac takýchto výnimočných. Nechci vedieť, aké ponuky nám za to štáty dávajú.“

„Našťastie ich máme my, Nemci. S nimi zvíťazíme, sú veľkou výhodou“ zhrnie Philiph sebaisto.

„A tu nastáva problém.“

„Čože, ako to myslíš?“ preľakne sa.

„Všetci nám chcú dať všetko. Teda až na Nemcov – tí na nás kašlú, berú to ako samozrejmosť.“ Philiph, uvedomujúc si, že porušuje všetok odstup, ktorý medzi sebou mali, ju chytí za ruku, zastaví ju a otočí k sebe.

„Počkaj, snáď nechceš povedať...“

„Áno, chcem. Noaha Žiletku som predala opačnej strane. A vďaka tomu bohatstvu, čo som za to dostala, už v živote nebudem musieť pohnúť ani prstom.“

„Vie o tom tvoj otec?“ zrúkne. Jullet sa mu vytrhne.

„Nie, nevie. A toho sem nezaťahuj – teraz tu ani nie je, velenie dočasne prenechal mne. Môžem si robiť, čo sa mi zachce.“

„Ale takto môžeme prehrať!“ zakričí ako zmyslov zbavený.

„Buď tichšie. A je mi to jedno – Nemecko sa nikdy nestaralo o mňa, tak ja sa nebudem starať oňho. Okrem toho, bol to len jeden, ostatných odovzdávam našej milovanej krajne, za ktorú v tejto vojne kapeme.“ Philiph už trochu pokojnejšie prikývne – to by nemalo byť až také zlé. To ako hanlivo sa o Nemecku vyjadrovala, radšej diskrétne ignoroval. Zatiaľ.

Jullet sa rezkým krokom vyberie ďalej a Philipha nechá za sebou – nepáči sa jej, ako rozhorčene na jej plán reagoval. A to bol jediný, ktorému sa zverila!

„Jullet, počkaj!“ zastaví ju Philiph a zachytí opäť jej ruku.

„No čo je?“ zavrčí.

„Ja len chcem, aby si vedela... stále stojím pri tebe. Nie si na to sama, nech robíš čokoľvek.“ Ona sa na neho pozorne zahľadí, hľadá akúkoľvek známku klamstva – prekvapene však zistí, že ju nedokáže nájsť.

Dôveruje mi. On jediný vo mňa skutočne verí, uvedomí si zrazu Jullet a vie že je to stopercentná pravda. Niečo v nej, maličký kúsok toho všetkého, po tom zistení zapadne pevne na svoje miesto. Mám sa na koho spoľahnúť, opakuje si Jullet stále v mysli. Pozná jej slabé miesta i plány a predsa ňou neopovrhuje - pre ňu je to niečo neslýchané a nové – nikdy nemala pocit, že by na nej niekomu veľmi záležalo.

Našla azda priateľa?

„Ďakujem,“ zamrmle a pousmeje sa. Blonďavé vlasy jej vejú okolo tváre v nádhernej aureole a jej večne ľadové oči sú zrazu o dosť priateľskejšie. Philiph by prisahal, že v nich po prvý raz vidí dôveru.

Nezradí ju. Nikdy je nezradí.

„Zájdeš ku mne? Je mi už zima,“ spýta sa ho spontánne.

Philiph jej povzbudivo stisne ruku, za ktorú ju stále drží a vyčarí úsmev. Vie, čo sa ho v skutočnosti chcela spýtať.

„Veľmi rád.“

Toto by som rada venovala ľuďom, ktorí so mnou žijú v tomto príbehu - ani netušíte, akú silu mi dodávate.

No a k budúcemu dielu - myslím, že Blake konečne nájde nejakú tú stopu... :))

Ak by ste mali záujem, na mojom zhrnutí nájdete jeden nápad, bola by som rada, keby ste sa k nemu vyjadrili... (http://www.ourstories.stmivani.eu/10-shrnuti/poviedky-od-leylon/)

Prajem pekné sviatky a bohaté Vianoce! :)

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V klietke 8. kapitola (2. časť):