OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V klietke 6. kapitola



V klietke 6. kapitolaKapitola šiesta - výmena úloh.

Naposledy sme Blakea opustili, keď ho Philiph odvádzal od jeho priateľa, nebezpečného pašeráka Deana. Otázkou je - čo bude s Blakeom ďalej? Skutočne Jullet dodrží slovo, Blake bude vypočúvať, alebo je to len ďalšie klamstvo, ktorému naletel? Kto sa do toho ešte priletie, čo sa Blake dozvie?

To všetko v tejto kapitole. Už pripájam len ospravedlnenie za to čakanie, no poznáte to - gympel...
Príjemné čítanie, Leylon.

IV. Kapitola – Výmena úloh

 

„Som príliš sám tu na svete,

a predsa nie dosť sám,

aby som svätil každú hodinu.

Som príliš malý na svete, a predsa nádej mám,

že pred tebou sa ako vec,

temne a múdro vynímam.

Chcem svoju vôľu a chcem svoju vôľu sprevádzať

na ceste k činu.

A v tej tichej chvíli, čo vie istá byť a zaváhať,

keď počuť inú,

ktorá sa blíži k nám,

chcem medzi tými byť čo vedia,

alebo ostať sám.“

(Rainer Maria Rilke)


Blake:

Obýval som jedno z najpochmúrnejších a najhorších miest, aké si človek, dokonca aj v čase krvavých vojen, dokáže predstaviť, no trápila ma len ruka na mojom ramene.

 

Aby som sa vyjadril presnejšie, vadilo mi skôr komu tá patrila a hlavne ako ma zvierala – bolestivo sa mi zabárala do mäsa nad kľúčnou kosťou. Vždy, keď som sa čo i len trochu pohol v snahe uľaviť svalom jej stisk zosilnel, až jej majiteľovi od námahy obeleli hánky prstov. A bolo vážne jedno, ako nenápadne som to spravil, Philiph si to vždy všimol. Viem, keď si to tak zoberiem, je to strašne hlúpe a slabošské, ale poznáte to – hasíte, čo vám práve horí pod rukami, ostatné vždy aspoň chvíľku počká. Okrem toho, štvalo ma to. Tá bolesť bola ako malý otravný komár, ktorý vám svojím piskotom bráni pokojne uvažovať.

 Z toho stisku, ktorým ma i navigoval, bolo jasné, že ma Philiph ani chvíľu nespustí z očí. Nechápal som, čo svojou nadmernou pozornosťou smeruje, čo také som vykonal. Alebo sa v tom vyžíva a správa sa tak ku všetkým? Nebol by to prvý ani posledný bastard pod Slnkom.

Až na toto sa však moja myseľ nezaoberala ničím nepríjemným ani priveľmi podstatným. Nerozmýšľal som nad možnými nebezpečenstvami, ktoré sa na mňa ešte len chystali. Podarilo sa mi nechať myseľ plynúť, blúdiť a zastavovať sa nad ľubovoľnými myšlienkami, ako sa jej len zachcelo. Netuším, prečo moja ostražitosť poľavila práve teraz, po tom všetko. Proste to tak bolo. Možno spôsobené chvíľkovou odovzdanosťou osudu s vedomím, že teraz s tým, že s tým, čo sa mi má stať nič nenarobím, či skôr azda dedukciou, tušením, že tentoraz ma už nečaká nič strašné, ale niečo do čoho mám prispieť vlastným zvláštnym nadaním. Po prvýkrát som sa pristihol pritom, že v duchu ďakujem Bohu za svoj dar. Zatiaľ som bol pre Jullet nenahraditeľnou silou a pokiaľ nespravím nejakú hlúposť, tak to tak aj zostane a ja si zaručím vytúženú slobodu.Tá predstava mi na perách vyčarí sotva postrehnuteľný úsmev.

Na to zacítim nepríjemné štípanie na zátylku. Nechápavo zamrkám a natočím hlavu k Philihovi, ktorý zviera v ľavej ruke obušok. Predpokladám, že keby pravou nedržal mňa, tak by tá rana mala omnoho väčšiu silu i ráz.

„Skloň hlavu, ty špina!“ zavrčí na mňa. Hlas má presýtený hnevom. Poslúchnem ho a spustím zrak k svojim premoknutým topánkam, ktoré sú pokryté hrubou vrstvou vločiek, započúvam sa do toho, klasického zvuku zimy – vŕzgania snehu pod podrážkami.

„Čo máš za problém, Philiph?“ odhodlám sa ho spýtať naoko pokojne a dúfam, že ho tým vyprovokujem, predlžím krok. On vyzerá trochu zarazený zistením, že poznám jeho meno, ako keby tým pre mňa bol viac človekom a menej neporaziteľným tyranom, čo, pochopiteľne, veľká pravda nie je. Je odo mňa trochu nižší takže si musí pohnúť, aby stíhal.

„Moje meno v tvojej nevymáchanej hube nemá čo robiť. A ty si môj problém. Skurvene veľký problém!“ Na to si odpľuvne mojím smerom. So statickým pokojom si opakom ruky utriem jeho sliny z líca. To ho naštve ešte viac, zlosť si vybije ďalším úderom, tento raz do ľavej lopatky. Ani sebou nehnem, aj keď ma to vďaka nezahojeným modrinám poriadne zabolí – tomu kreténovi takú radosť nespravím ani náhodou.

„A kráčaj normálne!“ prikáže mi ešte. Ledva prehltnem poznámku o tom, že má krok dlhý asi ako tučniak, za ktorú by som vyfasoval ešte viac. Aspoň si potichu šťavnato zanadávam, keď už nič iné. Kiežby som nemal na rukách tie putá!

Pomaly z pľúc vypustím vzduch, privriem oči. S tým výdychom postupne odchádza i môj nahromadený hnev. Radšej sa porozhliadnem – od väznice a budovy obklopenej zakrpatenými stromami, do ktorej včera dovliekli tú novú sme už dosť ďaleko, mierime do budovy s vypočúvačkou, v ktorej býva Jullet a z ktorej som včera pozoroval život pod sebou.

Myšlienky sa mi pozvoľna vrátia k jednému obrazu a zastavia sa pri ňom.

Tá zeleno-oká. Tak som si ju nazval, aj keď omnoho radšej by som poznal jej meno.

Pred očami som mal to, ako sa na mňa pozrela, nie, presnejšie, ako sa pozrela do mňa. Na taký pohľad a toľkú naliehavosť v ňom sa len tak ľahko nezabúda. A ani na tú odovzdanosť, keď si pokľakla do snehu. Nebolo jej na tom snehu zima? Triviálnosť tej myšlienky ma takmer rozosmeje. Takmer.

Od dverí nám zostáva takých desať metrov. Skôr vycítim, ako vidím zmenu Philiphovej nálady, risknem obzretie – jeho hnedé oči vyzerajú menej nebezpečne. Aspoň že už nepripomína vyprovokovaného buldoga.

„Pred seba sa pozeraj!“ upozorní ma. Poslúchnem ho – nie je pre mňa žiadny zážitkom ho sledovať.

Moja praktickejšia časť však zasunie tieto myšlienky i spomienky na zeleno-okú do úzadia, sústredí sa na prítomnosť. Chcem aspoň chvíľu nemyslieť na všetko zvláštne vo svojom živote– Lillith, Dean, moje schopnosti. A okrem toho, moja hlava si tú zeleno-okú poobzerala zo všetkých strán a uhlov, získala z tej jedinej spomienky všetko, čo sa len dalo.

Voľné miesto okamžite zaplnili ďalšie myšlienky, presnejšie posledné obavy, ktorým som dovtedy nedovolil sužovať ma – skutočne som sa nezmýlil? Skúšal som si nepripúšťať, že ma pokojne môžem mýliť. Veď aj keď v tej budove Jullet je a Philiph ma vedie za ňou, tak existuje veľa možností, ktoré môžu nasledovať. Môže ma bez varovanie prenechať nejakému ďalšiemu tyranovi , ktorý zo mňa vybije dušu – a ona sa tomu bude pokojne prizerať. Nemôžem sa na ňu spoliehať, môže hockedy zmeniť pravidlá hry. Pri tej myšlienke mi zovrelo hrdlo. Philiph je Julletin osobný strážca, ktorému dôveruje, je priveľká náhoda, že by po mňa prišiel akurát on. Určite ho poslala ona. Neporuší dohodu. Neporuší, neporuší, neporuší....

Philiph mi potiahnutím za rameno naznačí, aby som zastal. On sa zatiaľ postaví predo mňa a odomkne – robí chybu, že si nekryje chrbát. Kebyže som tak mal voľné ruky...

Moja pomstychtivé myšlienky preruší kovové cvaknutie zámky. Zhlboka sa nadýchnem, ani čo by som sa mal ponoriť do tej najhlbšej vody oceánov, kde už svetlo nemá čo robiť.

Môj sprievodca otvorí dvere, pánty ticho zavŕzgajú. Naskytne sa mi pohľad na tmavú neosvetlenú chodbu. Zachváti ma zlé tušenie , vidím len pár metrov pre seba, aj to len vďaka svetlu zvonka.

Možno som to s tou oceánskou tmou ani veľmi nepreháňal.

***

Táto situácia pre mňa začínala byť nanajvýš znepokojivá ba čo viac, mohol by som povedať, že až neprirodzená. A to hneď z dvoch dôvodov, aj keď práve vďaka nim vedel, že moje najhoršie obavy sa nenaplnia.

Po prvé, sedel som vo vypočúvačke. Nič divné, očakával som to, no pochopiteľne to tu veľmi rád nemám.

Zvierali ma presne tie isté steny, sedel som za rovnakým masívnym stolom, ako minule. Tentoraz som bol dokonca natoľko pri zmysloch natoľko, aby som určil z akého dreva je – bol z tmavého dubu. Kvalitný materiál, až priveľmi, na čas vojny, povedal by som. Očami som preskakoval po rohoch miestnosti, po každej puklinke starých a opotrebovaných stien, ktoré boli určite nasiaknuté mnohými bolestnými stonmi vypočúvaných. Bolo mi nepríjemné na to myslieť, radšej som si nepredstavoval, koľko ľudí tu našlo len bolesť. Pre svoj pokoj som sa zameral radšej na dvere – jediný východ z tejto diablovej bašty.

Za mnou stál Philiph, no ten ma teraz netrápil – nemal ma za čo napomínať. Sedel som vystretý ako pravítko, telo som mal ľahké, napumpované adrenalínom. Neuveriteľne mi vadilo to, že mi ešte nezložili putá. Verím, že v tom má prsty Philiph. Očividne som mal v tvári vpísanú aj akurátnu dávku pochybností a zúfalstva, pretože periférnym videním som zachytil jeho úsmev, aj keď som si to možno len nahováral. Proste som z neho vycítil určitú spokojnosť, nepýtajte sa ma ako.

A po druhé, sedel som za zlým koncom stola.

Dnes mi tu patrila tá strana s pohodlnejšou stoličkou, nie s obyčajnou drevenou štvornožkou. Znervóznilo ma to, ani trošičku sa mi to nepáčilo, aj keď mi to dávalo istotu, že dnes nie som cieľom ja. Začínala sa mi bridiť tá predstava, že sa ma nejaký chudák bude hnusiť a báť tak, ako ja toho Nemca, ktorý vypočúval mňa. Predstavil som si sám seba v jeho úlohe – pritom, ako z niekoho ťahám odpovede, ako sa oháňam päsťami len preto, aby som toho zistil čo najviac. Pri pomyslení na to som každú modrinu a odreninu posedných dní cítil ešte intenzívnejšie. Aj keď som od začiatku vedel, do čoho idem, tak nad touto stránkou veci som sa priveľmi nezamýšľal. Nakoniec som sa zaprisahal, že budem čo najjemnejší. No vedel som, že keď to bude ohrozovať moju možnosť vypadnúť odtiaľ, tak to nedodržím...

To čakanie v tichu pre mňa začalo byť neznesiteľné. Zavrtel som sa na stoličke, len preto, aby som začul aspoň nejaký iný zvuk než môj a Philiphov dych. Vrzgot stoličky a šuchot oblečenia mi v tej chvíli boli hudbou.

Po chodbe sa znenazdajky začal rozliehať klepot podpätkov.

Najprv takmer nečujný, priveľmi vzdialený. Potom sa začal stupňovať, v prázdnej chodbe druhého poschodia dokonca vytváral menší dozvuk. Tušil som komu patria, vedel som si predstaviť, ako si tie nohy vykračujú, robia každý krok bez toho najmenšieho zaváhania. Je v nich dokonca istá dávka dravosti.

Jullet.

 Uvedomil som si, že vždy, keď ju stretnem, tak ma z niečoho vyťahuje. Tá zvláštna závislosť na nej ma nenadchla. Nemôžem si dovoliť byť jej za niečo vďačný, mať voči nej dlh.

Dvere sa pomaly otvorili a mne zo srdca, hoci proti mojej vôli, spadol veľký kameň.

Do miestnosti vpochodovala Jullet. Sebavedomá a krásna, tak, ako vždy.

 

No úľava ma opustila hneď, ako som zazrel, kto sa bojazlivo krčí za ňou. Mal som pocit, že osud sa so mnou zas raz kruto zahral a zbavil ma jednaj ťarchy na duši len preto, aby ma mohol zavaliť ďalšou väčšou a ešte dusivejšou.

Bola to zeleno-oká.

Presne taká, ako v mojej jedinej spomienke – krehká a bojazlivá, opak Jullet. Jeden z dvoch po zuby ozbrojených strážnikov, ktorí sa týčili za ňou, jej položil ruku na plece a doviedol ju do miestnosti, tak, ako predtým mňa Philiph. Pohybovala sa tak trochu bezradne. Zblízka vyzerala ešte útlejšia ako predtým, väzenská uniforma na nej takmer visela. Od prírody bola stvorená na rýchly útek, nie na boj zblízka.

Zaťal som päste, prepadol ma hnev, nesúhlas a bezmocnosť. Nechcel som to, ona tu nemala čo robiť.

Oválnu tvár s výraznými lícnymi kosťami jej lemovali orieškovohnedé rovné vlasy, ktoré jej siahali ledva po lopatky. Mala menší nos, okrúhlu bradu a úzke, nádherne tvarované pery. No to najkrajšie na nej zakryli.

Oči mala zahalené šatkou.

„Zdravím, Jullet,“ pozdravím sa formálne. Ako na povel sa ku mne zozadu Philiph postaví bližšie. Málom by som na neho zabudol.

„Taktiež ťa rada vidím, Blake,“ odzdraví sa mi vcelku priateľsky. Som rád, že sa ku mne mimo svojej spálne nespráva ako ku špine, ani pred ostatnými strážnikmi.

„Prečo má šatku?“ spýtam sa jej.

„Pretože podľa určitého svedka dokáže zabíjať pohľadom,“ povie nedbanlivo, ani čo by sme sa rozprávali o počasí. Vyvalím na ňu oči, šokuje ma to.

„To nemyslíš vážne,“ odporujem. Neverím tomu. To za svedka mali nejakého opilca?

„Ale áno, veď sám uvidíš,“ zazubí sa na mňa. „Vlastne,“ dodá po chvíľke uvažovania a ukáže na mňa prstom, „preto s ňou budeš počas vypočúvania v tejto miestnosti sám. Nechceme riskovať,“ mykne plecami. Odpoviem jej rovnakým gestom, aj keď trochu nervóznejším – stále tomu neverím, ale logika stojí proti mne. Nenechali by ma tu bez dozoru, keby tomu sami neverili. Zamrzí ma, že je Jullet ochotná vystaviť ma smrti. Alebo to tiež považuje za výmysel?

„Čo chcete, aby som zistil?“ je pre mňa neprirodzené, že sa o nej rozprávame, ako keby tu nebola aj keď ju strážnici usadili na stoličku oproti mne. Neznášam, keď sa tak bavia o mne, ako o trofeji. Jullet sa oprie rukami o stôl, zapozerá sa mi do očí.

„Zisti všetko. Rob čo vieš, buď tu ako dlho len chceš. Chcem toho vedieť čo najviac. Urob to a odmena ťa neminie,“ dodá už šeptom a povzbudivo sa pousmeje, ďalší ľudia okolo nej ju očividne nezaujímajú. Prikývnem. Stačí, keď sa pozriem do jej minulosti, nič viac. Nemusím a ani jej neublížim.

„A ako sa vlastne volá?“ Aké meno môže mať také zvláštne dievča?

„Veľa toho na výsluchoch nepovedala, vlastne dokopy nič. Preto sme tak skoro využili tvoje služby. No ak to musíš vedieť, podľa všetkého sa volá Sandra.“

„Už by sme mali začať,“ skonštatuje strážnik pri dverách a kývne na hodinky na svojom zápästí. Má neuveriteľne hlboký hlas.

„O tom rozhodujem ja!“ vyštekne na neho Jullet, no kývne mi na pozdrav a otočí sa na odchod. Philiph ju nasleduje ako tieň. Odkašlem si.

„Jullet?“

„Čo?“ otočí sa trochu otrávene.

„Ako myslíš, že mám vypočúvať so želiezkami na rukách?“ V očiach sa jej zablysne nevrlé pochopenie. Zagáni na Philipha, ten okamžite zareaguje na jej nemý rozkaz, zatiaľ čo ona sa vyparí z miestnosti.

„Veľa šťastia, úbožiak,“ zasyčí mi Philiph škodoradostne. No s ostatkom nenarobí nič a tak mi s povzdychom konečne uvoľní ruky.

 Zatmie sa mi pred očami, no nedám to nijako najavo.

 

 Počujem, že vychádza z miestnosti, zakončí to buchnutie dverami. Zrak sa mi ani nie po pár sekundách vráti, nájdem sa, ako si šúcham boľavé a odkrvené zápästia. Philiph ich naschvál zatiahol natesno, ako inak.

Povzdychnem si.

 

Dlaňou sa mi dotkol prstov. Nevšimol si to, bol to len okamih... no stačilo to. Na spomienku nie, ale na zachytenie pocitu áno. To, čo cítil, alebo možno ešte cíti, silnú emóciu s neuveriteľne trpkou príchuťou.

 

Neopätovanú lásku.

 

Pod tiažou toho pocitu sa mi až rozostrí zrak – je veľmi intenzívny, neviem sa ho zbaviť. Zachytenie pocitu namiesto spomienky pre mňa nie je časté, je to nezvyčajné a istým spôsobom ešte osobnejšie ako nazeranie do spomienok. Nenávidím to, pocit, ktorý zachytím sa so mnou často nesie aj niekoľko hodín. Okamžite sa však zjaví otázka, čo to malo znamenať? Koho Philiph tak miluje?

Potrasiem hlavou, aby som si ju trochu prečistil, zadívam sa na Sandru. Sedí nehybne ako socha, plecia ma hrdinsky vystreté, no vidieť na nej, že bojuje s vlastným strachom. Je mi jej ľúto.

„Už si to môžeš dať dole,“ ozvem sa láskavo, nechcem ju vyplašiť. Vychutnávam si posledné chvíle, keď si ju bez zábran a hanby môžem obzerať. Študujem jej tvár, ukladám si ju do pamäte. No chýba mi tá zeleň jej očí.

Takmer nepostrehnuteľne prikývne a siahne si na temeno hlavy k uzlu šatky. Má šikovné prsty, som rád, že nemá ruky v želiezkach. Šatka jej sklzne z hlavy a ja sa konečne dočkám, stretnú sa nám pohľady.

Ten jej je neuveriteľne hlboký, priam bezodný. Zelené jazierka, teraz plné strachu a neistoty. No tá zvláštna mierumilovná bojovnosť, absolútne nepasujúca k jej zjavu, tam stále je. Potichu tlie, nechce zhasnúť. Tak trochu ma to dojme, aj keď neverím, že to svetielko tam bude dlho.

„Sandra,“ vyslovím jej meno skusmo. Mykne sebou, nechápem prečo.

„Ty vieš moje meno,“ začne potichu, má melodický hlas. „No ja nepoznám tvoje.“

Mal by som jej odvrknúť, že ho nepotrebuje vedieť. Najlepšie by bolo, keby som sa k nej správal ako Philiph, osočoval ju a vydesil, aby som nad ňou získal prevahu. Potom by určite by výsluchu neodporovala.

No nedokážem to. Chcem aby vedela, ako sa volám.

„Som Blake.“

K slovu sa dostane ticho. Ani jeden z nás nevie, ako pokračovať v rozhovore, Sandra v ňom pravdepodobne pokračovať ani nechce. Je to prosté. Som uväznený medzi zdvorilosťou, sympatiami, ktoré k nej z neznámych dôvodov cítim a jednou jedinou maličkosťou – mám z nej za každú cenu dostať všetky informácie. To nie je bohvieaký začiatok, zväzuje mi to jazyk.

 „Takže... máš na starosti môj výsluch,“ skonštatuje, ani čo by mi čítala myšlienky. I keď jej hlas znel vyrovnane, tak na nej samej spozorujem, že sa nepatrne prikrčila.

„Predchádzajúci rozhovor si počula rovnako, ako ja,“ potvrdím.

„Ver tomu, že ti nič nepoviem,“ prehlási skalopevne a zatne drobné ruky v päste.

„Ja ťa ani nútiť nebudem,“ odpoviem. Zvlečiem si rukavice a položím ich zrovnané na stôl – potrebujem zistiť maximum, preto sa dnes nebudem obmedzovať len na dotyk prstov. Pomaly nimi pohýbem, ozve sa zapraskanie kĺbov. Je pre mňa zvláštne zvliecť si po takom dlhom čase druhú kožu. Sandra viditeľne zbledne. Zhrozím sa, keď mi konečne dôjde prečo– pod tým gestom si predstavila prípravu pred mlátením. Nesnažím sa ju však upokojiť, aj tak by mi neverila. Prečo aj? Veď teraz stojíme na opačných stranách barikády.

„Vlastne, chcem od teba len jednu vec,“ povzbudivo sa na ňu usmejem, „na oplátku ti sľubujem, že ti neublížim.“

Konečne vyslovím to hlavné...

„Podaj mi ruku.“


Tak, máme za sebou ďalšiu kapitolu. Možno bola trochu nudnejšia, ale bola potrebná k správnemu fungovaniu príbehu. Ja len dúfam, že som s príchodom školy priveľmi neklesla na kvalite....

V ďalšej kapitole sa pripravte na spomienky vypočúvanej, ochutnáme jej život a zistíme, čo sa v nej skrýva.

Teraz vás už prosím len o komentáre, vaše názory. Vždy mi veľmi pomôžu.

Zatiaľ... :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek V klietke 6. kapitola:

6. Leylon přispěvatel
14.10.2012 [21:13]

LeylonLucienne: rada ťa opäť stretávam, Lucy :D
Tak tu ti toho veľa nepoviem, nebudem prezrádzať dopredu. No myslím, že to, čo som si pripravila by tipoval málokto... Emoticon

Myslím, že to je najväčšou obavou autorov Emoticon Vážne, lepšie? ďakujem, upokojilo ma to, spadol mi kameň zo srdca, budem sa to snažiť udržať v rovnakej rovine kvality aj naďalej... bude to asi aj tým, že tu sa toho začína diať viac, čiže je menej miest na "myšlienkové opletačky" Emoticon

ďúfam, že zaspíš zaslúženým spánkom Emoticon Emoticon. Dúfam, že máte tolerantného učiteľa fyziky Emoticon Mimochodom, aj ja som dneska odflákla fyziku, kvôli upírskym denníkom Emoticon

ďakujem, tebe zas prajem, aby si mala viac oddychu pre seba a užila si ten kúsok víkendu, čo nám ešte zostáva... Emoticon Emoticon Emoticon

5. Lucienne přispěvatel
14.10.2012 [16:48]

LucienneTak jsem to konečně dočetla! Emoticon A řeknu ti jednu věc - rozhodně toho nelituju. Emoticon Ty dvě kapitolky, které jsem tak dlouho zanedbávala, jsem proléta jedním dechem, ani nevím, jak se to stalo. Emoticon
Tvůj příběh je velice zajímavý. Začíná se to celé pořádně rozjíždět. Zajímalo by mě, jak se to nakonec vyvine se Sandrou, protože si troufám říct, že to bude zatraceně vzrušující. Emoticon Emoticon Emoticon Co se o ní asi tak dozví??? Emoticon Emoticon Emoticon
K tvému psaní - musela jsem se pousmát nad tím, že si vlastně děláš stejné starosti, jako já - jestli se totiž nezhoršila kvalita tvého psaní. Mohu tě ale uklidnit - píšeš úžasně a zdá se mi, že je naopak tvůj text každou kapitolkou plynnější a styl poutavější. Jak už jsem napsala, poslední dvě kapitoly jsem přečetla jedním dechem Emoticon Byla jsme do toho zažraná tak, jak už dlouho do ničeho ne. Znovu a znovu se musím vracet k otázce, jak to dopadne s tou zelenookou. Tahle myšlenka mě holt bude pronásledovat určitě celou noc, takže jestli se nevyspím, máš mě na svědomí Emoticon Emoticon Emoticon
Každopádně se těším na další kapitolku (jenom doufám, že si na ní udělám čas. Holt budu muset obětovat čtvrt hodinku učení - tyhle dvě kapitoly jsem například přečetla na úkor fyzyky Emoticon)
Přeju hodně štěstí v dalším psaní - hlavně ať tě múzy neopouští, byla by to totiž opravdu škoda Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. Leylon
08.10.2012 [20:21]

Vogel: budem na to v budúcnosti myslieť Emoticon Emoticon
no wow! bolo by strašne fajn niekoho takého stretnúť... Emoticon Emoticon

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. Vogel přispěvatel
08.10.2012 [17:37]

VogelLeylon: Jo, to shrnutí by vůbec nebylo špatný (aspoň pro mě :D:D)... Ale jinak v pořádku, chápu to, však já to tak mám taky.

Přirovnání k té sněhové kouli je skvělé .D ty jsi snad spisovatel i v komentářích. Jinak normálně, já dneska viděla holku, která vypadala úplně jako tahle zelenooká, jen měla světlejší vlasy... Ale úplně, i ty tváře :D!

Tak to jsem ráda a taky děkuju Emoticon .

2. Leylon přispěvatel
07.10.2012 [13:21]

LeylonVogel: viem, že som sa dlho odmlčala, ale inak sa to proste nedalo, budem sa to snažiť napraviť, po prípade budem do každej novej kapitoly pridávať niečo ako zhrnutie tej minulej, vieš, ako to napríklad robí pri seriáloch :D :D
Som rada, že sa ti tá báseň páčila- pre mňa zvláštnym spôsobom vystihovala postoj Blakea v tejto kapitole Emoticon

Veci teraz začnú pomaly naberať spád, bude sa to nabaľovať ako snehová guľa, ktorá bude nakoniec taká veľká, až ju vďaka zotrvačnosti nebude možné zastaviť... Zeleno-oká tu bude ešte mať veľmi zásadnú úlohu... viac k nej neprezradím, dozvieš sa o nej viac v pokračovaní :D Takto som si ju ja predstaavovala odkedy som svojim postavám dala tváre - sama neviem prečo mi táto tvár pre ňu tak padla do oka :D

to patrí k charakterom hrdinov, no nie? Emoticon Ale nie, žartujem - Blake sa naučil veľa pretrpieť, má však aj iné kladné stránky a naopak i tie záporné sa u neho nájdu, samozrejme aj so slabinami...

Vážne? uf, ani nevieš, ako som si vydýchla, dosť som sa toho bála Emoticon Emoticon Emoticon. Heh, je to taký ten prelom myšlienok, alebo zhrnutie odstavca, odpozorovala som to z jednej knihy - je to dobré, ak sa to nepoužíva veľmi často, potom to začne liezť na nervi Emoticon

Tentoraz ťa poteším -novú kapitolu už mám rozpísanú, na 110 percent tu bude skôr, ako táto.

Zatiaľ sa maj a i tebe veľa šťastia a zdaru Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. Vogel přispěvatel
07.10.2012 [13:00]

VogelTakže - prvně musím říci, že jsem ráda, že konečně přibyla další část. Jen mě mrzí, že když člověk čte takhle po dlouhých pomlkách, tak skoro zapomene, co se dělo předtím (nebo aspoň já to tak mám), hlavní problematiky z minula a takhle... Ale tak, nevadí, hlavně, že je to tady.
Báseň na začátku je velmi pěkná a navíc, jak už asi víš, to mám hodně ráda - prostě takové osvěžení.
K ději - začíná se to velmi, velmi zajímavě rozjíždět. Ta zelenoočka mě hrozně zajímá a i když jsem si ji představovala úplně jinak, tak mi je taková - sympatická, tak doufám, že moje instinkty nezklamou :D.
Jinak Blake je ohromně vzrušující člověk :D:D , miluju, jak ho mlátí a on jen drží a tak... (Teda ne že bych zastávala to mlácení, ale jenom prostě ten fakt, že to bere tak... ehm, statečně.)
Potom k stylu psaní, tak to je jasný, naopak, přijde mi, že se i lepšíš. Nejradši mám ty tvoje konce úseků nebo kapitol, heh.
Jinak se těším na další kapitolu, snad bude brzo! Hodně štěstí a múzy Emoticon .

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!