OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V klietke 5. kapitola

26.08.2012 (10:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 973×

V. Krídla neprišiješ každému

„Priateľstvo je dcérou cnosti. Zločinci sa môžu spriahnuť, ale nie spriateliť.“ (L. Goya)

(Blake)

Prstami zvieram okraje jedálenského podnosu s polotvrdým chlebom a riedkou polievkou, ktorá je však aspoň teplá, ak už nič iné. Prechádzam sa úzkou uličkou pomedzi nespočetnými stolmi, z väčšej časti zaplnenými, snažím si nájsť miesto na sedenie. Moje telo možno prirovnať napätosťou k strune, ktorá čo nevidieť praskne. Doslova cítim každý jeden sval, ktorí pri chôdzi používam, tuším však, že na tom podiel má i moja včerajšia príhoda na streche, okrem iného. Moje telo sa ešte jednoducho nestihlo spamätať z úderov posledných dní. Pri zmienke mojej mysle o včerajšku zmätene skrčím obočie - spomienky zo strechy mám prikryté jemným oparom zmätenosti z liekov, aj keď si všetko pamätám – ženu, tú škriekajúcu vranu, a v neposlednom rade rozhovor s Lilith – neviem však, čomu môžem stopercentne veriť. Žalúdok mi zovrie päsť nervozity, neviem, kam s očami.

Za to už asi viem, ako sa cíti nášľapná mína.

Teda, určite ma za ňu minimálne považujú. Ako keby stačilo jediné zlé slovo na moju adresu a bum! Spôsobím nevýslovnú katastrofu. Takmer nikto okolo koho prejdem nie je ochotný mi spriama pozrieť do očí. Ľudia, na ktorých čo i len na chvíľu zameriam svoju pozornosť nepatrne stuhnú a zhrbia plecia. Vnímam strach, ktorý v nich vytváram a je mi z toho na smiech. Čo netušia že to ja sa bojím ich? Že sú v presile? V miestnosti sa vznáša nemaskované očakávanie. Nikto ma nepozná, väčšina ma vidí prvý raz.

Nevedia o mne zhola nič. Netušia, čoho som či nie som schopný a to ich drží odo mňa ďalej. Ich opatrnosť, pud sebazáchovy. To, že vidím týchto tvrdých chlapov takých zraniteľných mi niečo pripomenie – aj oni sú len normálni predvídateľní ľudia. Zrazu z ich tvári spadne oceľová maska krutosti, ktorú som im doteraz pripisoval a pre ktorú som sa ich tak trochu svojím spôsobom aj bál. Sme si rovnocenní.

K role nášľapnej míny mám ešte jednu bonusovú funkciu – rušičku signálov. Každý stôl okolo ktorého prejdem na chvíľu stíchne, ani čo by človek uťal. Dávajú mi tak najavo, že ma medzi seba nechcú. Znervózňuje ma to, neviem, kde si mám sadnúť bez toho, aby sa na mňa upriamila všetka pozornosť. Zastanem a konečne odlepím pohľad od špičiek svojich topánok, poobzerám sa. Teraz pre zmenu stíchnu všetky stoly v mojom okolí naraz, každý je zvedavý na to, čo ten nebezpečný chlap, ktorý donedávna patril k slávnej päťke s vlastnou strážou urobí. V duchu sa nad tým uškrniem.

Tak a kam teraz, dočerta?

„Hej, Blake, na čo čakáš?“ nesie sa ponad celú miestnosť mne známy hlas. „Poď sem!“ dodá bez najmenšieho zaváhania, či strachu. Pery sa mi vyformujú do netypického tvaru – úprimného pousmiatia.

Pomaly sa predieram ľuďmi, mierim k ľavému zadnému rohu miestnosti, odkiaľ som zvolanie začul. Nenápadne sa okolo seba poobzerám, mapujem situáciu. Strážnici sú v tu rozmiestnení skoro po celom obvode miestnosti, aby zabránili prípadným roztržkám, no tu dozadu sa už nedostali – predpokladám, že sa im nechcelo zdĺhavo sa predierať cez úzke uličky až najvzdialenejším stolom tak, ako som to teraz robil ja. Okrem toho, veľa by tu toho nespravili – v jedálni sme na môj vkus až priveľmi natlačení, keďže je to len vedľajšia obdĺžniková miestnosť v hlavnej budove väzenia. Odtiaľto ste sa vstupnými dverami mohli dostať k celám, klietkam, ako mi ich nazývame a druhými zas k menšej práčovni, v ktorej na zmeny pracujeme. Strážnik, ktorý by tu vzadu stál by ani nemal veľa miesta k rozmachu na úder, a aj keby mal nižší radový dozorca strážiaci v jedálni nejakú strelnú zbraň, tak by s ňou toho veľa nenarobil, nehovoriac o tom, že jedného pajáca stojaceho pri stene by sme bez problémov odrovnali. No nestálo to za to, aby sa na nás potom vrhlo sto ďalších.

Čím väčšmi sa predieram davom, tým menej ľudí sa mnou necháva vytrhnúť z rozhovoru – moja rušička už , vďakabohu, zlyháva. Alebo to bude možno tým, že postupujem stále viac dozadu – tu totiž, ako som sa prednedávnom dozvedel, platí nepísané pravidlo, že nováčikovia, najväčší zelenáči s najmenšími trestami sedia vpredu, takmer pri vchode. Čím ďalej idete, tým dôležitejšie osoby väznice nájdete - väčších grázlov, zabijakov a hulvátov bez štipky svedomia.

„Dean!“ zvolám, keď zbadám v zhluku tiel jeho tmavú útlejšiu postavu. Zamierim k stolu, ktorý je takmer prilepený pri olupujúcej sa omietke zadnej steny. Trochu ma to prekvapí, netušil som, že Dean je až takou nebezpečnou a dôležitou osobou väznice, veľkou rybou väzenského rybníka. Absolútne mi k nemu nesedí popis ľudí sediacich tu, ktorý som uviedol vyššie.

„Zdravím, človeče, dlho sme sa nevideli!“ pozdraví sa mi priateľsky, ale pohľad ku mne nezdvihne. Je zamestnaný kartami, ktoré sa u jeho stola hrajú. Spolu s ním dnes hrá ďalších päť chlapov. Každý z nich má pred sebou pár kusov cigariet, ktoré stavil. Vrhnem zvedavý pohľad na najbližšieho strážnika– nevyzerá to tak, že by mu tie karty vadili. Alebo ich len nevidí?

„Potrebujem sa s tebou porozprávať, Dean,“ poviem neurčito, no vo vlastnom hlase počujem maskovanú nervozitu.

„Počkaj,“ zamrmle do kariet. No hneď na to sa mu kútiky pier vytiahnu nahor.

„Páni, pre dnešok končíme.“ Na to ledabolo vyloží svoje karty pred seba tak, aby ich všetci pri stole videli. Aj keď ja sám nehrávam, tak podľa hundrania ostatných viem, že je víťazom. Ostatne, ako vždy. Prekvapí ma, že jeho spoluhráči sa vzdávajú cigariet bez väčších protestov, nevyvolávajú kvôli nim žiadne bitky, neobviňujú Deana z podvodu. Dean sa zachechce a dychtivo k sebe zhrabne malé kôpky cigariet svojich protihráčov. Aj keď toho nie je veľa, tak mne by to množstvo stačilo aj na pár mesiacov, ak by som nimi šetril. Skľúčene si uvedomím, že svoju poslednú cigaretu som pôžitkársky vyfajčil takmer pred viac ako týždňom.

„Tak už tam nestoj, ty tupec, ale sadni si!“ prikáže mi. A kam, keď tu už nie je voľného miesta?

„Potrebujem sa s tebou porozprávať sám,“ poviem s rozpačitým zvýraznením posledného slova. Pohľadom rýchlo prebehnem po ostatných okolo stola – tvária sa vzdorovito. Nikto sa od stola ani len nehne. 

„Vážne?“ spýta sa ma Dean. Skutočná nevyslovená otázka môjho priateľa však je: Stojí to za to? Prikývnem.

Deanovi zvedavo zaiskrí v očiach. „Počuli ste?“ podporí ma.

„Od stola nás nebude vyháňať nejaký sopliak, Dean,“ zavrčí jeden z nich. Má široké plecia a vražedný výraz. Na pravom ramene sa mu vlní veľký vytetovaný drak.

„Ale to nie je len tak niekto,“ povie Dean tajnostkársky a nahne sa ponad stôl k ostatným. „To je jeden z nich, zabudol si, hlupák? Vraj ho k nám preložili len za dobré správanie. Ale šušká sa, že to tak nie je a spravili to naschvál – chcú odpratať tých, ktorí sú dostatočne silní na to, aby viedli vzburu, no dosť prihlúpli na to, aby si začínali s Blakeom,“ blafuje, až sa práši, no vidím, ako nepatrne zneisteli. To však nestačí a Dean to vie – už sa neusmieva.

„Vypadnite odtiaľto. Ak už nie kvôli tomu, čo dokáže tento, tak preto, čo vám môžem spôsobiť ja.“ Po chrbte mi prebehne mráz, aj keď hrozba nie je venovaná mne. Potetovaný, zrejme nemenovaný vodca skupiny si nás dvoch ešte raz obzrie. Snažím sa tváriť tak ako Dean – ľadovo, neústupčivo. Potom sa pomaly postaví a zoberie si prázdny podnos. Hrozba toho, že by sa do toho vložil Dean zapôsobila lepšie – jeho činy videli na vlastné oči, zatiaľ čo ja som takpovediac nepotvrdený mýtus.

„Poďme. Hra sa aj tak skončila“ No prepaľuje nás pohľadom z ktorého mi je jasné, že by nás obidvoch namieste najradšej zadusil holými rukami, ak nie niečo horšie. Niekto ako on sa len tak nepodriadi, no teraz si voči nám nemôže dovoliť nič.

Ostatní piati odchádzajú, no nikam sa neponáhľajú. Dean zatiaľ bez slova zbiera svoju výhru i ošúchané karty. Ja si sadnem proti nemu, pustím sa do jedla. S pôžitkom spomínam na časy, kedy sme v skromných vojenských prídeloch mali aj nejaké mäso. Hneď ako sa z nášho dosluchu dostane aj posledný z nich, tak káravo spustí.

„Blake, ty si teda poriadny kus idiota. Vieš, čo by som mohol dokázať s tou reputáciou, ktorú teraz máš medzi ostatnými ty? S tým ich vsugerovaným strachom z teba, pre ktorý si nemusel pohnúť ani prstom? Kebyže sa trochu posnažíš a nenecháš si utiecť šancu pomedzi prsty, tak by stačil len tvoj príkaz, aby boli všetci na chvíľu ticho a bolo by tu počuť aj to posrané bzučanie žiaroviek nad našimi hlavami, do pekla!“ Tým zvláštnym prirovnaním sa snažil zvýrazniť moc, ktorú by som mal – utíšiť jedáleň bol vážne nadľudský výkon, toto bolo jediné miesto, kde sme sa spolu mohli pozhovárať viacerý naraz bez toho, aby nás počúvali stráže.

„Ale ty,“ na to teatrálne mávne rukou, „pôsobíš dojmom zbitého šteňaťa,“ zaškerí sa.

„Nepreháňaj. A prosím ťa, nechaj si tie svoje rady pre seba,“ odvrknem. Nebudem mu predsa vykladať, že sa v poslednom čase skutočne cítim ako bezmocné šteňa, nič nemám pevne vo svojich rukách. „To, čo robím, je moja vec. A okrem toho, tebe sa darí aj bez reputácie nebezpečnej zbrane hromadného ničenia.“

„To áno,“ odpľuvne si na podlahu pre šťastie a zachechce sa. V matnom svetle sa mu pritom zaleskne náušnica, ktorú má v spodnej pere.

„Počuj, ako je možné, že ti dovolili mať tú vec?“ bradou ukážem na jeho peru. „Čakal by som, že ti to vytrhnú, o to viac, že si černoch.“ Dean sa zachmúri nad rasovou narážkou, ale vie, že mám pravdu. Takéto ústupky sa vo väzniciach nerobia.

„Mám svoje metódy, Blake. A viac sa ma už nepýtaj, aj tak ti k tomu už nič nepoviem,“ zavrčí.

„Ale no tak, veď vieš, že by som to nikomu nepovedal!“ zvolám rozhorčene. Som totiž vážne veľmi zvedavý, je to jedna z otázok, na ktorú som od neho nikdy nedostal odpoveď, nech som sa pýtal koľkokrát som chcel.

„Viem,“ povie po chvíli. „ Ale ak by si to vedel, stratilo by to svoje čaro. A okrem toho, je to jedna z vecí, pre ktoré máte voči mne vy belosi nejaký rešpekt.“ Hlavou kývne k ďalším stolom, jeho prenikavý pohľad v ktorom sa zrkadlí malý úsmev mi hovorí: nevzdám sa takej výhody.

„Veď vieš, že ja som nikdy-"

„Nie,“ preruší ma. „Ak nemáš v pláne už nič iné okrem vyzvedania, tak odíď.“ Nepochybujem o tom, že to myslí vážne, v jeho hlase počuť definitívnosť.

„Tak fajn,“ vzdám sa.

„Teraz som na rade s otázkami ja,“ povie a opäť sa pritom srdečne usmieva aj perami. Mám to svojím spôsobom rád, jeho optimizmus je nákazlivý a privádza ma na iné myšlienky. No povedzte, koho sa tu uvidíte usmievať tak často ako Deana? „Kde si bol posledný čas, človeče? Nebolo o tebe počuť a ani v cele si nebol.“

„Vypočúvali ma, kvôli tej vražde strážnika.“ O Jullet a ďalších zvláštnostiach som nemal chuť mu teraz hovoriť.

„Podozrievajú teba?“ vyvalí na mňa prekvapene oči.

„Áno, mysleli si, že som to ja,“ pritakám.

„Idioti, ty by si niečo také nespravil. Bola to brilantná robota, na ktorú ty nemáš, to ti teda poviem. Chladnokrvné podrezanie, vrah po sebe nezanechal žiadne stopy,“ smeje sa zoširoka. Pohľad ktorý má teraz sa mi nepáči – ako útočiaca zmija.

„Ako o tom vieš?“ spýtam sa prekvapene.

„Som pašerák,“ mykne plecami. Príde mi tak zvláštne krvilačne nadšený. „Ku mne sa dostane všetko.“ Ďalej túto stránku veci nerozoberám, je logická.

„Je mi jedno, kto alebo ako to spravil. Pre mňa je podstatné, že vďaka tomu som dostal poriadnu nakladačku.“ Jemne si vyhrniem rukávy, aby videl aspoň moje fialovo-žlté ramená, ak už nie chrbát, nechcem si totiž zobliekať košeľu a pútať pozornosť ostatných.

„Hm.“ Pery sa mu stiahnu do úzkej ustaranej linky, aj keď tu to nie je výnimočné ani ubitie na smrť. „Nič príjemné. Si v poriadku?“

Prikývnem. „No nediv sa mi, že robotu toho zabijaka neobdivujem. Čo o tom vieš?“ Jeho nadšenie s touto vetou pomaly začne odchádzať. Nerozumiem tomu, chcel mi snáď ešte niečo povedať?

„Nič zvláštne. Ten chlap bol v noci podrezaný malým nožom, podľa rezu bol vraj chirurgický. Možno skalpel. V stene sa našiel projektil, ale ten ho nezasiahol. Stalo sa to niekedy po polnoci.“ Aspoň niečo nové. Jeho pohľad je teraz nevyspytateľný, pery má opäť zovreté. Sú to takmer nepostrehnuteľné znaky no ja ho poznám dosť dlho na to aby som vedel, že mi niečo tají. Znepokojí ma to. 

„Kebyže niečo začuješ, tak mi daj hneď vedieť.“ Dean ako pašerák začuje pri obchodoch všeličo, sám mi to teraz povedal. Prikývne na znak súhlasu.

„Čo by si bezo mňa robil?“ zaškerí sa typicky.

„Bez teba a tvojej vytrvalosti by som na tej samotke asi zhnil,“ dám mu za pravdu. S Deanom sme sa totiž spoznali tak, že začal chodiť k mojej cele a ponúkať mi na výmenu tabak a rôzne iné maličkosti, na čo nikto iný odvahu nemal. Nechápem, ako sa mu to popri strážnikoch zakaždým podarilo prekĺznuť, no vždy som mu bol vďačný nie len za tabak, ale aj za kus rozhovoru. Dalo by sa povedať, že to bol môj jediný priateľ, ktorému som veril.

„Dve vlastnosti dobrého pašeráka...“ začne.

„Vytrvalosť a prefíkanosť,“ doplníme jeho známu vetu spoločne a zasmejeme sa.

„No prečo ťa teraz preložili zo samotky k nám? Ak ťa považovali za schopného zabiť tu niekoho tak tá zmenšená pozornosť logicky nedáva zmysel,“ prižmúri skúmavo oči.

„Pri vypočúvaní zistili, že som v tomto smere neškodný,“ vyhovorím sa. „Už ma s tou mojou schopnosťou nepovažujú za hrozbu. Som hračka, ktorá ich už omrzela,“ myknem plecom. Dean vedel, že som iný, no nie, akým konkrétnym spôsobom. Aj moja dôvera mala svoje hranice, ktorým som sa naučil, toto bolo moje tajomstvo a on to rešpektoval.

„Teraz trochu inak,“ začnem. „Mám pre teba obchod.“

„Hovor, k tomu sme sa celý čas chceli predsa dopracovať,“ vyzve ma. V očiach mu zaiskrí – toto je presne jeho parketa. Dean je vďaka tovaru, ktorý berie neviem odkiaľ vo väznici životne dôležitý, ako vyplýva aj z toho, kde sedí. Mnohí by pre jeho zásobovača aj zabíjali. Doslova.

„Potrebujem pár informácií a tabak. A na výmenu mám toto.“ Po stole k nemu posuniem škatuľku. Pôvodne som chcel len tie informácie, ale keď som uvidel tie cigarety...

„Čo to je?“ spýta sa so zmesou nesúhlasu a podráždenia. Nemá rád keď niečomu nerozumie na prvý pohľad.

„Lieky proti bolesti,“ poviem a vychutnávam si triumf.

„Čože?“ vyvalí na mňa dnes už po druhý krát oči. „Tomu neverím. Vieš, aké ťažké je ich dnes zohnať?“ zatvári sa nedôverčivo, no i tak do ruky ponúkanú škatuľku zoberie, prezerá si jej obsah.

„Nie som hlupák, mám ich od dobrého zdroja. A okrem toho, mám ich aj odskúšané.“ Pri spomienke na strechu sa mi na tvári usadí kyslý výraz.

„Od koho presne sú?“ overuje si.

„Nemusíš vedieť všetko.“ Ani to, že som ti dal len polovicu škatuľky – druhú som si odložil na horšie časy, na ďalšie zranenia, ktoré nepochybne prídu, moje samovražedné plány však odišli spolu so sľubom, ktorý som dal Lily.

Chvíľu na seba pozeráme, môj spoločník ma prepaľuje pohľadom. Snažím sa tváriť uvoľnene, bojujem s reflexom zohnúť ruky do pästí. Pohybujem sa totiž na veľmi tenkom ľade – ak Dean zistí, že som sa spolčil s Jullet a budem donášať na väzňov tak som skončil, Dean by si ma bez milosti podal.

„Vieš, že sa mi neoplatí klamať,“ varuje ma ešte vcelku priateľsky. Prikývnem. Ešte chvíľu na mňa zazerá, potom mi odkývne. Očividne sa rozhodol.

„Je to veľmi cenný tovar a ty si vcelku dôveryhodný, teda, pokiaľ viem.“ Očividne som ho pochybností nezbavil.

„Čo za informácie teda odo mňa vlastne chceš?“ opýta sa a oprie si hlavu o dlaň ľavej ruky.

„Chcem vedieť,“ začnem pomaly a nahnem sa k nemu ponad stôl, „kto je tu ako vyzbrojený.“ Dean sa vystrie, na tvári sa mu objaví maska prekvapenia zmieseného s podozrením. Rýchlo k tomu vyhláseniu pripojím aj svoje, samozrejme vymyslené, dôvody. „Chápeš, som medzi vami v podstate nový a potrebujem vedieť, na koho si mám dávať pozor.“ Zahryznem si do jazyka, dúfam, že to znelo uveriteľne. V skutočnosti potrebujem vedieť, kto je vrahom s chirurgickým nožom.

„To ti poviem aj bez tovaru – pozor si dávaj na každého, Blake,“ zasmeje sa.

„No tak, Dean.“ Stále sa tvári tak nejako zvláštne. Neviem, čo si o tom mám myslieť. Je veľmi múdry a hlavne prefíkaný, tuší azda niečo?

„Odkedy si taký opatrný?“

„Odkedy som vo väznici,“ odseknem. Nesmiem sa mu priveľmi podlizovať, všimol by si tej zmeny v mojom správaní.

„Tak dobre, Blake, pozisťujem ti, aké zbrane tu kto vlastní,“ povie napokon zdráhavo a strká si pritom lieky do vrecka nohavíc. Spokojne pritakám. V tomto smere ešte nikdy nesklamal, obchod je uzavretý. Dean mi ešte po stole posunie štyri tenké šúľané cigarety. Na rozdiel od Deana ja svoju korisť nedočkavo schmatnem, prezerám si ju. Na cigaretách vidím nejaké písmo. Zaostrím zrak – na jednej z nich rozoznám slová heilig a engel.

„Zas ste na šúľanie použili strany z Biblie?“ spýtam sa pobavení ich vynaliezavosťou.

„Tá svätá knižka nám má pomôcť, tak nech pomáha,“ odvetí ironicky, je totiž neveriaci. Biblia, spolu so svojimi tenkými, nádherne horiacimi stranami, bola jedna z mála kníh, ku ktorej sme mali z knižnice nachádzajúcej sa v budove veliteľa prístup. Knižnica bola vcelku veľká, dostačujúca, vzhľadom na to, že väzni veľa nečítali, no vždy v nej mohli pracovať len dvaja či traja väzni aj to len tí najstarší, ktorí už nemali silu na inú prácu.

Bolo mi to vcelku jedno, aj keď moja matka bola veľmi pobožná. Ach, ako som sa len tešil na to, keď v pľúcach opäť pocítim voňavý cigaretový dym!

V návale radosti som s pôžitkom k jednej cigarete privoňal – aj bez toho, že by bola zapálená z nej bolo cítiť nahrubo spracovaný tabak, ktorý mi prinášal matné spomienky na otca, ktorý po večeroch fajčieval naozajstné cigary, ktoré mi občas ponúkal už ako malému chlapcovi. Neuvedomil som si, že s takom malou a tenkou cigaretou pôžitkársky priloženou k nosu, ktorá sa tým jeho nemohla rovnať ani v najbláznivejších snoch, musím pôsobiť nanajvýš komicky. No vtedy mi to bolo jedno – vojna a núdza vás naučia vážiť si aj úplné maličkosti.

„Dean, čo sa týka vecí čo potrebujem, tak si asi vážne môj anjel strážny,“ vybafnem na neho z vďačnosti. Keď si uvedomím, čo za hlúposť som tresol, tak sa začervenám.

„Tak to brzdi, človeče. Takým, ako ja, krídla neprešiješ.“ Účinok jeho slov však zmierňuje jeho výraz – myslím, že chápe, prečo som to povedal. Moju domnienku potvrdí tým, že mi nastaví päsť. Ja tú svoju priložím k jeho, hánky sa nám dotknú – náš typický pozdrav.

V tom sa však nad našimi hlavami ozve drsný hlas.

„Väzeň číslo štyristodva je predvolaný k vypočúvaniu pre podozrenie z viacnásobnej vraždy strážnikov. Postav sa, Blake.“ Po tom vyhlásení stuhnem a uvedomím si, že všeobecná vrava okolo nás trochu ustúpila, aj keď úplne nezmizla. Nechápem, ako sa k nám dostal tak rýchlo a k tomu ešte tak, aby sme si ho s Deanom nevšimli. Alebo sme sa až tak zabrali do spoločného rozhovoru? So strachom a spomienkou na posledné vypočúvanie sa pozriem do tváre nado mnou – uvedomím si, že je to Philiph, aj keď sa netvári o nič nadšenejšie ako keď som opúšťal spálňu jeho veliteľky. V duchu zajasám – určite si ma len predvolala Jullet, Philiph je predsa len jej osobný strážca. Nič veľké mi nehrozí.

Bez väčšieho odporu sa postavím, Philiph mi za chrbtom nasadí putá, tvári sa pri tom nanajvýš spokojne. Ruku mi položí na plece, aby ma viedol, zatne mi ju bolestivo do svalu. Zatnem zuby, ani neceknem, nespravím mu radosť.

Už sa otáčam chrbtom k nášmu stolu, pripravený prejsť miestnosťou, ktorá teraz už pozorne sleduje každý môj nádych, keď sa nám pripomenie svojou poznámkou Dean.

„Nedomlátili ste ho už minule pre to podozrenie dosť?“ tvári sa nanajvýš podozrievavo, aj keď to poznamenal len tak ledabolo, tak mu na tvári vidím, že mu nesedí aby ma vyšetrovali dva razy pre tú istú vec. Obleje ma studený pot, preklínam Philipha za to, že si nevybral lepší čas na to, aby ma odviedol a nevymyslel niečo menej nápadné.

„Sklapni, čierny!“ zavrčí Philiph a postrčí ma k chôdzi. Od bezmocného hnevu nad vývojom mojej situácie zatnem čeľusť, no Philiphovi sa nebránim, nemá to zmysel.

Využijem čas a ešte naposledy sa ponad plece pozriem na Deana, kývnem mu na pozdrav.

Mám smolu – nereaguje. Len na mňa ďalej upiera svoj prefíkaný pohľad spod privretých viečok.

Poznámka autorky: Heilig (nem.) - svätý, engel (nem.) - anjel.

Dean mal byť odľahčením, aspoň tak som to plánovala, no nejako to nevyšlo - aká veľká zábava môže byť vo väznici? Okrem toho, Dean mi pri písaní ukázal, že nie je šašom, ale nanajvýš prešibanou líškou.

Touto kapitolou sa tak trochu lúčim s letom - to, že by som stihla ešte jednu časť nevidím ružovo. Ako odškodné je táto časť dosť dlhá - má sedem strán.

Nabudúce sa môžete tešiť na vypočúvanie, pri ktorom bude Blake pomáhať. Z koho však bude ťahať informácie?

Viac nabudúce. Zatiaľ sa do mňa pustite v komentároch. :D

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V klietke 5. kapitola: