OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V klietke 4. kapitola (2. časť)

18.08.2012 (14:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1007×

2. časť

„Duch je niekto, kto to nezvládol.“ (Sylvia Broronerová)

(Blake)

Za posledný rok som sa toho mnoho naučil.

Zistil som, ako sa stať nedôverčivým a podozrievavým. Už viem, kedy sa mám biť a kedy radšej ustúpiť. Bol som zasvätený do úlohy klamára, no nezabudol som si na oplátku vypestovať cit k statočnosti. Vedel som takmer všetko potrebné k prežitiu vo väznici.

No tým najväčším a najťažším umením bola v mojich časoch práca so smútkom – vedomosť povinná pre každého, kto sa vo svete vojen nechcel zblázniť. Postupom času som sa naučil, ako ukryť slzy ešte aj sám pred sebou, stať sa tvrdým a neúprosným. Z vlastnej skúsenosti už viem, že je lepšie spomienky zahodiť ponad plece, zamknúť ich do najtmavšieho kúta. Bola to krutá taktika – so zamknutými spomienkami ste prišli aj o časť seba samého. Avšak, v časoch, keď bolo treba konať, nie smútiť, keď bola vaša minulosť priveľmi zlá na to, aby ste ju zniesli, to bolo jediné možné riešenie. Proste sa snažiť zo všetkých síl na to nemyslieť a ísť ďalej. Najsamprv mi to šlo veľmi ťažko, ale postupne som sa v tom lepšil, až som sa dokázal sústrediť len na prítomný okamih či budúcnosť. Nakoniec som sa, hlavne vďaka pudu sebazáchovy, naučil ako ďalej žiť, aspoň predstierať záujem o okolitý svet, aj keď vo vnútri som bol už takmer napoly mŕtvi. Bez rodiny mi chýbal zmysel, smer.

Dnes som sa tu, na streche väznice, ukrytý pod padajúcim snehom, slabý a omámený liekmi, odhodlal k niečomu, čoho som sa tak dlho desil. Odomkol som trinástu komnatu vlastnej duše a začal som spomínať.

Pred očami sa mi postupne začali odvíjať mnohé moje spomienky, tváre priateľov a rodiny. Prichádzali ku mne v bolestivých vlnách, stále silneli, ako keby sa mi chceli vypomstiť za to, že som ich tak dlho odsúval. Schúlil som sa do klbka v márnej snahe zmierniť ich účinok. Na niečo také som nebol ani zďaleka pripravený, neuvedomil som si, čo som v sebe spustil – hruď mi zvierala taká ostrá bolesť, až som sa nemohol ani nadýchnuť.

 V hlave mi vírili samé otázky. Kde asi tak pochovali Lilith? Žije ešte otec, alebo je už jedným z ďalších padlých vojakov tejto vojny? A čo mama? Prekonala smútok po strate rodiny? Nespravila si, nedajbože, niečo?

Zavrel som oči, no neprestalo to. Príbeh mojej minulosti sa mi odohrával aj pod viečkami, bol vypálený v mojej mysli. Nedalo sa to zastaviť. Pomaly ma však k tomu začínal premáhať spánok a ja som tušil, že ak teraz, predávkovaný a podchladený zaspím, tak sa už nikdy nezobudím.

Nebránil som sa. Prečo aj? Svet mi už nemal čo ponúknuť, okrem slobody. No načo mi bude, keď som sám? Radšej sa oslobodím trochu iným spôsobom, pôjdem za rodinou.

„Blake,“ preťal moje myšlienky zrazu vysoký hlások, ktorý som veľmi dobre poznal.

„Lily?“ zamrmlal som spýtavo. Čo za zákerné preludy zas moja myseľ splieta?

„Počkaj na mňa,“ vytisnem zo seba spomedzi podivne neohrabané a stuhnuté pery. „Pôjdem s tebou.“ Skutočné, alebo nie - záleží na tom? Uľahčí mi to odchod... onedlho budeme spolu...

„Nie,“ odvetila takým nekompromisným tónom, aký som u nej snáď ešte ani nepočul. V šoku z odmietnutia som otvoril oči, aj keď to pre mňa predstavovalo veľkú námahu. Zmierenie, ktoré som cítil, s jej slovami zmizlo.

„Kde si?“ spýtam sa jej. Všade vidím len sneh, ktorý vedení jemným vánkom padá na všetko vôkol mňa.

„To nie je dôležité,“ zamrmle. Vtom zalapám po dychu – v snehu zazriem maličké šľapaje jej topánok. Prižmúrim oči a pozorne sa zapozerám na miesto, kde by mala stáť. Áno, už ju vidím... aj keď len veľmi málo z nej i to vďaka snehu, ktorý všade poletuje a obkresľuje jej jemné obrysy. Vrana neďaleko opäť hlasno zakráka.

„Prečo sa mi neukážeš?“ Tak veľmi chcem zazrieť jej tvár, jej oči...

„Ocko mi to zakázal. Vraj mi zoberie medvedíka, ak to ešte raz spravím,“ odpovie ustráchane a previnilo zároveň.

„Čože? Otec je s tebou? Zomrel?“ No odpovede sa nedočkám, aj keď je toho mnoho, čo by som sa rád dozvedel.

„Lilith? Lilith!“

„Nemôžeš to urobiť. Čo by ocko povedal, keby zistil, že si sa zachoval ako... zbabelec?“ ozve sa po chvíli opäť, no slabšie spoza môjho chrbta. Posledné slovo vysloví, ako keby ho začula len nedávno a ani sama nevedela, čo znamená. Otočím sa za hlasom a zatnem päste – jej slová ma zranili, aj keď viem, že nie sú z jej nevinnej hlavy.

„Otec to pochopí.“ Náš prísny otec, ktorý staval svoju hrdosť a česť nadovšetko? Ani ja sám som neveril vlastným slovám.

„Nie, nepochopil. Musím rýchlo odísť, aby nezistili, že som sa s tebou rozprávala.“

„Kto aby to nezistil?“ Som čím ďalej, tým zmätenejší.

„Sľúb mi to. Sľúb, že si neublížiš.“

„Lilith, nemôžeš-"

„Sľúb!“ skríkne tvrdohlavo. Pred očami živo vidím, ako si pritom namosúrene dupla nohou. Pamätám sa, že to isté robila, keď som sa nechcel podeliť o cukríky od susedky – proste kričala a dupala, pokiaľ som sa nepodvolil. Tak, ako každé iné malé nahnevané dievča. Spomínam si, ako som to neznášal.

Ťažko som si povzdychol. Vedel som, že stojím pred rozhodnutím, ktoré zmení veľa, aj keď svedkom mojich slov malo byť len malé dieťa, k tomu ešte duch. No to dievčatko bolo pre mňa veľmi dôležité a ešte aj vo svojom veku vedelo, že slovo neporuším, nech by ma to stálo čokoľvek. Opäť som na chvíľu zavrel oči. Lilith, alebo to, čo z nej zostalo, trpezlivo čakala.

Opäť som stál na okraji priepasti, rovnako ako pred troma dňami vo vypočúvačke. Pri výsluchu som bol už na okraji a s každým ďalším úderom sa moja myseľ presúvala bližšie k pádu. No vtedy som stál ešte obidvoma nohami pevne na zemi, aj keď som sa nakláňal, päty sa mi zabárali do mäkkej zeme. No stačilo by len pár ďalších dobre mierených úderov a moje telo by to už nevydržalo. Bol som si toho dobre vedomí.

Dnes to však bolo ešte horšie. Okraj bol až mámivo blízko, tma pod ním ma hypnotizovala svojou nekonečnosťou. Pevne na zemi bola ukotvená už len jedna noha, i to len špičkou, druhou som už visel nad okrajom, vo vzduchu. Nakláňal som sa dopredu, na tvári som cítil studený vietor, ktorý vial z tej jamy. Bol prekvapivo teplý. Roztiahol som ruky, len pre potešenie som sa snažil udržať rovnováhu. Ešte nikdy nebolo také ľahké poddať sa snom o lietaní.

No od toho všetkého ma odhovárala moja sestrička. Ťahala ma za okraj košele, volala ma ďalej žiť.

„Blake? Tak?“ spýtala sa. To, aká bola neistá mi lámalo srdce.

Povzdychol som si. Bol som tak blízko a predsa tak ďaleko od milosrdnej smrti, od ukončenia toho všetkého. No vedel som, čo musím spraviť, nemohol som akurát ju sklamať.

„Lily ja-"

Vtom všetko okolo mňa preťal ťahavý zvuk škripotu zamrznutého kovu. Ten zvuk som dôverne poznal.

Otvárali bránu.

Zaskočilo ma to, otvorenie brány zrána bolo nezvyčajné, priam neskutočné. Otváranie brány malo svoj presný harmonogram, o každej výnimke si šuškali dokonca i väzni pár dní dopredu. Tento výpadok z režimu ma zaujala až natoľko, že som zabudol, čo som sa chystal povedať. Ťažkopádne, no hlavne opatrne som sa postavil a presunul bližšie k okraju strechy. Telo som mal ako z olova, takmer nepoužiteľné, no chcel som mať lepší výhľad a vedel som, že sa tej ospalosti a strnulosti nezbavím inak, než pohybom, keďže moje dnešné samovražedné plány sa rušia.

Medzitým brána prestala vŕzgať, bola otvorená dokorán. Božský pohľad, ktorý netrval dlhšie než pol minúty. Zvuky brány po jej opätovnom zavretí nahradil rachot benzínového motora auta. Otlčené no funkčné, malo tmavozelenú farbu a na dverách Hitlerov hákový kríž.

Najprv som si myslel, že auto zamieri ku mne, k budove Julletinho otca a ostatných významných vodcov tejto diery. No nestalo sa tak, auto podo mnou prešlo bez jediného zaváhania, v čerstvom snehu jeho pneumatiky zanechávali tmavé stopy rozmočenej pôdy. Tak potom by azda mohlo zastať pred väznicou, vyzdvihnúť nejakého jeho obyvateľa a presunúť ho niekam inam. A skutočne, auto mierilo k väznici, v ktorej sa väzni zoskupovali a pripravovali na raňajky. Avšak, nezastavilo pred jej dverami. Mierne zabočilo k menšej budove popri nej a asi pätnásť metrov pred ňou zastavilo. Nevedel som, načo tá budova slúži, nikdy som tam nevidel nikoho vchádzať. Pozorne som sledoval, čo sa bude diať ďalej, šiesty zmysel mi našepkával, že to bude niečo dôležité.

Dvere vodiča sa pomaly otvorili. Vystúpil z nich priemerne vysoký, plecnatý muž v uniforme, typický nemec v službe. Rozdiel však bol v jeho výstroji – na ramene mal prehodenú pušku so zameriavačom, ktorá sa mu mohla vo výške takmer rovnať. Tunajší dozorcovia niečo také k dispozícii nemali a ani ja som v živote ešte takú zbraň nevidel. Nepochyboval som o tom, že by ma ňou bez problémov odstrelil aj z miesta, kde stál.

Chlapík obišiel auto, aj z takej diaľky som videl, že to urobil nejako priveľmi kŕčovito, nervózne. To správanie som poznal. Otvoril zadné dvere a rýchlo k niekomu natiahol ruku. Kebyže hneď nato nezbadám, ako niekoho v aute surovo chytí za plece, tak si pomyslím, že to bolo takmer galantné gesto.

Počkať. Nadmerné ozbrojenie, zvláštne zaobchádzanie, ten strach... je ako ja, niekto s zvláštnou schopnosťou? Ako mi piati?

Z auta vytiahne mladú útlu ženu. Vietor mi do uší donesie jej protestné výkriky, vidím, ako s ním zápasí. Jej útle končatiny oproti jeho ramenám pôsobia ako vratké vetvičky stromu, nemá šancu. On si to uvedomil asi tiež, pretože sa ju ani náznakom nesnaží zneškodniť. Nepovažuje ju za hrozbu.

Čím bližšie boli k budove, tým sa to hnedovlasé dievča metalo viac a viac. Pozeralo sa na to hrozne – mal som chuť zoskočiť z tej strechy, pribehnúť k nim a vymlátiť tomu chlapovi dušu z tela zato, ako sa k nej správa. Nemec ju nakoniec s povzdychom chytí za tmavohnedé vlasy, potiahne ju za ne a niečo jej povie. Žieňa zvrieskne, no potom zhrbí plecia a prikývne.

Súcítim s ňou, je mi jej ľúto. Čo také bezbranné stvorenie ako ona priviedlo akurát sem?

Asi päť metrov od vchodu sa naposledy pokúsi vytrhnúť. Napodiv sa jej to podarí, behom urobí pár prekvapivo dlhých ladných krokov a padne na kolená do snehu, chrbtom k dverám a strážnikovi.

A napokon urobí to, čo tu už nik dlho nie – uprie zrak na oblohu, z ktorej na ňu padajú vločky. Vidím, ako si ju vychutnáva a ako lačne do pľúc nasáva studený vzduch. Čím si asi prešla, že si to tak cení?

„Dumme Gans!“ nadáva jej strážnik hneď, ako ju zase schytí za vlasy a pár ráz si do nej schuti kopne. Tomu, aby sa zvalila do snehu, zabránili len jej vlasy v rukách strážnika. Okamih jej slobody netrval viac, ako pár úderov srdca, no jej to očividne za to stálo. Už sa nevzpiera, kráča pokojne, aj keď trochu kríva. Z jej úst nevyjde už žiadny vzdor, ani len obyčajné nein.

No predtým, než ju strážnik surovo otočí určeným smerom sa niečo stane.

Pozrie sa mojím smerom.

 Uprie na mňa svoje prenikavé oči, ktoré žiaria zelenou farbou smaragdov ešte aj na takú diaľku. Bez najmenších pochybností viem, že ona ma vidí. Vie o mne.

Cítim jej zúfalstvo. Vidím jej smútok, odráža sa jej mäkkých očiach. No je tam ešte niečo... vzdor. Keď to vidím, tak sa až zahanbím za to, že som sa chcel tak ľahko vzdať, keď ona tak trpí.

Dvere sa za nimi tichučko zaklapnú.

Zhlboka sa nadýchnem a prekvapene zistím, že som dych celý čas zadržiaval, aby mi nič neuniklo. Zarazí ma, keď si uvedomím, kde stojím – pri úplnom okraji, všetkým na očiach, tuho zvieram výčnelok strechy. Pamätáte si, keď som hovoril, že nie som hlupák z filmov? Zabudnite na to – práve teraz som sa tak zachoval. Vrana neďaleko mňa opäť zaškrieka, ani čo by mi to chcela potvrdiť. Nevšímam si ju. V tom sa mi myšlienky vrátia k tomu, čo som chcel spraviť pred tým, než sa tu zjavilo to dievča. Ticho vyrieknem:

„Lilith, sľubujem... nie, ja prisahám že sa zbabelo nezabijem. Máš moje slovo staršieho brata.“ Na to sa k nej obrátim, teda k miestu, kde by mala stáť. No nikde ju nevidieť, ešte aj šľapaje po nej už zaviala čerstvá nádielka snehu.

„Lilith?“ Nič, žiadna odpoveď. Začína ma hnevať, že mi odpovedá len vtedy, keď sa jej zachce.

„Lilith!“ zvolám zúfalo. V tom si spomeniem na jej slová. „Musím rýchlo ísť, aby nezistili, že som sa s tebou rozprávala.“ Ona už odišla. Len dúfam, že pre pokoj vlastnej duše tie slová ešte začula.

Myslím, že je načase sa vzchopiť a pohnúť ďalej. Zistiť kto je vrahom a vypadnúť odtiaľto. Je jedno, čo budem robiť potom.

Od väznice sa začne šíriť krik a zvuk pochodu – neklamný znak raňajok, pokyn pre môj presun. Z pliec a šiat si otrepem všadeprítomný sneh. Pomaly sa vlečiem k malým dvierkam, ktoré ma zavedú dole, keď v tom opäť začujem krákanie. Ten havran ešte stále sedí tam, kde predtým. Pokyvkáva si hlavou, ako keby ma povzbudzoval v mojom konaní.

„Heš, zmizni!“ zamrnčím a mávnem rukami. Už je to s nimi trochu lepšie, pohybuje sa mi nimi ľahšie. Neklamný znak toho, že mi v tele opäť prúdi krv tak, ako má.

Vták si ešte raz našuchorí perie a potom vzlietne. Jeho odchod opäť sprevádza ten otrasný zvuk, ktorý vydáva.

Zdá sa mi to, alebo to znelo takmer ako smiech?

Poznámka autorky: Dumme Gans (nem.) - hus hlúpa.

Tak a pustite sa do mňa :D :D

Posledné dve časti boli v znamení poriadnej vážnosti a depresie. Treba to trochu odľahčiť, rozvíriť vody a pohnúť sa ďalej - o to sa nabudúce postará Dean. :)

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V klietke 4. kapitola (2. časť) :