OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V klietke 3. kapitola

24.07.2012 (13:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 982×

III. Rytier naničhodník

„Svet slov, čo živí nechápu,

s mŕtvymi teraz v jednom prúde som.

Obratý o hlas nechám tu,

množstvá slov anonymných údesom.“

(Sam Roth)

(Blake)

V istom zmysle som sa cítil ako poriadny naničhodník.

Ležali sme s Jullet v jej posteli. Obidvaja nahí, schovaní pred chladným zimným vzduchom pod hrubou perinou. Oddychovali sme. Ona mi bola otočená chrbtom, opierala sa o mňa. Oči mala privreté, s jednou rukou pod hlavou, druhou si na prsia cudne pritískala perinu. S týmto zvykom som sa stretol už u mnohých žien a úprimne povedané, nechápal som ho. Na čo predo mnou zakrývali to, čo som už aj tak videl?

Ja som ju jednou rukou objímal v útlom páse. Užíval som si pocit vzájomnej blízkosti, jej chrbát na mojej hrudi, telo na tele. Boli sme do seba zapasovaní ako dve lyžičky v príborníku a mne sa to veľmi páčilo, pretože aspoň na chvíľu som mal pocit, že presne viem, kam v tomto svete patrím.

Pravou rukou som ju zase hladil po odhalenom ramene, stále tam a späť. Popritom som uvažoval, na čo myslí. Je na tom rovnako ako ja, len oddychuje a vychutnáva si, čo jej bolo poskytnuté, alebo v zákutiach mysle splieta niečo nekalé? Kiežby som to vedel. Končekmi prstov som sa dotýkal jej kože, aj cez rukavicu som na dlani cítil jej teplo a pot. Bolo to neuveriteľne príjemné. Občas som zastal a zapozeral sa zblízka na tú či onú zlato-hnedú pehu, ktorými mala obidve ramená i kľúčnu kosť priam posiate. Najväčšiu, veľkú asi ako špendlíková hlavička, mala osamotenú na ľavej lopatke. Bolo až neuveriteľné, ako blízky som sa jej teraz cítil, aj cez obavy, čo mi to prinesie. Pobozkal som ju na ňu, počul som, ako slastne vzdychla. Ja som sa tomu len pousmial - jej nádherné telo bolo vďaka takým drobnostiam ako nespoznaná mapa a ja som ho s potešením skúmal.

Ale aby som sa dostal k tomu, prečo sa necítim vo svojej koži – mne na tomto láskaní a dotykoch, na vzájomnom teple, ktoré mi v cele chýbalo, záležalo omnoho viac, ako na samotnom milovaní. Nechápte ma zle, aj to bolo nádherné, hlavne s Julletinou ohybnosťou a dravosťou, ale... ak by som si mal vybrať medzi milovaním s ňou a týmto, tak by som neváhal. No a viem, že u nej to bolo presne naopak – na nežnostiach jej veľmi nezáležalo, potrebovala hlavne ukojiť svoj hlad po mne. Teraz si len užívala moju pozornosť, nič iné, nijako mi to nevracala, čo mi ale veľmi nevadilo, pretože som to od nej ani neočakával. Pre mňa i pre ňu by bolo priznanie toho, čo cítim, zahanbujúce – ona by si myslela, že nie je dobrou milenkou a ja by som zas priznal, že sa správam ako sentimentálne dievčatko z nejakej naivnej knihy, nie ako normálny sexuchtivý chlap. A tak som radšej mlčal, aj keď mi srdce hovorilo inak.

No na druhej strane, vedel som, že ona ku mne v mnohých veciach tiež nie je úprimná. Došlo mi, že ma považuje len za menejcenného pešiaka, nástroj, že ak by išlo o veľa, tak by ma neváhala zradiť. Aspoň tak som ju odhadoval.

Misky váh tým boli vyrovnané.

„Čo vidíš?“ spýtala sa tichučkým hlasom napäto.

„Hm?“ nerozumel som.

„Dotýkaš sa ma. Celý čas. Takže, čo z mojej minulosti vidíš?“ prekvapilo ma,  že s tým začala akurát teraz.

„Mám rukavice,“ zamrmlem.

„Končeky prstov,“ zavrčí mi odpoveď. Všimol som si, že je dosť netrpezlivej povahy. Nerozhnevaj ju, môže byť ešte užitočná. A okrem toho, vieš, aká vie byť nebezpečná.

„Vieš,“ začal som zdráhavo, „ide o to, že ak tvojho tela dotýkam len končekmi prstov, tak na teba... nie som dostatočne napojený. Nevidím nič, pokiaľ mi nepodáš dlaň.“ Prekvapene nadvihne obočie.

„Čiže, ak by si dal dole tú rukavicu...“

„Áno, videl by som, aj keď by som ťa držal len za rameno,“ prikývnem. Získaj si jej dôveru. Využi to, že sa považuje za inteligentnejšiu. „Najľahšie sa však číta z čiary života na dlani, tam je zaznamenaný celý tvoj život. Ukáž mi ruku.“ Poslúchla ma a vystrela ku mne ruku, ktorou doteraz držala perinu, ale tak, aby ju sama videla.

„Táto to je,“ ukážem na čiaru, ktorá vedie medzi palcom a ukazovákom až k zápästiu. „Čím bližšie k zápästiu sa čiary dotknem, tým mladšiu ťa uvidím.“

„Počkaj,“ natočí ku mne hlavu, „ide to aj naopak? Mohol by si vidieť na čiare života aj moju budúcnosť?“

„Veľmi nie,“ zamyslím sa, ako najvhodnejšie jej to vysvetliť, „budúcnosť... nie je pevne určená. Môžeš ju meniť, až na pár vecí. Keď sa pokúšam pozerať sa do budúcnosti, je to ako lotéria. Nikdy neviem, či niečo uvidím. A okrem toho, unaví ma to viac ako nazeranie do minulosti.“ Na to mi len prikývne.

„Chcem to vyskúšať,“ oznámi mi. Pozerá sa mi pri tom do očí.

„Si si istá? Ľudia väčšinou nemajú radi, keď nazerám.“

„Áno, som na to zvedavá.“

„Dobre teda.“ Na to prsty priložím k jej čiare života, niekde na jej začiatok – a okamžite zacítim to jemné šklbnutie, ako kopnutie elektrinou zo zástrčky. A potom, tak ako vždy, stratím obraz reálneho sveta okolo seba, letím namiesto toho priestorom, tunelom, v ktorom vidieť len pár svetlých zábleskov. Podľa mňa sú to ďalšie podstatné spomienky, ale ja sa pohybujem prirýchlo na to, aby som si to mohol overiť. Neviem to nijako zastaviť ani ovplyvniť. Na to cesta zastane, je to tu, vízia minulosti. Ocitnem sa na jasnej scéne.

„... deväť, desať. Schovaní, neschovaní idem!“ Tak desaťročné dievčatko s dlhými blond vláskami sa rýchlo otočilo a rozbehlo sa k najbližšiemu stromu. Tam víťazoslávne vykríklo.

„Nina, mám ťa!“ Blondínka s orlím nosom spoza kmeňa vyliezla, tvárila sa ukrivdene.

„To nie je fér! Určite si podvádzala!“

„To určite. Ty si si mala nájsť lepšiu skrýš, hlupaňa,“ odvrkne Jullet a otočí sa od tej druhej preč. Už ju nezaujíma, rozhodla sa ísť hľadať ostatných.

„Podvodnica!“ zvolá blondína a poťahá ju za vlasy.

„Ty sopľaňa!“ vráti jej Jullet, otočí sa a drgne ju. Vtom však obidve zamrznú - Nina v ruke drží jej srdiečko, zlatý prívesok, ktorý jej doteraz visel na krku. Retiazka je nenávratne roztrhnutá.

„Och, nie!“ vzlykne Jullet. Nina jej prívesok zahanbene vráti, zrak upiera na svoje zablatené topánky.

„Ocko bude strašne nahnevaný.“ Jullet sa tvári viac vystrašene ako smutne...

„Hneval sa nakoniec otec pre ten prívesok veľmi?“ spýtam sa, keď od jej dlane odtiahnem tú svoju. Prebehlo to prekvapivo pokojne – z vlastných skúseností viem, že len veľmi silné povahy majú také jasné spomienky, ktoré ma nemätú. No aj za najpriaznivejších podmienok je to zložité – občas sa v spomienkach ocitnem ako pozorovateľ, inokedy ako účastník, ktorý musí spraviť to, čo sa stalo v spomienke, ako nejaká marioneta. Viac som už vidieť nechcel, aj keď mi to mohlo pomôcť nájsť slabiny Jullet – nie len ľudia okolo mňa nemali radi, keď som sa hrabal tam, kde by som nemal. Ja sám som to neznášal.

„Primerane,“ zamrmlala, no neznela presvedčivo, čo bolo pre ňu netypické. Ja som si zatiaľ natiahol rukavicu, aj keď mi to zaváhanie neuniklo.

„A čo Nina?“ spýtal som sa, aby som zmenil tému na niečo jej viac príjemné a nerozhneval ju.

„Na oplátku som jej roztrhla obľúbenú šatku,“ zatvárila sa pomstychtivo. Keď som si to predstavil – ako sa tie dve bijú – tak som sa nahlas rozosmial.

„No čo? Musela som jej to vrátiť.“

„Stopercentne,“ súhlasím. Vtom z diaľky začujeme prenikavé zvonenie, budík. Moje telo stŕpne, tak nejako očakávam, že nejaký strážnik, azda ten Philiph, vykopne dvere a na miestne ma na Julletin rozkaz zabije, aj keď ma sem sama pozvala. Jeden človek mi pomáha, iný ma zase zbije priam do bezvedomia. Kto je teraz spojencom a kto nepriateľom?

„Budeme už musieť ísť,“ oznámi mi zbytočne stroho. Na to sa lenivo natiahne, postaví sa a začne po zemi zbierať naše porozhadzované oblečenie. Pripojím sa k nej.

„A čo so mnou?“ spýtam sa. Nie som si totiž úplne istý, čo mám robiť.

„Počkaj, pokiaľ odvedú ostatných na raňajky, potom prekĺzni do cely,“ vyhlási, ako keby to bola tá najsamozrejmejšia vec na svete. No po chvíli uvažovania dodá: „Nezabudni však na dohodu. Skús niečo zistiť, o tom, kto mohol zabiť toho strážnika, prípadne, kto je za všetkými tými vraždami v poslednom čase. Povypytuj sa, pridaj sa k ostatným. Odteraz si normálny väzňom bez žiadneho špeciálneho zaobchádzania. Onedlho ťa zavoláme na pomocný výsluch, tam mi podáš hlásenie.“ To znie logicky.

„Pamätaj, ak budeš užitočný, sloboda ťa neminie,“ dodá. Ako keby som na niečo také úžasné mohol zabudnúť...

„Ako bol ten chlap zabitý?“

„Podrezali ho. No došlo aj k streľbe – aj keď len k jedinému výstrelu, ktorý ho ani nezasiahol,“ povie ledabolo. Zamrazí ma z toho, no nedám to na sebe vedieť – radšej sa opatrne obliekam. Aj keď som celý včerajší deň prespal, tak ma všetko bolí a som slabý.

„Mal si vážne zájsť do ošetrovne a nehrať sa predo mnou na hrdinu,“ zamrmle Jullet a sleduje popritom moje nemotorné pohyby. Jej mierne starostlivý tón hlasu ma prekvapí.

„To nebolo hrdinstvo. Keby sa po väznici roznieslo, že som zranený, tak by si na mňa počkali, dorazili ma a ošklbali ma o všetko, čo mám.“ Jullet si vzdychne, no nenamieta. Namiesto toho podíde k šuplíku pri posteli a vyberie z neho malú škatuľku. Podá mi ju.

„Tak si zober aspoň toto – lieky proti bolesti. V balíčku je aj dubová kôra. Tá je dobrá na zastavenie krvácania.“

„Tebe to nebude treba?“

„Určite menej, ako tebe, veď sa len pozri, ako vyzeráš,“ zamrmle a dotkne sa mojej modriny na ramene. Neprestáva ma prekvapovať – lieky proti bolesti sú vo väznici vzácne, hlavne počas vojny. Nás, naničhodníkov, si proste nechávajú všetku znesiteľnú bolesť vyžrať až do dna. Veď na čo by nám, zlým, boli lieky, že? Opatrne od nej balíček prevezmem.

„Ďakujem.“ Na líce jej z vďaky vtisnem bozk, hrám sa na naivného školáčika, ktorý ani náhodou nepomyslel na to, že len taktizuje, rozmýšľa dopredu.. Ona nad tým len mávne rukou, zapína si popritom blúzku.

„Odíď odtiaľto prvý, niekam sa schovaj.“

„Dobre,“ poviem a pristúpim k dverám. Ona mi už nevenuje pozornosť, gumičkou si zväzuje svoje dlhé blonďavé vlasy. Sám neviem, prečo ma to tak trochu sklamalo. No predtým, než stisnem kľučku, sa ozve ešte raz:

„Blake? Ďakujem. Za všetko.“ Usmejem sa na ňu, pretože neviem, čo na to povedať, je to opäť odbočka od toho, čo som čakal. Úsmev mi opätuje. Potom vojdem do mrazivého ranného vzduchu, vražedný pohľad strážnika Philipha mi priam prevrtáva dieru do chrbta, no to ma netrápi a ani neprekvapuje. Tu si na prejavy nepriateľstva zvyknete rýchlo. Rozmýšľam. Nie nad tým, kam sa zašijem, to som vedel už pred tým, než som otvoril dvere.

Skôr nad minulou nocou a nad tým, aká je Jullet zvláštna. 

Tak a máte ma tu po dovolenke zase. :D Vrátila som sa vcelku oddýchnutá, nabitá novými myšlienkami i zážitkami, opálená (v preklade spálená ako rezeň :D). Či som nevyšla z cviku posúďte sami. :D

Chcem vám ešte povedať, že teraz sa pridávanie kapitol trochu spomalí, plány na leto sa mi trochu zmenili, veď to poznáte. :D A okrem toho, nemôžem polku leta presedieť pred počítačom. :) Počítajte približne tak s jednou kapitolou za týždeň. :) :)

V ďalšej kapitole zistíme, kam sa Blake schoval, na čo myslí. Taktiež sa dozvieme, kto je Lilith a ak vyjde všetko tak, ako má, tak Blake uvidí niekoho, kto toho zmení veľmi veľa...

Moje zhrnutie

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V klietke 3. kapitola: