OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Upírske srdce - prológ

29.11.2011 (10:00) • Mija • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 645×

Prológ

Akosi ma nezaujalo, keď na mňa Eric ukázal svojimi dlhými nechtami. Díval sa na mňa tak priezračne. V jeho očiach bol oheň nenávisti a v hlase obviňujúci hlas.

Áno! Taký bol môj brat od nepamäti. Chcel sa ma zbaviť. Môj otec sa ma zastával. Ale dnešným dňom to skončilo. Ani otec ma nebude môcť ochrániť pred nasledujúcim trestom. Urobil som chybu, že som zo zvedavosti prekročil hranice. A teraz som odsúdený ísť do vyhnanstva. Moja vina!

„Otče,“ začal Eric. „Je mi ľúto, že to musím povedať, ale sám som to na vlastné oči videl. Môj braček prekročil hranice a vstúpil na územie Ernýn.“

Otec sa na mňa karhavo pozrel a naďalej počúval Erica, ako mu dôkladne vykladá môj priestupok. Za mnou stála moja sestra, druhý brat a ona. Tú, ktorú som tak vrúcne miloval. Ale aj Eric. A ona si vybrala Erica. Peter nebol tým, ktorý by sa zaujímal o dievčatá, a tak nevedel, na koho strane byť. Nakoniec sa rozhodol pre Erica. A Laura si tiež vybrala Erica, lebo bol krajší, elegantnejší, silnejší a starší. To bol ten problém. A Gabriella sa musela podriadiť Ericovi, lebo sa to patrilo. Musela byť s ním, lebo bol starší!

Keď Eric dokončil svoj monológ, otec zišiel ku mne. Položil mi ruku na plece. Videl som mu v očiach sklamanie. Zmrazilo ma! Takto to nemalo dopadnúť. Moje krvácajúce kolená, moja roztrhaná košeľa, zhorené vlasy, doškriabaná tvár a zlomená ruka otcovi nedala na výber. Keby som vyviazol bez následkov, bolo by to v poriadku. Ale takto skončí iba slaboch. A Eric si nechce priznať, že ich na mňa samého bolo dvanásť. Stál neďaleko, pretože ma videl a nepomohol mi! Ja som slaboch, keď on radšej od strachu zaliezol?!

„Synu, vieš, čo to znamená…“ zašepkal otec a ja som sklonil hlavu. Jeho láska sa mi vzďaľovala. A nie len ona. Všetko sa mi vzďaľovalo. Stráže ma ťahali do mučiarne, a potom ma vyhodia. Smutne som sa díval na Gabriellu, Petera, Laura, na otca… A potom mi skončil pohľad na Ericovi. Na perách mu pohrával víťazoslávny úsmev a v očiach plamienok slasti. Mal som sto chutí mu tie jeho krvavé oči vyškriabať.

Pred dverami stráže zastavila Gabriella. Pozrela sa mi do očí a sklonila sa k môjmu bezvládnemu telu, ležiacemu na zemi. Chytila mi tvár svojimi hebkými bledými rukami a pohladila ma. Chcel som chytiť jej zlaté kučeravé vlasy. Naposledy ju objať. Ale ona sa potom postavila, prešla k Ericovi a vrhla sa mu do náručia. Videl som, ako ma Eric s radosťou pred všetkými ponižuje tým, že sa zo mňa smeje a vraví im veci, o ktorých otca nevedel presvedčiť, a teraz vyšlo najavo, že to všetko bola pravda.

Bolelo ma to. Bolelo ma, že môj brat je taký bezcitný vrah, bezcitný muž. Taký, ktorému záleží iba na sláve, sile a moci. Bol príliš hrdý na to, že bol starší a silnejší. A vraj odvážnejší. Nikdy ma nemal rád, aj keď som mu vôbec nič neurobil.

---

Keď ma posadili do koženého kresla, stráže odišli. Čakal som, čo sa bude diať. V mučiarni som ešte nebol. Jediné miesto na sedenie bolo toto kreslo. Okolo boli všelijaké remene, nože a podobné veci. Zahliadol som dokonca topánky s klincovým dnom.

V izbe bola tma. Jediný zdroj svetla bol v pravom rohu za mnou. Bola to malá sviečka, ktorá už dohorievala.  Keď som počul vŕzganie dverí zľava, žmúril som oči do tmy, aby som aspoň na chvíľu zahliadol človeka, ktorý prichádza. Videl som jej krivky. Bola to žena. Dívala sa na mňa a prerývane dýchala. Keď sa priblížila, videl som jej do tváre.

Takže takto: oči mala zlaté, doslova!, na perách sa jej ligotali kvapky krvi, jej blonďavé rovné vlasy jej siahali až po lakte, aj keď ich mala vypnuté v chvoste. Na ľavom líci mala nepeknú ostrú jazvu. Istým spôsobom sa podobala na Gabriellu. Pohybovala sa ladne ako jaguár.

Keď vzala do ruky dýku, zovrelo mi srdce. Ako mohli takéto krásne dievča zavrieť do mučiarne a robiť takéto veci?! Keď sa ku mne začala blížiť, moje srdce mi začalo biť silnejšie ako inokedy. Po chrbte mi behali zimomriavky. Keď mi zabodla dýku do dlane, chcel som vykríknuť, ale v hrdle som mal obrovskú bobuľu. Sťažka som dýchal. Zavrel som oči a predstavoval si, že je už po tom. Ale prenikavá bolesť, ktorá prúdila z mojej ruky do môjho mozgu bola neznesiteľná. V hlave mi všetko vibrovalo a pískalo.

Vytiahla dýku z mojej dlane, a jemne ju začala obväzovať akýmsi obväzom. Potom dýku položila. Siahla na moju tvár. Mala teplé ruky. Tak teplé, aké som ešte necítil, a pri tom drsné. Jej suchá popraskaná koža ma dráždila. Otvoril som oči a pozrel sa do jej. Už to nebola tá bezcitná mučiarenska dievka. Už mala oči plné súcitu.

Na sebe mala oblečený dlhý čierny plášť a ľahké kožené sandále. Dívala sa na mňa prenikavým pohľadom. Neuhol som, ani keď mi prešla svojimi ostrými nechtami po pere a rozrezala mi ju.

„Si priveľmi silný a odvážny na to, aby som ti ublížila,“ povedala a odtiahla sa. Zmrazilo ma. Vyrovnal som sa a pozrel do jej očí. Uhla pohľadom a utrela svoju dýku. Nasadila si kapucňu a naznačila mi, aby som sa postavil. Poslúchol som.

„Teraz ťa musím odviesť za hranice Ferxu,“ povedala a podala mi rovnaký čierny dlhý plášť.

Ferx... Hlavné mesto, môjho rodu. Založil ho moji potomkovia a teraz ho opúšťam. Toto je môj koniec. Sklamal som moju rodinu. V hrdle som mal veľkú hrču a srdce nalomené. Vedel som, že toto bol môj domov, kde som sa mohol hocikedy vrátiť. Kde som mohol hocikedy byť. Ale teraz?! Už sem nikdy nebudem môcť prísť. Čo bude so mnou potom, čo opustím hradby Ferxu?!

Dievča otvorilo dvere a rýchlym krokom ma viedlo po čiernych chodbách. Keď konečne otvorilo dvere, boli sme už vonku. Do očí mi vrazila silná bolesť. Tak toto je slnko? Takto to bolí, keď sa ma dotkne?! Keď sa o mňa obšmietne jeho lúč? Zaplavila ma horúčava. Ako mohli niektorí jedinci chodiť na lov takto na slnko?

„Inak som Katharine,“ povedala a na hlavu mi dala kapucňu. Hneď mi bolo lepšie. Vyviedla ma von a zavrela dvere. Potom sa vydala po kamennej cestičke dolu. Keď som sa obzrel, všimol som si, že už sme boli asi kilometer od Ferxu. Tak takéto to je pre vyhnancov?

V mojom vnútri sa nič nedialo. Nebál som sa, nebol som smutný, že opúšťam moje rodné mesto. Všetko bolo, ako to má byť.

„Ja som Dominic,“ predstavil som sa a ona potom zmizla v hĺbke lesa a ja som ostal sám. Úplne sám!

Autor: Mija (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upírske srdce - prológ: