OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Torn - Kapitola XX.



Torn - Kapitola XX.

Povídka se umístila na druhém místě o Nej povídku měsíce března/marca. Na den ji umisťujeme na titulní stranu. Gratulujeme!


Každá chyba nás posúva dopredu. Avšak niekedy je cena za chybu privysoká.

Kapitola dvadsiata

 

Postávala som pred dverami, premýšľajúc, čo odo mňa môže chcieť. Nemali sme sa vidieť minimálne niekoľko dní, tak prečo toto stretnutie? Spravila som niečo zlé?

Zhlboka som sa nadýchla a dvihla ruku k dverám, aby som zaklopala. Ako náhle sa s nimi moja päsť stretla, otvorili sa.

Vytrieštila som oči na Olivera v bielom plášti, ktorý bol v rovnakom šoku. Nechápavo sa otočil a jeho zrak padol na Timothyho, ktorý len mlčky pokýval hlavou.

„Tak nabudúce, doktor Maxwell,“ pozdravil ho, než vyšiel z dverí.

„Lauren,“ preglgol a vymenil si so mnou pozíciu. Skôr, ako som za sebou zatvorila dvere, sa ku mne Oliver ešte otočil. „Keby si skončila do polhodiny, budem na traumačke. Môžem ťa hodiť domov,“ usmial sa, ale ja som mu ten úsmev opätovať nedokázala.

„J-jasne,“ bolo jediné, na čo som sa zmohla a zatvorila za sebou dvere, hlava plná otázok.

Prečo bol Oliver u Timothyho? Kvôli sebe či kvôli mne?

„Doktor Hall,“ hlesla som a neisto na neho pozrela. Doktor si len pritisol okuliare viac ku koreňu nosa a venoval mi jeden dlhý pohľad, akoby chcel niečo povedať, len nevedel, kde začať. Sama som na tom bola podobne.

„Nepovedala si mi, že si sa presťahovala,“ skonštatoval, keď som sa posadila na gauč, na ktorom predo mnou musel sedieť Oliver.

„Pretože som sa nepresťahovala, len dočasne nebývam na internáte,“ ozrejmila som mu moju situáciu čo najlepšie som vedela.

Timothy pevne zovrel pery a niečo si zapísal. Vždy som dokázala odhadnúť jeho náladu, hlavne z jeho prvých otázok, no teraz bolo nemožné prečítať ho.

„Chodí sem Oliver často?“ preťala som ticho ako prvá, len aby som sledovala, ako trochu pozdvihol obočie a konečne na mňa pozrel.

„Doktor Maxwell? Obávam sa, že to sú citlivé informácie, Lauren.“

Víťazne som sa usmiala.

„Takže som nebola dôvodom jeho návštevy,“ vydýchla som si, hoci niečo mi aj tak nesedelo. „Ako si vedel, že nebývam na internáte?“

„Doktor Maxwell sa zmienil o nejakej Lauren už minule, no až dnes som si dal dokopy súvislosti, keď spomenul, že si ťa priviedol jeho brat,“ zhrnul s pokojom Angličana, zatiaľ čo ja som nasucho preglgla. Ako často k nemu Oliver chodil? Načo?

„Aha,“ stisla som pery do úzkej linky. „Je moje dočasné bydlisko dôvodom, prečo si ma sem zavolal?“

„Áno... aj nie,“ odvetil doktor. Pomaly vstal zo svojej stoličky a prešiel k stolu, hľadajúc niečo medzi spismi.

„Nevidím nič zaujímavé na tom, že som odišla z internátu. Nie je hrdelný zločin zostávať u priateľov, alebo áno?“ prižmúrila som oči, no Timothy si ma vôbec nevšímal, len ďalej niečo hľadal. Naštvane som si založila ruky na prsiach a oprela sa na gauči.

Predstava, že som na Nata odkazovala ako na priateľa ma na chvíľu pobavila, hlavne po všetkom, čo sa cez víkend odohralo.

Nathaniel spoznal môjho brata. Nebol ním znechutený, neodsudzoval ho za jeho čin, skôr by som povedala, že som v jeho očiach zazrela niečo ako obdiv. Nanešťastie som v sebe nikde nenašla odvahu spýtať sa ho, čo si o ňom myslel.

„Ani ja nie,“ povedal a usmial sa, keď našiel, čo hľadal. Jeho hnedé oči sa na chvíľu stretli s mojimi, ale o chvíľu na to sa odo mňa odvrátil a ešte raz skontroloval svoj papier.

„O čom si so mnou chcel hovoriť? Ďalšie stretnutie sme mali mať o týždeň, ak nie o dva.“

„Viem,“ prikývol a opäť si sadol na stoličku oproti mne. Z niečoho bol nadšený. „Vieš, Lauren...“ odkašľal si. „Si jedna z mojich najzaujímavejších pacientok. Len málokto si prejde niečím takým a nestratí pritom rozum. Niektorí sa nikdy nepohnú ďalej. Ostanú lipnúť na minulosti. Ty nie,“ zamyslel sa.

Mlčala som. Ani trochu som mu nedala najavo, ako sa mýli, pretože som nevedela, kam smeruje. Mal za to, že som sa pohla ďalej? Ako by som mohla, keď všetci, na ktorých mi záležalo, ostali polapení minulosťou?

„Keď som ťa viezol k Emerie, myslím, že som sa skôr len chcel uistiť, že ešte nie si pripravená. Zmýlil som sa tak ako ešte nikdy,“ uznal pokojne.

„Pripravená? Na čo by som nemala byť podľa teba pripravená?“ pozdvihla som počudovane obočie, len aby som zakryla frustráciu. Prečo som každého len prekvapovala?

„Prevziať na seba zodpovednosť za svoju dcéru. Stať sa matkou,“ prehovoril a konečne mi podal papier, ktorý tak dlho hľadal.

Najprv som k nemu nedokázala ani len načiahnuť ruku, pretože som ostala paralyzovaná. Nikdy ma tak nikto nenazval. Nikdy som sa tak necítila. Ten titul som si nijako nezaslúžila, neurobila som preň nič.

Nevedela som, ako byť matkou.

„Prosím?“ hlesla som takmer nečujne  a neodvracala pohľad od čiernych písmen, ktoré som z diaľky nedokázala rozlúštiť.

Neisto som si vzala papier do rúk. Stačil mi jediný pohľad, aby som pochopila. Jediný pohľad, ktorý zmenil všetko.

„To nemôžem,“ pokrútila som hlavou a nechala žiadosť o opatrovníctvo dopadnúť na stôl medzi nami.

„Prečo nie?“ spýtavo pozdvihol obočie. „Už tvoji predchádzajúci doktori v spisoch naznačili, že chceš svoju dcérku späť, že všetko robíš pre ňu. Po tom, čo som minule videl, s nimi plne súhlasím. Miluješ ju a myslím, že nastal čas vytasiť všetky zbrane a zabojovať o ňu. Koniec koncov... čas hrá proti vám.“

Postavila som sa a opäť raz prešla k oknu, len aby som mu nemusela čeliť. Nepovedal nič, čo by som nevedela, no počuť to nahlas znamenalo, že je to reálne.

Všetko bolo obmedzené. Čas, ktorý som s ňou mohla stráviť, nám nebol naklonený. Čím neskôr by som ju dostala, tým menej by nám ho ostalo. Ľudia ako ona nezvykli žiť práve najdlhšie. To ma desilo najviac. V ktorom svete je normálne, že rodič prežije svoje dieťa?

„Keď som odišla z domu, zaprisahala som sa, že sa po ňu vrátim. Vezmem ju k sebe a postarám sa o ňu. Sľúbila som, že jej dám všetko, čo bude kedy potrebovať,“ objala som sa rukami, pretože spomienky až príliš boleli. „Teraz ale nemám nič. Ani len stálu strechu nad hlavou.“

„Lauen, nie je to jednoduché, ale... vravela si, že bývaš u priateľa...“

„Prišiel si o rozum?!“ vyletela som na neho bez rozmyslu. „Myslíš, že by som u neho ešte bola, keby o nej vedel?“

Timothy na sebe nedal nič znať. Ani na chvíľu neuhol pohľadom, len na mňa hľadel, akoby mi unikala pointa.

Nakoniec to vzdal a zložil si okuliare z tváre.

„Poďme sa na chvíľu tváriť, že nie som tvoj doktor,“ pohľad mu posmutnel, akoby sa z neho vytratilo odhodlanie, ktoré som v nich vždy videla. Behom mihu sa zmenil z doktora, ktorý mal na všetko odpoveď na človeka, ktorým sme boli všetci.

Vyzeral zraniteľný.

„Život je krátky. Neistý.  Žiješ ho len raz. A mrháš ním každú chvíľu, ktorú si niečo odopieraš, Lauren. Ten chlapec je tvoj prvý vzťah od kedy si odišla z domu. Minulý týždeň si prvýkrát videla svoju dcéru. Niekam sa posúvaš a ja neznesiem pomyslenie, že vycúvaš, keď veci začnú naberať na vážnosti. Hlavne, keď ľudia s týmto druhom anémie žijú asi tak do svojej štyridsiatky...“

„Buď ticho!“ okríkla som ho, čím som neprekvapila len jeho, ale hlavne seba. „Čo ty už len vieš o smrti?“ precedila som pomedzi zuby, snažiac sa upokojiť. „Nehovor mi o Emerie akoby si ju poznal. Nevieš, čo potrebuje.“

„Alice si myslela to isté,“ zasmial sa, úplne pokojne. „Vždy mi vravela, že nič neviem, keď som psychiater. Smiala sa zo mňa, že vlastne nie som doktor, pretože len predpisujem lieky beznádejným prípadom,“ všimol si, ako mi padla sánka, ale ani to ho nezastavilo.

„Bola traumatologička. Rozhodná, s chladnou hlavou, ktorá sa snažila pomôcť aj tým, ktorým už smrť otvárala náruč. Miloval som ju. Aj naše dieťa. Mala sa volať Hope, teda, aspoň myslím, že sme sa nakoniec zhodli na mene. Vždy sme chceli aspoň jedno, alebo aj dve deti, pretože sme sa milovali. Vieš, čo je najhoršie, keď na smrť nie si pripravená, Lauren?“

Pokrútila som hlavou, tlačiac slzy do úzadia. V duchu som si nadávala za tak nerozvážne volené slová.

„Nevieš, ktorá chvíľa s tvojimi blízkymi bude tá posledná. Nič ťa na ich smrť nepripraví. Príde len telefonát a ty nemôžeš nič robiť. Najprv si to nechceš pripustiť, veď si s nimi ešte v to ráno bola. Neveríš, až kým ich neuvidíš. A potom... potom je všetko ešte horšie, pretože než sa to zlepší, vždy musíš vidieť dno. Svoje dno, ktorého sa desíš najviac zo všetkého. Ty si ho ale videla, kráčala si po ňom a rozhodla sa konečne sa odraziť. Nemôžeš sa zastaviť v strede mora, to sa nedá. Ostáva ti len vyplávať na hladinu a nadýchnuť sa, Lauren. Povedz mi, chceš sa zadusiť, alebo sa zhlboka nadýchnuť?“

Slzy sa mi rinuli po tvári. Neviditeľná sila mi tlačila na hruď, ktorá sa nedokázala dvíhať a nasať do pľúc dostatok vzduchu.

Nedokázala som si predstaviť svet, v ktorom by Emerie nebola. Možno som ju nevidela, nebol deň, kedy by som na ňu nemyslela. Všetko, čo som robila, všetka potupa, ktorú som utrpela, bola len pre to, aby som nám raz mohla dať aj nemožné.

„Chcem...“ hlesla som, no hlas sa mi zlomil. „Chcem ju späť viac než kedykoľvek predtým,“ potiahla som nosom, snažiac sa upokojiť. „Chcem, aby vedela, kto je jej matkou. Chcem, aby na mňa bola hrdá a chcem, aby mala lepšiu rodinu, než som ja kedy mala. Chcem byť jej hrdinkou.“

Pozrela som na doktora, ktorý sa na mňa usmieval, akoby konečne pochopil niečo, čo mu unikalo. Len ja som stále nechápala.

„Viem, v čom je tvoj problém, Lauren,“ prehovoril po chvíli rozhodne. „Úporne sa snažíš doviesť všetko do dokonalosti, mať na všetko plán, až nevidíš, čo ti uniká.“

„A čo to je?“ Chrbtom ruky som si zotrela slzy.

„Čas. Ten sa nezastaví, aj keď sa o to pokúsiš. Pôjde ďalej, nehľadiac na to či si v živote našla potrebné alebo nie. Nebude ho zaujímať, či máš muža, dieťa, alebo či si sama a opustená. Čas bude naďalej plynúť. A ver mi, keď ti poviem, že každé dieťa má svojho rodiča za hrdinu. Aj Emerie ťa za ňu bude považovať, len sa jej musíš ukázať.“

Mlčala som. Nepovedala som ani pol slova, keď som sa vrátila k stolu a zdvihla z neho papiere, ktoré znamenali tak veľa.

V tichosti som si ich založila do obalu. Cítila som na sebe Timothyho pohľad, no nedokázala som mu čeliť. Nie, keď som vedela, že mal pravdu.

Život bol nestály. V jednej minúte som si ho mohla užívať  a v tej druhej ma mohli zabiť. Predstava, že by som už nikdy nevidela Emerie, Caleba, či dokonca Nata, ma desila. Desilo ma, že bolo toľko ľudí, na ktorých mi záležalo.

„Ďakujem,“ dvihla som zrak k doktorovi a jemne sa usmiala. „Dúfam, že ťa raz zoznámim s mojou dcérou, aby vedela, kto ma donútil bojovať.“

Všimla som si, ako sa mu zaleskli oči. Rýchlo si napravil okuliare a postavil sa zo stoličky.

„Chcel som ti len dať papiere, ktoré si môžeš preštudovať a rozhodnúť sa, čo ďalej. Verím, že ti Maxwell pomôže, minimálne vtedy, ak je aspoň trochu ako Oliver. A keď ti na ňom záleží rovnako, necháš ho...“

„To nemôžem...“ prerušila som ho s vytrieštenými očami.

„Ale môžeš, Lauren,“ uistil ma automaticky. „Je to niečo, čo pre svojich milovaných robíme. Pomáhame im, keď je toho na nich veľa. Nenechávame ich v štichu, keď to potrebujú. A hlavne, bojujeme za nich, aj keď hlavou proti múru.“

Schuti som sa zasmiala. Každá veta mi pripomínala Nata a jeho vytrvalosť. Zvládol toho z mojej minulosti už dosť, ale niečo také? Toto už nebol brat zatvorený na psychiatrii.

Toto bolo dieťa.

Moje dieťa.

„Ešte raz veľmi pekne ďakujem. Vidíme sa... o týždeň, teda?“ usmiala som sa a on len prikývol.

Zatvárala som sa sebou dvere, keď som sa ešte raz k doktorovi otočila.

„Mrzí ma strata tvojej rodiny,“ šepla som. „Viem, že nie som doktorka ani nič podobné, ale ak by si sa potreboval vyrozprávať, som dobrý poslucháč. Žiaden človek by v sebe nemal dusiť pocity, ani doktor, ktorý každý deň načúva iným.“

Timothy vyzeral nanajvýš prekvapene, hoci sa to snažil skryť.

„Budem na to myslieť. Ďakujem, Lauren.“

S miernym úsmevom na tvári a novonadobudnutou silou som sa vybrala k výťahom. Podľa hodiniek som ešte mala čas stihnúť Olivera, a tak som to vzala po schodoch, nakoľko sa mi do tela ešte stále vyplavoval adrenalín.

Chcela som konať. Chcela som všetko vyriešiť a napraviť, čo som urobila. Chcela som si nájsť nejaký malý bytík, možno sa aj presťahovať, len aby som Emerie dala zázemie, ktoré potrebovala. S Hate sme si mohli nájsť niečo spoločné, za predpokladu, že by o to mala záujem.

Pohrúžená do myšlienok, nevšimla som si Sebastiana, ktorý do mňa na schodisku narazil.

„Och, pardon,“ vyhŕkla som, než mi plne došlo, že tohto brata som vôbec nečakala. Očividne ani on mňa.

„Presne tá, po ktorej som sa doma rozhliadal,“ povedal potichu, ale hrozivo. Z jeho hlasu mi po tele naskákala husia koža. Jeho tvár bola chladnejšia než obyčajne a oči mali svetlejší, unavený nádych.

„Čo... čo tu robíš?“ nechápala som, ale netrvalo dlho, než som si všimla, ako si pridŕžal ruku na ľavej strane tela, kde boli rebrá. Pod obtiahnutým tričkom bolo vidieť hrubé obväzy.

„Máš to z Podzemia?“ zašeptala som tak, aby nás nikto nepočul.

Sebastian okamžite zložil ruku k telu. Nozdry sa mu desivo rozšírili, až som o krok ustúpila.

„Prestaň sa do toho miešať, Lauren!“ zahrmel odrazu. „Radšej mi povedz, čo si natárala Claire, že sa mi vyhýba a nemôžem sa k nej dostať!“

Pár krát som na neho zažmurkala, len aby som mohla spracovať informácie.

„A čo som jej podľa teba povedala, Sebastian?“ založila som si ruky vbok a nedala mu priestor rozprávať. „Claire nie je žena na jednu noc ako všetky ostaté a rozhodne na teba nebude čakať, kedy ťa iné omrzia,“ prepálila som ho pohľadom. „Uvedomila si svoju hodnotu a rozhodla sa sama. Ak chceš niekoho viniť, začni od seba.“

Sebastian na mňa hľadel akoby som mu dala facku. Naozaj mohol prehliadať, ako jeho úlety Claire ubližovali?

„Keď to bol jej nápad, prečo mi to nepovie sama?!“ rozčuľoval sa. „Bol som za ňou v bare, vyžiadal som si práve ju, lenže nikdy neprišla.“

Pokrčila som plecami.

„Netuším a nezaujíma ma, ako „veľmi“ si sa k nej snažil dostať. Urobíš najlepšie, keď sa posnažíš držať bokom. Nechaj ju na pokoji...“

Nestihla som dopovedať a už ma Maxwell celou silou pritláčal o stenu, rukami ma držiac pevne za ramená. Na sekundu som zatajila dych.

„Nehraj sa so mnou, Lauren! Nie som naivný ako Nate, aby mi nedošlo, že v tom ideš tiež. Claire by sa ma nevzdala.“

Zhlboka som sa nadýchla, len aby som sa upokojila. Potrebovala som premyslieť ďalšie slová, lenže brunet mi neposkytol žiaden čas.

Bojovne som vystrčila bradu a pozrela mu do očí.

„Neťahaj ma do svojich sračiek a Nata z toho vynechaj. Claire sa rozhodla a ty to budeš musieť rešpektovať!“

„Do čerta s jej rozhodnutím! Chcem s ňou hovoriť!“ naštvane buchol do steny vedľa mňa a keby som na taký prístup nebola zvyknutá, možno by som aj poskočila.

Celou svojou silou som sa zaprela a rukami ho udrela do citlivej oblasti. Okamžite odo mňa so zasyčaním odstúpil. Prebodával ma pohľadom, ale na tom mi nezáležalo. Medzi nami dvomi som nebola ja tým problémom.

„Než ťa spoznala, zvykla sa usmievať,“ prehovorila som rozčúlene a zovrela ruky do pästí. Aj obyčajné spomienky boleli. „Dotiahol si so sebou hromadu problémov, z ktorých ju niektoré prenasledujú aj teraz. Vieš, kto sa posledné týždne čoraz viac ukazuje v bare?“ naklonila som hlavu nabok. „Tvoj kamarát. Vysoký, tmavovlasý s britským prízvukom, ktorý má rád ženy rovnako ako svoj čarovný biely prášok. A nie, nemyslím cukor.“

Maxwellove zreničky sa rozšírili a teraz to bol on, kto odo mňa odstúpil.

„Marcus chodí za Claire? Ja... mal som to vyriešené...“

„Nemal,“ prerušila som ho. „A stále nemáš. Ženy, ktoré u teba stále vidím, nijako nenaznačujú, že by si to niekedy myslel s Claire vážne.“

„Hovoríš, akoby si ty s nikým okrem Nata nič nemala!“ obvinil ma odrazu. To mi mohol dať rovno facku, malo by to rovnaký efekt.

„Nie som povinná sa ti nijako spovedať. A teraz, ak dovolíš, skončili sme,“ chcela som sa popri ňom prešmyknúť, lenže on ma chytil za lakeť a donútil zastať.

Neotočila som k nemu hlavu, odmietala som sa na neho pozrieť. Ako sa opovážil porovnávať ma s ním?

„Čo by Nate povedal, keby sa nejakým nedopatrením dozvedel, kde pracuješ a čo robíš? Myslíš, že by sa mu ešte stále na teba chcelo čakať?“

Nemyslel to naozaj. Srandoval. Musel.

„Povedz mi, kde nájdem Claire, a tvoje tajomstvo ostane v bezpečí. V opačnom prípade...“

„Vyhrážaš sa mi?“ Nasala som vzduch do pľúc. Nerobila som unáhlené rozhodnutia. Nebola som taká a rozhodne mi za tento chlap nestál.

„Ber to ako priateľské napomenutie, princezná. Toto nie je príbeh, kde ty budeš mať všetko a mne neostane nič.“

Hnev mi zatemnil rozum. Nedokázala som racionálne uvažovať, nemohla som sa ani len poriadne nadýchnuť. Celé telo sa začalo triasť, či som chcela alebo nie.

Behom sekundy som urobila to, čo ma Nate naučil. Chytila som Seba za ruku a odtrhla ho od seba. Potom prišiel čas na môj pravý hák, ktorý som mu uštedrila a ktorý nečakal. Neisto sa zatackal, až padol na schody. Rukami sa ich zachytil, a tak to vyzeralo, že sa pokúšal sadnúť si.

„Do toho,“ ohrnula som pery. „Povedz mu to. Choď hneď za ním a povedz, ako si musím zarábať, aby som dokázala platiť to, za čo tebe platí tatko. Keď to ale urobíš, pozri sa do zrkadla a povedz svojmu odrazu, že si dobrý muž, nie rozmaznané dieťa.“

Sebastian zasipel od bolesti, keď sa odrazil od schodov a postavil sa predo mňa, až sa naše hrude pri nádychoch dotýkali. Tentoraz som neplánovala ustúpiť.

„Nemáš ani predstavu, akých mužov som zažila a ako hlboko som klesla. Netušíš, čo mi urobili, tak sa mi nevyhrážaj úbohými slovami, pretože tie na mňa neplatia,“ klamala som, pretože predstava, že by na mňa Nate hľadel rovnako ako jeho brat, ako na chvíľkovú záležitosť, by ma zničila.

„Vždy som vedel, že sa v tebe skrýva mrcha, ale až teraz vyšla na povrch,“ precedil pomedzi zuby.

„Znova sa mýliš, Sebastian,“ odhalila som všetky zuby. „Mrcha vo mne nikdy nespí, len si ju šetrím na ľudí, ktorým sa inak nedá dohovoriť.“

Maxwell zaškrípal zubami, až som videla, ako mu navrela žila na krku. Jeho brada nebola oholená, pravdepodobne sa zanedbal pri všetkej snahe o kontakt s Claire. Nehľadiac na počet dievčat, ktoré pri sebe mal, bola to vždy len jedna červenovláska, ku ktorej sa vrátil. Nebolo to tak aj so závislosťou?

„Choď do pekla,“ zavrčal. „Nájdem spôsob, ako sa k nej dostať, pretože kým mi sama nepovie, že ma nechce vidieť, neprestanem sa snažiť.“

Neveriacky som na neho pozrela. Nedokázala som počúvať tie hlúposti.

„Snažiť si sa prestal vo chvíli, keď si prestal skrývať svoje priateľky jednu pred druhou. Myslíš, že Claire neprekáža, že sa o teba delí s polovicou žien v meste?“ odfrkla som. „Povedz tvojej hlave, nech sa dohodne s vtákom, pretože zatiaľ čo jedná časť patrí len jej, tá druhá nedostala memo.“

Skončila som. Nechala som ho stáť na schodisku, a zbehla ešte jedno poschodie, než som sa ocitla na traumatológii. Vydýchla som si, keď som v diaľke zbadala Olivera, ako sa rozpráva s nejakou doktorkou a úprimne sa na ňu usmieval. Vyzeral tak uvoľnene, až som chcela nasledovať jeho príklad. Netrvalo to ale dlho.

Zavibroval mi mobil.

Dostav sa do mojej kancelárie v meste. Čakám ťa.

V.M.

Do hrdla sa mi nahrnula žlč. Mala som chuť zvracať. Kedy sa môj život začal takto komplikovať?

 

Kapitola XIX. / Kapitola XXI.


 

Taaaak a po dlhej odmlke sa hlásim späť. Viem, že som kapitolu nepridala skoro dva mesiace, avšak s tou prvou časťou som značne zápasila. Ukázať emócie, hlavne v Laureninom prípade, nikdy nebolo jednoduché. A teraz, keď sa nám to všetko komplikuje, o to viac. 

Dúfam, že sa vám kapitola páčila.

Chcem vám hlavne všetkým poďakovať, že ste o túto poviedku aj hlasovali, čo je totally insane, keďže som ani nič nepridala. Ďakujem vám všetkým, ktorí čítate a komentujete. Neviete, ako mi vaše názory a postrehy pomáhajú posúvať sa ďalej. Keď už nič, tak si aspoň čítam vaše predošlé teórie, ktoré mi vždy vyčaria úsmev na tvári. :)

Vidíme sa pri ďalšej kapitole, z ktorej, neviem akým zázrakom, mám už polovicu napísanú. :D

Vaša Perla.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Torn - Kapitola XX.:

5. Angela přispěvatel
03.05.2018 [15:06]

AngelaAž na ten závěr to pro mě byl opravdu pozitivní díl. :) Tím je báječný a jsem ráda, že vlévá do Lauren naději! Už proto, že život Emerie je sám o sobě těžký, teď mám na mysli tu genetickou zátěž. :(
No a jak setřela Sebastiana! :D
Teď se už jen obávat, co zase Vincent bude chtít. :(

Moc se těším na další pokračování!

4. Perla přispěvatel
25.04.2018 [15:21]

PerlaMillie, nie, toto je čisto Timothyho iniciatíva, nakoľko aj on sám skrýva nejaké backstory, vďaka ktorému vníma veci a svojich pacientov osobnejšie.
Presná diagnóza ešte príde, ale ako bolo spomenuté, je to jeden z typov anémie, no tento druh je geneticky podmienený.
Som rada, že sa ti tá vetička páčila, bála som si či to nebude over the top. Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

Soledat, som zvedavá, čo povieš, keď to ťažké ešte len príde. Emoticon Emoticon Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

SunShines, hej, na Vincenta sa už neoplatí hľadať slová niekedy. Aj preto som rada, že všetci poznáme, ako to s ním skončí... Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

3. Sunshines
25.04.2018 [8:53]

Ó Emoticon
Z toho, že tam Lauren stretla Olivera som bola asi v rovnakom šoku ako ona, ale tak vzhľadom na to, čím všetkým si aj on od otca prešiel a ako veľmi je v pohode, tak mu asi ozaj pomáha.
Ten rozhovor s doktorom bol super. Teda to ako jej dokázal povedať pravdu, citlivo, ale pritom rázne a ukázal jej, že sa jej za Emerie oplatí bojovať naplno.
Len to samozrejme nemohlo byť úplne dokonalé, to by nebola Lauren, aby sa to neskomplikovalo. Sebastian by si to mal najprv urovnať v hlave. A Vincebt, no, škoda reči. Emoticon

2. Soledat
22.04.2018 [15:45]

Úžasný,jen ať bojuje a nenechá si srát na hlavu, díl od dílu to vypadá, že má život těžší a těžší, zaslouží si konečně něco mít. Ani nevíš jak se těším, až se toho kreténa zbaví a bude mít malou u sebe. Každý den tu pokukuju po novém dílu, tak honem piš dál, je to čím dál lepší! :D Emoticon Emoticon Emoticon

1. MillieFarglot admin
21.04.2018 [22:12]

MillieFarglotPán doktorko sa mi teda páči! Krásne ju presvedčil, bola som kúsok od plaču spolu s Lauren. Ako sa mu toto ale podarilo? Mohol za to niekto z bratov? Emoticon To je jedno, pokiaľ nemá niečo Tim spoločné s Vincom (čo dúfam že ani náhodou, ak hej, tak si ťa nájdem), tak by mala jeho ponuku brať a získať svoju dcéru cez neho. Ešte potom nejak vyriešiť Caleba a hotovo.
Čo je Emerie vlastne? Emoticon
Waaaaaaaaaaaaaaaaaaa, skoro som od smiechu padla zo stoličky pri poslednej vete, ktorú povedala Lauren Sebastianovi. Emoticon Len doňho, Lauren! Zaslúži si to! Podľa mňa keby aj Nate vedel, čo robí, tak by to nejak nič nezmenilo, teda myslím si to a dúfam v to.
Zlato, toto bola pecková kapitola! Dúfam, že ďalšia tu bude skôr. Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!