OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Torn - Kapitola XII.

10.11.2017 (11:00) • Perla • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1018×

Kapitola dvanásta

„Ďakujem, to je dobré,“ usmievala som sa na muža v obchode, ktorý mi vytlačil fotku a podával mi mobil naspäť.

Zaplatila som mu a vyšla na ulicu, stále pozerajúc na fotku, ktorú mi dnes poslala Hate. Boli sme na nej trochu mladšie, ale šťastné. Hate sa na fotke vyškierala so zatvorenými očami, pretože sme sa postavili rovno do slnka, a mne zas ušiel prst na fotoaparáte, takže som prekryla pravý roh fotky.

Kiež by si tu bola so mnou.

Znova som sa pozrela na správu, ktorú mi poslala. Zacítila som ako sa mi slzy začali hromadiť v kútikoch očí, ale nemohla som ich pustiť von. Namiesto toho som sa usmiala, dúfajúc, že kamarátka v novom meste našla to, čo hľadala. Nebola preč dlho, ale pre mňa to bola večnosť.

Keď som nastúpila do autobusu, chcela som jej odpísať. Povedať, že mám všetko pod kontrolou ale bola obrovská lož, tak som radšej mobil odložila do kabelky, lenže moje prsty v nej nahmatali nejaký papierik. Neisto som ho vytiahla a znova sa pozrela na vizitku pána Mathewsa.

„Iba žena dokáže dostať muža na kolená,“ povedal predtým, než odišiel z baru.

Oprela som si hlavu o okno, tuho premýšľajúc, pohrávajúc sa s predstavou, že by som sa zbavila Vincenta. Prišla by som tak aj o šancu pomôcť ostatným. Bolo to nebezpečné.

Ďakujem za vašu ponuku, ale moja odpoveď je stále rovnaká. Nie.

Stlačila som odoslať a vydýchla si. Hneď som mala o jednu starosť menej. Žiadny muž nebude stáť medzi mnou a Calebovou slobodou.

Vystúpila som na zastávke a ponáhľala sa odniesť si veci dovnútra, aby som mohla stihnúť poobedný tréning a večer upútať čo najviac nenásytných očí.

Vo vnútri v hale ma ale čakalo nepríjemné prekvapenie. Prudko som zastala v pohybe a na sekundu zatajila dych. Osoba stojaca pri schodoch sa otočila, hľadiac na mňa rovnako vyjavene ako ja na ňu. Určite ma spoznal.

„Dobrý deň, želáte si?“ spýtala som sa zachrípnuto, hrajúc sa na nechápavú. Nemal mi ako dokázať, že som to bola ja, ktorú oslovil v bare, nie?

„Ty u neho bývaš?“ zasmial sa, ohúrene. Pomaly vykročil mojím smerom a prehrabol si vlasy. „Musím povedať, že si neotáľala.“

Stále som na Fredericka hľadela zmätene akoby existovala možnosť, že ma nespozná.

„Prosím?“

„Nehraj to na mňa, prednedávnom si mi posielala správu. Mám ti zavolať a presvedčiť sa, že si to naozaj ty?“ Pri pohľade na môj zhrozený výraz sa víťazoslávne usmial. Vedel, že mal pravdu.

Mal ma v hrsti.

„Preto mi nechceš pomôcť?“ pokračoval a podišiel ešte bližšie. „Kúpil si ťa?“

„Nie,“ pokrútila som hlavou a automaticky od neho odstúpila. „Nie som tu kvôli nemu.“

„Tak prečo potom? Čo ti ponúka on, že ho nechceš zradiť?“ zasipel jedovato a mne na rukách naskákala husia koža. Ak Vincent pôsobil hrozivo, nebol nič v porovnaní s mužom predo mnou. Tento by ma mohol zabiť aj holými rukami a ani by sa nezapotil.

Nikdy by som si nepomyslela, že ma zachráni práve Vincent, ale stalo sa. V momente, keď som začula čiesi blížiace sa kroky, natočila som hlavu a trochu si vydýchla. Vincent Maxwell k nám smeroval s úsmevom na tvári, očividne netušiac, že muž pred ním sa ho chcel až priveľmi horlivo zbaviť.

„Frederick, konečne si prišiel,“ vystrel k nemu ruku a blondiak vedľa mňa ju s rovnakým výrazom prijal.

Bola som zmätená. Naozaj Vincent dôveroval človeku, ktorého mal pred sebou?

„Samozrejme, máme predsa prípad, ktorý by som chcel prebrať skôr, než sa dostane pred teba. Len aby som sa uistil, že všetko pôjde podľa plánu.“

Chcela som sa nenápadne vypariť a nechať tých dvoch pracovať, lenže Vincent sa odrazu natočil ku mne s úsmevom na tvári, ktorý nútil moje vnútornosti robiť saltá.

„Lauren, drahá, nečakal som, že prídeš tak skoro,“ prehovoril a moje ušné bubienky utrpeli šok. Naozaj ma práve oslovil tak, ako sa mi zdalo, že to urobil? O čo mu išlo?

„Som tu len na skok, čaká ma práca,“ odkašľala som si a pomaly začala cúvať k schodisku, lenže Vincent ma dvihnutím ruky zastavil.

„Počkaj ma, prosím, v pracovni, dobre?“ pozrel na Fredericka. Ten len chápavo prikývol a už ho nebolo.

Najstarší Maxwell sa ku mne priblížil nebezpečne blízko. Hocikto, kto by nás videl, by si to mohol vysvetliť po svojom. Nemal to robiť.

„Nikam nepôjdeš, Lauren,“ povedal mi skôr, než by som mohla otvoriť ústa. Prekvapene som ich však otvorila v nádeji, že nájdem nejaké slová na protest.

„Ale... ja musím...“ habkala som, neschopná pozrieť mužovi oproti do očí. Ten si môj pohľad priamo vynucoval.

„Nie, nemusíš,“ protirečil mi automaticky. Pevne ma chytil pod bradu a donútil ma pozrieť sa na neho. „Pôjdeš pekne do izby a o hodinu prídeš do garáže, kde ťa budem čakať v aute. Dnes si zájdeme na menší výlet. V práci o tom vedia,“ pravým kútikom pier mu šklblo v miernom úsmeve.

Nasucho som preglgla.

„Si si istý, že je to dobrý nápad?“ bolo všetko, na čo som sa zmohla.

„Nemáš na výber, Lauren,“ pošepol mi do ucha a perami sa mi obtrel o líce.

Zatvorila som oči a nedovolila telu ukázať, aké nepríjemné to bolo. Netriasla som sa, nevydala som ani najmenší zvuk. Len som stála na mieste a čakala, kedy sa odo mňa odtiahne.

Vo všetkom mal však pravdu. Nemala som na výber. Pri ňom nemal nikto na výber.

S neistotou a hlavne so srdcom, ktoré mi splašene búšilo v hrudi som vošla do garáže, kde sa na mňa díval čierny mercedes s tmavými zadnými oknami. O predné dvere sa opieral Steve, Vincentova gorila, ako mi Hate opisovala jeho náplň práce. Na prvý pohľad pôsobil ako sympatický muž v strednom veku, ktorý ak by sa usmial, dokázal by v človeku vzbudiť pokoj. Vďaka zamračenej tvári vo mne vzbudzoval pocit strachu a hlavne obáv z výletu, na ktorý sa ma Vincent chystal vziať. Mala som sa pripraviť na nejaký hotel?

Zahnala som zlé myšlienky do úzadia, pripravená zapodievať sa nimi až vtedy, keď k tomu príde. Robiť paniku dopredu sa neoplatilo.

„Slečna,“ kývol hlavou a otvoril mi dvere, čakajúc, kedy nastúpim.

V interiéri luxusného auta ma už čakal Vincent, ako vždy, upravený, v obleku. Sledovala som jeho tvár, ktorá sa pretiahla v lenivom úsmeve. Keď sa ku mne nenútene načiahol, ja som sa otočila dozadu a siahla po bezpečnostnom páse. Bola to moja jediná záchrana pred tým, čo malo prísť. Nemala som šancu vyhnúť sa tomu, a predsa som sa snažila to aspoň oddialiť. Nanešťastie, vedela som, čomu som sa upísala. Ak nebude spokojný on, neurobí to, čo od neho potrebujem ja.

„Kam ma to berieš?“ spýtala som sa po chvíli, pretože strach z neznámeho bol väčší ako strach z neho.

Vincent sa pohodlne oprel a rozopol si gombík na saku. Steve medzitým naštartoval auto a my sme sa vydali na cestu, nevedno kam.

„Hovoril som ti o piatkovej akcii, na ktorej sa musím ukázať. Bola by hanba, ak by som prišiel sám, no tiež by bolo nevhodné, keby si nebola správne odetá...“ vysvetľoval, zatiaľ čo ja som si robila mentálne poznámky a zapisovala si každé slovo, ktoré opustilo jeho ústa. Akcia, on, ja, odev...

„Čože?“ civela som na neho nechápavo.

„Potrpím si len na to najlepšie,“ zdôveril sa mi akoby to bolo nejaké tajomstvo. Len pri pohľade na jeho osobu mi bolo jasné, že nič iné než luxus a dokonalosť sa nepripúšťa. „A nedovolím, aby si ma sprevádzala v obyčajných šatách. Tak som sa rozhodol urobiť si menšiu pauzu od práce a vziať ťa na nákupy. Ženy také veci milujú, nie?“

Nechápavo som na neho vytrieštila oči. Nechápala som tohto človeka. Ako... o čo presne mu so mnou išlo? Chcel mi kúpiť šaty, len aby som ho nestrápnila na akcii, na ktorej som nechcela byť?

„Neviem, čo ženy milujú,“ priznala som po chvíli, úprimne. „Ak si si ešte nevšimol, nie som práce typická žena.“

Maxwell vedľa mňa sa lišiacky usmial.

„Neboj sa, to som si na tebe všimol ako prvé. Práve tým si ma zaujala. Svojou odlišnosťou.“

„Naozaj? A ja že to bol môj zadok.“

Zvyšok cesty ani jeden z nás neprehovoril. Sem tam som na sebe zacítila jeho pohľad. Rozhodla som sa nevenovať mu pozornosť a radšej som hľadela pred seba, pretože inak by hrozilo, že sa zosypem ešte v aute. Pri rozume ma držala predstava Caleba, ako, s úsmevom na tvári, opúšťa brány sanatória, pripravený vkročiť do reálneho života. Do sveta, kde nie všetci ľudia vedia, čím si prešiel a čo urobil.

Do sveta nových možností.

Vystúpili sme v podzemných garážach nejakého obchodného centra, v ktorom som pravdepodobne ani nebola, pretože oblečenie v ňom by som si nemohla nikdy dovoliť. S Vincentom po boku som sa cítila ako vydržiavaná kurva, ktorá sa chystala utratiť majiteľove peniaze.

Steve vykročil k výťahom s nami, ale Vincent ho zastavil.

„Počkaj nás tu. Chcem súkromie,“ oznámil mu, na čo gorila len prikývla a prešla opäť k autu.

„Vieš, že mne je jedno, čo budem mať na sebe, však?“ kontrolovala som mu, keď sme sa postavili do výťahu a on stlačil prvé poschodie.

„Samozrejme,“ prikývol. „Preto idem s tebou. Oblečieš si to, v čom ťa budem v ten večer chcieť.“

Otriasla som sa. Ten muž to nemal v hlave v poriadku. Nemohol mať.

Namiesto toho, aby som sa k nemu ozvala, som si zahryzla do pery a rozhodla sa ho v tichosti nasledovať.

Vošli sme do prvého obchodu so šatami, na ktorých som mohla oči nechať. Uznať, že boli nádherné, som dokázala, pretože boli. Každé jedny šaty boli dokonalé od vrchu až po spodok. Farby, v ktorých boli vytvorené im dodávali na honosnosti a nuly na cenovkách tomu aj zodpovedali.

„Páni,“ vydýchla som a až pri pohľade na Vincentov samoľúby úsmev mi došlo, že som to povedala nahlas.

„Ak ťa niektoré zaujali, nech sa páči,“ pokynul mi rukou.

Medzičasom k nám prišla zamestnankyňa obchodu a s nacvičeným úsmevom na tvári sa ma začala vypytovať moje miery. Skôr akoby som stihla všetko dopovedať, sa už zaujímala o príležitosť, aby vedela lepšie určiť parametre šiat. Za to si odo mňa vyslúžila nechápavý pohľad. Šaty mali nejaké parametre? Neboli predsa autami, čo už len na nich mohla rozlišovať?

„Je to večerná akcia, avšak zvyknú sa tam nosiť aj jemné plesové róby, nielen koktejlové šaty,“ odpovedal Vincent namiesto mňa, čím si vyslúžil predavačkinu plnú pozornosť. Ja som len trápne stála na mieste.

„Och, to je skvelé!“ zaradovala sa okamžite. Chytila ma za ruku a ťahala za sebou dozadu ku kabínkam. „Mám tu niekoľko kúskov, ktoré vám budú sedieť ako uliate!“ pokračovala v rozprávaní.

Strčila ma do jednej z kabínok a kým som sa ja vyzliekla z obtiahnutých riflí, ona sa vrátila s kopou šiat. Vďaka rozličným farbám som vedela rozoznať aspoň päť druhov.

„S ktorými začneme? Máte nejakú obľúbenú farbu?“ zaujímalo ju, no ja som nezmohla na viac ako pokrčenie plecami. Bolo mi úplne ukradnuté, či sa budem pretŕčať vedľa Vincenta v zlatej alebo modrej čipke. Bol to len jeden večer.

„Začnite striebornou,“ rozkázal Vincent, ktorý sa posadil v kresle priamo oproti zrkadlám pred kabínkami.

Asistentka bez akýchkoľvek námietok poslúchla a vybrala dvoje strieborných šiat. Moje utrpenie začalo vo chvíli, keď sa mi kamienky zo šiat prichytili vo vlasoch a predavačka mala čo robiť, kým tie šaty stiahla na mňa. Nakoniec som v nich vyzerala ako narodeninová torta obalená jedlými kamienkami. Bolo to strašné.

„Ďalšie,“ zhodli sme sa s Vincentom.

Druhé boli lepšie, lenže Maxwellovi sa nepozdávala dĺžka. Mal za to, že ak budem mať odhalené nohy, skôr si všimnú náš výrazný vekový rozdiel. Nad jeho odôvodnením som sa musela zasmiať. Myslel si, že ak mi zakryjú šaty nohy, pridá mi to aspoň takých desať rokov?

Keď som sa videla v zrkadle, po prvýkrát v živote sa mi pri mojom odraze otvárali ústa úžasom. Nebola som namaľovaná ani nijako upravená, avšak šaty, ktoré mi dali, zo mňa urobili úplne inú osobu.

Vyšla som zo skúšobnej kabínky a pri pohľade na Vincenta som mala chuť sa zasmiať. Jeho pohľad vypovedal to, čo som cítila.

Hodvábna látka z parížskej modrej ma pevne obopínala, poukazujúc na všetky moje prednosti. Zadnú stranu šiat zdobil hlboký dekolt, zatiaľ čo vpredu nebol žiaden. Šaty neboli zbytočne prečačkané, lenže stále neboli tým pravým, čo Vincent očakával.

„Sú pekné,“ prehovorila som, nie z presvedčenia. Chcela som len, aby sa tento náš „výlet“ čím skôr skončil.

„Nevystihujú tvoju krásu,“ mávol Vincent rukou a pozrel sa na asistentku. „Chcem niečo, čo viac odhalí plecia a výstrih aby nebol len vzadu.“ Musela som uznať, že presne vedel, čo chcel.

S pomyselným povzdychom som zo seba zvliekla ďalšie šaty a čakala na ôsme. Ako dlho ma tu mohli držať?

„Myslím, že tu predsa len niečo mám,“ zamyslela sa žena a na chvíľu sa vytratila medzi regály. Vrátila sa s už len s jednými šatami, červenými ako rubín.

„Tieto majú všetko,“ zaradovala sa a už mi do nich pomáhala.

Sledovala som hlboký výstrih v písmene V ako mi siaha pod prsia. Moja biela podprsenka v zrkadle priam žiarila.

Nikde sa síce nezapínali, avšak celý chrbát tvorili len dva prekrížené pásy látky, ktoré sa napájali v páse na látku.

Zhlboka som sa nadýchla a vykročila smerom k Vincentovi. Prekvapene som zažmurkala, keď mi spod šiat vykukla noha vďaka obrovskému razporku, ktorý bol urobený na pravej strane a siahal až do polovice stehna.

„Tak to už je o inom,“ vydýchol Vincent udivene.

Nemala som v pláne nechať sa uniesť myšlienkami, ale neubránila som sa im. Nedokázala som si totiž predstaviť Hatinu matku a mladého, zamilovaného Vincenta Maxwella. Bolo to nemožné. Tento človek totiž úplne miloval svoju moc. Nenechal druhých prehovoriť, pretože vždy aj tak muselo platiť to, čo chcel on.

Hľadela som na svoj odraz a jediné, čo som v ňom videla, bolo moje štrnásťročné ja, ktoré si každé ráno skúšalo šaty a nakoniec ich aj tak vymenilo za nohavice a sveter, len aby nikto nevidel modriny, ktoré zdobili moje telo.

Rýchlo som pokrútila hlavu v snahe vrátiť sa do prítomnosti a hlavne vybaviť si, čo hovoril Vincent, pretože aj keď ma asistentka ťahala naspäť do kabínky, aj som nepoznala konečný verdikt. Prepočula som ho.

„Ak chcete vedieť môj názor, podľa mňa ste nádherná vo všetkých,“ bľabotala spokojne predavačka aj naďalej akoby nevidela, že odo mňa sa nadšenia nedočká. Rýchlo som sa obliekla a vyšla von, dúfajúc, že týmto sme skončili.

Prvýkrát som bola svedkom toho, aby mi niekto niečo kúpil. Nedostávala som darčeky, a už vôbec nie toľko miestne.

Obrovskú krabicu, do ktorej mi dali šaty, vložili do tašky, ktorú mi podali a s ktorou som mala medzi ľuďmi pocit, že každý vie, čím sa živým. Neznášala som to. Aj preto som od Hate nikdy nechcela žiaden darček, pretože by to až príliš poukázalo na rozdielne svety, z ktorých sme obe pochádzali.

Nakoniec sme obaja skončili v akejsi kaviarničke úplne v rohu tak, aby nás videlo čo najmenej ľudí. Vincent na mňa nepretržite zazeral a ja som sa obzerala navôkol seba, pretože som sa nemohla zbaviť pocit, že ma sleduje hneď niekoľko párov očí.

„Čoho sa tak bojíš, Lauren?“ naklonil hlavu nabok.

„Nebojím sa, len nechápem, o čo presne ti ide,“ odvetila som prosto a snažila sa trochu uvoľniť. Neúspešne.

„O čo by mi malo ísť?“ pokrčil plecami. „Len si chcem vychutnať večeru v tvojej prítomnosti. Je pre teba také ťažké uveriť tomu?“

„Úprimne? Áno!“ oprela som sa. Vincent sa rozosmial akoby ma chcel ešte aj vytočiť. „Nezdá sa ti to nevhodné? Vôbec ti neprekáža, že tvoj syn by chcel byť na tvojom mieste?“ prekrížila som si ruky na prsiach, čakajúc na jeho odpoveď.

„Pre môjho syna si pristará.“ Ako náhle si všimol môj zarazený pohľad, pokračoval: „Vyspelá, ak mám byť konkrétny. Rozumovo si o niekoľko úrovní pred ním. Nesieš na svojich pleciach veľkú zodpovednosť a robíš, čo je správne...“

„Ani nie, keďže tu sedím s tebou,“ prerušila som ho.

„Robíš to kvôli dobrej veci,“ pokračoval nenútene. „Vieš, že ti môžem pomôcť, drahá. Využívaš ma rovnako ako ja využívam teba. Ber to ako výmenný obchod. To je predsa to, čo robíš v práci, nie? Predvádzaš tam za peniaze svoje telo, len aby si mohla platiť bratovi sanatórium, sebe vysokú...“

Preglgla som, pretože aj keď nič z toho nebolo v spisoch, Vincent si spojil dva a dva dohromady.

„Zaujímalo by ma, koľko mesačne posielaš svojej matke,“ zasmial sa.

Zaškrípala som zubami a môj pohľad stvrdol. Nebolo veľa vecí, o ktorých by som sa odmietala baviť, avšak táto bola číslo jeden na zozname.

„Ak sa chceš baviť o tej žene, prečo sa radšej nepôjdeme baviť o žene, s ktorou máš päť detí?“ oplatila som mu kartu a sledovala, ako z jeho tváre zmizlo pobavenie. Nebolo to zábavné, keď aj on mal veci, ktoré si držal pre seba.

Víťazoslávne som sa na neho zaškerila.

„Vieš o mne všetko a ja neviem nič. Čo keby sme to napravili, keď nás v piatok čaká spoločný večer?“ naklonila som hlavu nabok. „Alebo o tej žene nemáš čo povedať? Ako vyzerala? Čo sa jej páčilo? Ako si ju vôbec dostal do postele? Za peniaze? Alebo si jej niečo sľúbil rovnako ako mne?“

Mlčal. Pevne stískal pery a hrudník sa mu nadvihoval v krátkych intervaloch. Srdce mu muselo búšiť ako šialené. Keď ale prehovoril, hlas mal pod kontrolou. Nijako na sebe nedal znať rozhodenie.

„Je jedna vec, ktorú si musíš uvedomiť, Lauren,“ nadýchol sa. „Tak rýchlo ako ti viem pomôcť, ťa môžem aj zničiť a pripraviť o všetkých milovaných. Zapamätaj si, že so mnou sa takto rozprávať nebudeš.“

„Prečo potom ja?“ nerozumela som stále. „Prečo si si nenašiel nejakú, ktorá by ti na všetko pritakala?“

„Pretože...“ Znova nahodil úsmev, ktorý prezrádzal, že mal v rukáve nejedno eso. „Keď sa Hatsheps vráti domov, a ja viem, že príde, zistí, že ju jej kamarátka zradila. Dospeje a uvedomí si, že nie je nikto, na koho sa môže spoľahnúť. Dôjde jej, že na všetko musí byť sama a že to robím len pre jej dobro.“

Znechutene som ohrnula nos, pretože jeho logika sa mi nepáčila, hoci mal v niečom pravdu. Ak sa toto dozvie Hate, nikdy mi neodpustí.

„A Nathaniel je ešte príliš naivný,“ povzdychol si posmutnene Vincent akoby bol zo svojho syna sklamaný. „Potrebuje poriadnu dávku reality a to čím skôr,“ zahľadel sa mi do očí.

„To nie je moja starosť,“ dvihla som ruky do vzduchu v obrannom geste.

„Znova sa mýliš, drahá,“ pery sa mu roztiahli v širokom úškľabku. „Doteraz to nebola tvoja starosť.“

Kapitola XI. / Kapitola XIII.

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Torn - Kapitola XII.: