OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Torn - Kapitola VIII.



Torn - Kapitola VIII.Ako ďaleko si ochotná zájsť, aby tvoje tajomstvá ostali tvojimi?

Kapitola ôsma

 

Očami som skenovala prostredie. Pracovňa ladená do hnedých odtieňov možno pôsobila pokojne, ale ja som vedela, čo všetko sa tu odohralo. Neraz som na Hate videla výsledok jej stretnutia s otcom presne v tejto miestnosti. Mala som sa obávať niečoho podobného?

Tvárila som sa čo najvyrovnanejšie, no aj tak som si všimla, ako sa mi triasli ruky. Rýchlo som ich zaťala do pästí a vložila do vreciek na nohaviciach. Aj mierne pochybenie mohlo znamenať, že mu dôjde, ako veľmi mal teraz navrch.

„Prosím, posaď sa,“ pokynul mi rukou, zatiaľ čo sám sa posadil do svojho kresla a posunul pred seba niekoľko zložiek. Mala som ho sledovať pri práci?

Pomaly som sa posadila do kresla oproti nemu a ruky si položila na stehná. Musela som dýchať pomaly, aby nevidel, ako na mňa pôsobil. Cítila som sa ako prasa pred zabíjačkou. Aj ono vedelo, že čo chvíľa príde jeho koniec, no predsa sa chcelo tomu koncu vyhnúť a utekalo ako splašené. Ja som na tom bola rovnako. Utekala som predtým, čo bolo nevyhnutné.

„Netuším, kam Hate odišla,“ vychrlila som, keď sa on k ničomu nemal. Pri ňom bolo ticho ohlušujúcejšie ako ozajstný rozhovor.

Vincent dvihol tvár od papierov, ale nijakým spôsobom nedal najavo, že by ho odchod jeho dcéry trápil. Bolo to asi to najlepšie, čo sa mu mohlo stať. Sám to dobre vedel.

Lenivo dvihol zrak od papierov ku mne.

„Hatsheps nie je dôvod, prečo som ťa sem zavolal,“ objasnil prosto.

Až teraz, keď mlčal, som si mohla všimnúť každý jeden rozdiel medzi ním a jeho synom. Chcela som ich vidieť, pretože myšlienka, že by mohol byť aj Nate ako on ma desila. Potrebovala som sa uistiť, že ono nie je ako otec.

„Dobre. Nerada by som ti kazila ilúzie,“ utrúsila som.

„Si dokonalá klamárka,“ prehovoril odrazu s pohľadom, v ktorom som na sekundu videla... obdiv?

„Lauren Jonesová,“ mrmlal si pod nos, zatiaľ čo jeho oči znova zaleteli k papierom, čo mal pred sebou, „alebo skôr Lauren Hartová? Musím priznať, som trocha zmätený.“

Zalapala som po dychu. Ruky vystrelili k opierkam. Pevne som ich zovrela, len aby som nepovedala niečo, čo by som neskôr mohla ľutovať. Vincent aj tak vedel, že ma dostal. Jeho samoľúby úsmev hovoril za všetko.

„Dcéra Amelie a Jonnaha Hartovcov. Sestra o štyri roky staršieho Caleba Harta...“

„Neotáľal si. Kde si k tomu prišiel?“

„K tomuto?“ spýtavo pozdvihol obočie a hodil celú zložku predo mňa. Súdiac podľa jej hrúbky tam muselo byť všetko.

Úplne všetko.

„Potreboval som si nájsť nejaké čítanie k obedu,“ pokrčil plecami. Spokojne sa oprel, sledujúc ma. „Myslel som, že to bude ľahké čítanie o ľahkej žene...“ stisol pery, keď si všimol môj pohľad. „Je v tom niekoľko slušných zvratov, to ti musím uznať.“

„Ktorý napríklad?“ odfrkla som.

„Všetky sú zlé.“ Intenzita jeho hlasu rázom klesla. „Utekáš pred tým už dosť dlho, čo?“

Tento rozhovor sa mi nepáčil. Vedela som, že rozprávať sa s ním nebude prechádzka ružovou záhradou, ale tak trochu som verila tomu, že svoj život ochránim pred ostatnými. Hlavne pred takými ako on.

Mlčala som, odhodlaná ignorovať jeho otázky a pripomienky. Nemala som čo stratiť, teda, o ničom som netušila. Nemohol mi urobiť nič, čo by to niekto pred ním už nestihol, a predsa som pred ním pociťovala strach. Mohol to byť len jeden z príznakov?

„Povieš mi, ako si pätnásťročná Lauren dokázala zmeniť priezvisko bez súhlasu rodiča?“ vyzeral byť skutočne interesovaný v mojej minulosti, ktorú som v sebe pochovávala deň čo deň, znova a znova, čo najhlbšie som to dokázala.

Chápala som jeho hru. Snažil sa dozvedieť čo najviac, len aby to mohol neskôr využiť vo svojej praxi. Tváril sa tak pokojne akoby mu to bolo ukradnuté, lenže on odpovede potreboval. A ja som potrebovala, aby mi uveril, že mi na tých informáciách nezáleží.

Oblizla som si pery a oprela sa, napodobňujúc jeho príklad. Snažila som sa zachovať si vážnu tvár, aj keď povedať, či sa mi to podarilo, bolo obtiažne.

„Je veľa vecí, ktoré pätnásťročná Lauren dokázala. Naviac... nezmenila som si ho až kým som neprišla tu. Nepotrebovala som iné priezvisko, dokiaľ som nenastúpila do školy...“

„Takže si šla cez posteľ, mám to chápať tak?“ Oči sa mu zaleskli vzrušením.

Prudký nával zlosti spôsobil, že som si zubami prehrýzla ďasno, z ktorého som v ústach cítila horúcu krv.

„Využila som situáciu najlepšie ako som vedela.“

„To vidím,“ priznal. „Podľa fotiek si bola krásna vždy, aj keď...“ zasmial sa na nejakom vtipe, ktorý mne unikal. „Keď som ťa videl v policajnej správe, skoro som ťa nespoznal.“

Krv mi stuhla v žilách. Ako sa mohol dostať k zložkám, ktoré mali byť zapečatené po tom, čo sa rozhodli nevzniesť obvinenia?

„Správna starostlivosť zahojí všetky rany,“ prehodila som naoko nezaujato. „Tvoja dcéra by o tom vedela hovoriť.“

Brnkla som na citlivú strunu. Vincentov pohľad potemnel. Nepáčilo sa mu, že ku mne bola Hate otvorená viac, než bolo nutné. Hádam si nemyslel, že tú bolesť bude dusiť v sebe večne.

„Som si istý, že ti táto premena dala námahy,“ rukou na mňa poukázal. Od hlavy až po päty. „Už nie si to nevinné dievčatko z obrázka. Typujem, že tvoj brat tiež nevyzerá rovnako,“ naklonil hlavu nabok. „Umiestnili ho neďaleko. Chodíš na návštevy?“

Pevne som stisla pery, zvažujúc, čo je bezpečné a čo nie. Bohužiaľ pre mňa to prestalo byť bezpečným vo chvíli, keď mi hodil tú zložku. Ak vedel jej obsah, nemala som pred ním čo zatajiť.

V živote som sa pred nikým necítila takto odhalená, a pritom som neraz ostávala stáť pred zákazníkmi nahá.

„Všetci sa s postupujúcim vekom meníme,“ bolo všetko, čo som bola ochotná povedať. „Niektorí k lepšiemu, zatiaľ čo iní k horšiemu.“

„Ku ktorej strane sa približuje Caleb? Oľutoval svoje hriechy?“

Prekrížila som si ruky na prsiach a uvažovala ako sa odtiaľto dostať. Pomoc som v tejto chvíli čakať nemohla. Bola som len ja a on. Kocúr a myš, s ktorou sa zahrával.

„Svoje rozhrešenie dostal už dávno, toho sa báť nemusíš. Nie je blázon, len človek, ktorý sa nechal uniesť...“

„Súdiac podľa fotiek sa musel nechať poriadne uniesť,“ zatiahol s úškľabkom, no v ďalšej sekunde jeho tvár zvážnela.

„Aké to je vstávať každé ráno s pocitom, že máš na rukách krv?“

Prehltla som nadávku, ktorá sa mi drala z hrdla a úsmevne pokrútila hlavou. Pocitu viny sa odo mňa nedočká.

„Nesiem zodpovednosť za viac ako jeden život, predpokladám, že s trochou špiny sa pritom počíta.“ Otvorenosť, s ktorou som prehovorila, ma samú prekvapila. Nečakala som, že s ním budem viesť konverzáciu, pri ktorej by nedošlo ku kriku či bitke. Nakoniec sa z neho vykľul vcelku schopný poslucháč, aj keď najradšej mal len odpovede na ním položené otázky.

„Samozrejme,“ prikývol. „Tvoj brat má šťastie, že si taká... obetavá. Povedz mi, Lauren, čo všetko si ochotná urobiť pre svoju rodinu?“

Po chrbte mi prebehol mráz. Jeho slová v sebe skrývali veľký význam, ktorý mi pomaly dochádzal. Stačilo mi prehrať si v hlave Calebove slová z rána.

„Pozrel som si tvoj prípad,“ pokračoval, keď som mlčala. „Tvojho otca museli mať ľudia radi, keď sa to všetko tak krásne zamietlo pod koberec. Nenapadlo ti niekedy odvolať sa? Bojovať za to, čo ti patrí?“

Preglgla som veľkú hrču v hrdle. Nech som akokoľvek chcela plakať, nemohla som si to dovoliť. Musela som nasadiť masku, ktorá by zmiatla môjho protivníka.

Usmiala som sa.

„Matka ma naučila, aby som si svoje boje vyberala s rozvážnosťou. Jej rady sa držím už nejaký ten čas,“ kývla som hlavou a sledovala, ako sa mu na tvári rozhostil široký úsmev.

„Myslím, že si môžeme byť vzájomne užitoční, čo povieš?“ nadhodil odrazu.

Mala som chuť sa rozrehotať na plné hrdlo. Prečo sme celý čas chodili okolo horúcej kaše, keď sa ma rovno mohol spýtať, čo chcel? Nemala som desať rokov, aby som verila jeho nezištnosti.

„Čo odo mňa chceš, Vincent?“ prekrížila som si nohu cez nohu a pozdvihla obočie. Bavila som sa s diablom, no aj tak som sa cítila uvoľnenejšie, ako keď sme rozoberali tie spisy.

„Nie je to očividné?“ položil ruky na stôl a venoval mi svoj dlhý a veľavravný pohľad.

Mal pravdu. Vedela som, čo chcel.

„Teba.“

Zaškrípala som zubami. Nevedela som či obdivovať jeho odhodlanie otvorene sa ma to opýtať po tom, čo ma videl s jeho synom, alebo ho nenávidieť, že si myslel, že by som na niečo také pristúpila.

„Zabudni.“ Prudko som sa postavila zo stoličky a chcela odísť. Náš rozhovor som považovala za ukončený.

„Som zvedavý, ako Claebovi vysvetlíš, že sa už nikdy nedostane von.“

Pár slov. Jedna veta. Tak málo stačilo, aby som zastala v pohybe s rukou na kľučke. V duchu som sa preklínala za slabú vôľu.

Pomaly som sa otočila a znova raz čelila Vincentovmu víťaznému úsmevu. Dostal, čo chcel vo chvíli, keď začal čítať tie papiere.

Oblizla som si pery a urobila jeden opatrný krok, potom ďalší.

„Vieš ho dostať na slobodu?“ Musela som si dávať pozor, aby mi nezlyhal hlas.

Človek sa vie zmieriť s osudom. Keď nemá peniaze a prežíva, vie, že šanca na právnika a súdne pojednávanie neprichádza do úvahy. Vedela som, že Calebova sloboda bude beh na dlhú trať a bola som ochotná čakať.

To ale bolo pred piatimi rokmi. Keď ešte chcel bojovať.

„Ako som povedal, môžeme si byť navzájom prospešní. Ty mi dáš presne to, čo chcem a ja sa postarám o to, aby sa Calebov prípad dostal predo mňa. Budem tvoj sudca a jeho lístok na slobodu, Lauren.“ Keď videl môj prekvapený výraz a sánku, ktorá sa mimovoľne otvorila, spokojne sa oprel a natiahol si ruky za hlavou.

Moje sny a nádeje odrazu nabrali reálne rozmery. Bola som na dosah toho, o čom som tak skoro nedúfala.

„Nie je to zlá ponuka, vieš,“ naklonil hlavu nabok. „Koniec koncov, zabil kvôli tebe.“

Nemala som silu oponovať mu. Nemohla som. Mal pravdu. Ja som mu privodila tento osud, bolo mojou povinnosťou urobiť všetko preto, aby sa dostal medzi normálnych ľudí.

Pomaly som prešla okolo jeho pracovného stola, hľadiac mu uprene do očí, pretože to muži ako on chceli. Bol rovnaký ako všetci.

„Tvoj syn mi ponúkol Hatinu izbu,“ prehodila som akoby o nič nešlo. Pozorne som si všímala jeho reakciu na synovo meno, ale s ním to ani nepohlo.

„Naozaj? Dobre,“ mykol plecami nezaujato. „Aspoň to nebudeš mať ďaleko.“

Položila som si ruky na obe operadlá a sklonila sa na Vincentovu úroveň. Hľadeli sme si do očí a ja som videla ten vypočítavý pohľad. Všetko mal vypočítané a prehra neprichádzala do úvahy.

„Akú mám istotu, že dodržíš slovo?“ hlesla som, keď sa ku mne priblížil až nebezpečne blízko.

Pre brata, pre brata, pre brata...

Vincentove silné ruky ma behom sekundy potiahli a už som na ňom sedela. Rukami som sa mu zaprela do ramien, no jemne, aby necítil odpor, ktorým som prekypovala.

„V piatok sa koná jeden večierok a ja chcem, aby si ma na ňom sprevádzala. Mimo iné. Budeš môj sprievod a máš moje slovo, že hneď v pondelok zoženiem kamaráta, právnika, ktorý sa na Calebov prípad pozrie.“

„V... v pondelok?“ prehltla som. Tak skoro? „Vieš to zariadiť?“

„Nemáš ani len predstavy, čo všetko dokážem,“ zamrmlal ako ku mne vystrel ruku. 

de

Hlasná hudba mi bránila v premýšľaní, čo bolo len dobre. Ľudia naokolo ma naplno zamestnávali a okrem toho, aké drinky si objednali, som nemala čas rozmýšľať o niečom inom. Teda... skoro.

„Čo ti sadlo na nos?“ zaujímalo Claire vo chvíli, keď som sa k nej postavila za bar a položila pre ňu prázdnu tácku.

„Dlhý deň,“ pokrčila som plecami. Bola to v podstate pravda, akurát som ju ušetrila zbytočne zdĺhavých opisov toho, ako sa dnes niekoľko vecí pokazilo, zatiaľ čo iné sa začínali hýbať. Síce som Caleba videla len dnes, chcela som, aby bola ďalšia sobota a aby som za ním mohla ísť. Uistiť sa, že sa nevzdá. Povedať mu, že jeho sestrička konečne našla riešenie.

„To vidím,“ buchla do mňa, čím ma vrátila do prítomnosti.

Zbadala som pred sebou plnú tácku a Claire mi zamávala pred očami, aby sa uistila, že mi ju môže zveriť do rúk. Prízemie nášho baru malo jasné pravidlá. Rozbijem niečo, zaplatím to. Dosť na tom, že som mala peniaze akurát na vyžitie, nemohla som si dovoliť ani menšie zaváhanie.

„Stôl osem, ak by si náhodou zabudla,“ drgla ma do pleca červenovláska. Rýchlo som si vzala tácku a zhlboka sa nadýchla, nasadiac na tvár široký úsmev.

Claire ma ešte tľapla po zadku. „Nech sa to tu hýbe!“

Pretočila som nad kamarátkou očami a uvažovala, čo si stihla dať. Jej dobrá nálada nikdy nemala žiadnu nevinnú príčinu. Jej život totiž nezahŕňal radosť a šťastie.

Zložila som poháre mužom v treťom boxe a niektorí mi venovali úsmevy, zatiaľ čo ostatní sa tvárili akoby som neexistovala. Pre mňa to nebolo nič nové a už vôbec nie nepríjemné. Bola som rada, keď si ma nevšímali. Nechcela som vytŕčať z davu, len doň zapadnúť. Na poschodí som sa musela tváriť ako najväčšia šelma, kým tu dole som bola len obyčajnou barmankou a čašníčkou, starajúcou sa o pitný režim našich návštevníkov.

Objednávky sa ku mne hrnuli od iných stolov a ja som sa nestihla ani na chvíľu posadiť. Lietala som od rohu k rohu, od muža k mužovi. Keď som sa konečne postavila za bar a mohla si naliať vodu, bola som šťastná.

„Už som sa bál, že ťa v tomto podniku nenájdem,“ dostalo sa ku mne a môj zrak hneď zaletel k mužovi, ktorý sa približoval k baru.

Položila som pohár do drezu a prepichla pohľadom chlapa, ktorého som si ešte pamätala zo včerajška. Husté obočie pozdvihol v spýtavom geste a mne bolo jasné, že sa ma na niečo spýtal, len ja som ho prepočula.

„Sú tie masky naozaj nevyhnutné?“ rukou ukázal na moju striebornú masku.

„Udržiavajú našu anonymitu,“ odvetila som prosto. Nevedela som, čo tu tento právnik chcel, ale fakt, že to bol Vincentov kamarát, sa mi páčil ešte menej. Takýto ľudia znamenali problémy.

„Keby som chcel, do dňa viem, kto si,“ zasmial sa a oprel sa o bar. Typický právnik.

Nechápavo som nakrčila obočie.

„Flirtuješ so mnou?“

„Záleží či mi to ide,“ poškriabal sa za krkom a trochu si uvoľnil kravatu. Uhladený oblek jasne napovedal, že tu dnes nešiel kvôli zábave.

„Ani nie. Nemám rada sladké reči, hlavne, keď viem, že tá hlavná časť príde až potom.“

Muž oproti mne dvihol ruky do vzduchu.

„Vzdávam sa. Dostala si ma,“ uškrnul sa a na chvíľu vyzeral o trocha mladšie, než v skutočnosti bol. Na základe drobných vrások, ktoré mu zdobili tvár, by som mu typovala okolo štyridsiatky. Blonďavú hlavu mu však neskrášľovala ani jedna šedina, takže sa musel pohybovať v nižších číslach.

„Čo odo mňa chceš?“ Mala som sto chutí zasmiať sa nad sebou. Nepoužila som tú otázku za jeden deň viac ako dosť?

„Opýtať sa na pá drobností. Možno ťa o niečo poprosiť...“

„Mňa?“ nechápavo som na neho pozrela. „Nepomýlil si si ma s niekým?“

„Pokiaľ si bola včera s Vincentom Maxwellom, tak som hľadal práve teba.“

Už len jedna zmienka jeho mena spôsobila, že mi stuhol pobavený výraz v tvári. Rázom som zvážnela. Prekrížila som si ruky na prsiach.

„O našich zákazníkoch sa nerozprávame,“ pokrútila som razantne hlavou. Schytila som do rúk tácku a chcela ju namočiť pod vodu, aby som nejako zamestnala svoje ruky. Dúfala som, že pochopí môj náznak a odíde. Zabudne na to, že ma tu videl a pôjde si svojou cestou.

„Nevieš ani, čo od teba chcem!“ rozhodil rukami a prešiel bližšie ku mne.

„Nezaujíma ma to!“ vrátila som mu podráždene. „Nech chceš čo chceš, nemám záujem, jasné?“ Nepotrebovala som ďalšie problémy, tých svojich som mala než dosť.

Chcela som okolo neho prejsť a dať sa do obsluhy, lenže ma silno chytil za lakeť. Zastala som, šokovane hľadiac na jeho ruku zvierajúcu tú moju.

Rýchlo ju stiahol dole.

„Prepáč,“ zamrmlal a povzdychol si. „Ja...“ otvoril ústa, no naspäť ich zavrel. „Čo keby sme začali odznova?“ navrhol.

„Volám sa Frederick Mathews,“ predstavil sa mi, ale ja som netušila, prečo. Nečakal snáď, že mu prezradím svoje meno a stanú sa z nás kamaráti! Nemohol byť tak naivný!

Keď si všimol môj zjavný nezáujem, stiahol načiahnutú ruku k telu. Pevne stisol pery a na chvíľu sa nad niečím zamyslel.

„Všimol som si, ako sa na teba včera pozeral,“ nadhodil odrazu, nad čím som sa schuti zasmiala.

„Prosím?“ prehrabla som si vlasy a pokrútila hlavou. Keby len tušil pravdu.

„Určite sa sem ešte vráti,“ pokračoval, už tichšie. Na rýchlo sa okolo seba poobzeral a keď videl, že má čistý priestor, znova sa pristavil svojím pohľadom na mne.

„Potrebujem od teba službu,“ pošepol. „Peniaze nie sú problém.“

Chcela som kričať. Čoby, chcela som vrieskať z plných pľúc na všetkých, či sa zbláznili. Prečo sa okolo Maxwellovcov musel točiť celý svet?

„Ďakujem za ponuku, istotne je lákavá, ale nemám záujem,“ prehovorila som čo najpokojnejšie, hoci moje ruky zvierali tácku tak silno, až mi na nich zbeleli hánky.

„Vieš o tom, že ten chlap je hlavným sudcom v tomto meste?“ zasipel a urobil krok ku mne.

„To nie je moja starosť,“ bránila som sa jemne.

Vincent zastával tú najdôležitejšiu funkciu, o ktorej mnohí sudcovia celý život len snívali. Mohol to byť netvor, ale svoju prácu robil so všetkou láskou, ktorou šetril na deťoch. Nechápala som však, prečo to tento chlap vyťahoval predo mnou. Včera som mu nestála ani za poriadne oslovenie.

Bola som zmätená.

„Je, pretože ty si jediná, ktorá mi môže pomôcť. Iba ty sa k nemu dostaneš dosť blízko, keď tu príde znova,“ trval pevne na svojom. Nestačila som sa čudovať jeho presvedčeniu.

„O čo ti ide?“ prižmúrila som oči.

„Chcem ho odstrániť,“ hlesol a vážne mi pozrel do očí. 

 

Kapitola VII. / Kapitola IX.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Torn - Kapitola VIII.:

5. LiliDarknight webmaster
06.10.2017 [9:09]

LiliDarknightFíha, tomu Vincentovi nemôžem uprieť jedno - je fakt dobrý v tom, čo robí a ako to robí. Aj keď je pri tom odporný, je pedantný. Momentálne ma hreje len skutočnosť, že viem, ako dopadne. Emoticon Emoticon

4. Perla přispěvatel
30.09.2017 [12:18]

PerlaAngela, všetko okolo Vincenta je nebezpečné, no či na túto "hru" s Frederickom Lauren pristúpi, je tiež otázne. Koniec koncov, Vincent dokáže dostať jej brata von.
Ďakujem za komentár. Emoticon

3. Angela přispěvatel
28.09.2017 [21:02]

AngelaMohlo mě napadnout, že pro Caleba udělá Lauren cokoliv, ale proč zrovna Vincent... :( Každopádně doufám, že to nebude chtít Lauren rozehrát na dvě strany - jednat s Vincentem a s Fredem se ho snažit zničit. Příliš nebezpečné, a přesto mám neodbytný pocit, že se do toho nějak zamotá.

2. Perla přispěvatel
26.09.2017 [19:03]

PerlaVeva, Vincent je asi jediný priamočiary človek v príbehu. Emoticon Hej no, vekový rozdiel je dosť veľký, predsa len, je taká stará ako jeden jeho syn, no jemu to je jedno. Emoticon Ďakujem za komentár. Emoticon

1. Veva
25.09.2017 [17:08]

Eh....tak Vincemt teda vie polichotit zene. Ale na druhej strane je fajn, ze je taky priamy a povedal jej rovno, ze ju chce. Ale ked si pomyslim, ze vekovo by mohol byt jej otec Emoticon
Obdivujem Lauren, ze je taka silna. Ja by som na to zaludok nemala.
A ten novy chlap sa mi paci este menej (asi) Emoticon
No bude to zaujimave... Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!