OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » To nemyslíš vážne! Tehotná?! - 6. kapitola

12.04.2011 (15:00) • MirrorGirl454 • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1161×

Ian a nákupy (Lee: Vezmi tamtie! Ian: ktoré? Lee: No predsa tamtie? Ian: Ktoré tamtie?)

„Miláčik, idú len do škôlky,“ povedal som a neubránil sa úsmevu.

„Ja viem, ale keď ony mi budú tak veľmi chýbať!“ vzlykla Char, ktorá odmietala vystúpiť z auta a ísť do práce, pretože najradšej by sa vrátila späť do škôlky po Emmu a Hayley.

„O pár hodín ich uvidíš znovu, nemusíš sa báť...“ zasmial som sa, na rozlúčku ju pobozkal a vystrčil z auta.

Vrhla na mňa pohľad, ktorý mal byť zmiešaninou vražedného a zúfalého pohľadu, no to ma rozosmialo ešte viac. Naštartoval som, zakýval jej a vyšiel z parkoviska pri nemocnici. O pár neuveriteľne dlhých minút som bol doma. Zaparkoval som do garáže a rýchlym krokom vošiel do domu. Hodil som sa na gauč, zavrel oči a užíval si ticha, ktoré v dome panovalo. Žiadny krik, žiadny plač, žiadne hádky. Zhlboka som sa nadýchol a užíval si každou bunkou tela.

A v tej chvíli mi zazvonil mobil. Strhol som sa tak prudko, až som dopadol na mäkký huňatý koberec, ktorý sme kúpili kvôli dvojčatám. Ešte stále som trochu roztrasene vytiahol zvoniaci mobil z vrecka a pozrel sa na displej. Ryšavá opica.

„Ahoj, zlatko, čo sa stalo?“ spýtal som sa s úsmevom, ktorý ona nemohla vidieť.

„Miláčik, v práci budem dnes musieť ostať dlhšie ako obvykle. Nemohol by si zájsť na nákup a potom pre Emmu a Hayley do škôlky?“

„Jasné, nemusíš sa báť, všetko zvládnem.“

„Dobre, zoznam je na stole v kuchyni.“

„Fajn, ahoj, láska. Milujem ťa.“

„Aj ja teba,“ povedala nežne a ja som vedel, že sa pritom usmieva rovnako priblblo ako ja.

Zložil som a vytočil nové číslo.

„Krematórium, ako vám môžem pomôcť?“ ozval sa hlas.

„ Ahoj, Lee, nezašiel by si so mnou na nákup?“ spýtal som sa so smiechom.

„Ok, prídeš po mňa?“

„O pár minút som tam,“ povedal som a zložil.

_

„Tak sa pozrieme, čo všetko máme kúpiť,“ povedal som, keď sme s Leem vzali nákupný vozík na kolieskach.

Vybral som poskladaný lístok z vrecka a roztvoril ho.

„Robí si zo mňa srandu, však?“ povedal som a aj naďalej šokovane hľadel na lístok, ktorý mal po roztvorení dĺžku takmer jedného metra.

Lee sa zasmial a vyrazil s košíkom a ja som ho musel nasledovať ako poslušný psík.

„Takže, čo je na zozname prvé?“ spýtal sa veselo.

Paradajky

Paprika

Šalát

Banány

Jablká

Rožky

Chlieb

Smotana

Mlieko

Vajcia

Syr

Šunka

Polohrubá múka

Cereálie

Zubná pasta

Hranolky

Prací prášok

Aviváž

Atď...

Tak tento zoznam sa mi ani náhodou nepáčil. Strčil som ho znovu do zadného vrecka nohavíc, vzal si od Leeho košík a rozbehol sa s ním k najbližšiemu regálu. Sladkosti.

„Fajn, ktoré chceš Lee?“

„Tamtie,“ povedal a neurčito ukázal.

„Ktoré?“

„Tamtie.“

„Ktoré tamtie?“

„No predsa tamtie.“

„Fajn, kašli na to,“ povedal som a s vozíkom zaparkoval tesne pri regáli s čokoládou.

Jediným pohybom ruky som väčšinu zmietol do vozíka

„Fajn, sladké by bolo,“ povedal som a rozbehol sa k ďalšiemu oddeleniu.

Tentoraz to boli cereálie.

„Vezmi tamtie,“ povedal Lee a neurčito ukázal.

„Ktoré?“

„No predsa tamtie!“

„Ktoré tamtie?“ spýtal som sa so smiechom.

„Vieš čo, kašli na to,“ povedal Lee, pristúpil k časti regálu, kde boli len sladké vločky do mlieka a čokoládové guličky.

Vzal tri škatule čokoládových a štyri škatule sladkých. Hodil ich do košíka a vybral sa smerom k ďalšiemu oddeleniu. Nakoniec sme došli k razenému polotovaru.

Vzal som päť škatúľ pizze, štyri vrecká hranoliek, tri zmrzlinové torty a desať čokoládovo-jahodových nanukov.

„Dobre, máme nakúpené,“ povedal som a začal košík tlačiť smerom k pokladniam.

Stál som v rade, keď sa ku mne prihrnul Lee s kopou časopisov a... no o tom sa radšej pred deťmi nezmieňujem.

„Potom ti to preplatím,“ povedal Lee a všetko hodil do košíka.

Pritom omylom strčil do starenky, ktorá stála za nami a ktorá sa s pohoršeným výrazom pozerala na náš nákup.

„Musel som ísť nakúpiť kvôli deťom,“ povedal som a anjelsky sa na ňu usmial.

Lee sa takmer zadusil smiechom. Poriadne sa zasmiať si dovolil až pri aute, do ktorého sme nakladali všetok ten zbytočný nákup.

_

Char sa vrátila domov až o deviatej večer. Práve sme s dvojčatami pozerali televízor, keď  sa vchodové dvere zabuchli a do obývačky vošla vysmiata Charlottka.

„Mamí!“ skríkli dvojčence a rozbehli sa k nej.

So smiechom sa jej hodili okolo krku a nechceli ju pustiť. Po chvíľke prehovárania ju predsa len pustili a opreteky sa rozbehli do izby, kde mali vlastný televízor a kde si chceli pozrieť svoj obľúbený seriál, ktorý sme v obývačke nikdy nepúšťali.

„Ahoj, láska,“ povedal som a silno ju objal. „Vieš, že si mi chýbala?“ zašepkal som jej do vlasov.

Objala ma okolo pasu a s perami na mojom krku zašepkala:

„Aj ty mne...“

Spokojne som zamumlal niečo nezrozumiteľné a nežne ju pobozkal.

„Až večer...“ zašepkala so smiechom a ušla do kuchyne.

Chvíľu som sa ešte priblblo usmieval, keď sa zrazu z kuchyne ozval Charin krik.
„Ian David Karslake Watkins!!!“

Ou... dofrasa...

Pomaly a neochotne som prišiel do kuchyne a zbadal Char, ako šokovane hľadí do chladničky plnej sladkostí. A to ešte nevidela mrazničku...

„Čo má toto znamenať? Prečo si kúpil toto a nie to, čo som ti napísala na ten zoznam?“ spýtala sa a ústa mala ešte stále od prekvapenia otvorené.

Musím sa z toho nejako dostať...

„No... vieš... ja som to nechcel kúpiť, ale.. ony... ony ma k tomu prinútili! Áno, prinútili ma k tomu!“

„No jasné, priložili ti nôž ku krku, vyhrážali sa ti, že ti roztrihnú kreditku, ak okamžite nekúpiš všetky tie sladkosti a nezdravé jedlá, čo?“

„Presne tak! Bolo to strašné...“

Len pretočila očami, povzdychla a vyšla z kuchyne a odišla po schodoch do izby. Šiel som uložiť malé späť, zhasol im nočnú lampičku a počkal, kým zaspia. Až potom som sa odvážil vojsť do spálne. Bola prázdna, len na posteli sa povaľovalo Charino oblečenie. Z našej kúpeľne, do ktorej sme chodili len my dvaja a do ktorej sa dalo vojsť len cez našu izbu, som počul tečúcu vodu. Vošiel som do kúpeľne a našiel sprchujúcu sa Char. Zhodil som zo seba oblečenie a takmer nehlučne som vliezol do sprchového kúta k nej, aj keď som tušil, že vie, že som tam.

„Darling...“ povedal som nežne a pohladil ju po chrbte.

Nič, vôbec nereagovala. Totálne ma ignorovala.

„Charlottka, no ták, vieš, že ma to mrzí,“ povedal som a snažil sa o smutný tón hlasu.

Nežne som ju objal okolo pása a začal bozkávať na krku.

„Hneváš sa na mňa?“

„Ale nie... ale zajtra pôjdeš znovu do obchodu...“ povedala  slastne zamrmlala.

Usmial som sa s perami na jej krku prikývol. Až po chvíli som si uvedomil, že ma nevidela, a tak som potichu súhlasil.

Autor: MirrorGirl454 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek To nemyslíš vážne! Tehotná?! - 6. kapitola: