OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » To nemyslíš vážne! Tehotná?! 3. - kapitola

11.01.2011 (18:00) • MirrorGirl454 • Povídky » Na pokračování • komentováno 17× • zobrazeno 2156×

Ian a Charin pôrod (Ian: Počkajte, dám vám ju k telefónu... Char: Áááá!)

Práve som sa vrátil domov od chalanov. Konečne! Ešte teraz ma bolelo brucho, toľko sme sa smiali. Vôbec som nechápal, ako im niektoré debility, ktoré vraveli, mohli napadnúť. To predsa nešlo. Ale smial som sa ako blázon.

„Ian!“ skríkla Char.

Bol som v predsieni a ona bola v kuchyni. A to, ako kričala  sa mi nepáčilo. Utekal som za ňou a zbadal ju, ako sa jednou rukou pridržiava kuchynskej linky, druhou rukou si drží bruško a pod ňou som zbadal na dlážke priesvitnú tekutinu. Na tvári mala bolestivú grimasu a celá sa chvela.

„Ian! Mne odtiekla plodová voda!“

„No, veď to vidím. A čo to znamená?“ spýtal som sa.

Zdvihla hlavu a pozrela sa na mňa tak, že ak by dokázala vraždiť pohľadom, ležal by som teraz na dlážke s vystrčeným jazykom. V tej chvíli vyzerala, že ak by mala po ruke čokoľvek ostré, vzala by to a bez ohľadu na to, či rodí – nerodí, zabila by ma.

„Ian! Ja rodím!“

„Ježišmaria! To vážne? Tak skoro?“

„Nie je to skoro. Veď už som mala termín... Áááá!“ zrazu skríkla.

„Čo je? Čo sa deje?“ vykríkol som vyplašene.

„Kontrakcia.“

„A čo mám robiť?“ spýtal som sa zmätene.

Spomeň si na to, čo ti vtedy vravela Char.

„Fajn, takže zavolať do márnice...“

„Nemocnice!“ opravila ma Char s krikom.

„Zavolať do nemocnice...“ povedal som a rozbehol sa k telefónu.

Vytočil som číslo a čakal, kým to niekto zdvihne. Našťastie som nemusel čakať dlho.

„Prosím? Ako vám môžem pomôcť?“

„Ste már- ee nemocnica?“

„Áno, sme,“ odpovedala mi asi sestrička.

„Moja žena rodí!“

„Dobre, môžete nám dať vašu adresu?“

Nadiktoval som jej ju a myslel som si, že to bude koniec, ale ona sa ma chcela ešte niečo pýtať.

„A už jej odtiekla plodová voda?“

„To je to niečo, čo vyzerá ako voda, ale voda to nie je?“ spýtal som sa a až potom si uvedomil, že to vyznelo, akoby som bol totálny debil.

„Áno, to je presne to,“ odpovedala mi sestrička úplne pokojným hlasom. Asi bola na podobné veci zvyknutá.

„Tak potom áno, odtiekla jej aj plodová voda.“

„Áááá!“ zakričala Char a ja som zdesene skríkol spolu s ňou.

„A ako často má kontrakcie?“

„No, to netuším, ale počkajte, dám vám ju k telefónu,“ odpovedal som a priblížil mobil k Char.

„Áááá!“ skríkla Char do telefónu a po pár sekundách znovu.

To stačilo a znovu som si priložil mobil k uchu.

„Vydržte, o chvíľu k vám príde sanitka, zatiaľ si, prosím, pripravte veci,“ povedala sestrička a zložila.

„Takže a teraz zobrať tašku,“ povedal som a utekal do spálne po tašku, ktorú si zbalila Char približne pred týždňom.

Keď som sa vrátil do kuchyne, Char tam ešte stále stála a zhlboka dýchala. Prišiel som k nej a pohladil ju po tvári.

„Neboj sa zlatko, všetko bude dobré.“ A usmial som sa.

Usmiala sa na mňa tiež a ja som sa rozbehol k telefónu, aby som zavolala chalanom, že prišiel čas.

„Takže, ešte zavolať chalanom, dať mačku susedom a môžeme ísť,“ mrmlal som si, ale Char ma počula.

„Počkaj! Akú mačku? My nemáme mačku!“

„My... my nemáme mačku? Do riti! A koho potom bola tá mačka, ktorú som naháňal po záhrade s kosačkou?“ zamrmlal som si a Char sa na mňa zdesene pozrela.

„Neboj sa, nič sa jej nestalo...“

_

„Hlboký nádych a hlboký výdych, dobre?“  spýtal sa doktor.

Hlboký výdych...hlboký nádych...

Bože! Obzeral som sa okolo seba a všade boli ľudia v bielom a zelenom a všade bola krv. Cítil som, že každú chvíľu odpadnem, ale Charina ruka mi to nedovoľovala, pretože mi prsty s nechtami zarývala hlboko do mäsa. Držal som ju za ruku, zatiaľ čo ona rodila. Všetko sa to odrazu zbehlo tak rýchlo a aj teraz som si pripadal ako v zrýchlenom filme. Ani som sa nenazdal, keď zrazu lekár vravel, že už vidí hlavičku, plecia, telíčko a nôžky.

A zrazu bolo jedno z mojich maličkých na svete. A hneď za ňou prišla aj druhá. Char si poriadne vydýchla a konečne uvoľnila moju ruku a ja som mohol konečne odpadnúť. Rozvalil som sa tam, aký som bol dlhý a široký.

Prebudil som sa až v nemocničnej izbe na stoličke. Trochu som sa poobzeral a zistil som, že na posteli leží Char.

Usmial som sa a pribehol k nej. Ona ma okamžite objala a šťastne sa zasmiala. Oznámila mi, že naše malé sú v poriadku a o chvíľu nám ich prídu ukázať.

V tej chvíli vbehli do izby chalani a všetci sme sa spolu vyobjímali. Smiali sme sa a o chvíľu nám strečky priniesli malé. Jednu dali Char a druhú mne. Boli obidve krásne. Také zlaté... Boli zabalené v ružových prikrývkach, boli čistučké a ticho spali. Pozrel som sa na Char a videl, s akou láskou sa pozerá na maličké, ktoré držala v rukách.

„Toto bude Hayley,“ povedala Char a pozrela sa na malú, čo držala v náručí.

„A toto Emma,“ povedal som ja a pozrel sa na Char.

Šťastne sa usmievala a zrazu jej po lícach začali stekať slzy. Slzy radosti. Neovládol som sa a tiež sa mi jedna skotúľala po líci.

Autor: MirrorGirl454 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek To nemyslíš vážne! Tehotná?! 3. - kapitola: