OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Temní anjeli vs. svetlonosi - 3. kapitola

25.01.2012 (18:00) • Faint31 • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 789×

3. Hodina boja podľa Mika

Jednu vec, ktorú nenávidím, je telesná s mojou čudáckou triedou. Vždy ju mávame oddelene: Jeden deň chlapci a druhý zase dievčatá. Popri tom sa ešte spojíme s babami z B triedy a často hráme vybíjanú proti chlapcom z ich triedy. A takto to je každý týždeň. Človek sa z toho ide zblázniť, keď po ňom pokrikujú: „Nahraj, nahraj!“

A keď vám lopta v polovici ihriska spadne, počujete samé:

„Ty trúba, hádž silnejšie!“

Človeka ide rovno poraziť a najradšej by rozniesol v zuboch hviezdu zápasu. A takto to bolo aj tentokrát.

„Sofia, preboha, veď už konečne nahraj!“ Zo všetkých strán sa na mňa valili výkriky. Rozhodla som sa to hodiť cez ihrisko ku kapitánovi, ibaže lopta pristála rovno na súperovej polovici.

„No skvelé, nauč sa konečne triafať!“ oborila sa na mňa Kristína. Len som na ňu zazrela tým najnenávistnejším pohľadom, aký v tú chvíľu moja mimika vyčarila. Súper sa konečne spamätal a vpálil loptu rovno do mňa. Môj prívesok akoby varovne zablikal.

„Von!“ skričala naša telocvikárka. Pravidlá hry hovoria, že ten, koho lopta trafí, musí opustiť hraciu plochu a ísť k tým, ktorý boli tak isto vybití. Neochotne som kráčala k nim. Zhodou okolností bolo na našej strane viac vybitých ako hráčov na tej druhej. Samozrejme mojou vinou.

Chester mi povedal, že všetko beriem akosi osobne, ale ja si proste nemôžem pomôcť. V tom sa skóre ako na potvoru zlepšilo. Moje spoluhráčky jasali ako pri výpredaji tričiek. Lopta ktorá zrejme smerovala ku mne (aj taký sa občas nájdu), dopadla skôr, ako istý človek dúfal a kotúľala sa smerom ku mne. Vôbec som sa nechystala ju zdvihnúť. A tiež som nechcela urobiť prešľap. Namiesto toho som si kľakla a pomyslela na loptu ako sa kotúľa smerom ku mne a neviditeľný vánok ju poháňa. Predstava sa zhmotnila a lopta, ktorá už stála na svojom mieste, sa pohla smerom ku mne. Tento moment trval sotva pár sekúnd, no mne sa zdal ako večnosť. Keď som loptu mala konečne v rukách, prihrala som ju akejsi babe z B triedy a tá mi ju v pomykove vrátila. Potom som loptu namierila rovno na súpera, ktorý bol už iba jeden. Hodila som ju s takou silou že som bola prekvapená sama sebou. Trafila ho rovno do spánku.

„Koniec!“ zakričala učiteľka a začala počítať vybitých. Pretože druhý tým nemal žiadne životy, a do konca hodiny bolo päť minúť, vyhlásila nás za víťazov. Telocvičňou sa ozvali výkriky dievčat a znudené chlapčenské vzdychy a narážky typu:

„Keby sme hrali futbal, vyhrali by sme my.“

V šatni to len tak šumelo.

„Sofia tam stála, ako keby loptu chcela pritiahnuť mágiou,“ smiala sa Vanda, mimoriadne obľúbená spolužiačka. No ďaleko od pravdy nemáš, pomyslela som si. Keď som sa prezliekla a chystala sa na odchod, niekto mi pošepkal:

„Dobrá práca Sofia.“ Okamžite som spoznala Chesterov hlas. Usmiala som sa a šla ďalej. Cestou som sa zrazila s Voroninom. Nenávistne na mňa pozrel, ale ďalej pokračoval v ceste. Z prstov mu uniklo pár iskričiek. Sústavne som hľadela na jeho prívesok - toho istého vojaka, ibaže čierneho ako uhoľ.

„No tak, Paťo. Pohni,“ ozvalo sa pred nami.

„Aha, Gigant!“ zakričal ten istý hlas. Teraz pre zmenu sa mne uvoľnilo zopár iskričiek. Dala som sa na odchod.

Po teórii a hodine bicích som šla do skrýše. V hustej hmle a tme som tam nikoho nevidela. Odrazu na mňa niekto zozadu skočil. Vykríkla som, ale protivníka sa snažila zhodiť. Šikovne som sa vyhla živlom ktoré na mňa protivník poslal. Medzi tím som sa snažila vytvoriť vlastné čary. A v tom zo mňa vyrazila obrovská energia v podobe vetra, ktorá so sebou zmietla všetky papiere na stole a viac menej hmlu, ktorá ma obopínala. Skočila som na nepriateľa a snažila ho dostať k zemi. Chvíľami sme sa kotúľali a jeho na chvíľku ožiarilo svetlo. Mike!

„Myslel si si,“ začala som „že ma dobehneš?“ Opäť som sa odkotúľala, takže som ležala na ňom, a pozerala do jeho spotenej tváre. Na ústach mu pohrával úsmev.

„Nie, ale tušil som...“ Znova sme sa prekotúľali takže, pre zmenu on ležal na mne.

„... že si inteligentná a že sa ubrániš.“ To už som ho od seba odtisla a sadla si vedľa neho.

„Máš dobrú techniku,“ pochválil ma.

„No aj tak to nebolo najlepšie. Prekvapila si ma s tým vetrom. Kde si sa to naučila?“ opýtal sa, no odpoveď na otázku určite poznal.

„Nikde. Len to proste zo mňa vytrysklo. Nič viac.“

„Nemohlo to z teba vytrysknúť, potom by som si mohol pomyslieť, že svoju moc nevieš koncentrovať a...“

„Ale ty si to samozrejme nepomyslíš,“ usmiala som sa.

„Ako si môžeš byť taká istá?“ Postavil sa a privolal k sebe fľašu s vodou a dva poháre. Neskôr mi ukazoval, ako sa ubrániť proti temnému anjelovi a vysvetlil mi, že môžu zaútočiť kušou so šípom otrávením jedom.

„Vtedy si musíš dávať pozor, pretože ak to do teba strelí, si mŕtva.“

„Svetlonosi vraj dokážu liečiť,“ nadhodila som.

„Áno, ale len zranenia a nie mŕtvych. Avšak niektorý majú zvláštnu moc prebudiť mŕtveho a dostať ho do sveta živých, ak je mŕtvi len pár hodín.“

„Och, je to kruté a to som si myslela, že svetlonosi sú ako anjeli.“

„Čo už... Život je nespravodlivý, ale treba ho brať s nadhľadom,“ povedal mi s úsmevom Mike a jeho oči zablúdili k mojim. Mal pravdu, ale to som pochopila až neskôr...

Autor: Faint31, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Temní anjeli vs. svetlonosi - 3. kapitola: