Tanec s vlkmi - 3. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Takže idem s ďalšou kapitolou - po krátkej odmlke.
Čo od nej chcú? Zabijú ju? Nevie, len vie, že musí ochrániť svojho milovaného.
P. S.: Prosím, dávajte komentáre, ak chcete, tak aj zlé. :P

20.07.2012 (19:00) • zuzik • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 823×

3. kapitola - Ponuka

Možno to poznáte, možno nie. Ide tu o to, že keď sa na vás ide priveľa zlého za prikrátky čas. Buď sa psychicky zrútite, alebo sa s tým zvláštnym spôsobom vyrovnáte...

Ja osobne som sa vyrovnala, nech sa stane, to čo sa má. Bola som totiž pevne rozhodnutá - môjmu vlkovi sa nič nestane!

Trasľavo vydýchnem chladný vzduch.

„Hapčí..." kýchnem nahlas a smutne sa pozriem von z okna. Zvláštne... nikdy chorá nebývam. Táto cela mi neprospieva.

Dvere sa trasľavo otvoria. Pokojne očakávam, ak znovu vojdú tie dve skutočné príšery - áno, oni sú pre mňa príšery, nie vĺčik.

Nevôjdu oni, vojde tá milá, bacuľatá pani v kroji. Pripadá mi taká milá, keď ju vidím, je to ako svetlo.

„Nepozeraj tak na mňa." Povie síce nevrlé slová, no jej hlas je veľmi príjemný.

„Prečo ste prišli?" spýtam sa jej čo najviac zdvorilo. Pani vzdychne.

„Priniesla som ti oblečenie, takto zmrzneš." Moje city ma nesklamali, je predsa len vnútri krásna.

„No toto je skôr na ozdobu," žalostne rozdrobím kúsok lopúchu.

Podá mi teplé kožené oblečenie, aké mávajú lovci v tejto krajine.

„Hapčí," kýchnem si znovu.

„Rýchlo sa obleč, potom ťa odvediem na záchod, a potom ti dám jesť." Rýchlo sa nasúkam do oblečenia, je príjemne teplé.

„Prečo to robíte?"

„Lebo mi ťa pridelili, teraz sa prestaň vypytovať a doobliekaj sa," povie trochu nervózne.

„Tak inak, prečo ste ku mne milá a neoznačujete ma za cundru a tak?"

Dosť dlhú dobu neodpovedá a potom len povie:

„Sú veci, ktoré sa dozvieš, až keď bude čas sa ich dozvedieť..."

Potom ma vzala na záchod a naspäť do mojej cely.

„Donesiem ti jesť - počkaj tu." Ako keby som mala na výber - pomyslím si.

Zaujímavá žena - podľa mňa je veľmi milá. Zaujato sa pozriem vonku - vidím jesené námiestie, na ktoré raz za čas dopadne vločka, ktorá sa, samozrejme, hneď rozpustí, ľudia sa usmievajú a spokojne kráčajú - sú ochotní urobiť všetko preto, aby boli šťastní. Aj za cenu môjho životu, vlastne sa im ani nedivím.

„Doniesla som ti kurací vývar, je dobrý na nádchu a..." Všimla si ma, že pozerám z okna.

„Je to nádhera, však?" povie mi a podíde trochu bližšie.

„Áno, no nie mesto samotné je nádherné, ale ten život v ňom. Je to také iné ako les, nie, že by som ho mala radšej ako les, ale má svoje... Ako to povedať... Čaro."

V tej chvíli sa zháčila, podala mi vývar a odišla.

Počuť slabé šťuknutie zámky. Vydýchnem všetok vzduch z pľúc a nadýchnem sa čerstvého zo zamrežovaného okna.
Domov ma volá - to sú posledné myšlienky pred tým, ako zaspím.

„Vstávaj!" zobudí ma rázny hlas veľkého chlapa - má obrovské svaly. No nevyzerá ako bitkár, naopak. Je mi trochu ľúto, že tu nie je tá žena, ale som radšej ako keby tu boli tí dvaja chalani.

„Kam ideme?" vyzvedala som.

„Pred radu." Asi veľa nenahovorí.

Kývnem plecami a poslušne idem za ním, svojho vlka si ochránim - tomu verím.

Ideme dlhými chodbami, až sa dostaneme do veľkej siene plnej rôznych ľudí, ktorí na mňa pozerajú.

Som rada, že už nemám na sebe lopúchové listy.

„Posaďte sa." A ja sa posadím.

„Viete, prečo ste tu."

„Chcete od neho niečo, no už nechcete vydávať ďalšie dievčatká do jeho pazúrov, tak ste ma uniesli a zavreli v špinavej cele s domnienkou, že sem on napochoduje a spraví všetko, čo chcete. Pochopila som to správne? Pretože ak áno, tak sa mýlite, nespraví to. Vbehne sem a všetkých vás pozabíja, kým ho nezabijete - no vedzte, že škody na životoch budú oveľa väčšie než kebyže mu ma vydáte. Mohla by som ho presvedčiť, aby vás nechal na pokoji."

„Hádate veľmi správne, Katherine, ale čo bude s nami? Prišlo druhé rovnaké monštrum ako je on. A obťažuje našu dedinu." Katherine? Volám sa Katherine, to znie tak pekne.

„Druhý vlk?" spýtam sa úplne zarazene.

„Druhý vlk." Začnem rýchlejšie dýchať - vlci majú svoje teritórium, ak im ho niekto poruší...

„Pošlite ma tam - možno ho zvediem," poviem zúfalo, „nič tým nestratíte."

„Musíme sa poradiť," povie rada.

„To nemôžete myslieť vážne. Posielate to dievča znovu na smrť," vykríkne tá žena, čo bola včera ku mne taká milá.

„Vieme, že si jej babka, Mária, ale teraz musia ísť city bokom."

„Babka?" spýtam sa s pocitom, ktorý neviem ani popísať. Je to moja babka? Slzy sa mi nahrnú do očí.

Autor: zuzik (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování