OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Stratení v čase - Kapitola 32. + Epilóg

12.10.2014 (18:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1488×

Kapitola 32.

Bol to krásny sen.

Niekto ju bozkával a šepkal jej slová lásky, ktoré ju rozochvievali neuveriteľnou túžbou. Cítila horúčosť každého jeho dotyku a napriek tomu, že mu videla do tváre, bola jej nejakým spôsobom neznáma. A zároveň ju poznala lepšie ako vlastnú dlaň.

Bola dôverčivá, odpovedala na každý jeho podnet, ale na druhej strane v nej bola časť, ktorá chcela utiecť a začať sa pýtať, kým bol a čo to s ňou robil. Ale vždy jej v tom zabránil jeho chrapľavý hlas. Mužský barytón, ktorý ju zamotával do vaty lásky a starostlivosti. Kým bol, to netušila. Ale nebála sa ho. Pretože ak toto bol sen a ona mu videla do tváre, znamenalo to, že ho poznala aj v reálnom živote.

Keď sa od nej začal odťahovať a mizol v neznámej tme, natiahla sa za ním a na protest zamrnčala, ale on sa len roztopašne zasmial a utiekol z dosahu jej rúk. Zavolala na neho, aby nechodil. Trhalo ju na kusy, keď videla, ako sa od nej vzďaľuje. Bolo to nesprávne, on predsa mal byť v jej blízkosti, boli predurčení, aby boli spolu. Cítila to, vedela to. Srdce jej zavíjalo na protest, že on to nechápe.

„Nájdem ťa,“ doľahol k nej ten zamatový hlas. Ale tie oduševnené slová ju nedokázali upokojiť. Len ju viac znepokojili a nahnali jej slzy do očí. Prečo od nej odchádzal? Nechával ju tu, keď ho tak veľmi potrebovala...

Odrazu otvorila oči. Nedostala žiadne varovanie, nevynárala sa spod hladiny snívania pomaly, ani si vlastne neuvedomovala, že sa vôbec prebúdzala. Cítila len, akoby jej niekto bral tú neuveriteľne intenzívnu predstavu a ona teraz cítila nesmierny smútok. A k tomu všetkému aj zmätok, keď sa poobzerala okolo seba.

Hneď si uvedomila, že je vo svojej izbe, ale nejakým spôsobom to nebolo správne. Posteľ mala byť na opačnej strane miestnosti pod oknom a závesy zvykli byť oranžové, nie biele. Na stene nikdy nemala reprodukcie umeleckých diel zobrazujúcich nejaké abstraktné čarbanice, mávala tam predsa fotky. Nedokázala si vybaviť, kto na tých obrázkoch bol, ale boli to jej blízki ľudia. Možno priateľky.

Bolo to známe prostredie, len ona bola naplnená neznámym pocitom opustenosti. Tu bol domov, bezpečie a pokoj. A predsa tam niečo chýbalo. Alebo skôr niekto.

„Ale no tak, už si trápna s tým, ako sa ma snažíš ignorovať. Myslela som si, že chceš, aby som prišla.“

Cassie ten hlas tak vydesil, že sa od ľaku príliš rýchlo vyšvihla do sedu. To, aký hlúpy nápad to bol, pochopila v momente, keď sa s ňou všetko zatočilo. Ale nemienila dať najavo svoju slabosť. Pre nikým. Dokonca ani pred svojou... sestrou.

Zahľadela sa na sviežu tvár svojej staršej sestry. Nevyzerala ako ona, v ničom sa nepodobali. Ona mala tvár i telo top modelky a husté, gaštanovohnedé vlasy, ktoré si ako posadnutá neustále dávala prefarbovať. Vraj pre ňu boli príliš nudné. Často sa s Cassie hádali o tom, aká hrozná je ryšavo-blonďavá farba. Pamätala si tie hlasné diskusie prerastajúce do otvorených bojov o to, kto má pravdu, no zároveň to pre ňu nebolo viac ako obyčajná predstava. Tú ženu videla po prvý raz vo svojom živote.

Bola si tým istá aj napriek tomu, že mala hlavu plnú spomienok.

Patty – to meno prišlo z veľkej diaľky, ale hodilo sa k nej – sa na ňu zamračila. „To ma ani nepozdravíš? Nevideli sme sa takmer dva roky.“

„Ehm... ahoj?“ prehovorila neisto Cassie.

Jej sestra si ofrkla. „Mama mala pravdu, naozaj sa správaš čudne. Akoby si to ani nebola ty. Cez noc sa z teba stala nejaká akčná hrdinka a neviem o tom? Myslela som si, že dnes hráš Oféliu a nie Artuša.“

Ofélia... Iste, dnes predsa mala stvárniť jednu z úloh v dlho pripravovanej divadelnej hre Hamlet. Vždy o tom snívala, tešila sa. Ale jej žalúdok sa začal búriť. Z nejakého dôvodu ju herectvo nenapĺňalo šťastím tak, ako to bolo kedysi, keď sa ako dieťa po prvý raz postavila na tie takmer posvätné dosky v prázdnej sále. V tejto chvíli sa cítila znechutene. Na čo bola dobrá pretvárka? Na pobavenie ľudí? Akoby im nestačilo prečítať si nejakú vtipnú historku v komerčnom časopise.

„Povieš niečo ešte dnes?“ podpichla ju Patty.

Cassie sa zamračila. „Tak prepáč, občas bývam mrzutá – hlavne ak ma niekto násilne prebudí z krásneho sna a potom odo mňa ešte aj žiada plnú pozornosť. Neznášam skoré rána.“

„Ehm, zlatíčko, je po dvanástej, takže ráno rozhodne nie je. Si si istá, že si v poriadku? Mama hovorila, že si si išla ľahnúť už okolo šiestej a až doteraz si ani uchom nekývla. Vraj si len občas zamrmlala nejaké meno, ale to je všetko.“

Mávla rukou. Bolo pre ňu smrteľne dôležité, aby sa v tom jej sestra nevŕtala. „Som len nervózna z toho predstavenia.“

Patty ju pohladila po líci a zavrátila sa tak plačlivo a zároveň nadšene. Trochu desivý obraz. „Och, ani sa ti nečudujem. Dnes je tvoj veľký deň. Ale nezabúdaj, že sme na teba nesmierne pyšní. Vybrali si ťa spomedzi päťdesiatych dievčat z celej školy.“

„No čo si budeme hovoriť, som proste úžasná,“ zamumlala ironicky, keď jej v hlave blysla spomienka na konkurz. Vtedy si ju vybrali kvôli jej naivnému výrazu; nevinnosti, ktorá z nej vyžarovala. Domnievala sa, že teraz už by ju nevybrali vôbec. Ak by sa obťažovala tým, že by sa tam ukázala.

„To rozhodne si,“ prisvedčila jej sestra a zámerne ignorovala tón jej hlasu. „Poď dole, všetci už na teba čakajú. Musíme si pohnúť. O jednej máš byť v divadle na poslednej kostýmovej skúške a o tretej je premiéra.“

Nechcelo sa jej ani pohnúť, ale nemohla nikoho sklamať. Ten pocit jej bol vzdialený, nikdy predtým ho nezažila, ale vedela si predstaviť, ako dokázal dusiť. A jej mama, sestra i bratia, dokonca aj jej otec – všetci sa tešili na to, ako sa oblečie do stredovekého kostýmu a urobí tam zo seba pred všetkými šaša. Akoby bola nejaká bábka na šnúrke a oni ju ovládali, hoci sa hýbala sama za seba. Lenže jej diktovali čo hovoriť, ako vystupovať. Nechcela, aby niekto iný riadil jej kroky, jej život. Ten odpor v nej bol zakódovaný. Každá bunka sa búrila voči takej predstave.

„Nechám ťa obliecť sa,“ povedal Patty, keď tam Cassie stále sedela a nejavila známky života.

Cassie prikývla a počkala, kým jej sestra opustí miestnosť. Videla jej sklamanie a uvedomovala si, že by mala byť nadšená jej prítomnosťou. Ako jej sama povedala, takmer dva roky sa nevideli a teraz mali jedinečnú príležitosť porozprávať sa inak ako po telefóne. Ale Cassie o to nemala záujem.

Tá žena... jej bola cudzia.

Dokázala by odrecitovať jej vlastnosti, čo má rada a čo nenávidí, ale to dokázala povedať aj postave, ktorú mala dnes stvárniť a tiež to neznamenalo, že ju automaticky bude považovať za rodinu. A to bolo divné, pretože Patty bola jej rodinou, nielen technicky, ale najmä veľmi prakticky. Ale keď sa zobudila z toho sna, s ozvenou toho krásneho hlasu v ušiach, nedokázala sa sústrediť na nič, čo sa dialo v tento moment okolo nej. Chcela sa k nemu upnúť a nikdy ho nepustiť. Opýtať sa ho, prečo ju opustil.

Cítila sa tak sama...

Potriasla hlavou a rýchlo sa vybrala do kúpeľne. Musí si švihnúť, nechcela by zmeškať bez ohľadu na to, čo si o tom cirkuse myslela. Schmatla prvé schopné nohavice a tričko a hodila ich na pult vedľa sprchy. No ešte skôr, ako tam vôbec vkročila, letmo zachytila svoj odraz v zrkadle. Prekvapene skamenela a nezmohla sa na viac ako nemé zízanie.

Poznala tú tvár, tie vlasy, postavu, ale stále to nebola ona. Olivový nádych jej pokožky vybledol na sýtu bielu farbu akou sa pýšila jej matka, oči mali stále rovnaký mandľový tvar, ale teraz boli šedo-zelené, nie hnedé ako si ich pamätala. Panicky zodvihla ruky a začala si ich prezerať. Akoby bližším skúmaním mohla prísť na to, že len oslepla.

Ale nestalo sa tak.

Tá divná bledosť tam stále zotrvávala a Cassie začínala mať neobytný pocit, že jej niečo uniká medzi prstami. Bola v tejto dobe, žila tu, pamätala si všetko, čo sa stalo, dokonca aj predošlý deň. Ale jej spomienky sa preplietali aj s niečím iným, odlišným životom. Bola snáď ku všetkému ešte aj schizofrenička?

Práve chcela bezmocne rozhodiť rukami, keď kútikom oka zachytila niečo iné. Boli to tmavé čiary, ostro vystupovali proti jej svetlej pokožke. Začala ich skúmať a odrazu zistila, že sa pozerá na písmenká. Slová, ktoré jej tam niekto napísal. Vedela, čo tam uvidí bez toho, aby to prečítala, ale predsa to urobila. Som Gabriel a milujem ťa. Nikdy nezabudni a neprestať dúfať, že ťa nájdem.

Zavrela oči, keď v nej niečo prebleslo. Akoby ju zasiahol elektrický prúd, v hlave sa jej začali vyjavovať divné situácie. Bola to ona, jej minulosť. To, akým žila životom ešte včera a prečo jej dnes pripadalo hrať v divadle vrcholne nevhodné. Herecké zručnosti zaručovali prežitie, tu pobavenie. Nebolo to správne, rovnako ako nebolo správne, že o všetko akoby šmahom čarovného prútika prišla. Iste, našla rodinu, ale rodina znamená viac ako len krvné putá. Boli to ľudia, ktorých si človek dobrovoľne vyvolí.

Gabriel... zašepkalo jej podvedomie.

V hlave mala toľko otázok, toľko nejasností. Obrazy a situácie sa jej tam striedali privysokou rýchlosťou. Niečo bolo neznáme, iné by si radšej nepamätala. Ale jeho tvár a hlas... Ten istý hlas, ktorý ju sprevádzal v sne, ktorý bol vlastne spomienkou. Všetko sa to stalo. A v hlave mala súčasnosť, akoby jej tam niekto násilím tie informácie povkladal. Časopriestor sa môže vyliečiť, ozvalo sa v tej hĺbke.

Ale on uzdravil niekoho, kto chcel zotrvávať v chorobe - ak to označenie znamenalo ponechať si víziu na Gabriela. Na muža, ktorého milovala a prišla o neho. Alebo nie? Nebolo dôkazom nádeje už len to, že ten odkaz ostal na svojom mieste a jej pamäť sa dokázala rozpamätať na niečo z toho, čo sa stalo v tej inej minulosti? Bolo to technicky vôbec možné?

Z premýšľania ju prebral až hlas, ktorý zakričal jej meno. Rýchlo pokračovala v činnosti, ktorú nedokončila. Popravde si ani nepamätala, ako sa osprchovala, alebo či si vôbec obliekla oblečenie tak, ako by mala. Teraz mohla mať pokojne nohavice na hlave a tričko na nohe a ani by si to nebola všimla. Dokonca nevedela ani len to, ako sa ocitla v jedálni. Odrazu tam proste len tak sedela a snažia sa zdieľať všeobecné nadšenie a vzrušenie.

Jej bratia, jednovaječné dvojčatá, ktoré v tom druhom živote vyzerali úplne inak, si z nej kvôli niečomu robili srandu a jej otec, pravý otec, ktorý sa o ňu zaujímal a netrávil všetok čas v práci, ju objímal. A ona si pripadala sterilne. Nedotýkalo sa jej to, pretože pre ňu tí ľudia boli neznámi. Dokonca aj matka, ktorá bola kedysi jej jediným spojencom, jej prišla cudzia. Veď ktorý rodič by odvrhol svoje deti, manžela i rodinu a žil na úteku s najmladším potomkom a ešte to dieťa aj celý čas klamať? Iste, mohla mať na to svoje dôvody, ale teraz jej ich len sotva prezradí.

Pojedanie pripraveného obedu i cesta do divadla sa jej zliali do jednej veľkej machule. Aj tak sa ale nehýbali dostatočne rýchlo. Celú svoju vôľu upínala ku koncu toho všetkého. Potom bude môcť odísť domov, zavrieť sa do izby a tam sa pustí do hľadania Gabriela. Srdce jej pookrialo pri spomienke jeho mena a bola si viac ako istá, že bez neho sa nikdy nebude cítiť kompletná. Bol totiž jediným pevným bodom, tou skutočnou časťou jej podstaty v tomto novom svete, kde síce všetko a všetkých poznala, ale oproti nim si pripadala ako mimozemšťan.

Veď ako by človek mohol prežiť to všetko a ostať rovnaký?

Keď ju kostymérka zamestnala niekoľkými róbami, ktoré si mala za večer vymeniť v rôznych scenár v rozdielnych dejstvách, bola vďačná za to, že mali aspoň dlhé rukávy. Vedela si predstaviť, že ak by to tak nebolo, musela by si tú ruku umyť. A to nemohla dovoliť. Správala sa ako totálny šialenec. Ale bola to jediná pevná väzba s Gabrielom. Prísť o ňu by bolo ako pomalé a bolestivé umieranie. Alebo ako melodramatická tragédia, ktorú by tu dnes večer mala zahrať.

Prebrala sa až v momente, keď ju krajčírka údajne omylom pichla špendlíkom. Od ľaku podskočila, zvýskla a napokon sa na dotyčnú škaredo zamračila. Ešte skôr, ako na ňu stihla nakričať, kútikom oka zachytila inú vysokú postavu. Ten muž sa na nej očividne bavil.

Stál tam v tom svojom smiešne vyumelkovanom kostýme a namiesto toho, aby pôsobil zženštilo, vyzeral ako pravý kulturista. Pevná látka objímala jeho vyrysované svaly. Cassie v nemom úžase hľadel na to telo a mala čo robiť, aby udržala ústa zatvorené a svoju sánku tam, kde patrila. Nepotrebovala sa strápniť tým, že by ju hľadala niekde v podzemí, kam chcela klesnúť od toho príjemného šoku. Ale ten pomaly vyprchal a v okamihu sa zmenil na zúrivosť, keď si prezerala jeho tvár.

Nečakala, že ho uvidí práve tu.

Ten hnusný bastard! Mohol za to všetko, čo sa stalo. Ovládal životy, rozbíjal rodiny a čo bolo najhoršie, zabíjal a ničil tých, ktorí sa pre neho stali nepohodlnými. Moc mení ľudí na beštie a ak z mierumilovného chalana, ktorého si pamätala z tohto podivne uzdraveného času, dokázala urobiť bezcitného diktátora, čo by asi tak urobila z nejakého skutočného tyrana?

Potriasla nad tým hlavou a zaťala zuby, ruky zovrela do pästí. Tak rada by mu upravila fasádu a ručne mu vysvetlila, čo dostane za to svoje niekdajšie pokrytectvo. Ale nemohla to urobiť. Stačil jediný krok vedľa a mohla by skončiť zavretá v blázinci. Och, ale ako rada by ho pohladila svojou pravačkou – bez ohľadu na to, že teraz bol iným človek.

Po prvý raz od momentu, keď otvorila oči, bola vďačná za to, že majú hrať práve Hamleta. Iste, Ofélia by mala byť zamilovaná hlupaňa, ale stále to bolo lepšie ako strihnúť si hlavnú rolu v Rómeovi a Júlii. Vtedy by bola vo vážnom pokušení zabiť svojho hereckého milenca skutočne a nie to iba predstierať, že to urobil on sám. Dokonca sa tak trochu začala aj tešiť na to, že vystúpi na javisku.

Ak aj niekomu pri jej hraní prišlo, že na zamilovanú ženu je príliš strohá a stuhnutá, nedali to najavo. Veď čo mohla čakať od laického publika plného hrdých rodičov a ignorantských puberťákov, ktorí by nezvládli ani rozoznať frašku od tragédie. Malo by ju to zarmucovať, ale cítila sa skôr naopak. Prečo sa snažiť kvôli niekomu, kto tu bol očividne z donútenia?

Nič pre ňu nebolo dôležité. Žiadna párty na oslavu jej úspechu ju nedokázala potešiť. Potácala sa medzi hosťami ako múmia a zdravila priateľov, ktorých údajne poznala celý život a pritom ani len ich tváre jej nepripadali známe. Hlava ju bolela z toho nehorázneho hluku a nech sa snažila akokoľvek, nedokázala zo seba dostať ani jeden falošný úsmev.

Ani obľúbené jedná ju nedokázali nadchnúť natoľko, aby ich s chuťou zjedla. Všetko, čo chcela, bolo zavrieť sa niekam osamote, dať si hlavu medzi kolená a snažiť sa udusiť paniku, ktorá jej ukracovala dych a búšila jej do stien mysle, až nebola schopná premýšľať. Jej staré ja pochádzajúce z čias, keď ešte posuny v čase neboli také kritické, ju nabádalo, aby zobrala to, čo sa jej ponúkalo a bola s tým spokojná.

Ale ona nikdy nedokázala prijať žiadnu radu.

Bola príliš sebecká na to, aby nechala Gabriela ísť. Nemala by si na neho pamätať, nikto okolo nej nejavil ani najmenší náznak toho, že by vedeli o existencii inej doby, ktorá sa skončila sotva pred niekoľkými hodinami. Nie, pre nich bolo to, čo videli teraz, to jediné, čo poznali. Ich súčasnosť. A ona ju nedokázala prijať. Aspoň nie dovtedy, kým nesplní sľub, ktorý dala Gabrielovi. Nikdy na neho nezabudne, nedovolí to. A nikdy ho neprestane hľadať.

Aj po tom, čo sa ukázalo, že nájsť Gabriela Wrighta bolo viac ako náročné. Len v Spojených štátoch ich žilo niekoľko stoviek a bolo prakticky nemožné každého z nich kontaktovať a presvedčiť sa, či to nie je jej Gabe. Nejako sa nikdy nedostali k tomu, aby si pohovorili o tom, odkiaľ pochádzajú. Vtedy to nebolo potrebné, prijali to, čo sa dialo okolo nich a snažili sa nemyslieť na minulosť.

Tak prečo to ona nedokázal urobiť teraz?

Bolo očividné, že časopriestor sa napravil, vrátil sa do svojich starých koľají, životy všetkých sa zlepšili, alebo sa aspoň premenili na to nudné prežívanie, ktoré bolo relatívne bezpečné. Prečo teda nemohla buď nájsť toho, po kom túžila a potrebovala? A keď už nedokázala urobiť aspoň to, možno by mala zabudnúť. Len zbabelec by si vybral niečo také ako možnosť a skutočne ju zvažoval, ale zúfalstvo robí z ľudí divné osobnosti.

Nápis na ruke rýchlo vybledol ešte ten prvý deň. Čas okolo nej plynul a terajšia realita sa dostávala do popredia a tá stará zanikala, rozplývala sa, akoby nikdy ani neexistovala. Miesta boli len nejasným zábleskom, ako keď v časopise letmo zazriete nejakú fotku. Tváre sa menili na iné, až nakoniec pripomínali len asi každého druhého v jej okolí. Zážitky sa zhŕkli len na jednoduché vnemy. Bolesť, láska, túžba.

A v epicentre toho všetkého jediná tvár, ktorá si v tej jazde zabudnutia dokázala zachovať pevné kontúry.

Jeho hlas počúvala vo sne, dotyky akoby mala vypálené do pokožky. Každý bozk v nej vyvolával novú vlnu clivosti. A odrazu si pripadala, že ju čas neodmenil tým, že nezabudla na Gabriela, ale potrestal práve tým, že si pamätala a nedokázal ho nikde nájsť. Predstava, že takto bude vyzerať celý jej život, vždy bude na hrane, neschopná urobiť krok v pred, ju desila. Vnútorne ju to zabíjalo a trhalo na kusy ešte viac ako predstava, že sa jedného rána prebudí a bude pre ňu existovať len táto prítomnosť.

„Cassie, toto je oslava, snaž sa aspoň predstierať, že nie si na pohrebe,“ napomenul ju hlas jej matky. Vyrhol u to zo zamyslenia tak prudko, že si niekoho minúť nebola schopná uvedomiť, kde je a čo sa okolo nej deje.

Naprázdno prehltla a snažila sa započúvať sa do rýchlej, tanečnej hudby, ktorá dotvárala atmosféru na večierku na počesť nejakého významného medzníka vo výskume, s ktorým mala čo dočinenia jej mama. Čo dokázala pochopiť ona, podarilo sa im vytvoriť umelú inteligenciu. Pre ňu to boli roboty a tie sami o sebe prinášali na povrch zlé spomienky.

Silene sa usmiala. „Prepáč, len som sa zamyslela.“

„To robíš v poslednom čase veľmi často,“ napomenula ju láskyplne. Možno správanie jej matky bolo občas v rozpore s tým, čo si pamätala, ale niektoré črty sa nikdy nezmenia. Ako napríklad trošku prehnaná starostlivosť. „Je v tom nejaký muž?“

Cassie nedokázala zastaviť krv, aby sa jej nenahrnula do tváre. „Tak trochu.“

„Musí to byť fešák, že ťa trápi už toľko dní. Poznám ho?“

Zvesila ramená. „To pochybujem, mami. Dokonca ani ja presne neviem, odkiaľ pochádza.“

Jej matka zatlieskala rukami, akoby sama bola puberťáčka. V žltých šatách a pierkami vo vlasoch tak skutočne aj vyzerala. Naproti tomu sa Cassie cítila ako dvestoročná starenka a jej čierne šaty ten výzor len podčiarkovali.

Záhadný muž. To je veľmi sexi. Ale nemal by byť až príliš tajomný, inak stráviš celý život fantazírovaním.“

„Možno máš pravdu,“ prisvedčila naoko, ale v duchu ešte stále bola odhodlaná nevzdať to. Gabriel jej za to stál. Lenže medzi láskou a posadnutosťou je niekedy veľmi tenká bariéra. Ak ho nikdy nenájde a nebude sa môcť od neho odpútať...

Nie! To sa nikdy nestane! Veď je to ešte len pár dní a ona už uvažuje o tom, že to vzdá? To všetko, čo prežila, ju očividne stále nezbavilo niektorých negatívnych vlastností, iba ich to určitej miery okresalo.

„Vieš,“ povedala jej matka zrazu a uchopila jej ruku do svojich, „moja mama vždy tvrdila, že žiadny chlap nie je taký úžasný, aby sa kvôli nemu žena trápila.“

„Tento za to stojí,“ zašepkala Cassie presvedčene.

Jej matka sa zasmiala. „Tak to mi o ňom musíš všetko porozprávať.“ To bezstarostné stvorenie, ktoré bolo tou istou osobou ako jej matka, ktorá jej v inom paralelnom čase zamlčiavala všetko, čo by ju mohlo potenciálne ohroziť, jej teraz dokázalo povedať aj to, čo skutočne počuť nepotrebovala.

Ako napríklad naposledy, keď jej rozprávala o tom, že jej otec sa aj po tridsiatich rokoch manželstva správa ako zamilovaný vysokoškolak a občas ju nechce pustiť z postele. Cassie sa ešte stále zdvíhal žalúdok pri tej predstave. Iste, išlo o jej skutočných rodičov, ale predstava jej matky, ako sa miluje s kýmkoľvek... Proste fuj. Čo je veľa, to je niekedy až príliš. A bez tejto informácie by sa bola zaobišla.

Práve otvárala ústa, aby svojej matke povedala všetko o Gabeovi s naivnou predstavou, že sa jej tak aspoň na chvíľu uľaví, keď vtom ju prerušil hlas, ktorý sa ozval spoza nich.

Akoby už teraz nemala dosť vecí, ktoré vyvolávali nočné mory.

„Prepáč, Yvonne, že ideme tak neskoro, ale môj braček sa hral na rozmaznaného fagana a odmietal prísť.“

Cassie sa otočila a pripravila si zdvorilostný úsmev, pretože tušila, že ju jej matka zase bude predstavovať všetkým prítomným. Tentoraz bol problém v tom, že dotyčných poznala. Len tak-tak ovládla prekvapené zhíknutie, keď jej zrak spočinul na Mattovi a Hayley. Práve tá Hayley, o ktorej zabudla, že bola kolegyňou jej matky.

Srdce sa jej zachvelo radosťou. Klamala by, ak by tvrdila, že o nich stále premýšľala, ale trápilo ju, či našli nakoniec šťastie, alebo boli tiež odsúdení na večnú samotu. Podľa zvedavých výrazoch na ich tvárach pochopila, že boli ušetrení spomienok na predošlú realitu. Alebo proste predstierali, že sa nič nedeje, rovnako, ako to robila ona.

Prezerala si ich od hlavy po päty. Čakala, že so sebou budú mať to malé dievčatko, ich spoločnú dcérku, ale nikoho takého nevidela. Možno ju len nechali doma. Hayley bola navyše očividne tehotná, z čoho sa Cassie v duchu radovala.

Oni naozaj vyhrali nad Aristokratmi.

Ľudia dostali šancu a nádej ovplyvňovať svoj život tak, ako sami chcú. Rozhodnúť sa tak, ako cítia, že je to správne. Áno, možno tým posledným zásahom prišli o všetky skvelé vynálezy a lieky na smrteľné choroby, ale ona osobne to nevidela ako takú obrovskú tragédiu. Radšej by zomierala s vedomím, že svoj život prežila tak, ako po tom vždy túžila, akoby mala prežívať dlhé veky len pre to, aby niekto iný riadil jej kroky.

„Yvonne, rada by som ti predstavila svojho mladšieho bračeka. Ospravedlň jeho nespoločenskosť, v poslednom čase sa správa akoby bol v prechode.“

Ak aj padla odpoveď na to očividné podpichnutie, Cassie ju nepočula. Lebo v ten moment Matt odstúpil trochu do strany a odhalil tak pohľad na vysokého muža oblečeného v košeli, rifliach a saku. Kravata mu trčala z predného vrecka a podľa jeho trpiteľského výrazu bolo jasné, že čoskoro padnú za obeť aj príliš tesno pozapínané gombičky. Cassie sa kochala tým, ako jemná látka tesne objíma jeho telo. Dokázala si ho dokonale predstaviť aj bez oblečenia, každý jeden kúsok.

Nedočkavo vzhliadla na jeho tvár. Jeho šedé oči ju sledovali s rovnakou zvedavosťou, aká ju samotnú zožierala zvnútra. Vlasy mu stáli dupkom, akoby nemohol nájsť hrebeň a v tvári sa mu zračila únava, akú tam nikdy predtým nevidela.

Ale ani to ju nezaujímalo.

Jej vlastné spomienky mu krivdili. Bol oveľa impozantnejší. Vyžarovalo z neho niečo, čo nútilo jej srdce utekať ako o závod, ale nie preč od neho, ale bližšie k nemu, do jeho náručia. Po prvý raz od momentu, keď ju sestra prebudila v to ráno pred predstavením, bola konečne pokojná. Bola plná lásky a odhodlania, ale predovšetkým nádeje.

Predsa len tam vonku bolo aj zrniečko šťastia.

Kríza jej nadšenia nastala až v momente, keď sa nič iné nestalo. Len tam stáli, zízali na seba navzájom a ani jeden z nich sa nehýbal. Na mrazivý okamih jej napadlo, že on zabudol. Nespomína si na to, čo prežili, len si ju prezerá, pretože ona bola taká nevychovaná, že z neho nedokázala spustiť oči.

Mala by sa odvrátiť a práve tak robila, keď ju zastavil jeho úsmev. Celá tvár sa mu rozžiarila a oči sa mu naplnili prísľubmi. V tom geste bola úľava a toľko lásky, až ju to zaskočilo. Uvedomila si, že aj ona sa celá rozžiarená usmieva akoby vyhrala hlavnú cenu. Pretože tým pre ňu Gabriel bol.

Bez rozmyslu podišla k nemu. Nikdy predtým dva metre neboli dlhšie, ale teraz sa to zdalo ako niekoľko desiatok kilometrov. A keď zastala až pred ním a zacítila hrejivosť jeho tela, vedela, že to všetko je skutočné.

„Cass,“ pošepol rozradostene, ale nedotkol sa jej.

Zodvihla ruku a on ju vo vzduchu zachytil a jej dlaň si priložil k perám. „Gabe.“ Dúfala, že bol schopný rozumieť jej roztrasenému hlasu.

„Povedal som ti, že si ťa nájdem.“

Privrela oči od intenzívnej radosti. Nenachádzala slová, ktorými by dokázala popísať, ako sa cíti. Nič nemohlo byť dostatočne adekvátne. A tak miesto vymýšľania primeranej odpovede hodila všetko za hlavu, natiahla sa na špičky a pred všetkými ho prudko pobozkala na pery. Keď jej gesto zopakoval a tesne si ju k sebe pritiahol, zabudla na všetko. Lebo v ten moment našla to, čo potrebovala viac ako ďalší dúšok vzduchu.

A hoci sa musela stratiť v čase, aby to našla, bola presvedčená, že to za to stálo.

Epilóg

O nejaký čas neskôr

Gabriel oplatil Cassie úsmev. Bola vyčerpaná, pod očami jej svietili tmavé kruhy a vlasy sa jej lepili k spotenému čelu, ale ešte nikdy predtým nebola krajšia. Srdce mu spievalo láskou a hrdosťou nad jej silou. Možno by sa mal cítiť vinný, že kvôli nemu prešla takou obrovskou bolesťou, ale keď sa zadíval na ten malý uzlíček v jej náručí, nedokázal to ľutovať.

Miesto toho, aby sa utápal v nejakej beznádejou, všetko hodil za hlavu a proste si užíval každú minútu. Pretože už poznal pocit, keď o to všetko prišiel. Nemienil dovoliť, aby sa do znovu stalo.

Keď na neho Cassie kývla, podišiel bližšie a posadil sa vedľa nej na posteľ. Bolo to nepohodlné, ale nevšímal si to. Miesto toho sa sústredil na to malé dieťatko, ktoré bolo na svete sotva hodinu. Bolo maličké a nepokojné. Tá večná potreba hýbať sa mu niekoho pripomínala. Keď sa tomu drobcovi zadíval do očí, vedel, prečo mu to bolo také známe.

Srdce mu zovrelo pri tej myšlienke.

Vedel, že to nebude také isté. Nič v živote sa nemohlo viac opakovať a on bol za to viac ako vďačný. Mali svoju nudnú prítomnosť, ktorá bola presne taká, ako mala byť aj so svojimi nedokonalosťami a nástrahami ukrytými v temnotách budúcnosti. Tá neistota ho tešila. Bolo príšerné, keď človek nemal moc nad tým, čo sa dialo s jeho životom.

Aj kvôli tomu už nikdy nikto nebude rovnaký. Všetci sa príliš zmenili. Celý svet bol iný, než by mal. Aj to malé dievčatko už nikdy nebude také isté, ako si ho pamätali. Možno nebude vyzerať rovnako, nebude sa správať rovnako. Čo ak nebude taká nepokojná, ale naopak až príliš vážna? Ale neprekážalo mu to, ani ho to nedesilo. Pretože to, čo bolo najdôležitejšie, boli jej oči; tie isté oči, ktoré sa na nich pozerali pred všetkými tými mesiacmi z takmer dospelej tváre.

Bola nažive a to niekedy stačilo.

Zadíval sa na Cassie a zistil, že ho pozoruje. Sklonil sa a pobozkal ju na čelo v znamení vďačnosti a lásky. Nikdy jej nebude môcť dať dostatočne najavo to, čo k nej cítil.

Cassie sa usmiala. „Molly,“ povedala jednoducho.

Pohladil tú malú princeznú po hlavičke. „Molly,“ nadšene s ňou súhlasil.

Kapitola 31.

A zazvonil zvonec a príbehu je koniec!

Dúfam, že vás nesklamal tento záver a je taký, aký si postavy zaslúžili. Ja osobne si myslím, že som im nič lepšie ani darovať nemohla. Čokoľvek ešte viac sladšie by si asi vyslúžilo útok susedových včiel na moju osobu. A nakoniec som vrátila aj Molly, to je asi dostatočná odmena pre Cass a Gabea za všetko to trápenie, no nie?

Čo sa týka čísiel k tomuto príbehu... 4. 5. som pridala prológ a dnes, presne o 191 dní neskôr, si čítate jeho epilóg spolu s poslednou kapitolou. Príbeh si vydobil viac ako 130 000  slov na 243 stranách vo Worde, čím si získal prvenstvo v počte slov. Uvidíme, na ako dlho sa na prvej priečke udrží.

Tento príbeh bol však prvý v ešte niečom - bol prvým v histórii, ktorý prešiel toľkými "revolučnými" zmenami. Na začiatku som mala inú predstavu a nakoniec to dopadlo inak. Napríkla aj posledné tri kapitoly, ktoré som mala takmer od slova do slova vymyslené už pri písaní prológu, nakoniec len asi zo 70 % zodpovedajú tej prvotnej predstave. Môže za to hlavne fakt, že moje postavy sa zbláznili, vzbúrili a počas diania ešte aj menili svoje úlohy.

Molly pôvodne prišla z budúcnosti, ale nebola Cassiina dcéra, ale jej nevlastná sestra. Prišla síce pomôcť, ale nakoniec sa rozhodla ostať, aby si ukradla Gabriela pre seba. Pôvodne to bola chladná a intrigujúca striga. Still nebol nemý a bol Cassiiným otcom, nie jej strýkom. Mal byť závislý na drogách a celý čas im nevedel pomôcť, pretože nebol dostatočne čistý na to, aby mu fungoval mozog. Russell nemal byť záporák, ale neškodný študentík, ktorý vzplanul doslova šteňacou láskou ku Cassie a snaží sa ju získať. Určite aj vy vidíte potenciál tohto bermudského (milostného) štvoruholníka. Tim a Ethan, dvojčatá a bratia Cassie, mali byť tí zlí, identické dvojčatá, ktoré ovládajú celý svet ako anonymné aristokratické eminencie. Matt a Gareth v príbehu ani nemali vystupovať, nemali existovať. V príbehu bolo pôvodne naplánované stretnutie s Cassiinou matkou vo väzení, v ktorom ju mučila jej vlastná dcéra Patty. Hej, aj ona mala mať významnejšiu úlohu. Pôvodne mala byť šéfkou v zariadení, v ktorom Cassie na začiatku stretla Gabriela. A Hayley mala rovnakú úlohu, čiže bola Gabrielovou sestrou, ale mala byť ich sprievodcom a nikdy nemala skončiť v časovej slučke. A vlastne aj časové slučky som domyslela až "za jazdy".

Ako samy vidíte, v podstate som vytvorila úplne nový príbeh. Je na vás zhodnotiť, či je táto "verzia" lepšia ako tá, ktorá mala vzniknúť pôvodne.

K poslednej kapitole už tradične patria aj posledné venovania. Tentoraz pre tieto skvelé osoby:

Blacky, tvoje komentáre ma vždy pobavili a tvoje postrehy zase posúvali ďalej v príbehu. Ďakujem za ne aj za tvoju podporu.

Trish, tebe ďakujem hlavne za nadšenie s akým si čítala a povzbudzovala si ma k písaniu pokračovania. Vždy si mi dodala elán na ďalšie pokračovanie.

Izzie a Caroline, vy dve ste sa objavili niekedy pri každej kapitole, niekedy len občas, ale to ani v najmenšom nezmiernilo moju radosť z vašich komentárov. Ako ste všetko rozoberali a písali mi svoje teórie a postredy, svoje myšlienky... Vďaka vám som niekedy menila svoje pôvodné zámery.

V neposlednom rade túto kapitolu venujem Fluffy a mime. Obe ste to so mnou vzdali a vlastne sa tomu ani nečudujem, ale vážim si ten čas, ktorý ste so mnou a mojim príbehom strávili. Cítim sa poctená, že som dokázala aspoň na chvíľu zaujať také skvelé autorky.

S posledným poďakovaním sa s vami lúči trošku dojatá Lili :)

Dúfam, že sa aspoň s niektorými z vás stretnem pri ďalšom príbehu, ktorý pre vás pripravujem a dúfam, že pre vás bude prekvapením. ;)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratení v čase - Kapitola 32. + Epilóg: