Story of my life - 1. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Melanie je (ne)obyčajné dievča. Má tajomstvo, o ktorom vedia iba jej najbližší: rodičia a jej teta, ktorá toto poslanie nesie s ňou. Teraz sa k nej vydá na štyri mesiace, lebo rodičia odchádzajú za prácou. Teta by jej mala pomôcť vyrovnať sa s jej údelom. No podarí sa jej to? A bude to vlastne pre jej dobro?

Budem rada, ak zanecháte komentáre - či už kladné, alebo záporné.

07.03.2012 (13:00) • Dadusha • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1075×

Stála som pri okne a pozorovala som poletujúci sneh. Padal túto zimu po prvý raz. Nestihla som si ho užiť.

„Melanie, si už zbalená?" ozval sa mamin hlas vo dverách.

„Som. Ale aj tak nechápem, prečo tam musím ísť," vzdychla som.

„Zlatko, vieš, že ťa nemôžeme zobrať so sebou na Aljašku. A tvoja teta bola jediná, ktorá je ochotná na teba dať pozor."

„Áno, viem," vzdychla som znova a radšej som odvrátila pohľad naspäť k oknu.

Rodičia chodievali na služobné cesty skoro stále. Ale nikdy sa tam nezdržali viac ako dva týždne. Tentoraz však odchádzajú na štyri mesiace. Prišlo mi to ako hrozne dlhá doba. Mám iba štrnásť rokov. Nie som zvyknutá na dlhé odlúčenie od rodičov. Možno si myslíte, že som rozmaznané decko, ale nie je to tak. Jednoducho sme ešte neboli tak dlho v odlúčení. No to sa teraz zmení. Zajtra odchádzam za tetou Angelou do Kalifornie. Býva v nehorázne malom mestečku menom Fortuna. Ja viem, hrozne čudný názov pre mesto. No nič s tým nenarobím. Ešte posledný pohľad von oknom. Zišla som dole, aby som sa navečerala. Lasagne som do seba nahádzala svetelnou rýchlosťou a šla som sa osprchovať. Nakoniec som sa rozhodla, že si napustím vaňu. Do teplej vody som pridala pár kvapiek peny a unavene som si ľahla. Rozmýšľala som o svojom budúcom dočasnom domove. O škole, o tete. Ani tu som nemala priateľov a nehodlala som to meniť.

Asi polhodinu som len tak ležala a uvažovala som. Keď som uznala, že by bolo dobré ísť už spať, opatrne som vyliezla z vane a vypustila som vodu. Obliekla som si zelené pyžamo, ktoré mám dnes asi posledný krát, keďže vo Fortune sú hrozne vysoké teploty a asi by som sa v ňom uvarila. Opatrne som vyšla z kúpeľne a zatvorila som dvere. Rodičia sedeli v obývačke nad nejakými papiermi. Zasa. Zaželala som im dobrú noc a vyšla som po schodoch do svojej izby, kde som sa zvalila na posteľ a takmer okamžite som zaspala.

Zobudila som sa skoro ráno. Vonku bola ešte tma. Pozrela som na budík. 03:28. Pekne. Ešte som si mohla tri hodiny pospať. Nahnevane som vyliezla z postele. Na parapete som počula klopkanie dažďových kvapiek. Prešla som do svojej kúpeľne a opláchla som si tvár. Vyčistila som si zuby, keďže som si bola istá, že už nezaspím a presunula som sa k šatníku. Vytiahla som čierne slim džínsy, čierne tričko s dlhým rukávom a čiernu mikinu. Pozrela som sa do zrkadla. Celkom fajn. Na mihalnice som si naniesla jemnú vrstvu maskary a zišla som potichu po schodoch. Čo budem robiť? Pozrela som von oknom. Už prestalo pršať. Zapla som si mikinu, zvesila som z vešiaka bundu a obliekla som si ju. Obula som si čierne čižmy na nízkom opätku. Opatrne som vyšla von a zamkla som za sebou dvere. Kľúče som si strčila do vrecka a vydala som sa smerom k lesíku za našim domom. Teraz už viem, že to nebol veľmi dobrý nápad. Vtedy som si však potrebovala zorganizovať myšlienky. Pár minút som sa túlala po okolí. Dávala som si pozor, aby som nezašla príliš ďaleko od chodníka. Zrazu mi cestu skrížil spadnutý strom. Neležal tu dlho, lebo ho ešte nestihla pokryť snehová prikrývka. Vytiahla som z vrecka mobil a pozrela som sa na hodiny. 4:49. Rozhodla som sa, že sa vrátim. Prešla som pár krokov, ale potkla som sa o korene nejakého stromu. Super. Zdvihla som sa a oprášila som si kolená. Začal fúkať veľmi silný vietor. Konáre stromov sa začali ohýbať a poryvy vetra rapídne silneli. Pridala som do kroku. Už som takmer bežala. Neuvedomila som si, ako ďaleko som zašla. Zrazu som začula hromové praskanie. Asi dva metre odo mňa padol hrubý konár. Znova som pridala. Nohy sa mi zabárali do rozmočenej zeme. Nebola by som to ja, keby som znova nespadla. No teraz to bolo moje šťastie. Nad hlavou mi praskol ďalší konár a zrútil sa k zemi. Zastavil ho kmeň na úrovni asi jedného metra presne na mieste, kde som ešte pred pár sekundami stála. Moja nešikovnosť mi zachránila život. Skontrolovala som, či mi ešte niečo nehrozí a rýchlo som vstala. Konečne som natrafila na chodník. Rozbehla som sa po ňom von z lesa. Za mnou som počula padanie ďalších stromov, ale neotáčala som sa. Keď som vybehla von z lesa a uvidela som náš dom, vydýchla som si. Zrazu som si uvedomila, že je úplné bezvetrie. Ale stále som počula z lesa tlmené praskanie. Čo to má byť? Nezdržiavala som sa a rýchlo som vbehla do domu. Sťažka som dýchala. Premýšľala som, čo sa vlastne v tom lese stalo. Pokrútila som hlavou. Bola to len obyčajná víchrica. Vyzliekla som sa, očistila som si topánky a skontrolovala som čas. 5:20. Naši asi ešte spia. Vybehla som do izby a ľahla som si na posteľ. Chvíľu som iba tak ležala bez pohnutia, ale omrzelo ma to. Zapla som si notebook a iba tak som blúdila po internete. Prečítala som si zopár klebiet, nejaké novinky zo sveta, ale aj to ma po chvíli prestalo baviť. Už bolo asi štvrť na sedem, tak som zbehla po schodoch a pripravila som raňajky. Mama s otcom dole prišli okolo 7:45. Raňajky už boli na stole a po celom dome rozvoniavali palacinky.

„Dobré ráno," pozdravila som s úsmevom.

„Dobré ránko, zlatko," odzdravila ma mama a zívla si.

„Ťažká noc?"

„Viac – menej," vzdychla a pustila sa do raňajok.

Autor: Dadusha (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování