OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Srdcia z dreva, duše z plameňa 6. kapitola



Srdcia z dreva, duše z plameňa 6. kapitola Ian McKeller má sedemnásť a pri sebe len svoje sako. No domov sa už neplánuje vrátiť. Nikdy.

Má človek právo zabiť iného človeka? No čo, má?

Ian

A bolo to.  Svet sa predsa len točí – tak povedal Gallileo.

Bol pondelok  poobede, v podstate slnečný deň a on ako vzorný žiak si písal úlohy. Tak ako vždy.

Na kuchynskom stole, ktorý na tento účel rád využíval, bol však riadny neporiadok – zošity boli porozhadzované nie len po stole ale aj po zemi, dokrkvané, všetko to vyvolávalo dojem zmätku a chaosu, ktorý v tejto kuchyni nikdy za prítomnosti Iana predtým nezavládol, pretože neporiadok jeho mama z duše nenávidela a tak ho, automaticky, netoleroval ani on, len aby jej ulahodil. Dnes však bolo všetko inak ani sa len neobťažoval  prezliecť do domácich vecí než sa s vervou pustil do roboty. Potreboval zamestnať hlavu. A to čo najrýchlejšie a najefektívnejšie.

A tak sa stalo, že  inak tak vzorný Ian sedel za stolom, každú chvíľu sa strhávajúc na ten najmenší zvuk, napätý ako opotrebovaná struna tesne predtým, než praskne. Oči mu po papieroch a zošitoch preletovali  priveľmi chaoticky na to, aby aj skutočne niečo zachytili a na jeho obľúbenom hnedom saku sa mu už začínali tvoriť škvrny od potu. Inak primerane začesané vlasy mu teraz nepríjemne padali do očí. Ale na ničom z toho teraz nezáležalo.

Svet sa predsa točil ďalej.

Jeho tvár bola bledá a kruhy od nevyspatia až príliš tmavé. A to i cez to, že v byte bol idylický  pokoj – rodičia sedeli v obývačke pri televízore, k Ianovým ušiam doliehali len súvetia detektívneho seriálu Broadchurch a otcovo pochrapkávanie. Musel zaspať pred televízorom. Všetko vyzeralo v poriadku.

Tak potom prečo tá bledá tvár? Prečo toľko zmätku? Svet sa predsa točil.

Hej, možno, ale bez Iana.

Od toho zvláštneho objatia od jeho spolužiaka sa zmenilo všetko a zároveň nič. Navonok fungovali tak ako predtým- Ian sa vracal domov, najedol sa, mal kde spať a študovať... a to bolo asi tak všetko.

Jeho rodičia s ním, okrem najväčších nutností, prestali v plnej miere komunikovať. Žiadny záujem, žiadne otázky. Proste ako keby ani... nebol.

Prvé dni túto tichú domácnosť znášal so vzdorovitosťou a chladnou hlavou - nechcel byť prvý, kto sa nechá zlomiť, nemal sa za čo ospravedlňovať. Nemohol za to, že jeho rodičia si automaticky vyvodili vlastné závery bez toho, aby sa ho niečo vôbec spýtali.  Ale po desiatich dňoch ticha zo strany rodičov sa ho zmocnil strach. Myslia to vážne? Skutočne s ním úplne prestanú udržiavať kontakt, keď spolu žijú v jednom byte? Budú ignorovať vlastného syna?

Nezlomná naivná dôvera dieťaťa v dobrotu a neomylnosť vlastných rodičov sa pomaly ale isto lámala – čo bude ďalej? Iana prepadla hrozná myšlienka, až upustil pero z ruky – čo s ním spravia až dosiahne osemnásť a nikto im už nebude môcť vyčítať, že sú za neho zodpovední? 

Unavene si pošúchal koreň nosa. Vonkajší svet síce pokračoval ďalej, dokonca im stále to pekné dievča s červenou šiltovkou nosilo poštu, ale jeho vnútorný svet bol rozmetaný, bolo priveľa vecí, ktoré sa menili, rýchlo a nenávratne. Stále nevedel, čo urobiť s tým, ako zareagoval na to prekliate objatie, nemal ako preskúmať tento... aspekt svojej osobnosti. A mal by sa porozprávať s rodičmi, pokúsiť sa to nejako urovnať, lenže on už proste nevládal a ani nemal chuť rozprávať. Možno keby zavolal k tomu všetkému Marci dievča tak by to aspoň trochu pomohlo... možno keby si predsa len našiel nejakú priateľku ... hocakú...

Pred očami sa mu vybavili tváre jeho otca a mamy, ktoré ho sprevádzali celý jeho život. Mama mu vždy, keď je chorý, varí kuraciu polievku a otec, podnikateľ a milovník elegantného oblečenia, mu kúpil jeho úplne prvé sako. Potom ich v jeho hlave nahradia tí chladní cudzinci, ktorých spoznal pre pár dňami. Tento muž a žena by mu neuverili, nech by povedal čokoľvek, aspoň Ian tomu veril a z tej predstavy mu prišlo fyzicky zle. Bože, do čoho sa to zamotal?

Do kuchyne vojde mama. Prejde okolo neho bez komentára, zoberie si svoje obľúbené mätové sušienky, cíti vôňu jej parfumu keď prejde okolo jeho stoličky a tak veľmi ju chce chytiť za rukáv, zastaviť ju ale bojí sa, pretože táto žena je mu zrazu cudzia.  Potom je preč.

Zloží si hlavu na stôl a zavrie oči. Cíti sa tak sám ako ešte nikdy a bezbranný ako malé dieťa, poničený. Nedostatok spánku a jeho snaha udržať aspoň v škole zdanie, že je všetko v poriadku, si vyberá svoju daň. Bože, keby len ostatný vedeli... Je to na nič, on sám je k ničomu. Vždy iný, osamotený kôl v plote. A kam ho to dostalo? Ignorujú ho aj vlastný rodičia, len preto, že nevie byť takým, akým ho chcú mať.

Očividne rodičov nehorázne sklamal, viac, ako už bolo únosné. Zlomili nad ním palicou, proste im už nestojí za námahu. Pri tej myšlienke sa mu do očí nahrnú slzy. Chcel len, aby bolo zas všetko v poriadku, tak nehorázne to chcel, ale nevedel ako to napraviť, ako byť dosť dobrý...

Pri dverách zazvoní zvonček. Iana toto vytrhnutie zo sebaľútosti priam vystrelí zo stoličky, aj keď sa cíti, ako keby mal na nohách väzenské gule. Takmer nevidí, všetko je rozmazané vďaka slzám preto otvorí dvere prudšie ako by mal a z náhleho popudu vyletí z bytu von. Musí ísť preč, preč od tohto všetkého inak sa zadusí tým, čím je alebo možno aj nie je. Možno ak pobeží dosť rýchlo, utečie od všetkých problémov.

Len zázrakom si všimne, že to vlastne zvonilo to dievča so šiltovkou. Prišla nová pošta. Na tvári má zdesený výraz – všimla si, že plače a to ho trochu zahanbí. Je to pre neho strašná chvíľa, priveľmi osobná a on nechce, aby ho niekto takto videl... lenže Ianovi málokedy vychádza niečo tak, ako si želal. Chce vedieť ako sa volá, pomyslí si náhle. Vidí ho počas tých najhorších chvíľ, takže má právo poznať jej meno, nie?!

„Meno?“ zachripčí.

„Holly Whisper,“ zašepká to dievča. Potom sa zháči a dodá, „si v poriadku?“

Na  kolenách má stále obväzy. A stará sa o neho. Lenže on teraz nechce nič vysvetľovať, nikomu a vlastne už nikdy, pretože sa cíti tak starý a tak sám. Rýchlo sa teda od nej otočí tvárou preč a beží ešte rýchlejšie. Je tak sám, tak unavený... nemôže to niekto zastaviť? Prosím?

Ian McKeller má sedemnásť a pri sebe len svoje sako. No domov sa už neplánuje vrátiť.

Nikdy.

 

Oliver

Prístroje monotónne pípali. Dýchanie, tep, všetko v rámci možností vzhľadom na nadváhu pacienta v norme (kedy ten chlap stihol tak pribrať?). Anestetiká pripojené, pacient bol v hlbokom bezvedomí. Dobre. Veľmi dobre.

Doktor Store zobral do ruky skalpel a pristúpil k operačnému stolu. Mohutná postava uložená na ňom sa, pochopiteľne, ani nepohla, ale Olivera to aj tak akosi prekvapilo –  ten chlap - jeho otec, poopraví sa v duchu - by nikdy nedovolil, aby sa k nemu niekto bez jeho vedomia dostal tak blízko.  Nikdy.

Do čerta, toto je skutočne jeho otec. Ako sprosto to znie.

Natiahne ruku s ostrým nástrojom nad telo a nezastaví ju, aj keď ho opäť prekvapí nakoľko sa teraz, keď dospel, podobá na otca v tvári. Urobí plynulý rez na bruchu v oblasti pupka a trochu poodstúpi aby mohla sestrička poutierať krv. Robil to sto krát ale s rezom nie je spokojný. Vie, že to nie je ono ale vie to iba on.

Skalpel je veľmi jemný nástroj, takmer prirovnateľný k štetcu maliara. Počas operácie s ním treba pracovať pomaly a precízne a on nevedel, či to tak robia aj ostatný chirurgovia, ale on držanie skalpela plynulo menil temer pri každom reze. Kov v jeho rukách sa nikdy nezahrial na jeho telesnú teplotu, tak ľahulinko ten nástroj držal.

Lenže tento raz ho nástroj v rukách ťažil a bol nepríjemne teplý.

Sestrička sa uhla a on opäť pristúpil k telu. Namiesto svojej mysle pustil radšej k slovu prax nadobudnutú stovkami operácií. Na tomto zákroku z jeho pohľadu takmer ani nebolo čo pokaziť - išlo o rutinné vyoperovanie slepého čreva. Doslovne nič oproti tomu s čím sa bežne stretával.

Jeho otec, ktorý tak mnoho času strávil vo vojnovej zóne, omdlel v jeho ambulancii bolesťou a pritom nebol postrelený ani zranený. Aká irónia.

Zapálený kúsok mäsa vyrezáva precízne, priam až priveľmi pomaly, ako keby si tento moment, keď sa skalpel zarezával do živého, vychutnával.  Sestra mu utrela pot z čela- už ju o to ani nemusel žiadať, robila to automaticky.

Mal v rukách moc.  Veľké rozhodnutie nad životom a smrťou tohto človeka.

Stačilo by len v tele nechať kúsok zapáleného apendixu... alebo pri ukončení operácie jemne prerezať nejaké dôležité spojivko... a bolo by po ňom. Navždy.

Vedel by to urobiť dostatočne nenápadne, s ľudským telom bol predsa oboznámený vďaka desiatkam priam nemožných operácií dokonale. Je tu len jedna sestra a nikto nevie, že tento chlap je jeho otec. Nikto by mu nevyčítal, ak by sa operácia skomplikovala.

Prešlo by mu to až desivo ľahko.

A tento muž si smrť zaslúžil! Oliver ho mal pred sebou ako na dlani, roztvoreného a bezbranného, ale pred očami sa mu mihali obrazy z jeho detstva. To ako sa vydesene krčil so súrodencami v skrini keď prišiel otec neskoro domov a počuli ho besnieť a hádzať všetko okolo seba – teraz pred sebou má jeho sivastú pečeň aby mu potvrdila, že to ten chlap preháňal s alkoholom, vďaka pekne. Modriny na maminej tvári a krku, ktoré zakrývala šatkou. Len som spadla, Oliver. Občas som tak nešikovná...

No to určite.

 To on ho učil strieľať. Keď doma oznámil, že bude lekárom, podporil ho ako prvý. No keď si vypil...

Oliverovi sa roztriasli ruky. Dočerta s tým!

Opäť si vybavil mamu, jednoduchú ženu, ktorá ich všetkých tak bezmedzne milovala- dokonca aj jeho otca- a to až do svojej nešťastnej smrti. Stačí tak málo a môže ju pomstiť, spôsobiť tomuto mužovi bolesť a smrť...

No tak.

No tak!

Rýchlo sa vystrel. Ostré operačné osvetlenie ho na pár sekúnd oslepilo. Zhlboka sa nadýchol.

Oliver Store bol po prvý raz vo svojom živote úplne bezradný. Nenávidel tohto muža väčšinu svojho života. A nebolo tomu inak ani teraz, cítil nenávisť k tomu mužovi za to, že ho opäť vyhľadal. Ten muž symbolizoval vojnu – to, pred čím Oliver celý život utekal a zároveň to, čo mu začínalo chýbať.

On môže za to, že ho vojna očividne pripravila o zdravý rozum.

Nikdy neuvažoval nad tým, či je dobrý alebo zlý človek. Neveril na nebo ani vyššie princípy – na to toho videl a zažil priveľa- len v seba samého.

Bol lekár. Robil to, čo vedel, najlepšie ako vedel.  Toto bola jeho mantra, jeho viera.  

Lenže tento muž zabil jeho matku. Nie úmyselne – proste udrel prisilno a jeho mama sa rozbila ako porcelánová bábika. Lenže to na veci v konečnom dôsledku nič nemení. Zaslúži si trest. Zaslúži si zomrieť.

Lenže on bol lekár.

Nenávidel ho z celej duše  za to, že ho postavil pred takúto voľbu.

Poriadne si vystrie ubolené kríže a potom sa opäť skloní naspäť k robote. Pred ním už nebol jeho otec, žiadna osoba – len úloha.

Vybral si. 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Srdcia z dreva, duše z plameňa 6. kapitola :

1. Angela přispěvatel
29.07.2016 [8:38]

AngelaParáda. :)

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!