Srdcia z dreva, duše z plameňa 5. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Bojovala so všetkým čo mala a predsa prehrala. Utekal najrýchlejšie ako vedel, no svojej minulosti predsa neušiel.

17.07.2016 (14:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 458×

Holly Whisper

Holly Whisper zas kráčala mesačnou krajinou. Neobývanou, pustou a tichou, takou, na ktorej ju nemohol nikto vidieť ani začuť. Kamene boli sivé a chladné, obloha nekonečne čierna s bodkami nádeje v prázdnote...

Tak si to rada predstavovala odjakživa. Upokojovalo ju to.

A bolo tomu tak i teraz, aj keď jej okolie bolo presným opakom mesačnej krajiny. Kráčala totiž zaľudneným námestím do ktorého stredu sa musela k svojmu cieľu takmer prebíjať. Bolo pomerne dusno, no ona i cez to na sebe mala dlhé rifle, pretože to bol jediný spôsob, ako pred otcom skryť obviazané krvavé kolená. Nechcela odpovedať na zbytočné otázky.

Nebolo to tak, že by sa so svojim otcom nerozprávala - práve naopak. Odkedy sa po rozvode rodičov rozhodla ostať s ním, skutočne sa snažil. Bolo to však o tom, že otec sa s ňom skutočne nevedel rozprávať o ničom inom ako hudbe. Nevedel s ňou hovoriť o jej priateľoch (či lepšie povedané ich nedostatku), či neistotách, o škole či o filmoch, lebo on sám sa zaujímal len a len o hudbu.

A tak robila Holly Whisper od malička všetko preto, aby hudbe rozumela rovnako ako on, aby ich spájalo aspoň niečo. A tak sa po čase aj stalo - Holly Whisper vďaka cvičeniu dosiahla majstrovstvo o ktorom by inak ani nesnívala.

Mala mesačnú krajinu pred očami, tá jediná jej pomáhala neutiecť preč do samoty, preč do bezpečia.

Pohľadom spočinie na cieli svojej cesty – starom ošúchanom klavíry.

Bola to miestna turistická atrakcia – hudobný nástroj umiestnený v strede námestia. Vyzeral hrozne, no zvuk mal nádherný, miestny ladiči sa o neho príkladne starali. Každý kto vedel a chcel, mohol si zaň sadnúť a obšťastniť okolie svojou hrou.

Každý, kto na to mal dostatok odvahy.

Ľudia okolo nej nevšímavo prechádzali, niektorí sa k nej dokonca zachovali ako balvany. Preto si radšej bez ďalšieho rozmýšľania sadla na stoličku umiestnenú pri klavíri. Kolená ju boleli ako čert napriek tomu, ako jemne ich doktor, u ktorého sa predvčerom objavila, ošetril. Bol to dobrý lekár, keď sa ho spýtala, čo mu je za ošetrenie dlžná, odohnal ju rýchlo preč, ani čo by tú otázku bral ako osobnú urážku.

Holly Whisper si utrie spotené ruky o džínsy, vyčistí si hlavu a potom ich opatrne položí na klaviatúru. Každá klávesa má inú farbu dúhy, len céčka sú stále rovnako zelené – miestny výstrelok maliarov. Nikto si ju nevšíma, nikto ju nevidí a preto je pre ňu mesačná krajina zrazu uveriteľnejšia, hmatateľnejšia. To ju posmelí.

Musí to spraviť. Musí sa naučiť hrať na verejnosti pokiaľ chce spraviť skúšky na školu. Musí si dokázať že je dosť dobrá a, vlastne, nie len sebe, ale aj otcovi a Deduškovi.

Do vzduchu sa znesie pár neistých tónov.

Červenovlasé dievča opatrne v skladbe pokračuje ďalej. Okolo nej sa začne splietať trochu neistá no za to nádherná melódia – niečo ako krehké sklo, ktoré sa môže čochvíľa rozbiť, ba ani nie, skôr ako mydlová bublina. Skladba pokračuje ďalej, rozlieva sa okolo Holly Whisper a mesačná krajina tiež, tóny postupne naberajú na istote a na intenzite. Lejú sa ako vodopád a potom sa vlečú ako karamel. Holly sa s nimi priam mazná, viečka jej samé od seba klesnú. V tej chvíli exituje len ona a hudba. A mesačná krajina.

Na túto skúšku ohňom si vybrala svoju vlastnú skladbu, ako inak, ale táto bola niečím iná. Bol to jej osobný pohľad na svet, jej krehkosť. Bol v nej chlapec, ktorému nosila poštu, jej beznádej a stratenosť. Tá skladba by teda mala byť dosť zúfalá ale vy ste to zúfalstvo dokázali zacítiť len úchytkom, ako keby schované pod hladinou vody a v tom tkvela krása danej skladby.

Neschovávali sme tak azda všetci svoje zúfalstvo a problémy? Neobaľovali sme ich dobrými spomienkami a nedúfali, že to zlé proste zmizne?

Holly Whisper sa opierala do tónov čím ďalej tým viac, bola temer v polovici.

Takmer.

Potom si však niečo uvedomila.

Mesačná krajina. Niečo s ňou nebolo v poriadku.

Donútila sa otvoriť oči. Ľudia okolo nej už neboli ako balvany, neignorovali ju. V skutočnosti ako očarení stáli okolo jej klavíra, počúvali ju so zatajeným dychom. Holly Whisper sa ich snažila ignorovať, sklonila zrak ku klaviatúre a hrala ďalej. Už to však nebolo to isté, nebola v tom tá radosť. Keď razom na to zahrala na nevhodnom mieste fis, niekto v dave ticho zhíkol. Skladba sa jej začínala rozpadať pod rukami.

Holly Whisper zaťala zuby, no už to začínalo – ruky sa jej proti jej vôli roztriasli. Toľko očí, toľko nechcenej pozornosti! To nedokáže, to nezvládne, ale ona musí. Musí a musí. No tak! Prosím...

Bola v tri štvrtine, keď ju istota v rukách opustila úplne. Spustila ich z klaviatúry, nechala akord i skladbu rozohrané a sklonila zahanbene hlavu. Do očí sa jej tlačili horké slzy sklamania. Prečo to aspoň raz nemohol vyjsť? PREČO?

Je k ničomu, tak je to. Nikdy sa nedostane na umeleckú školu, nikdy z nej nič nebude.

Pri tých myšlienkach rýchlo vstane a prediera sa davom preč, ignorujúc jej protestujúce kolená. Chce odísť, chce na toto popoludnie zabudnúť. Chce sa navždy stratiť v mesačnej krajine.

Ľudia červenovlasý zjav udivene púšťajú pomedzi seba, ešte stále omámený čarom jej podarene nepodarenej skladby. Niekto v zadnej časti davu spustí potlesk. Ľudia sa k nemu pridávajú, dlane o seba tlieskajú v náznaku podpory a uznania až tlieska mohutne celý dav. Chcú ju ešte počuť hrať, áno, to chcú!

Potlesk ju má podporiť. No Holly Whisper, hudobníčka, ktorá rozumie temer každému zvuku na tejto zemi, len uteká ďalej.

Mohutný potlesk jej nie je pochvalou, ale hanbou.

Oliver Store

Oliver ako inteligentný a vzdelaný človek vedel, že všetko živé sa vyvíja.

Veci sa prispôsobujú okoliu, aby prežili, tak to predsa bolo odjakživa. Zbrane vo vojne sa zdokonaľovali, aby dokázali čo najefektívnejšie zabiť čo najväčší počet vojakov. Vírusy sa modifikovali, aby odolávali antibiotikám.

A on by sa mal skurvene rýchlo naučiť zamykať dvere okamžite po oficiálnom skončení pracovnej doby. Vyhol by sa tak dievčatkám s rozbitými kolenami (ale prečo by sa vlastne tým mal vyhýbať?).

Nie, v skutočnosti by sa vyhol tomu, aby mu do ambulancie vtrhávali nepríčetní šialenci a aby svoje litánie zakončili skolabovaním na jeho dlážku. No on bol očividne tupší ako vírusy, preto teraz zmrazený šokom hľadel na telo pri svojich nohách – muž, okolo päťdesiatštyri rokov, zavalitý. Ani ho nemusel otáčať na chrbát aby vedel, kto to je, och, vedel to až sakramentsky dobre. Osoba nemala žiadne viditeľné poranenia, dýchala zhlboka.

Doktor Oliver Store si tak mohol dovoliť ešte pár sekúnd postávať v šoku. Tú osobu nevidel už takmer desaťročie, nevedel ako žije a či vôbec žije, a tak mu to aj dokonale vyhovovalo. A práve to spôsobilo ten šok – spravil všetko, aby ho tento muž nemohol už nikdy nájsť. Nemohol ho vystáť, tie jeho pohľady a vreskot, spomienky na to, ako sa správal k svojim deťom a svojej už nebohej manželke. Ako sa sem potom dostal? A čo od neho chce?

Očividne ošetrenie, idiot, vyštekne sám na seba. Nestáva sa často, aby takto onemel šokom, a to už samo o sebe hovorí o vážnosti situácie.

Zatrepe hlavou aby si ju prečistil. Úchytkom vedomia vníma, kde presne si položil zbraň, ktorú nedávno dostal... nie práve najvhodnejšia myšlienka.

Chce tu toho chlapa na podlahe nechať. Reálne, odíde a nájde ho tu nasledujúce ráno s trochou šťastia už dávno mŕtveho.

Lenže on nemôže, on proste nie. Zranený potrebuje ošetriť. S povzdychom si kľakne a otočí muža na chrbát, tomu sa pritom z úst vyderie hlboký ston. Na chvíľu otvorí oči, len na malú chvíľku, ale Oliver vie, že ho spoznal.

„Aj ja ťa rád vidím, papá.“

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování