OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Srdcia z dreva, duše z plameňa 4. kapitola

16.07.2016 (14:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 416×

Oliver Store

A bolo to.

Zobral to.

Oliver sedel, tak ako to už bolo zvykom, sám v prázdnej ordinácii. Všade ticho, mŕtvy pokoj. Tentoraz sa však za ním nezakrádala samota.

Odháňala ju zaistená zbraň v jeho rukách.

Zbraň bola kvalitná, nová, všetko klapalo ako malo. Priniesli mu ju tie dve gorily a odovzdali mu ju hneď, ako si preverili jeho zbrojný pas. Prijal ich ponuku práce, samozrejme, že prijal. V skutočnosti sa za to sčasti nenávidel. Odťahoval sa, aby od násilia utiekol, a kde je teraz? drží v ruke zbraň, prst n spúšti a vďaka tomu mu krv v žilách pumpuje ako keby bežal maratón. Je to tak skurvene dobrý pocit, až to bolo k smiechu.

Je chorý bastard. Heh, ako keby všetci ostatní mali v hlavičkách všetko v poriadku.

Bolo to vlastne všetko veľmi jednoduché. Mal robiť dozerajúceho lekára/ochrankára na miestnom koncerte. Zbraň bola len poistka pre najhoršie prípady. Len poistka, ktorú mal dokonca napoly zakázanú použiť.

Ale stále trochu znepokojivá poistka.

Oliver si danú akciu naštudoval, bol chorý bastard, ale nie sprostý bastard. Miestny koncert skupiny Revolutions s uvedením najnovšej skladby. Nikto ju ešte nepočul, no do éteru sa už dostalo, že má byť venovaná homosexualite. Táto téma ešte stále vo svete vyvolávala veľké otázky, v tomto prísne katolíckom mestečku to nebude inak.  A očividne nebol jediný - prečo by inak niekto robil taký cirkus okolo zostavenia schopnej ochranky?

Bol mu prisľúbený obstojný honorár za ochranu jeho zamestnávateľa. Pochopiteľne sa snažil zistiť, kto to je, ale z tých dvoch opíc v oblekoch nevytĺkol ani slovo na viac, zostával slepý. Bolo to veľmi podozrivé, na viac, nosil v sebe veľkú nechuť voči homosexuálom ako odkaz výchovy svojho prekliateho otca, ale ani to mu nezabránilo danú ponuku prijať. Potreboval to. Tak ako alkoholik ďalšiu fľašu a feťák ďalšiu dávku. Ako prekliaty vzduch.

Vedeli za kým prísť, ó, oni to vedeli veľmi dobre. Určite si na neho museli dobre posvietiť, ale to mu bolo jedno. So spokojným dravým úsmevom odistil zbraň, prezeral si ju z každej strany. Chýbalo mu to, tá váha zbrane v rukách...

V tom sa ozvalo na dvere váhavé zaklopanie. Ak by nemal zmysly vycvičené tak, ako mal, určite by ho ani nezačul.

Trhnutím sa prebral z tranzu, zaistil zbraň a rýchlo ju strčil do najbližšieho šuplíka. S odkašľaním sa postavil aby otvoril tomu odvážlivcovi, ktorý sa sem dotrepal po ordinačných hodinách, dvere.

A za nimi stálo to najdetskejšie žieňa aké kedy videl.

Nie, vážne. Na jej tvári bolo vidieť, že je takmer dospelá, no jej oči boli neisté ako oči dievčatka. V rukách žmolila červenú šiltovku, pričom jej vlasy dosahovali takmer odtieň toho úbohého kusu látky. Nepozerala sa mu do očí. Celý ten detský dojem umocňovali jej do krvi rozbité kolená- ako keby spadla z bicykla.

Bola  tak nádherná až vyrážala dych. Súmerná tvár a črty, na ktoré ste nemohli zabudnúť. To mohol poprieť len mních a idiot.

Ale stále to bolo takmer dieťa, neistá ako nemluvňa, a to Olivera rýchlo schladilo.

Tak fajn, späť do práce, pedofil, nakázal si Oliver a opäť si odkašľal, „želáte si?“

„Ehm... moje kolená,“ vysúkalo zo seba dievča.

Oliver prehltol uštipačnú poznámku – kopnúť si už do ležiaceho vážne nebol jeho štýl -, no myknutiu úst sa ubrániť nemohol.

„To vidím.“  

„Mohli by ste mi ich... ošetriť? Ste jediný koho som tu našla. Nemôžem sa takto ukázať doma,“ namáhavo prehltne a váhavo, takmer ako otázku, dodá: „Prosím.“

Oliver si sa bez slova otočí dvere jej ale nechá otvorené. Pochopí veľmi rýchlo a vojde. Ďalší bonusový bod pre ňu – netrieska dverami. Neznáša ľudí, ktorý trepú dverami.

Sadne si na lôžko a opatrne sa okolo seba obzerá- Olivera opäť prekvapí ako mlado a zároveň dospelo pri tom vyzerá, vlasy horiace ani plamene. Doktorovi nedá, aby si nevšimol ako jemné a elegantné ruky má – ruky stvorené pre hudobníka. Keď takmer nedopatrením pred jej očami otvorí zásuvku, do ktorej pre pár momentmi schoval zbraň, má sám seba už dosť.

„Tak fajn, Šípková Ruženka, poďme ťa dať do poriadku.“

*** *** ***

Ian

Hneval sa. Bál sa.

Bol znechutený. Bol zvedavý.

Chcel vyjsť pred rodičov a vykričať im do tváre, že sa mýlia, že je normálny. Chce len, aby bolo zas všetko v poriadku.

A do toho všetkého sa pridáva krik jeho rodičov spoza dverí. Ian, rozložený na posteli, počuje každučké slovo ich hádky. Jeden na druhého zvaľujú vinu, vykrikujú, kto vlastne spravil pri jeho výchove chybu. Potom prejdú k tomu, čo treba urobiť ďalej.

Len nerozumejú. Boja sa a preto kričia, opakuje si Ian stále zhovievavo ako modlitbu, dookola a dookola tie isté slová, len aby sa upokojil, nie je to ich chyba, nemyslia to zle. Lenže tentoraz je to i so zavretými očami v útočisku vlastnej izby tak ťažké...

A pritom je to všetko len veľké nedorozumenie!

Všetko to začalo tak normálne. Bola sobota a on mal doučovať spolužiaka z vedľajšej triedy matematiku. To nebol problém ani pre neho ani pre rodičov. Zavolal daného spolužiaka k nim, v jeho izbe sa pokojne pustili do tajov exponencionálnych  rovníc.

Bolo to fajn, vlastne viac ako fajn – sedieť s tým chalanom plece pri pleci a preberať niečo intelektuálne zmysluplné. Bolo totiž veľmi málo ľudí, ktorí by sa úprimne zaujímali o matematiku a Marci medzi nich rozhodne nepatrila, preto Ian nemal túto svoju malú vášeň s kým prebrať. Boli na podobnej vlnovej dĺžke, preto sa postupne  dostali aj k iným veciam ako bola matematika, doučovanie sa z jednej hodiny pretiahlo na dve – Ian zistil, že ten chalan je dobrý futbalista a macher na fyziku. A taktiež že je jeho sestra lesbička. Už vtedy mu to malo dôjsť.  Alebo možno ani nie. Veď mu ani nemalo čo dôjsť.

S doučkom skončili, Ian ho išiel odprevadiť ku dverám. A potom bola prekročená akási neviditeľná hranica.

Ten spolužiak, volal sa mimochodom Sam, ho mocne objal a do zadného vrecka džínsov mu strčil kalkulačku. Ian stuhol na mieste neschopný sa odtiahnuť, to gesto je pre neho až priveľmi intímne – kedy ho naposledy objal niekto iný ako Marci?

„Len vraciam požičané,“ zasmeje sa Sam príjemne blízko jeho ucha, potom ho pustí.

Ian od neho o krok poodstúpi a odkašle si. Vie, že je červený ako paradajka a nenávidí sa za to. Potom je všetko už len ako rozmazaná šmuha – Sam je preč. Ian si ešte raz odkašle a otočí sa čelom vzad len aby sa stretol s upreným pohľadom svojich rodičov.

Je mu hneď jasné, že ho celý čas pozorovali a to ho rozčúli. Mal by niečo povedať, zasmiať sa, vysvetliť to, lenže on je priveľmi zmätený z toho, čo v ňom to objatie vyvolalo a ako na neho zareagoval, priveľmi zranený vedomím, že by mu rodičia po tom nič čo videli neverili jeho verzii, skutočnej verzii toho, čo sa stalo, nech by povedal čokoľvek.

Nikdy mu v skutočnosti neverili, uvedomí si Ian vo svojej posteli zatrpknuto. Milovali ho a boli hrdí na jeho úspechy, tak ako sa predpokladalo od každého rodiča, no neverili mu, neverili v neho ako v človeka. Nikdy by ste od nich nezačuli vety ako urob to, ako uznáš za vhodné, určite to bude správne. Alebo čokoľvek urobíš, podporíme ťa.  To vedomie ho zraňovalo úplne novým spôsobom, takým, s ktorým sa ešte nevedel vyrovnať.

Najsmiešnejšie na tom bolo, že sa v skutočnosti vážne nič nestalo – bolo to len obyčajné objatie. Len v očiach jeho paranoidných rodičov to bolo niečo veľké.

Mnoho kriku pre nič, ako by povedal Shakespeare, a to doslova, pomyslel si Ian keď sa započúval do zvukov z vedľajšej izby. Bál sa toho, čo sa po dnešku medzi ním a rodičmi zmení. Bál sa toho, čo jeho reakcia na to objatie hovorila o ňom. Objatie Sama mu totiž bolo veľmi príjemné a spôsob, akým mu vrátil kalkulačku taktiež. Skutočne by pre to mohol byť... homosexuálom, alebo mu proste len chýbal fyzický kontakt s niekým iným ako bola Marci?

Vedel že bol iný, aj keď sa s tým nikdy nezmieril. Ale že až takto iný?

Ian sa bál ďalej rozmýšľať týmto smerom. Preto si len dal na uši slúchadlá, napísal textovku Marci a pustil si hudbu na plné grády. Prehlušil tak rodičovský krik.

Nechal myseľ blúdiť tak, ako to mal vždy rád až pokiaľ neskončila pri tom nedávnom behu v parku s Marci. Zastavil sa  pri obraze toho nádherného dievčaťa, čo vtedy sedelo na lavičke s nejakým starcom, obidvaja stratení v rozhovore. Bez šiltovky vo večernom svetle vyzerali jej ryšavé vlasy nádherne, v spojení s jej pokožkou pôsobila ako niekto z iného sveta, niekto neuveriteľne krehký a výnimočný zároveň.  

Po očku ju sledoval aj keď odchádzala. Keď začul jej tlmený výkrik, automaticky sa postavil a nechajúc Marci samu so súhvezdiami o ktorých jej hovoril, sa za ňou rozbehol. Zastavil sa však už v polovici cesty – zistil, že už pri nej je ten starec, pomáha jej na nohy a oprašuje jej krvavé kolená. Nemal odvahu sa medzi nich pripliesť,  keď tam bol očividne už zbytočný, tak sa len díval, ako to dievča s ohnivými vlasmi pomaly so starcom krivká preč. Vyprevadil ich pohľadom až pokiaľ sa mu nestratili z očí a akosi ľutoval, že za ňou predsa len nešiel. No pravý moment bol preč pretože otáľal a ostatné sa nepočítalo.

 Pri ňom už v tej chvíli stála zmätená Marci a ťahala ho za rukáv. Chytil ju za ruku len aby ju upokojil, duchom bol ale stále pri tom dievčati. Prečo bežala? Prečo sa s tým starcom stretávala v noci v parku? Bolo to prinajmenšom zvláštne a on mal zvláštne veci rád. On sám predsa jednou bol.

Nakoniec Iana McKellera neukolísala do spánku zabudnutia hudba – ale spomienka na to zvláštne dievča. To najkrajšie a najzvláštnejšie dievča zo všetkých.

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Srdcia z dreva, duše z plameňa 4. kapitola :