Srdcia z dreva, duše z plameňa 3. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

A Holly Whisper si pokojne kráčala svojou mesačnou krajinou...

15.07.2016 (14:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 404×

Holly Whisper

Kráčať nočným mestom bolo ako prechádzať sa mesačnou krajinou.

Pokoj a ticho neboli všade, to samozrejme nie. Trik spočíval v tom vedieť ich nájsť. Úzke uličky či parky, dostatočne blízko i ďaleko od ľudí – to boli tie správne miesta.

Nedostatok ľudí spôsobilo ticho, noc darovala tmu a mesiac zas striebristý svit. Ten menil celú krajinu na pustú zem nikoho a budovy na mĺkvych obrov, všetko v odtieňoch sivej čiernej a bielej. Rozrýpaný asfalt opotrebovaných ciest pôsobil ako mimozemské horniny, ktoré s rukami človeka nemali nič spoločné. Krajina ticha. Krajina mŕtvych tajomstiev.

Takto nejako musel vyzerať povrch Mesiaca. Prosto musel.

Holly Whisper sa vždy rada túlala a možno práve preto túto svoju predstavu tak milovala – s obľubou sa do nej ponárala tak dlho, že si už ani nedokázala spomenúť, kde sa v nej zobrala- no i cez to takýmito miestami, mesačnou krajinou, prechádzala rýchlo, tvár chránená červenou šiltovkou. Bála byť sama v noci vonku, a to príšerne, no to bolo v poriadku. Keď počula, ako hlasite jej v hrudi bije srdce... cítila sa akosi statočná. Hrdá na to, že to srdce vôbec má prečo zrýchliť svoj obvyklý rytmus.

Srdce jej v hrudi bije ako šialené a ona vďaka tomu vie, že žije. Aspoň na chvíľu.

O Holly Whisper bolo dobré vedieť ešte jednu podstatnú vec – bola od kosti tichým samotárom. A keďže väčšinu detstva strávila s otcom na cestách, nie je asi veľmi prekvapivé keď poviem, že priateľov nemala práve na rozdávanie.

A tak sa stalo, že táto tichá dievčina, inak veľmi príjemnej povahy, prežila väčšinu svojho života sama, len v spoločnosti hudby. A to i cez to, že svojou krásou väčšine ľudí vyrážala dych – jej nadpozemský zjav bolo to prvé čo ste si na nej všimli, tak ako na niekom inom krivý nos, či plné pery. U nej to bola proste črta sama o sebe.

No to ona netušila. Brali ste azda vy vážne, ak vám otec či dedko povedali, že ste nádherná?

Ale je čas poposunúť sa ďalej.

Jedna odbočka v ľavo, dlhá ulica. Veľa stromov (čo keby tie stromy obživli?)a chvíľa chôdze, ktorá i po tak dlhej dobe vždy prebudí jej srdce k ešte zbesilejšiemu tempu. A potom lavička. Nie hocijaká lavička.

„Zdravím, Holly Whisper,“ pozdraví sa starec usadený na lavičke potichu. Strhaný s bielymi vlasmi a ohnutý vekom, no stále akýmsi spôsobom silný – taký bol tento starček.

„Ahoj, Deduško,“ odvetí Holly Whisper, vtisne starcovi, ktorý v takejto hodine už nemal čo pohľadávať vonku, na líce bozk a posadí sa. Červenú šiltovku si okamžite zloží z hlavy – Deduško ju nemal rád - a nechá tak Mesiac, aby sa konečne pokochal jej vlasmi. Sú ako oheň.

„Tak ako ide život, moja milá?“ spýta sa jej po chvíľke ticha starec milo.

„Tak, ako doposiaľ, Deduško. Robí si čo chce.“

Ešte stále sa jej nepodarilo osloviť toho zvláštneho chlapca, ktorý sa jej tak páčil- mal nádherný krivý úsmev, ktorý sa odrážal na celej tvári, aj v očiach, ktoré v tých chvíľach mal ako vševediace polmesiace. Nenabrala odvahu sa ho niečo priamo spýtať, tak ho aspoň pozdravila cez jeho mamu. Zložila novú skladbu, ktorá bola perfektná, no aj tak sa bála, že neprejde cez talentovky a nedostane sa na svoju vysnívanú školu.

Ale to všetko mu povie po kúskoch, postupne. Deduško bol síce už od detstva jej najlepším priateľom a dôverníkom, no vedela, že chcel počuť čo najviac aj o niekom inom.

„A otec? Darí sa mu?“

„Áno. Ponúkli mu doprovodnú hru na miestnom veľkom koncerte.“ Jej otec bol úžasný klavirista. Veď aby aj nebol, keď sa tým živil, no nie?

„Výborne, výborne!“ zabafkal si Deduško spokojne. „Som na neho hrdý.“ Lenže mu to nemôžeš povedať priamo do očí?

Bolo to prosto tak, otec a syn, jej dedko a jej otec, boli rozhádaný ešte v čase, keď neboli rodičia rozvedení. Postupne sa to vygradovalo až do štádia, keď jeden odmietal s druhým rozprávať. Trvá to doteraz, po toľkom čase a to všetko pre neskutočnú pýchu oboch zúčastnených. Holly Whisper medzi nimi fungovala ako spojka, prenášač informácií. No nič si na svete nepriala viac, len aby dokázala zlepiť kúsočky svojej roztrieštenej rodiny dokopy. Ju, otca, Deduška a dokonca aj mamu, ktorá jej v skutočnosti ani veľmi nechýbala. To bolo jej najtajnejším snom za ktorý by obetovala i tucet mesačných krajín. Len keby vedela ako!

Lenže život pokračoval ďalej tak, ako každá skladba a to i cez pár nepodarených akordov. Pre Holly Whisper bolo vždy jednoduchšie vidieť svet ako hudbu – súbor tónov a melódií ktoré sa jej odvíjali ľahulinko pod prstami, počúvali ju na slovo. Dodávalo jej to pocit sebaistoty, tóny a akordy s neopísateľnou hladkosťou vytvárali presne to, čo chcela počuť.

Keď písala hudbu, ponárala sa veľmi hlboko sama do seba. Vkladala do tónov kúsky svojho ja, svoje pocity, pričom každý tón, súzvuk i disharmónia mali svoj osobitý význam. To preto boli jej skladby ako živé, preto sa ľuďom zastavoval dych vždy, keď počuli jej nahrávky.

Lenže ani tu nebolo všetko rúžové- boli asi len traja ľudia, ktorí ju počuli hrať naživo. Jej otec, Deduško a mama.

Vždy, keď hrala pred väčšou skupinou ľudí, sa jej ruky v polovici skladby roztriasli ani osiky a to až do takej miery, že nikdy nebola schopná úspešne dohrať dokonca. Či už pre seba vytvorila čosi zložité a dych berúce technikou, alebo len niečo jednoduché, vždy to dopadlo rovnako- fiaskom.

Skúšala už všeličo. Hnev, psychológov, techniky na upokojenie. Nič nepomáhalo, otec to s pokusmi uviesť ju do umeleckého šoubiznisu dávno vzdal. A tak sa len tu a tam v popových skladbách hraných v rádiách objavovali jej kompozície, sem – tam jej osobné kúsky v umeleckých baroch. No nikto skutočne nevedel, kto za nimi stojí.

Bola to irónia. Sám otec sa vyjadril, že má v rukách viac talentu ako on sám- a i cez to sa musí báť či prejde obyčajnými talentovými skúškami.

Je doslova prekliata.

S povzdychom sa radšej opäť obráti na Deduška, počúva ako pred ňou maľuje svoje dni a ona na oplátku robí to isté pre neho tak, aby vždy spomenula otca.

A v tom sa to stane.

Z mesta vbehne do lesíka chlapec, takmer muž. Holly Whisper už z diaľky spozná o koho ide, vysoká chudá postava a tie vlasy sú nezameniteľné – srdce sa jej rozbúši ako keď kráča tmavou ulicou. Sleduje ho ako beží nasledovaný ďalším dievčaťom s kučeravou hrivou, smejú sa a Holly Whisper ani Deduška na lavičke nevidia, nemôžu ich vidieť, pretože šťastní ľudia málokedy vidia tých smutných. On sa nezastavuje, beží, aj keď je bez bundy a vonku je chladno. Jeho dychčanie počuje až niekde vo svojej vlastnej hlave no on sa i cez to zvláda ešte smiať až pokiaľ sa nezvalí do orosenej trávy a nelapá bezmocne po dychu a jeho spoločníčka s ním.

„Pochabí pubertiaci,“ zamrmle si jej Deduško popod fúzy. Vďakabohu, Holly Whisper bola vždy pokojné dieťa.

„Nechaj ich,“ namietne a ďalej s pôžitkom sleduje ako sa mu rýchlo zdvíha hruď, hru jeho svalov na tvári.

Keď vidí jeho spoločníčku, trochu jej závidí, ale nie priveľmi, aspoň tak si nahovára. Sú len priateľmi, to vie naisto. Vidí, ako sa na seba pozerajú, ako sa on pozerá na ňu. Je v tom dôvera a blízkosť ale bez posadnutosti, ktorá bola potrebná pre vytvorenie lásky. Ona pre neho nie je to, čo pre Holly Whisper mesačná krajina alebo hudba.

Verila tomu. Neustále o tom samu seba presviedčala, vždy keď na neho pomyslela a to bolo viac, ako často. Muselo to tak byť.

Rozhovor medzi ňou a Deduškom pokračuje aj keď obidvaja vedia, že Holly Whisper je polovicou mysle stále pri tom chlapcovi. Nevedela si pomôcť aj keď tušila, že sa to Deduškovi vôbec nepáči. No nemohla s tým nič narobiť a keď to už bolo priveľmi očividné, radšej si opäť nasadila červenú šiltovku, rozlúčila sa bozkom na líce a pobrala sa domov. Prechádzala popri nich, šiltovka je bezpečne skryla tvár, takže ho mohla pokojne pozorovať zblízka. Ruku mal vystretú k oblohe, hovoril niečo o súhvezdiach a nadšene popritom gestikuloval. Rada by ho počúvala omnoho dlhšie, každú z jeho viet, no napokon zabočila za roh a vytratila sa nepozorovane preč.

Až pokiaľ sa do noci nerozľahol jej tlmený výkrik.

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování