Srdcia z dreva, duše z plameňa 2. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Aké to je, keď vám chýba to, čo vás v skutočnosti ničí? Zoznámte sa - Oliver Store.

14.07.2016 (14:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 451×

Oliver Store

Boli ľudia, ktorým ste sa radšej za každých okolností vyhli. Nepríčetní šéfovia, nepríjemná ex, sprostý sused, ktorý ani za boha nedokázal pochopiť, že sú vám jeho večné pokusy spriateliť sa s vami absolútne ukradnuté. Občas sa niekomu v nepríjemnej situácii radšej vyhnúť nebolo nič nezvyčajné.

Potom tu boli ľudia, ktorým ste sa vyhýbali, aj keď vám v živote neskrivili na hlave ani priblblý vlas, takí, ktorých ste v skutočnosti nikdy predtým ani nevideli, no tí ľudia vyžarovali niečo nepríjemné a ostré ako čriepky skla, niečo čo vás inštinktívne odpudzovalo. Nestávalo sa to často. Vlastne, takých ľudí bolo pramálo.

A presne medzi takých Oliver Store bez diskusie patril.

Mal dvadsaťštyri. Bol nezadaný a lekár. Nevyzeral vôbec zle ani nevľúdne, no keď na vás pozrel s pozdvihnutým obočím, najprv vás rýchlo preskenujúc pohľadom a hneď na to vám dávajúc jasne najavo, že ho oberáte o vzácny čas, zneisteli ste. Tomuto chlapíkovi stačili dve vety aby vás presvedčil, že vážne nie je dobrý nápad sa okolo neho motať, či ho nebodaj žiadať o pomoc, pokiaľ ste ju skutočne nepotrebovali.

Oliver však i cez túto vadu bol všetko možné, len nie hlúpy. Mal ordináciu v centre mesta a odkedy splatil pôžičku a tá budova mu skutočne patrila, v čakárni pacientom nikdy nehrala iná hudba ako AC/DC. Ľuďom to po väčšinou príšerne vadilo, no neodvážili sa sťažovať. Poznali Olivera Storea natoľko dobre aby vedeli, že by to bola istá smrť. Na viac, nikto tým pacientom nebránil odísť k inému špecialistovi. No oni i cez túto nepríjemnosť zostávali, čakáreň bola vždy do tri štvrtiny plná.

Doktora Storea totiž nepredchádzal len jeho ostrý jazyk ale aj jeho um a povesť doktora s najprecíznejšími rukami v širokom okolí. Nikdy ľudí nezdieral a bral si na stôl prípady, nad ktorými ostatný chirurgovia zalamovali už len rukami.

Oliver nebol milý ani láskavý, no nikdy pacienta neodmietol. Nezáležalo mu na pohlaví, bohatstve či chudobe alebo povahe pacienta. Ľudia vedeli, že tento muž je ich... posledná nádej.

Nuž a tento muž momentálne rozmýšľal, či je vôbec nejaký rozdiel v prehrabávaní želatíny a ľudského tela.

Mal totiž na stole chlapíka, ktorý bol od neho o päť centimetrov nižší, no zato o šesťdesiat kíl ťažší. Prehrabával sa mu opatrne pinzetou bokom, ktorý vyzeral tak trochu ako syr – to mu pripomínalo, nemal by mať už obednú prestávku? - a vyberal z neho kúsky náboja.

Nič skutočne vážne, bol to len ľahký kaliber, ktorý sa dostal sotva pár centimetrov pod hrubočizný sud tuku okolo mužovho pasu, no chlapík to mal bližšie sem ako do nemocnice a Oliver nemohol človeka zraneného guľkou odmietnuť. Tuk skutočne pripomínal želatínu a v prípade postrelenia pomohol ochrániť tie životne dôležité časti – teraz však Oliverovi poriadne zavadzal.

„Celkom pekne, pán Hopkins. Ešte dva centimetre doľava a zasiahlo by to obličku.“

Muž na jeho stole najprv zozelenel a potom náhle zosivel ako chameleón, hlavu, ktorú mal pozdvihnutú tak, aby videl, čo Oliver robil, pustil s tupým buchnutím naspäť na stôl. Oliver sa v duchu takmer zachechtal – jeho pacient je bežný úradníček, ktorý sotva vystrčí nos z kancelárie a pozrite ako skončil. Nemal ho pod kompletnou anestéziou, len umŕtvil bok a muža mierne omámil. Bolo to tak lepšie, keďže hneď ako to dokončí, zavolá do nemocnice, kde tohto chlapíka hospitalizujú.

S tou obličkou, samozrejme, trochu preháňal. No ale aj on sa mal právo trochu zabaviť, no nie?

S povzdychom sa skloní bližšie k pacientovi a pokračuje v práci- práve v tento vzácny okamih, keď je v jeho tvári vpísaná len koncentrácia, žiadne posmešky či úškrny a jeho myseľ je pripútaná k pacientovi, ste si mali možnosť poriadne si obzrieť jeho tvár. Nakoniec by ste zhodnotili, že je v skutočnosti... atraktívny. Hnedé krátke vlasy trčiace do všetkých strán a k tomu svetlohnedé oči z ktorých sršala inteligencia. Výrazné lícne kosti a úzke pery. Celá jeho tvár pôsobila akosi ostro a ošľahane a o to viac človeka prekvapilo, ako dokázala zjemnieť, keď sa Oliver celou dušou začal zaujímať o nejaký extrémne vážny prípad, keď jeho dušu naplnila vášeň z toho, či onoho dôvodu. City ho ovládli málokedy, no keď sa už tak stalo, keď sa niekomu či niečomu rozhodol obetovať, spravil tak celou svojou dušou. Práve preto tak miloval a nenávidel túto prácu zároveň.

Bol to muž, ktorý pochádzal až z nepríjemne ťažkých pomerov. Tretie dieťa vychovávané láskavou, no neveľmi vzdelanou matkou, ktorá zomrela priskoro a prísnym otcom s tyranskými sklonmi. Ten muž nezniesol ani slovko odporu a často dával svojim deťom aj patrične najavo - preto k nemu Oliver choval špecifickú zmes úcty a odporu, nikdy nevediac, ktorý z týchto citov k nemu má navrch. K tomu primiešajte, chudobnú krajinu, z ktorej tento lekár pochádzal, politické nepokoje, počas ktorých si ľudia navzájom podrezávali krky ako prasatá a hneď zistíte, prečo sa z neho stal tak tvrdý muž.

Bolo to takmer neuveriteľné, aspoň z pohľadu bežného človeka, no to, čo sa ostatný po praktickej stránke učili v učebniach, on zakúsil v teréne ešte predtým, než nadobudol dospelosti – v okolí bolo málo ochotných rúk a pozorovaním sa dá priučiť všeličomu. Preto, keď sa vďaka štipendiu dostal konečne na univerzitu, boli jeho stehy vždy najprecíznejšie. Preto sa vedel v riskantnej situácii okamžite rozhodnúť. Z vlastnej skúsenosti vedel, že aj sekunda navyše je niekedy priveľa.

I cez to všetko ho to akosi... naplňovalo. V teréne bol lekárom učňom, ktorému vždy hrozilo nebezpečenstvo vážnych poranení, no liečil spoločne s vyškolenými skutočnými lekármi, ktorí ho medzi seba napokon prijali, utišoval nárek a nekonečné stony ľudí, ktorí za niečo bojovali s vedomím do čoho idú. To Oliverovi imponovalo. Jeho „učenícke“ roky boli veľmi ťažké, plné slz a živočíšneho strachu, no i cez to... vedel, že tam patrí, že je presne tam, kde má byť.

Tieto roky ho zocelili nepredstaviteľným spôsobom, čo bol jeden z mnohých dôvodov, prečo prešiel na univerzite medicíny s ľahkosťou sebe vlastnou. Jeho minulosť bola ako vystrihnutá z nejakého stupídneho akčného filmu, samozrejme, veľmi ťažko uveriteľná, preto o nej nehovoril, pokiaľ nemusel.

S vojnou bol spojený temer celý jeho život. Poznal ju neskutočne dôverne a o to zarytejšie sa jej chcel zbaviť. Pretože bojmi síce žil, ale tie boje ho zároveň zvnútra pomaly zabíjali, ničili.

Urobil aj nemožné, aby sa dostal do mierovej oblasti. A tak sa aj stalo. Keď dosiahol titul tak sa presťahoval do pokojného štátu s cieľom nechať minulosť za sebou.

Otvoril ambulanciu a zistil... že to všetko bolo nanič.

Bolo to niečo úplne iné ako keď vyrastal. Akési prázdne, aj keď bola práca stále tá istá. Veľmi dlho mu trvalo pokiaľ zistil, čo mu v skutočnosti chýba, a ešte dlhšie než si vôbec priznal, kde je problém. Bolo to nebezpečenstvo. Ľudia na jeho stole mu do rúk zverovali život... no jemu už nehrozilo absolútne nič.

Niekedy to bolo dobré a niekedy zas k nevydržaniu. Po dni, keď sa mu podarilo s ľudským systémom nemožné, keď sa zvesť o tom, čo zas dokázal sa rozšírila po štvrti a srdce mu vďaka riskovaniu silno bilo v hrudi, sa cítil takmer šťastný. No ľudia, ktorí ho obdivovali a ktorí mu gratulovali, odišli domov k svojim rodinám a pacienti napokon tiež. Jeho ordinácia zostala prázdna a tichá a ako tak sedel sám vo svojom koženom kresle vo vlastnej modernej kancelárii, vo vlastnej ordinácii, kde bol sám sebe pánom, okusujúc pero... to dobré veľmi rýchlo vyprchalo. Pohltilo ho ticho a vedomie, že on sa domov ponáhľať nemusí- nemá ku komu.

Necítil sa sám, to on nikdy, ticho a samota mu vždy vyhovovali, ale i cez to cítil, že mu niečo veľmi podstatné schádza, cítil to práve v takomto tichu. Len to niečo nevedel presne pomenovať.

~~Zvuk streľby, výbuchov a zranených, ktorí ho skutočne potrebovali. Strach o vlastný život. Och, nech je prekliaty za to, že mu chýba to, čo ho v skutočnosti ničí.~~

Tá podstatná zmena ho nezasiahla v týchto tichých a prázdnych hodinách, nie, ona si po neho prišla takmer v strede dňa. Ako keby to bolo naplánované, hneď, ako z pána Hopkinsa vybral posledný kúsok (pánko medzičasom vďaka sedatívam predsa len zaspal. Hups?) a zložil si rukavice, ozval sa v čakárni hrmot. Oliver sa zamračil a hneď sa išiel pozrieť o čo ide. Teda, aspoň chcel. Cestu mu hneď po otvorení zatarasili dvaja vysoký muži v oblekoch – príčina toho rozruchu.

Oliver si ich najsamprv prezrel. Keď zistil, že sú tí dvaja pajáci bez vážnych zranení, na jazyk sa mu už tlačilo niekoľko štipľavých poznámok, v prvom rade niečo o tom, že čakáreň je odvodená od slova čakať, takže si páni pekne sadnite na tie svoje drahé oblekové zadky a počkajte si, vďaka pekne.

Tí dvaja ho však predbehli, v skutočnosti sa im podarilo získať si plnú pozornosť Olivera Storea jedinou vetou.

„Máte zbrojný preukaz?“

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování