OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci pohľad - Kapitola 5.

20.12.2015 (16:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1038×

Kapitola 5.

„Mohla by si aspoň na niekoľko minút prestať kričať? Začína ma bolieť hlava!“ zakričal na ňu, ale nezdalo sa, že by dokázal aspoň náznakom prehlušiť jej neutíchajúce kvílenie.

Prevrátil očami a zavrčal. Odkedy ho tu našla, ako vykonáva svoje poslanie, akoby sa v nej niečo zlomilo. Ak predtým vyzerala neškodne, miestami až zbedovane, nebolo to nič v porovnaní s tým, čo sa odohrávalo teraz. Poriadnu chvíľu jej síce trvalo pochopiť, na čo sa pozerá, no nakoniec sa rozhodla, že to nie je nič dobré a začala kričať.

To bolo pred niekoľkými minútami. Teraz začítala chrapčať, ale koniec bol v nedohľadne. Možno boli uprostred noci v dosť odľahlej časti mesta, ale to neznamenalo, že niekoho jej siréna neprivolá.

„Dopekla, prestaň s tým!“ skríkol ešte hlasnejšie a vrhol sa k nej.

Bol proti násiliu, ale nezaujímalo ho to. Začínala mu skutočne znemožňovať poslanie. To, ako s ňou zatriasol, by sa najskôr hodilo do nejakej dramatickej scény vo filme. Bohužiaľ to nemalo takú účinnosť ako na plátne v kine.

V duchu rýchlo kalkuloval. Čakať, kým jej úplne zlyhajú hlasivky nebude nič príjemné. Navyše ako dlho by jej to mohlo trvať? Naklonil hlavu na bok, podvedome sa obzrel cez rameno. Netušil, prečo to urobil. Nebola šanca, že by ich ten mŕtvy otravoval. Miesto toho by mal konať.

V momente, keď sa k nej vrhol, aby ju nejako umlčal, urobila niečo, čo ho doslova paralyzovalo. Skôr, ako stihol žmurknúť alebo natiahnuť ruku, sa na neho vrhla. V očiach mala trochu šialený pohľad. Súvislé kvílenie nahradil jediný bojový výkrik hodný nejakej dávnej Amazonky.

To bolo posledné, čo si na dlhší čas dokázal uvedomiť. Možno ho obklopilo blažené ticho, ale päste, ktoré sa mu zniesli na hlavu, neboli o nič príjemnejšie. Keď už má mať migrénu, tak nech je aspoň kvalitná.

Mlátila ho hlava-nehlava. Paranoidne si snáď myslela, že sa na ňu chystá zaútočiť. Bola ako divá šelma odtrhnutá z povrazu. A on bol, bohužiaľ, jej neoprávneným dozorcom z väzenia, ktorému sa plánovala poriadne pomstiť. Musel dostať príučku. Akoby toho nemal už akurát tak dosť!

V nádychu medzi dvomi samostatnými útokmi mierenými na jeho dostatočne strapatý účes a pravé oko, ustúpil o dva kroky. Prekvapená jeho konaním nebola schopná rýchlo zareagovať. To bol jediný moment, ktorý sa mu naskytol.

Viac ich rozhodne nedostane.

Schmatol ju za ruky. Využil fyzickú prevahu a neskôr aj magickú. Zodvihol pravú ruku a prešiel jej popred tvár. Zaťal zuby námahou. Keď mu končatina klesla späť k boku, ovisla mu v náručí. Nastalo vytúžené ticho a chvíľkový pokoj. Ten sa vzápätí zmenil na obavy.

Nenávidel, keď musel takýmto spôsobom používať schopnosti. Mal pred sebou ešte niekoľko zastávok predtým, ako službu prevezme niektorý jeho bratranec. Navyše sa mu v hlave rozozvučal jasný znak toho, že jeho otecko túži po jeho drahocennej prítomnosti. A k tomu všetkému mu v náručí odpočívala čerešnička na torte jeho osobného utrpenia.

Aká je pravdepodobnosť, že ju stihne odniesť k nej domov, hodí ju do postele, vráti sa sem, dokončí svoje povinnosti a to všetko predtým, ako jeho otec stratí trpezlivosť a príde za ním sám? Netrápila by ho tá žena, Raven, dúfal by, že bude toto všetko považovať za zlý sen. Podľa toho, čo videl, ich mala často. Jeho otec však bol premennou, ktorú do rovnice nedokázal zahrnúť.

Zvesil hlavu. Mŕtvy v uličke nebude nikomu chýbať ešte niekoľko dní. Bol tým typom človeka, ktorého všetci prehliadajú a skutočne sa o neho začnú zaujímať až v moment, keď sa stratí. Žena v jeho náručí, na druhej strane, bola dosť často stredobodom pozornosti.

Otrávene si povzdychol a urobil jedinú hlúposť, ktorá by mala najmenej negatívnych dôsledkov pre jeho osobu. Silou vôle ich oboch preniesol do strediska za jeho otcom. Proste spojí nevyhnutné s nepríjemným a zavesí ju na krk otcovi. Nech si užije trochu adrenalínu. Za stolom ho môže rozrušiť maximálne tak absencia zošívačky. Táto žena môže vniesť nepredvídateľne svieži vetrík do jeho nudnej kancelárskej práce.

Chodby strediska boli prázdne, ako po väčšinu času dňa. Ktosi si kedysi dávno vymyslel rozprávočku o tom, že oni pracovali len v noci. Ako by sa čudovali, keby videli ich rozvrh!

Takmer sa tomu zasmial, ale rýchlo zvážnel. Stačila k tomu postava, ktorá sa pomaly ale isto začínala zosúvať dole. Asi mala stretnutie s podlahou. Bol odhodlaný postarať sa o to, aby na schôdzku nedorazila.

Cestou do otcovej kancelárie nikoho nestretol. Našťastie. Na druhej strane by to možno bolo zaujímavé. Začínal mať pocit, že sa v tej miestnosti stával veľmi častým návštevníkom. Nepozdávalo sa mu to. Možno aj preto nakoniec nezaklopal a proste vošiel.

Podľa otcovho omámeného úsmevu bolo jasné, že tam pred pár sekundami bola Loganova matka. Nie, že by sa vyhýbal stretnutiu s ňou, skutočne ju miloval ako len málokoho, ale nebol veľkým fanúšikom rečí o budúcnosti, vnúčatách a svadbách. Jeho matka mohla byť jednou z najhrozivejších bytostí, ale to neznamenalo, že v jadre nebola typicky romantická ženská.

Desivá predstava.

Trvalo presne dve sekundy, aby sa atmosféra v miestnosti zmenila z romantickej na priam mrazivú. Jeho otec si všimol nepozvaného hosťa, ktorý ani len netušil, že práve zmenil miesto svojho výskytu.

„To je ona?“ Jedinou otázkou dokázal prejsť rovno k jadru veci. Logan rýchlo premýšľal, ako čo najlepšie odpovedať na to, čo nevyslovil nahlas.

„Našla ma pri práci a trochu... jej začalo preskakovať. Tak som ju na chvíľu odrovnal a priniesol sem.“

Jeho otec sa vztýčil v celej svojej, tentokrát, desivej výške. Bol rozčúlený. Zlá kombinácia. Logan v duchu nadával. Toto bude veľmi, veľmi dlhá noc. Aj tak sa spánok preceňoval.

„Našla ťa?“

Pokrčil plecami, nevšímajúc si, ako sa pri tom pohybe nebezpečne naklonila. „Neviem ako. Nebol som práve v centre mesta. Ale netuším, ako by ma našla, aj keby som bol len niekde u jej susedov. Navyše, keď prišla, tak...“ Odmlčal sa.

Až teraz mal skutočne čas sa nad tým zamyslieť. Skutočne na chvíľku vyzerala, akoby jej snáď odľahlo, že ho tam vidí. Kým sa jej v hlave nesplašili posledné mozgové bunky a o na sa nepremenila na hysterické monštrum. Potom asi začala ľutovať, že ho vôbec stretla.

„Tak?“

Odkašlal si a prinútil sa sústrediť na rozhovor. „Vyzerala, že ma hľadala a je rada, že ma našla. Čo je divné. Nemyslel som si, že po dnešnom incidente vôbec bude chcieť byť v tej istej miestnosti ako ja.“

Jeho otec sa na chvíľu odmlčal, akoby potreboval premýšľať. Medzitým si prezeral ženu, ktorá si z Logana urobila pohodlnú posteľ. Zamračil sa. Bez váhania sa vybral k jedinému kusu nábytku, z ktorého nespadne – malá lavica, ktorá bola väčšinou plná papierov. Tie najskôr niekto odpratal alebo skončili v plameňoch.

Nezaujímal sa o to.

Miesto toho ženu opatrne uložil na tvrdé drevo. Jeho ruky si vydýchli. Divné, že mu prekážala tá vzdialenosť medzi nimi. Možno tie reči jeho matky boli tak trochu pravdivé, skutočne už dlho nemal žiadnu partnerku. Ale ak by ju napchal do svojho príliš vyťaženého rozvrhu?

Potriasol hlavou. „Prečo si vlastne chcel, aby som ju priviedol?“

„Aby som zistil, či je hrozba, ktorú musím odstrániť okamžite, alebo môžem počkať, kým sa odstráni sama.“

Otcove slová ho na chvíľku zarazili, ale vlastne mal niečo také očakávať. Bezpečnosť rodiny pre neho bola prvoradá a je pravda, že tá žena mohla byť hrozbou. Minimálne tým, že sa ho už raz pokúsila zabiť, teda, ak nerátal zúfalý pokus zničiť mu sluch svojím vysokým krikom. Bol si istý, že pri takej frekvencii sa väčšinou začína chvieť aj sklo.

Logan si odkašlal, aby prerušil otcov sústredný pohľad venovaný bezvedomej žene. „A na čo si prišiel?“

Otec sa sústredil naňho. Jeho pohľad bol vážnejší než zvyčajne. To ho desilo. „Netuším, kým je, ale niečo... je plná rozporov. Cítim z nej veľkú moc, ale akoby bola niečím tlmená. Navyše mi tvrdíš, že o svojich schopnostiach vlastne nič nevie. Ale na druhej strane ich musela nejako použiť. Inak by ťa nenašla.“ Poškrabal sa na brade. „Teda, ak ťa nesledovala a ty si si to nevšimol.“

Vyvrátil oči. „To by som si všimol.“

Ak chcel jeho otec povedať čokoľvek, nedostal sa k slovu. Pretože vtedy sa žena na lavici prebudila. Prudko sa posadila, čo spôsobilo, že sa zviezla rovno na zem. Tam nepríjemným spôsobom zadkom pobozkala tvrdú podlahu. Na chvíľku ju to ohromilo. Potom si všetko pospájala, alebo možno aj nie, a len tak pre istotu začala opäť kričať.

Logan si udrel rukou po čele.

„A je to tu zase!“ Vážne netušil, prečo má tendenciu napodobňovať sanitku. Dúfal, že ju to čoskoro prestane baviť. Skôr, ako to začne liezť na nervy jeho otcovi. Aby ju nakoniec nemuseli kriesiť v nejakej záchranke.

„Ako dlho ju to bude baviť?“

Cez ten zvuk sotva rozumel otcovi. „Dával by som si pozor na moment, keď stíchne. Pravdepodobne ti pôjde po hlave. Nie je veľmi silná, ale je to otravné.“

To, že niečo také nemal vôbec vypustiť z úst, a už vôbec nie pred svojím otcom, si uvedomil takmer až príliš neskoro. V momente, keď vykročil k žene sediacej na zemi, vedel, že je už neskoro. S namosúreným výrazom jej jeho otec položil ruku na plece.

Nestíchla prekvapením.

Proste ju zmrazil. Tá schopnosť bola rovnako desivá ako bola účinná. Ale takto spôsobila, že doslova stuhla uprostred pohybu, čo malo za následok, že ostala s otvorenými ústami pozerať na miesto, kde predtým stál Logan. Teraz sa už nemohol držať stranou a podišiel k nim.

„To snáď nebolo nutné,“ namietol. Odmietal priznať, že ju predtým umlčal rovnakým spôsobom. Jeho schopnosti však neboli také drastické. Aspoň zatiaľ nie. Za čo bol nesmierne rád.

Otec mu venoval nevraživý pohľad. Nedopovedal mu, len sa opäť zameral na ich hosťa. „Nerád používam svoje schopnosti, ale nemal som na výber. Chceme sa porozprávať, ale to len v prípade, že konečne sklapneš. Dokážeš to urobiť aj bez toho, aby som ťa k tomu donútil?“ 

Logan mal chuť spýtať sa ho, ako mu mala prezradiť svoje rozhodnutie, keď nedokázala rozprávať, ale nakoniec si zahryzol do jazyka. Nechať otca pracovať bude najjednoduchší spôsob, ako sa dostať aspoň k nejakým odpovediam. Možno, že on sa len nechal oklamať a im všetkým išlo o život. Hoci to znelo viac ako nepravdepodobne.

Na čo by chcel niekto zabiť práve niekoho z ich komunity?

Kútikom oka zazrel, ako jeho otec opäť pristupuje k žene. Úprimne povedané, nevedel určiť, koľko času ubehlo, ale keď účinok schopnosti odznel, privítalo ich v miestnosti rovnaké ticho. Ale tentokrát bolo lemované ostražitým pohľadom a predstieranou odvahou. Akoby unavene sa zrútila sama do seba. Na chvíľku vyzerala ako odsúdenec na smrť.

Tá irónia ho mierne pobavila.

Naprázdno prehltla. „Aj mňa teraz zabijete?“

Pri jej slovách takmer nahlas zaúpel. Skutočne typické. Niekto niečo vidí, domyslí si zvyšné detaily a začne sa báť. Bez toho, aby sa vôbec pýtal na zvyšné podrobnosti proste podľahne celospoločensky preferovanému názoru. Keď niekoho vidíte s mŕtvolou, zákonite dotyčného človeka pripravil o život.

Lenže ona sa nebála. Vyzerala skôr odovzdane. Čo mu nakoniec zabránilo v prednesení nejakej štipľavej poznámky aj nahlas.

„Čo si tam robila?“ prevzal slovo jeho otec.

Uprela na neho nezaujatý pohľad. „Snívalo sa mi o niečom, čo sa mi skutočne nepáčilo. Tak som sa na to miesto ponáhľala, aby som zabránia najhoršiemu. Zdá sa, že tom svoju šialenú myseľ opäť len nesprávne pochopila. Moja chyba.“

Logana to zarazilo. „Prečo nám to hovoríš?“

Predstavoval si, že bude nejakým spôsobom zapierať, možno aj popierať, čo presne sa stalo. Dokonca hádal, že by z toho mohla viniť náhodu. Ale rozhodne si ani v najdivokejšom sne nepredstavoval, že im to všetko takto povie.

V podstate neznámym ľuďom priznala, že má nejaké schopnosti. Smrteľníci, alebo aspoň osoby, ktoré vyrastali v presvedčení, že nimi sú, mali istý druh... zábran. Tie väčšinou bránili tomu, aby sa ľudia slovne strápňovali, alebo verejne prehlasovali, že sú len hračkami prírody.

Táto žena asi bola plná rozporov.

Pokrčila plecami. „Možno ma už unavuje niečo predstierať. Možno dúfam, že mi to vysvetlíš, keďže predtým si vyzeral, že o mne niečo vieš. A možno už ma nebaví predstierať, že nie som úplný blázon.“ Žalostne sa zasmiala. „No a možno, bez ohľadu na vašu stranu príbehu skutočne verím, že ste len banda vrahov, ktorá ma konečne zbaví utrpenia.“

Tá žena bola v podstate ľudskou troskou. Skutočne myslela vážne to, čo hovorila. Netušil, ako je možné, že sa ešte nepokúsila zabiť. Bolo očividné, ako zúfalo chce, aby to všetko prestalo. Tým sa vysvetľoval ten smútok a trápenie.

Zamrazilo ho.

Od nejakej reakcie ho však zachránil jeho otec. „Aké máš schopnosti?“ Opäť priamo k jadru. Čo na tom, že by jeho prístup podobný odhodlaniu buldoga mohol niekoho skutočne vydesiť.

Raven pokrčila plecami. „Netuším, či nejaké mám, len sa mi z času na čas niečo sníva, potom to nakreslím a vo väčšine prípadov sú ti ľudia mŕtvi. Povedala by som, že moja diagnóza je notorický vrah.“

Logan už mal nejaké úvahy za sebou, takže sa k nim len vrátil, ale jeho otec vyzeral, akoby mal prehriaty mozog. Snažil sa odhadnúť, či im klamala alebo nie. Ani Logan sám sa ešte nerozhodol. Ale zdalo sa, že ju nemohli len tak ignorovať. Nedala im k tomu príležitosť.

„Čo ešte vieš?“ otočil sa s otázkou na Logana.

Pokrčil plecami. „Netuším, kým je, ale zdá sa, že má poskokov, čo som už dávno nevidel. Navyše ich nevie ovládať. Akoby oni ovládali ju. A to, čo vidí v snoch... Do najmenšieho detailu dokáže presne nakresliť osoby alebo miesta, o ktorých sa jej len sníva.“

Jeho otec sa k nemu naklonil. „Myslíš, že predpovedá budúcnosť?“

Logan pokrútil hlavou. Iste, aj jemu niečo také napadlo, ale viacero maličkostí by na tej teórii nesedelo. Jej izba nevyzerala dostatočne plná na to, aby to svedčalo o dlhodobom trvaní snov. Takže sa jej to stávalo len niekoľko posledných mesiacov. Alebo len tie kresby spálila a on sa mýlil. Ale tej predstave nebol práve naklonený. V celej príbehu bolo príliš veľa neznámych na to, aby dokázal niečo správne určiť.

Nie so stopercentnou istotou.

Rukou si pošúchal bradu. „Myslím si, že nevidí budúcnosť. Alebo aspoň nie tak celkom. Snívalo sa jej o mojej smrti. A ja som stále tu.“

„Niekoľkokrát,“ pošepla potichu Raven. Šibol jej smerom pohľadom.

„Čože?“ Žeby mu unikla nejaká súvislosť?

Raven si odkašlala. „Videla som ťa zomrieť už niekoľkokrát. Čo je dôvod, prečo som ťa dnes hľadala. Asi som to len zle pochopila. Doteraz nikto neprežil.“

Chcel niečo povedať. Možno sa ju pokúsiť nejakým spôsobom, akýmkoľvek, aspoň trochu upokojiť. To, čo sa okolo nej šírilo, bolo priam žalostné. Bola len úbohým tieňom človeka, akým bola kedysi. Takmer akoby spriesvitnela. Bledá, smutná, zničená. Večne unavená.

Čokoľvek sa s ňou dialo, ovládalo ju to. Nemala dosť síl s tým bojovať. Vedel to on a ona si to tiež veľmi dobre uvedomovala. Pravdepodobne neexistovali slová útechy. Ale aj ta sa chcel pokúsiť úplne strápniť ich vyslovením.

Našťastie ho od toho ušetril otec. 

„Si si istá, že si doteraz v snoch videla len mŕtvych ľudí?“

Pomaly prikývla. „Je to pravda. Doteraz som kreslila len tých, čo zomreli.“

Na miestnosť padlo ťaživé ticho. Loganovi po chrbte prebehol mráz. Naivne si myslel, že nie je možné, aby ho niekto len tak zabil. Na druhej strane ani nebol nikto, koho by tak veľmi vytočil, aby sa o to aspoň pokúsil. A Raven teraz tvrdila, že ho videla zomrieť už niekoľkokrát. Mohlo to znamenať jediné – problémy. Taký druh, na ktorý nikto nemá čas.

„Čo si myslíš?“ otočil sa s otázkou n a otca.

To, že jeho otec vyzeral byť znepokojený, sa snažil nevnímať. „Myslím, že máme problém. Vidieť niečo také raz môže byť náhoda. Dvakrát? Posadnutosť. Ale keď to vidí niekto viackrát, niekto, kto ťa doteraz nepoznal?“ Potriasol hlavou. „To je jasná hrozba.“

Logan sa bál tých slov, ale keď prišli, podvedome sa zachvel. „Čo navrhuješ?“ Toto bola situácia, v ktorej sa ešte niekdy predtým nikto z nich neocitol. Ale jeho otec bol starší, možno o niečom počul.

Keď prišlo zamračenie, obrnil sa voči zlým správam. „Problém je v tom, že ani len netuším, kým táto žena je. Nemám čas a ani priestor na to, aby som zisťoval, odkiaľ pochádza a ako sa dostala do medzi ľudí. Navyše je tu stále možnosť, že klame...“ Na chvíľu sa odmlčal. Vzápätí nasledoval mierne zákerný úsmev na pol úst. „Zober ju k matke. Zariadime sa podľa toho, čo povie.“

Zdá sa, že prišiel čas na neočakávané rodinné stretnutie. Nemohol povedať, že by sa nejako zvlášť tešil.

„A ak ani ona nepomôže?“

Logan podvedome tušil, že ďalšou možnosťou už bude len zabitie tej ženy. Poznal otca dostatočne dobre na to, aby vedel, že svojho protivníka najskôr poriadne vydesí a potom s ním bude pracovať. Tentokrát to neurobil. Miesto toho zanovito mlčal. Asi to mal na svedomí ten odovzdaný výraz v tvári tej ženy.

Bola zmierená so svojím osudom.

„Tým sa budeme zaoberať až vtedy, keď to bude aktuálne.“ Opäť si odkašlal. „Teraz choď.“

Neváhal príliš dlho. Trvalo mu sotva niekoľko sekúnd, kým pozbieral zúfalú Raven z podlahy a zodvihol ju na nohy. Na ceste von z kancelárie ju takmer musel ťahať za sebou. Akoby ju opustila všetka energia. Kým sa dostali na chodbu, mal nutkanie opäť ju zobrať do náručia. Zastavila ho len neistota z jej reakcie. Nemal náladu na viac jakotu a odtlačky pästí na čele.

„Prečo sa namáhaš?“ Jej slová boli také tiché, až mu chvíľu trvalo uvedomiť si, že sa s ním rozpráva.

Zamračil sa. „Tak snažím sa ti čo najviac pomôcť. Nezdá sa, že by si mala dosť síl na to, aby si kráčala.“

Pokrútila hlavou. „Prečo sa vôbec namáhaš? Prečo ma proste nezabiješ? Rovnako, ako toho chlapíka v uličke?“

Pri jej slovách si takmer prehltol jazyk. Iste, očakával túto reakciu, ale keď svoju smiešnu domnienku vyslovila nahlas, stala sa skutočnejšou. Mal nutkanie začať sa smiať. Namiesto toho počkal niekoľko minút, kým si nebol úplne istý, že neurobí niečo skutočne neuvážené. Ako napríklad, že by smrteľne urazil bytosť, o ktorej toho veľa nevedeli. Občas sa mu zdalo, že je podobná ako on, inokedy zase predstavovala druh, o ktorom nikdy v živote nepočul.

Svoje úvahy uzavrel neveselým smiechom. „A tu je časť, v ktorej si sa dokonale zmýlila. Nebol som v tej uličke, aby som sa zbavil tela človeka, ktorého som zabil. Bol som tam len a jedine kvôli jeho duši.“

Kapitola 4. ¦¦ Kapitola 6.

Ani som sa nenazdala a už je tu v poradí piata kapitola! Príbeh sa pomaly rozbieha. Veľmi by ma zaujímalo, čo si o ňom zatiaľ myslíte. Podelíte sa so mnou o svoje názory?

Táto kapitola bola venovaná týmto skvelým ľuďom: Valeriee, Pioggia, Siruka, Blacky, Carol1122, mime33, Kekina, Lucie, just-Es, Alenka a Sammy. Nesmierne si vážim váš záujem.

Máte nejaké teórie?

S pozdravom a virtuálnym objatím, Lili

P. S.: Neviem, či sa tu dostanem aj neskôr, takže tak preventívne a v predstihu želám všetkým príjemné prežitie Vianoc, hlavne si oddýchnite a načerpajte nové sily. ;)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci pohľad - Kapitola 5.: