OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Slnečný kameň 2. kapitola



Slnečný kameň  2. kapitolaPodarilo sa im utiecť pred nebezpečenstvom, no hneď hrozí ďalšie...

„Sme tu, banda. Ach, vôbec mi to tu nechýbalo.“

Pomaly som rozlepila oči a pozrela sa na Willa. Spal. Vždy keď spal, vyzeral tak nevinne, až to vo mne vzbudzovalo potrebu ho ochraňovať. Jemne som mu stisla dlaň. Pozrel sa na mňa cez husté vlasy, ktoré mu padali do tváre, svojimi krásnymi zelenými očami a pousmial sa. Podvedome som sa odtiahla a úsmev mu opätovala. V hlave mi vírilo mnoho myšlienok. Nemohla som sa zbaviť túžby byť mu nablízku. Pozrela som sa z okna na stany pod nami a snažila som sa pripraviť na pristátie. Zovrela som Willovi dlaň. Div sa svete, to trdlo sa začalo smiať. Neznášala som ho za to, no zároveň milovala. Všetok strach bol hneď preč. Pristávanie trvá približne dve minúty, no mne to pripadá ako večnosť. Konečne na zemi. Museli sme letieť pomerne dlho, pretože sa už stmievalo.

Začali sme sa teperiť z vrtuľníka a pomáhali sme Rebeke. Jej členok teraz vyzeral o dosť horšie. Mala ho obviazaný, no obväz jej už nasiakol krvou. Matias ju vzal do náručia a utekal k najbližšiemu zdravotníckemu stanu.

„Rýchlo, potrebujeme pomoc! Vyzerá to vážne!“ vykrikoval vystrašene.

„Chudák Rebeka, snáď sa dá rýchlo do poriadku,“ pristúpil ku mne Alex.

„Ale áno, nie je to až tak vážne, ten blázon prehnane panikári. Alex,“ opatrne som začala, „musíme zahájiť tímovú poradu, musím vám niečo povedať. Prosím, pokús sa čo najskôr.“

„Poradu? Niečo vážne? Čo sa deje, Liz?“

„Teraz nemôžem. Musíme sa stretnúť, avšak niekde ďalej od tábora. Zariaď to, prosím.“

„Spoľahni sa, sestrička. Stretneme sa ešte dnes v noci,“ ubezpečil ma Alex a šiel pomôcť Willovi s vyberaním vecí z vrtuľníka.

Prekvapilo ma, že sa Alex viac nevypytoval. Zvyčajne chce vedieť, o čo sa jedná, než zvolá poradu. Zrejme nie som jediná, komu šéfkine úmysly smrdia. Pobrala som sa do svojho stanu. Bol takmer na konci tábora. Pomaly som sa vliekla k svojmu prechodnému domovu, keď sa spoza stromu vynoril Tobias, zatarasil mi cestu a stiahol ma medzi stany.

„Ale, ale, koho to tu máme. Krásna a nezlomná Liz,“ schmatol ma za ruky a pritlačil do rohu.

„Sklapni, Tob, vôbec na tie tvoje výstupy nemám čas ani chuť!“

„Pšššt, no tak, nebuď hneď nepríjemná. Veď sa len trošku pobavíme, bude sa ti to páčiť, uvidíš,“ povedal s výsmechom a lepil sa na mňa.

„Vravím ti, daj mi pokoj!“ snažila som sa vymaniť z jeho zovretia, ale bol to statný muž. Vysoký ako Will, no príliš štíhly. Vyschnutý, no napriek tomu silný. Čierne vlasy mu padali na plecia. Prepaľoval ma slizkým pohľadom a úplne mi zablokoval nohy. Nemohla som sa ani pohnúť. Cítila som, ako mi pod jeho zovretím tŕpnu ruky, no Tobias nepovoľoval. Priblížil sa ku mne a jazykom mi prešiel po krku. Zmietala som sa a chcela som kričať, avšak, nedovolila mi to moja hrdosť, rovnako ako hrôza, ktorá sa ma zmocňovala.

„Pusť ju, ty hajzel!“ začula som Willov hlas a oblial ma pocit bezpečia. Z tónu jeho slov mi však vybehli zimomriavky. Znel tak hrozivo.

Tobiasa na chvíľu zmrazilo. Vzápätí sa však otočil na Willa a začal sa smiať, stále mi však nepúšťal zápästie.

„Koho to tu máme, Liz? Tvoja gorila? To nemyslíš vážne, tento chudák?“ vysmieval sa.

Vykročil k Willovi, ktorý stál pár krokov od nás. Videla som, ako mu každým svalom jeho tváre prechádza kŕč. Navreli mu žily na rukách z toho, ako zatínal päste. Na čele sa mu objavili kropaje potu. Už z pohľadu sa dalo poznať ako so sebou bojuje, aby mu rovno nevystrelil mozog z hlavy, ale Tobias to zrejme nepochopil.

„Čo je, čo je, Will, nejako si nám prirástol k zemi. Azda si sa naľakal? Alebo si myslíš, že by som bol lepší ako ty?“ neprestával. „Počkať, veď ty si sa jej tiež ešte nedotkol, však?“ povedal výsmešne.

Will sa stále s námahou držal. Tobias k nemu pomaly pristupoval.

„Povedz mi pravdu, kamarát...“ Tob stál tesne pri ňom a chcel sa ho dotknúť. Vtedy Will vystrelil ako šelma, schmatol mu ruku, bleskovo ho obišiel a vykĺbil mu ju. Napätie preťalo zaprašťanie. Tobias sa zvalil v bolestiach na zem. Spustil lavínu nadávok a snažil sa postaviť, ale Will bol rýchlejší. Uštedril mu kopanec do nosa. Tobias to nezvládol a zostal ležať. Stalo sa to príliš rýchlo, nebola som schopná pohybu. Will ma schmatol za ruku a ťahal ma preč. Kráčal rýchlo, náhlivo, ako rozzúrený tiger. Nepovedal ani slovo, a ja tiež nie, až kým sme konečne neprišli do môjho stanu. Prudko zastal a otočil sa na mňa. Nečakala som to, nestihla som zastaviť a narazila som mu do hrude. Objal ma, čo ma prekvapilo. Pomaly ma odtiahol a začal si ma prezerať s vydeseným pohľadom.

„Liz, si v poriadku?“

„Áno, som v pohode,“ odpovedala som. Bolelo ma však pravé zápästie. Tobiasovo zovretie bolo prisilné. Všimla som si, že je trochu červené a opuchnuté, tak som ruku pomaly posúvala za chrbát, ale jemu to neuniklo.

„Ukáž ruku,“ jemne ma chytil a pozrel sa na ňu, snažila som sa neprejavovať bolesť, ale toľko čo sa jej dotkol, zmraštila som tvár.

„To nič nie je, netráp sa, som v poriadku,“ ubezpečovala som ho, ale márne.

„Ja ho zabijem! Prisahám, že ho zabijem! Ten hajzel! Prepáč mi, Liz, prepáč, že som neprišiel skôr,“ začal sa zúfalo ospravedlňovať.

„Neblázni, Will, nie je to tvoja vina,“ snažila som sa mu to vyhovoriť. Moja ruka sa náhle pohla a pohladila som ho po tvári.

„Nemal som ťa opúšťať, nemal som ťa nechať ísť samu. Och, Liz...“ Lícom sa mi oprel o dlaň.

„Will, no tak, počúvaj ma konečne!“ rázne som ho chytila za plece.

Konečne sa na mňa pozrel. Dívala som sa do tých najkrajších očí široko-ďaleko a nezvládala som viac bojovať sama so sebou. Zrejme cítil to isté, pretože vzal moju tvár do dlaní a opatrne ma pobozkal. Bol to ten najdokonalejší a najupokojujúcejší bozk. V tej chvíli šlo všetko bokom a my sme sa stále hlbšie ponárali do toho nepoznaného a zakázaného sveta. Bozkávali sme sa najprv pomaly a jemne, ale intenzita našich bozkov stúpala. Rozplakala som sa od šťastia. Ucítil moje slzy a prestal. To snáď nie, prečo?! Pozrel sa na mňa a ja som cítila, že som doma. Pocítila som, že toto je ten muž, s ktorým chcem zostarnúť. Ak sa teda dostaneme z týchto sračiek. Mala som chuť ujsť s ním, zanechať všetko a vytvoriť si nový a lepší život, ale nemohla som. Nemohla som tu nechať Alexa, Matiasa a Rebeku. Zotrel mi slzy palcom a začal sa smiať. Opäť sme sa pobozkali, ale mne to nestačilo. Chcela som viac bozkov, viac dotykov, viac WILLA. On ma však zastavil.

„Počkaj, Liz, počkaj. Príliš riskujeme.“ povedal prerývane so smútkom v očiach.

Stálo ho veľa síl ovládať sa, no mal pravdu. Ja hlúpa. Na čo som to myslela.

„Máš pravdu, Will, prepáč,“ povedala som a jemne som ho poslednýkrát pobozkala.

„Milujem ťa, Liz.“ Uprene sa na mňa díval. Ten pohľad.

„Aj ja teba. Veľmi ťa ľúbim...“ konečne som to povedala, no moje myšlienky sa ako lusknutím prstov rozplynuli a vystriedal ich ostrov.

„Musím ti niečo ukázať.“

„Čo sa deje?“ opýtal sa so záujmom.

„Spomínala som ti anomálie v jaskyni, pamätáš? Odobrala som vzorky z niektorých miest.“ Sadla som si za mikroskop a Will si sadol vedľa. Chytil ma okolo pása a mne znova prešiel mráz po chrbte.

„Pamätáš sa, ako sme vchádzali dnu, boli približne dve v noci. Avšak, keď sme z jaskyne vyšli a vy ste pomáhali Rebeke, vyhrabala som z ruksaka GPS a bolo 2:30. Došlo mi, že polhodinu sme sa snažili vyjsť z tej chodby. Čo to teda znamená?“

„Počkať, myslíš si, že v tej jaskyni akože nebežal čas?“

„Netuším, najprv som si myslela, že by to mohlo byť nejaké vlnenie, ktoré zrušilo GPS, a to opäť nabehlo, až keď sme z jaskyne vyšli. Vzápätí mi však došlo, že naše GPS-ky sú robené tak, aby fungovali v každej situácii, aj v prípade, že by niekde bola rušička signálu.“

„To znamená, že tam skutočne ako keby neexistoval pozemský čas,“ premýšľal nahlas.

„Ale to nie je všetko, vzduch v jaskyni mal úplne inú konzistenciu a mal sladkastú chuť. Blúdili sme dokola, aj keď sme nemenili smer a šli stále rovno. Za to dám krk. A hneď po tom, čo si Rebeka všimla, že chodíme v kruhoch, sme sa prepadli do inej miestnosti.“

„Kvety, boli tam kvety, však? Ale ako? Veď to bolo niekoľko metrov pod zemou.“

„Naozaj netuším, ale musím to zistiť, pretože mi to nedá spať,“ povedala som zanietene.

Will sa na mňa s láskou pozeral a usmieval sa.

„Vždy sa mi páčila tvoja zvedavosť,“ brnkol mi po nose a pobozkal ma.


« Předchozí díl


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Slnečný kameň 2. kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!