OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Slepý hodinár 6. kapitola - Časy živých, časy mŕtvych

23.02.2015 (20:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 744×

POVINNÉ: pri čítaní si otvorte túto skladbu. Verte mi, bude to s ňou dva razy lepšie ako bez nej. :)

https://www.youtube.com/watch?v=F3IL7vvGaX0

ČASY ŽIVÝCH, ČASY MŔTVYCH

Bolo to zlé. Celé to bolo tak zlé, priam prehnité, od začiatku po koniec, od povrchu až do morku kostí. Odignoroval to. Ostatne, nič iné mu ani nezostávalo, dočerta.  Pokiaľ sa teda nechcel definitívne zblázniť.

Rozbehol sa.

*** *** ***

Kvílivý zvuk sirén sa nedal spliesť s ničím iným.

Išiel za ním ani stopovací pes, až pokiaľ okolo seba nemal celú hordu ľudí. Neznáme osoby a neznáme tváre. Tie mu akosi podvedome ustupovali z cesty, možno vydesené tým, čo vyžaroval, možno zarazené tým, ako vyzeral,  ale to nestačilo. Neboli dosť pohotoví, zdržovali ho, aj keď sa dostal k policajnej páske v skutočnosti veľmi rýchlo. Na ľudské pomery.

Zaťal čeľusť. Musel počkať pokiaľ ju záchranári vytiahnu spod vraku toho prekliateho auta.

Za svojich chrbtom začul rozhovor dvoch zvedavých mamičiek, okoloidúcich, ktoré tu v skutočnosti nemali vôbec oxidovať, ale ich život bol príliš nudný na to, aby si nechali ujsť akúkoľvek udalosť.

„Čo sa tu stalo?“

„Hromadná autonehoda. Zrazilo sa päť áut.“

„Kto bol na vine?“

„Pravdepodobne  vodič toho chrobáka. Pán Smith. Veď vieš, že pije ako dúha.“

„Ach.“

Slepý hodinár zovrie ruky do pästí – na vine nebol pán Smith. Dnes nepil. V skutočnosti autonehodu zapríčinil vodič idúci za ním. Snažil sa ho predbehnúť cez plnú čiaru...

Manžel jednej z tých mamičiek potajme pije cez víkendy viac ako ten takzvaný pán Smith. A manžel druhej ženy z rozhovoru ju podvádza s jej sestrou.

Sprostí ľudia a ich sprosté predsudky. Nenávidel ich viac, ako kedykoľvek predtým.

„Zomrel niekto?“

„Nikto nič nevie. Zatiaľ videli záchranárov vynášať štyri telá pod plachtou. A teraz piate. Len okoloidúca.“

Tie sliepky na chvíľu stíchnu, čo už samo o sebe niečo znamená. Slepý hodinár z nich vycíti šok.

„Ach, pane Bože,“ zašepká jedna z nich. To už nevydrží – nech mu teraz nikto neskúša pripomínať Boha.

Prelezie bez slova policajnú pásku. Nikto mu nerobí problémy – nech by len skúsili a zistili by, ako vyzerá hrôza pekelná vypustená na celý blok. V skutočnosti ho jeden z milších policajtov zavedie priamo k telám. Silný veriaci, vidí ho oblečeného ako kňaza, ktorý chce dať obetiam posledné pomazanie. Dobrý nápad. Razom zariadi, aby ho tak videli všetci smrteľníci.

Ignoruje hluk, skazu a pach benzínu všade vôkol seba. Kľakne si k nej nedbajúc na mokrú zem.

„Mali by sme sa prestať stretávať za takýchto okolností, nemyslíš?“ povie len a pousmeje sa, jeho či však zostanú mŕtve.

Chvíľu váha s rukou natiahnutou k nej, nevediac kam ju položiť. Niet na nej jediného nepoškodeného miesta. Takmer jej odtrhlo celú ruku. Hrudný kôš ma na kašu, pre všetko sväté.

Aspoň tak mu to povedal ten policajt.

Za posledné tri týždne ju videl už aj v horšom stave- občas vyzerala už len ako odhodená handrová bábika, údy vykrútené neprirodzene do všetkých strán. Vtedy ho to vôbec nezasiahlo. Nebolelo ho to tak, ako teraz.

Pretože tentoraz to nemohol vrátiť.

„Mal som pravdu, Hope. Je to parchant, najhorší z najhorších. Nenávidí ma a po tomto mi nemôžeš odporovať ani ty. Nie, že by si teraz  s tými pľúcami mohla,“ riekne a odhrnie jej vlasy z tváre.

„Nechal ma zachrániť ťa. Nespočetnekrát. Bola si moja priateľka a on mi ťa práve teraz zobral. Len tak. Vychutnal si to.“

Skloní k nej porazenecky hlavu, „Moje hodinky zastali, Hope. Tie posrané hodinky zastali a ja pre teba nemôžem nič spraviť. Len sa pozerať. Vlastne ani to nie, som predsa slepý, no nie?“

Uvedomí si, že už len mrmle zmätene do vetra, a tak radšej stíchne. Teraz to nebolo len o ňom, bolo to o tom, že ona zomrela. Nevedel čo s tým. Nevedel. Nevedel a nevedel. Prečo?

Nechápal to. Nerozumel tomu – prečo ho On nechal toľkokrát zachrániť, keď nakoniec i tak mala zomrieť, na viac takýmto stupídnym spôsobom? Čím sa Mu previnil, že mu urobil práve  toto?

Dosadol si na päty a zneviditeľnil sa, kašľúc na to, či to niekto uvidel alebo nie. Ako inak, opäť začal padať hustý dážď. Zmýval z chodníkov zrazenú krv, aj jej krv. Všetko bolo tak premenlivé. Po chvíli po tej hroznej udalosti nezostane ani pamiatka. Nakoniec nezostane nič z nikoho z nás.

„Prečo toto robíš?“ spýta sa už len. Nezahŕňa to už ale len Hope, ale aj všetko ostatné – zázraky pri ktorých nikto nevedel, prečo sa vlastne stali. Vojny. Všetka tá špina ktorú nechal klíčiť v ľuďoch, v Cirkvi, vo všetkom čo bolo okolo.

Vstal zo zeme, pripravený na odchod. Chcel odísť, chcel zabudnúť. Chcel sa rozpadnúť. Zničiť spomienky na pár ľudských dní s malým človiečikom, ktoré ho teraz budú ešte mnoho desaťročí ničiť ako zapálená rana. To bol jeho zámer? Keď v tom...

Zacítil to.

Takmer nepostrehnuteľné aj pre neho.

Odchádzajúca duša.

Vždy to bolo úplne inak, ako si predstavovali smrteľníci – duša neodchádza za sprievodu anjela do svetla, nezhmotnila do svojej ľudskej len veľkolepejšej a zdravšej podoby pred nehodou ani nič také. Duše odchádzali v skutočnosti veľmi potichučky, ako stužky svetla, ani čo by sa hanbili za to, že opúšťajú tento svet (niektoré sa aj mali za čo hanbiť ale to už je iný príbeh). Mali jediné privilégium, oznámenie že skutočne odchádzajú .

Na okamih zastavila každá duša čas.

Bolo to na menej ako tisícina sekundy, nepostrehnuteľný ostrý tón ani čo by niekto brnkol do zvonkohry, ale predsa to tam bolo. Ak sa Slepý hodinár veľmi sústredil, dokázal to zacítiť. Zomierajúci na celom svete vytvárali spoločne pieseň ktorú mohol začuť len on. A on ju poväčšinou počuť nechcel - bola to len pripomienka vyššieho rádu vecí, do ktorého on nepatrí.

Ale tento raz...

Ten zvuk nebol len jedným tónom. Alebo možno aj bol, ale vibroval mu v hrudi silou, ktorá nemohla patriť jednej duši.

Otočil sa naspäť k nej, akurát načas aby videl, ako z nej uniká strieborno zlatá stužka svetla, dlhá asi ako jeden výdych. Nechápal ako je to možné že vidí. Je predsa mŕtva, hodinky dotikali. Ale predsa, videl, videl len jej telo rozlámané na asfalte a stužku svetla, ktorá osvetľovala všetku tmu vôkol nich. Nič iné.  Nerozplynulo sa to, moment zamrzol v posvätnej úcte voči tej maličkej dušičke na mieste. Tá k nemu priplachtila ani medúza v tmavom mori, žiariaca entita patriaca niekam úplne inam.

Nikdy niečo také nezažil. Duše odchádzali okamžite – nemali síl zostať tu. Táto duša sa však vymykala všetkým zákonom ktoré doteraz poznal. Pohladila ho po tvári a Slepý hodinár v tom okamihu pocítil to, čo mu bolo odopreté. Pokoj neopísateľný slovami, niečo čo nemožno dosiahnuť vlastným pričinením. Bolo to ako zhmotnené ticho, ako koncentrovaný pokoj, ktorý človek pocíti pred tým, než definitívne upadne do hlbokého spánku. Cítil sa v bezpečí. Cítil sa očistený.

Na okami veril, že ho zoberie so sebou. Že je tomu všetkému, celej tej dlhej ceste plnej zmätkov, koniec. Chce s ňou ísť, och a to až tak, že mu to vháňalo slzy do očí. Bol predsa tak starý. Tak opotrebovaný.

Chcel zaspať. Navždy zabudnúť. Rozplynúť sa.

To mu však nebolo dopriate. Tak ako nič nikdy predtým, nemohol dostať to, čo žiadal. Opäť ucítil studený dážď, ktorý sa mu zarezával do úplne premočeného oblečenia, stekal mu po tvári v potôčikoch ani slzy.

Nechcel ju nechať odísť.

A predsa sledoval ako duša pomaly plachtí naspäť nad svoje poničené telo. Prežarovala dokonca ja kvapky vody  ktoré padali vôkol nej. V hrudi mu zostal len matný odlesk pokoja, ktorý vďaka Hope, vďaka tomu, čím bola, pocítil.

Toto bola ľudskosť. Ona bola tým najľudskejším z najľudskejšieho. Aspoň pre neho. Nechcel poznať nič iné, chcel si ľudí ako celok zapamätať  ako ju. človečina už pre neho nebolo nič iné, nie plačúce deti, nie chyby a nie vojny, nie lakomstvo a smrť. Bola to Hope. Hope vo svojej čistej podobe.

  Vzniesla sa nad telo. Jej pieseň pomaly doznievala a on už len nemo čakal pokiaľ sa rozplynie.

A ona zmizla.

Nie však do ničoty.

Ale naspäť do svojho tela.

 Tik- tak. Tik - tak. 

Okamžite bol pri nej. Otvorila polovedomé oči a snažila sa nadýchnuť. To však nešlo, jej hrudník prakticky už neexistoval. Všade okolo však bolo svetlo, napĺňalo ju a on počul, ako polámané kosti a roztrhané orgány opäť zrastajú – strašné, agonické zvuky, ale nechcel na to upozorňovať pretože to vyzeralo ako keby toho veľa ešte necítila. Vďaka bohu.

Zmizlo svetlo a zmizla tma. Zostal len dážď a on bol opäť slepý. Boli naspäť v realite.

„Hope?“ spýtal sa takmer bezhlasne. Neodvážil sa dúfať, proste neodvážil. A ona dlho neodpovedala až sa začal skutočne domnievať, že to bol len výplod jeho zronenej mysle. Až napokon sa ozval škrekľavý unavený hlas.

„Už chápem prečo ten Slepý hodinár.“

„Hope!“ vydýchol a po hmate si ju k sebe pritiahol. „Si naspäť. Skutočne si naspäť.“

„Áno. A konečne rozumiem, hodinár.“

„Čomu?“ spýta sa jej stále neveriacky.

„Tebe. Jemu. Prečo to spravil,“ odpovedala mu.

Slepý hodinár si uvedomil, že stále počuje tikanie hodiniek. Siahne automaticky do vrecka len aby zistil, že jeho hodinky sú stále mĺkve.  Čo to teda vlastne tiká?

A potom sa stane najväčší zo zázrakov.

„To tikajú moje, Slepý hodinár. Sme už dvaja.“

*** *** ***

Hľadal ľudskosť.

Dobrotu ako takú. Spravodlivosť, utópiu, milosrdenstvo. Všetko, čo bolo tak kvetnato nasľubované Najvyšším. Myslel si, že rozumie všetkým princípom a to len pre to, že On mu zveril viac moci ako iným smrteľníkom. Myslel si o sebe, že už dávno nie je človekom.

A pritom bol tým najprirodzenejším príkladom ľudskosti. Samé otázky, nedôvera a baženie po odpovediac. Zatrpknutosť, ktorá nemala hraníc. Osamelosť.

Tak sa občas cíti každý z nás.

Musel zažiť mnohé aby pochopil, že nie je jeho úlohou chápať. Len sa podriadiť. Že aj cez všetko zlo... má s nami on v pláne niečo vyššie. Lepšie. Možno nie to, čo so sebou zamýšľame my, ale to nie je podstatné.

„Prší,“ zamrnčala Hope trochu nespokojne. Nerada mokla.

„Tak nech prší ďalej,“ povedal jej Slepý hodinár a vyvrátil hlavu k oblohe. Kvapky na jeho tvári štípali, ale on vedel, ale zároveň ho aj očisťovali. A to bolo dobré.

Hope mu neskôr nikdy nepovedala, čo všetko v tom zázračnom okamihu, keď sa opäť vrátila do života, videla. A on to ani nechcel – boli veci, ktoré nemal vedieť. Vždy keď začal opäť pochybovať o ľudstve a živote ako takom, o dobrote v ľuďoch, spomenul si na ten pocit, ktorý cítil, keď sa ho Hope ako duša dotkla.

Slepý hodinár tušil, že takéto pocity má každá duša. No aj keby bola Hope jedinou... stálo by to za to. Stálo by to za všetko to čakanie a utrpenie, ktoré znášal pokiaľ ju nestretol.

Cítil sa tak aj Boh?

To nebola jeho starosť. Jemu stačilo, že už nebol sám.  

A to mu stačilo. To bol jeho kúsok dobra, tej utópie, ktorú hľadal.

A viete, čo je na tom najkrajšie?

Takýto kúsok tu na zemi čaká každého z nás.

Len sa nechajte viesť.

Tak a je to tu. Koniec. Dúfam, že ste si poviedku užili a Slepého hodinára tiež. Dúfam, že vás táto poviedka donútila sa v určitých okamihoch zamyslieť...

Mne samej bolo pri písaní tejto kapitoly smutno.

Snáď sa stretneme pri ďalších poviedkach.

S láskou, Leylon :)

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Slepý hodinár 6. kapitola - Časy živých, časy mŕtvych :