OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Slepý hodinár 3. kapitola- Kabelkový pes

28.01.2015 (19:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 681×

Kabelkový pes

Nebolo to zámerné. Tentoraz vážne nie.

Slepý hodinár si rezko vykračoval nocou – len tak, naverímboha, kľučkoval slabo osvetlenými krivolakými uličkami, navždy chránený pred nebezpečenstvami, ktoré tam na človeka číhali. Kráčal potichučky, nehlučne ani duch a za ním sa vliekol len jemný dážď  - vlhkosť nasakujúca do všetkého.

Tu nechal z rozmaru blato, aby sa mu nalepilo na naleštené topánky, tu zas prechádzal uličkou tak, že sa celý čas dotýkal múrov okolostojacich budov. Uličky boli až bizarne úzke – miestami natoľko, že ste sa rozpažený mohli dotknúť protiľahlých múrov.

Občas zastal, ruka stále na stene, počúvajúc nočné zvuky tejto nie práve najpríjemnejšej štvrte – cez prsty k nemu prichádzali zvuky opitosti, echo zmarených snov a malých, ešte žijúcich nádejí a lásky... bolo toho priveľa na to, aby sa to všetko dalo roztriediť. 

Bolo také... zvláštne cítiť to všetko naraz. Nič nehovoriace niečo vypovedajúce všetko – ako slovo, ktoré už-už máte na jazyku, no predsa ho nedokážete vysloviť. Slepý hodinár sa však nesťažoval. Bola to jeho náhrada zraku. Nie ideálna, ale lepšie ako nič.

Cítil city ľudí a tým bol im a ich svetu, do ktorého kedysi patril, bližší. Aspoň on si to myslel.

Sám, sám, sám.

Chvíľa, kedy bol ľudskému oku viditeľný, pominula ani lusknutím prsta. Slepý hodinár zrazu odtiahol ruku od steny ani čo by ho popálila – ako keby zviera za sklom vyskočilo zo svojej skrýše a vydesilo diváka na smrť. Len si niečo zamrmlal popod nos, biele vlasy trčiace do všetkých strán začali jemne poskakovať vďaka tomu, ako ich majiteľ zrýchlil krok.  

Chcel vidieť hviezdy! Chcel ich vidieť hneď a zaraz!

Slepý hodinár podvihol nevidiace oči k oblohe snažiac sa vyčistiť si myseľ – k jedinej stránke Zeme, ktorú ešte nepoznal spamäti. I bez očí vedel, že je zastrčený v tmavých uličkách natoľko, že tu takmer určite niet pouličného svetla – hviezdy musia byť jasné. Krásne. Už neraz uvažoval nad tým, ako každá z tých hviezd vyzerá zblízka. Úplne nové, nepreskúmané... je tam medzi nimi niekde to ospevované kresťanské Nebo? Pokoj? Ako to vlastne všetko bolo?

Zbytočné otázky na ktoré on odpoveď nedostane. Tak rád by však v tomto okamihu zazrel ten strieborný prach rozsypaný po oblohe. Tak rád by-

On videl.

Prekvapene zaklipká zelenými očami.

Videl?

Videl.

Videl!

A veľmi dobre vedel, čo to znamená.

Napäl sluch – poľahky v diaľke začul ten známy klepot neistých podpätkov. Čo tu táto robí?

Slepý hodinár zrýchli krok do poklusu, ruka vo vrecku, prstami sa dotýkajúc kovu tikajúcich hodiniek.

Opäť ho raz čakala práca.

*** *** ***

Čas bol relatívny. Teraz však aj on mohol povedať, že udalosti nabrali rýchly spád.

Keď dorazil, naskytol sa mu nie práve najkrajší pohľad – piati robustní muži zhromaždení okolo postavy schúlenej na zemi. Kopali do nej, och a smiali sa pri tom ako šialení. Napadnutý nemal na výber, mohol si chrániť akurát tak hlavu a životne dôležité orgány. Tej osobe unikne vďaka jednému veľmi dobre zasadenému úderu z úst dlhý ston. Ženský a veľmi známy.

Slepý hodinár pozdvihne prekvapene obočie keď si uvedomí že tá kôpka nešťastia je Hope.

Ešte pár okamihov, pár úderov ľudského srdca, hľadí na tú scenériu. Vnútro sa mu naplní chladom a trpkou iróniou – táto žena ho presviedčala o dobrote Boha a hľa ako skončila – dobitá a sama.

S každým úderom do jej tela ho však napĺňa niečo nečakané. Žeravé a živé, niečo, čo nepocítil v plnej miere už predlho. Hnev. Veľa, veľa hnevu. Napĺňa ho, priam ho zaplavuje až hrozí, že vybuchne. Toto je predsa preživšia, Hope. Tá ženská s patetickým menom, tá čo verí. Zaslúži si snáď toto?

Okolo Slepého hodinára prebehne  vydesený otrhaný výrastok, jeden zo stoviek tejto prežívajúcej štvrte. On mu však nevenuje ani jediný pohľad.

„Tak a dosť,“ precedí cez zaťaté zuby a pretočí hodinky o štvrťhodiny dozadu.

Potom pospiatky sleduje, ako to celé prebiehalo- vyzerá to viac ako komicky, priam zvláštne, sledovať údery a udalosti pospiatky. Avšak v chronologickom poradí: tá patetická žena v podpätkoch prechádzala okolo, keď začula krik. Muži obklopili výrastka, práve to chlapča, ktoré pred chvíľou Slepý hodinár videl tak upaľovať preč.

Prosil o milosť, ktorej sa mu však nedostalo. Po prvých pár úderoch sa do toho zapojila Hope so slzným sprejom – samozrejme, že dlho nevydržala, naivka jedna sprostá.

Hnev Slepého hodinára dosiahne astronomických rozmerov.  

Skutočne urobila takúto sprostosť?

Stop.

Spustiť.

Scéna sa rozbehne tak, ako má, nie pospiatky. Slepý hodinár opäť len prizerá tej pochabosti, nevediac, čo si myslieť. Nech je to už ako chce... musí uznať, že tej žene nechýba... odvaha.

Jeden z útočníkov ju tvrdo šmarí na zem – zo desaťročí skúseností vie, že takýto úder znamená minimálne otras mozgu. A to sa aj potvrdí keď vidí jej neúspešné pokusy opäť sa postaviť na nohy.  To Slepého hodinára prebudí zo zasnenia a vráti jeho hnevu plnú silu.

Stop.

Scéna zastane. Zamrznutý okamih času.

Slepý hodinár pokojne podíde k skupine, z jeho tváre je len nič nehovoriaca maska.

„Človek by čakal,“ začne konverzačným tónom, „že budete aspoň natoľko slušní, aby ste na obeť nezaútočili všetci naraz.“

Zdvihne zo zeme paralizér, ktorý tá ženská medzičasom stratila a priloží ho k telu jedného z útočníkov, vodcu tej bandy. Paralizér má teraz, len tak mimochodom, dvojnásobné napätie ako by vôbec malo byť vôbec možné- Slepý hodinár nie je Slepým hodinárom len tak pre nič za nič.

„Je to neskutočne zbabelé. Proste žiadna výzva. A verte mi, vám by akákoľvek výzva k využitiu šedej kôry mozgovej len prospela.“ Telo vodcu sa zatrasie v neuveriteľných kŕčoch – tesne na hranici znesiteľnosti. Muž razom obživne – čas sa pre neho rozbehne.

Tým, že Slepý hodinár zasiahol do deja viac ako len zastavením pozmenil dejovú líniu. Práve teraz sa vytvára nová a jej tvorcom je aj tá blbá opica pred ním – preto nad ňou už nemá v rámci času žiadnu moc. A tak ďalej a tak ďalej a tak ďalej. Nuda.

Počká si pokiaľ sa spamätá natoľko, aby mohol vnímať – času má dosť. A ako tam tá bezcenná ľudská chamraď leží rozvalená na zemi, v očiach des... Slepý hodinár sa zaškerí. Och, toto by nemala byť taká zábava. Lenže je.

Zatiaľ čo sa ten prvý opakovane škvarí, podíde k ďalšiemu. Pohľad jej popritom padne na... Hope.

„Čakal by som, že raz je viac ako dosť. Máš samovražedné sklony, všakže?“ opýta sa nehybnej Hope neočakávajúc odpoveď. 

Muž najbližšie pri nej dostane bez varovania päsťou do tváre. Výsledok? Parádne zlomený nos. Po pár minútach sa pozbiera, s nadľudským úsilím sa postaví a s jednou rukou pritisnutou k nosu sa pokúsi zaútočiť na neho.

„Pane Bože, ty to vážne chceš skúsiť?“ Potom sa pozrie nahor a po malej chvíľke uvažovania pamätajúc na hromy a blesky povie: „Prepáč, to som tak nemyslel.“ 

Muž pred ním má razom zlomenú aj sánku. Plus sa veľmi dôverne zoznámi s paralizérom.  

„Si ako kabelkový pes. Čivava či ako sa volá tá potvora, čo ľudia za posledné roky vyšľachtili. Drobná a predsa skáčeš do tých najväčších hovied, ktoré nájdeš.“ Pozrie sa na svojich dvoch zákazníkov – majú viac ako dosť.

Slepý hodinár sa nad nimi zľutuje, s elektrinou si dá pohov. Nechá ich pri vedomí a sleduje, ako sa bezvýsledne snažia odplaziť preč. Podotýkam, len snažia.

Slepému hodinárovi sa už nimi nechce zaoberať – proste len luskne prstami a muži zrazu dostávajú údery, ktoré prichádzajú len tak zo vzduchu. Spriama sa pozrie na Hope.

„Možno by som ti ten otras mozgu mal nechať. Azda by si si dávala aspoň o trošičku väčší pozor.“ Chvíľu nad tým rozmýšľa, potom si však pri pohľade na jej dokaličenú telesnú schránku len otrávene povzdychne. „Tak fajn, najskôr asi nie.“  Opäť luskne prstami – následky zranení z Hope zmiznú. Zároveň však zariadi, aby zostala v bezvedomí.

„Koniec zábavy, vážení,“ vyhlási a opäť luskne.

Stony tých chlapov razom utíchnu a oni sú akoby zázrakom dostatočne vitálny na to, aby upaľovali po vlastných preč, ani čo by mali za chrbtom samotné peklo. Čo je vlastne pomerne dosť presné.

Sú samy. On, ona a nad nimi len hviezdy. Slepý hodinár si k nej čupne, nahne sa k nej veľmi, veľmi blízko. Čas ani čo by sa opäť zastavil – lenže tentoraz v tom on prsty nemá.

„No vieš, čo je na tom to najzvláštnejšie?“  zašepká jej až zarážajúco mäkko do ucha, „tebe ten nechutný altruizmus v tomto skazenom svete vychádza.“

Potom ju opatrne, ani čo by bola vyrobená z najjemnejšieho porcelánu, zoberie bez ďalšieho komentára do náručia s úmyslom odniesť ju domov – pochopiteľne, vie, kde býva v tom okamihu, keď si zaželá to vedieť.

Dostane odpoveď na otázku, čo robila na mieste, ako je toto – býva len o pár blokov ďalej, čo ho dva razy nepoteší. Je to, ako keby si na čelo napísala bezbranná žena k znásilneniu olúpeniu či zabitiu, len poďte! 

Nič s tým však nenarobí, takže ju len uloží do postele a poriadne zamkne dvere jej schátralého bytu.

Stihne zachytiť prvé lúče vychádzajúceho slnka pred tým, než opäť príde o zrak. Skontroluje hodinky – stále tikajú.

„Dievča, ty budeš teda riadny magnet na problémy,“ povie len, ale už to neznie ani spolovice tak otrávene ako po prvýkrát.

Popiskujúc si sa vyberie oproti novému dňu.

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Slepý hodinár 3. kapitola- Kabelkový pes: