OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Slepý hodinár 1. kapitola - RAZ



Slepý hodinár 1. kapitola - RAZPozor na padajúce rádiá!

RAZ

 

Pršalo. Ako inak.

Nuž, pre Slepého hodinára to bol trochu nepodstatný fakt. Sedel, ako inak suchý, na kamennom zábradlí vedľa vchodu do budovy, nohy s vyhrnutými čiernymi nohavicami a vkusnými naleštenými poltopánkami spustené cez okraj, visiace len tak vo vzduchu. Pospevoval si akúsi smutnú pieseň linúcu sa z okna jednej z nájomníčok. Pekne slovo za slovom a to i cez to, že ju nikdy predtým nepočul. Preciťoval ju, každé jej slovko i tón mu vibrovali v hrudi. Kýval sa do jej rytmu a trochu smiešne popritom gestikuloval rukami ako to už hudobníci pri peknej piesni robievajú. Posledný refrén kvílivo zaspieval z plných pľúc.

A i cez to bol postrehnuteľný asi ako vzduch.

Noc utekala. Prichádzala i odchádzala, dnes formovaná len dažďovými kvapkami a tmou bez života – aspoň jemu to tak pripadalo. A keďže on nemal čo robiť... aspoň zatiaľ... tak spomínal. To predsa starý ľudia robia, nie?

Mnoho tvárí bez mien. Ľudia, s ktorými mal na pár okamihov tú česť – niektorí si ho obľúbili – pamätal si ich usmievavých. Iní nahnevaní a ďalší vystrašení. 

Mnoho ľudí. Viac ako mnoho ľudí.

„Tak a dosť,“ zamrnčí a nespokojne z vrecka fraku vyberie tikajúce hodinky. Je takmer pol šiestej - toto proste vie, aj keď nevidí.

Okolo neho sa ulica pomaličky začne plniť hlukom. Prechádzajúce autá, šuchtanie a mrmlanie prebúdzajúcich sa spoza stien...

Bol čas.

 

Začul neistý klepot jej podpätkov aj cez to, že ich delilo ešte niekoľko ulíc. Potom čo sa dostala na tú jeho ju aj uvidel. Presne taká istá ako včera, pomyslel si, len uponáhľanejšia.

Slepý hodinár si pritiahol kolená k brade, objal ich rukami a len sa tak pozeral.

Žena prešla po chodníku okolo neho zabratá do telefonického rozhovoru. Muž, stavbár, pár okien nad ním vyhodil niečo z okna. Staré rádio. Lenže sa prepočítal – hodil ho príliš silno – a tak namiesto toho, aby dopadlo bezpečne do smetného koša pod oknom, zamierilo rovno k telefonujúcej žene.

Slepý hodinár už tušil, čo sa stane. Avšak nekričal, nezviditeľnil sa, nepokúšal sa ju varovať. Len s istým zaujatím sledoval scénu pred sebou – ťažké staré rádio s neskutočnou presnosťou narazilo o lebku chodkyne v podpätkoch. Hrana narazila na spánok a vyvolala nechutne mľaskavý zvuk. Nohy sa už na podpätkoch, samozrejme, nemali šancu udržať. Objavila sa krv. Zaujímavé čo narobí smola a trocha fyziky.

Slepý hodinár sa chvíľu pozerá na to, ako sa jej krv rozlieva po chodníku ani atrament po pergamene. Pár okien vľavo zdesene skríkne ženský hlas- prvý svedok nehody. Nepodstatné. Slepý hodinár vyvráti hlavu k oblohe.

„To nemyslíš vážne. Vraždy či vojnové konflikty, to beriem. Dokonca aj atentáty ujdú. Ale toto? Obyčajná hlúpa nehoda? Ty si zo mňa fakt spravil pestúnku,“ zavrčí nespokojne, priam až napálene. Lenže hodiny v jeho rukách tikajú čo je neomylný znak toho že je presne tam, kde má byť.

„Tak nech to máme za sebou,“ povzdychne si a pretočí hodiny naspäť. Päť minút by malo bohato stačiť – viac by bolo prosto plytvanie nebeskými zdrojmi.

Krv sa ležiacej slečne zázračne rýchlo vleje naspäť do hlavy. Postaví sa a pospiatky sa vráti za roh. Rádio ani vystrelené vyletí naspäť do okna ku stavbárovi.

Všetko sa potom na stotinu sekundy zastaví. A potom... potom sa to začne. Od začiatku.

Slepý hodinár po ďalšej chvíľke zoskočí zo zábradlia a s rukami vo vreckách sa vyberie oproti slečne v podpätkoch. Prechádzajú okolo seba presne na tom mieste, kde len pred pár minútami tak nešťastne skonala. Slepý hodinár však už vie, čo sa má stať - a tak ju rýchlo chytí za ramená a strhne stranou. To nešťastné rádio tentoraz narazí na tvrdý chodník, nie na ľudskú lebku.

Nechá ruky na jej pleciach ako oporu – pre prípad, že by sa jej šokom podlomili kolená alebo niečo také, veď viete, ako to chodí- a využije jej šoku k tomu, aby ticho sykol. Stavbárovi, ktorý vyhodil to rádio v tom momente na nohu spadne poriadne ťažká lampa. To máš za to, že hádžeš ťažké predmety z okien, kamoš. A buď rád, že tak.

Žena sa stále šokovane pozerá na chodník. Očividne si je vedomá toho čo sa mohlo stať... a čo sa v podstate aj stalo. Tak nejako.

„Ste v poriadku, slečna?“ spýta sa jej.

„Áno,“ vydýchne a pohľadom pri tom preskakuje z neho na rozmliaždené rádio. Napokon sa jej podarí vyčarovať na tvári jemné, trasľavé pousmiatie, „vďakabohu, že ste išli okolo.“

„Neviem, či je namieste ďakovať Bohu. V prvom rade nemal to rádio vôbec nechať spadnúť,“ zamrnčí skôr, ako si vôbec uvedomí, čo vôbec vypúšťa z úst. Tá veta je bezpredmetná – on je tu predsa ako nedobrovoľná božia ruka, to, čo ľudia tak radi nazývajú šťastie v nešťastí, karma, pomoc zhora, čokoľvek - ale on vážne nemal chuť velebiť Ho. Jeho zámery mu totiž už dávno prestali dávať zmysel. Nikdy od neho nedostal vysvetlenie, ani jedno jediné priame slovo – vedel len, že trčí na zemi bez možnosti úniku, na všetko musel prísť postupne sám. Cítil sa preto ako keby si z neho Boh spravil len hračku. Ach, čo si nahováral – on bol hračka.

Lenže žena si tvrdohlavo - a podľa neho dosť naivne - stojí za svojím: „Lenže ja som v poriadku. On poslal vás, aby ste ma zachránili. Pôsobil skrze vás. Všetko to má svoj zmysel – možno som sa len mala naučiť byť opatrnejšia. Alebo to malo byť varovanie pre toho, kto to rádio vyhodil.“ Na to sa pozrie tá slečna nahor – z okna vykúka ten prekliaty robotník. Ona to nemôže vidieť, ale Slepý hodinár momentálne áno – je bledý ani smrť.

Aj tak si len odfrkne. Slepo veriacich somárov stretol za svoj život viac ako dosť.

„Moje meno je Hope. Ďakujem vám,“ povie a krásne sa na neho usmeje. Slepý hodinár sa zadiví – je za tým úsmevom skutočne len vďačnosť, alebo ho ona vďaka svojej predstavivosti vidí ako nejakého vyšportovaného krásavca?

V tom sa však zarazí.

Skutočne niekto svoje dieťa pomenoval nádej? No dočerta s tým!

Z úst mu unikne mimovoľné zachechtanie.

„Patetické.“

Hope sa na jeho prekvapenie len začervená. Chce niečo dodať – vtom jej však zazvoní telefón. Zdvihne a otočí sa mu chrbtom, slová do toho aparátu priam strieľa.

Ideálne.

Keď sa otočí asi tak po pol minúte naspäť on je už preč. Stále v jej dosahu a predsa mimo. Tak je to lepšie.

Pozerá ako sa zmätene okolo seba. Nedlho na to opatrne odchádza. Slepý hodinár ju pohľadom sleduje až pokiaľ nezabočí za roh. V tom okamihu ho opäť obklopí známa temnota.

„To by bolo,“ povie si a popiskujúc si melódiu, ktorú počul v noci v rádiu sa vychádzkovým krokom vyberie za nosom. Ruky si strčí do vrecák.

„Čo, do čerta-“

Zastane, či skôr zamrzne, v pohybe. Vyberie hodiny, dúfajúc, že sa mu to len zdá.

Ony stále tikajú.


K mnohým komentárom som sa nestihla vyjadriť - preto by som to rada urobila tu:

Aliska: ďakujem, dúfam, že iskru nestratím a že ťa bude môj príbeh i naďalej zaujímať. :)

Chos: pokiaľ rozumiem dobre, zaujalo ťa to hlavne tým, čo pripomínalo Doctora Who. Musím sa priznať- som Doctorova veľká fanúšička - postava Slepého hodinára prevzala jeho obrovkú osamelosť a smútok, lenže na rozdiel od Doctora, Slepý hodinár sa s tým nevie vyrovať. Naviac, nemá možnosť objavovať stále nové svety - je zaseknutý v jednom, kde už všetko pozná - čo sa na ňom poriadne odrazilo. Nemá niečo, čo by ho napĺňalo, je zatrpknutý... Dúfam, že si ťa postupom času získa aj samotný Slepý hodinár, nie len to, čo zdieľa s Doctorom (Slepého hodinára si ako Tennanta predstaviť neviem - na to je Slepý hodinár priveľmi krutý :D). Naviac, i myšilenka tu bude úplne iná - bude to o hľadaní samého seba, ale hlavne Boha. :)

Trisha: ďakujem, cením si to, dúfam, že sa ti aj táto kapitola páčila. :) To s tým vulgarizmom... patrí to tak trochu k profilu Slepého hodinára. On si už proste veľmi servítku pred ústa neberie. :D

 

Akú pieseň si podľa vás Slepý hodinár vyspevoval? Teším sa na vaše typy. :) :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Slepý hodinár 1. kapitola - RAZ:

7. Tá-Ktorej-Meno-Nevyslov... ehm, to bol niekto iný...-Poznáš :)
26.01.2015 [6:41]

Eee... Je to iný diel a netikajú tam len jedny jediné hodinky. A hádaj komu patria.

6. Leylon přispěvatel
25.01.2015 [14:41]

LeylonMoja milá nevysloviteľná (neviem sa prestať chechotať :D ):Vedela som, že na to prídeš :D :D uisťujem ťa, skončí to o dosť inak. Spoločné to má s tamtým príbehom len pár vecí – hlavne štýl vyjadrovania hlavnej postavy aj keď Slepý hodinár je omnoho zatrpknutejší. Passenger je dobrý typ. Keď som však písala túto časť, celý čas som počúvala Let it rain od Eda Sheerana – to je tá pieseň. Úryvok z nej je aj v úvode prológu. 
P.S. – myslíš ten diel Girl in the fireplace? (madame de pompadour) Nič iné ma totiž skutočne nenapadá a to som už PO doomsday....

5. Tá-Ktorej-Meno-Nevyslov... ehm, to bol niekto iný...-Poznáš :)
24.01.2015 [11:58]

Už viem čo ťa inšpirovalo! Ešte aj ten slovník... By ma zaujímalo, či to skončí podobne, ako tamto, ale pochybujem, keďže támtá "úbohá obeť" bola, no, really extraordinary. Táto nehoda je však extraordinary tiež. Padajúce rádio... To je jasný príznak originality. Páčilo sa mi aj ako si opísala priebeh nehody a Hodinárov komentár. Číta sa to vážne dobre. A pesníčkový úsek pôsobil veľmi zaujímavo a sympaticky. Môj osobný typ je niečo od Passengera, ale nie som si istá, či je uňho dostatok smutných piesní. A ak to Slepý hodinár tak preciťoval, asi to bude mať čo dočinenia s osamelosťou či únavou svetom. Hmmm... I will think about it.

P.S. Čo sa týka podobnosti s Doktorom, myslím, že Chos narážala aj na netikajúce hodinky. Až na ten dvojdiel narazíš, pochopíš.

4. Leylon přispěvatel
18.01.2015 [23:14]

LeylonTrisha, veľmi pekne ďakujem, som rada, že sa ti to páčilo. Ver mi, pomotané to bude poriadne, priam až zapeklite :D :))

3. Trisha přispěvatel
18.01.2015 [19:23]

TrishaPekná kapitola. Páči sa mi hlavne téma, úplne originálna. Prečo mám dojem, že chrániť tú ženu, bude posledná fuška pred "dôchodkom", a ona bude preňho tá pravá? Ale samozrejme, ty tio určite všetko pekne zamiešaš a na to sa teším. Emoticon Emoticon

2. Leylon přispěvatel
18.01.2015 [17:17]

LeylonOuha. Vdaka, dám na to už pozor Emoticon Emoticon

1. LiliDarknight webmaster
18.01.2015 [16:14]

LiliDarknightAhoj
Pre budúcnosť:
*Za radovou číslovkou sa VŽDY píše medzera
*pomlčka sa z oboch strán vymedzuje medzerou (výnimku tvoria len zložené podstatné mená, v ktorých sa medzera okolo pomlčky vôbec nedáva)
*je veľký rozdiel medzi slovom tykať a slovom tikať. Tykať môžeš kamarátke, sestre, mame. Ale hodiny tikajú

Nabudúce si na to daj pozor

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!