OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Slap for Cinderella - 5. kapitola

05.02.2014 (10:00) • PrincessCaroline • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 988×

Prvý týždeň to bolo peklo. Nemohla som si zvyknúť na menej spánku. Do toho sa blížila akcia a ja som bola z Nathaniela natoľko podráždená, že som mala sto chutí mu vymeniť tie dva prednesy na piatočnú akciu. Keď som sa vo štvrtok dotiahla do školy, Amanda mi už kývala pri šatni, evidentne na mňa čakala.

 „Ahoj, čo sa deje?“ spýtala som sa otrávene. Bola som nevyspatá a nervózna a vôbec som sa to nesnažila skrývať.

„Nate, nedá pokoj od rána. Prestávku pred obedom máme poradu,“ vzdychla si a obišla ma.

Mala som chuť otočiť sa na päte a ísť domov. Kašľať na celého psychopata. Bezo mňa si poradí. Hodiny sa mi neskutočne vliekli. Chcelo sa mi spať, no nemohla som si dovoliť, len tak si položiť hlavu na lavicu. Na určenej prestávke som si zobrala knihy a odovzdane sa vliekla do klubovne.

Bola som tam prvá, čo ma prekvapilo. Za chvíľu sa dorútila Amanda aj s Adamom a za nimi priklopkala Miranda s telefónom ruke. V duchu som ju podozrievala, či si ho tam nenechala prišiť. Nathaniel vošiel ako posledný a zdalo sa, že je nazúrený. Bol deň pred akciou, takže už ho chytalo šialenstvo. Lenže práve teraz vyzeral byť šialený od jedu.

Aby som sa mu nedostala do rany, schúlila som sa do kresla, akoby som s ním chcela splynúť. Mirandu týral s podrobnými opismi celej jej práce. Zaujato som ho pozorovala, keď som zacítila ďalší pohľad. Zbadala som Adama, ako na mňa zíza. Prečo na mňa v kuse pozerá na poradách? Nathaniel si to všimol tiež a dal mi slovo.

„Mám tri dievčatá, ktoré budú dávať inštrukcie ľuďom. Tiež som rozmýšľala, že by sme mohli robiť tie prehliadky po skupinách, ak ich príde veľa. Všetci by ma nepočuli,“ hovorila som potichu a snažila sa pritom znieť normálne. „Prednes už máš,“ dodala som nakoniec.

„To je ten dôvod, prečo si na tomto poste, Lana,“ začal a udivene som na neho zodvihla zrak. „Robíš svoju prácu a snažíš sa. Nie, ako niektorí,“ povedal a pohľadom spražil Amandu s Adamom. Amanda ani neodlepila oči od papiera, zato Adam sa uškrnul.

„Pokoj, bol som tiež predsa vyvolený,“ bránil sa veselo, „všetko som už zariadil.“ Pozrela som na Amandu, ktorá bola ticho. Takže oni dvaja. Ani som si neuvedomila, že sa uškŕňam na Adama. Ten však pozrel na mňa a v očiach sa mu zablyslo.

„Ale aspoň, že náš maznáčik si šplhol. Ešte chvíľu buď taká usilovná a za chvíľu sa dostaneš až do jeho náruče,“ povedal mi laškovne a zazubil sa pritom. Zato ja som ostala zarazená, na jeho úsmev som zareagovala presne, ako mohol očakávať. Iný deň by som si na ňom rada vybila energiu, dnes si však vybral zlý deň.

„Prečo ma neprestane udivovať, že si taký kretén,“ prehodila  som podráždene a zovrela pero pre prípad, že by som mu s niečím chcela vypichnúť oko. Nemala som náladu počúvať jeho prihriate poznámky. Venoval mi jeden zo svojich sladkých úsmevov.

„Ale no tak, zlato. Sám viem, aká si usilovná. Veď vieš, to viazanie kravaty,“ povedal nevinne a žmurkol na mňa.

V jednej sekunde sa mi zasekol dych, v druhej som do neho hodila pero a s nadávkou na perách som vyrazila z klubovne. Bola som vytočená do žerava. Slzy mi zabraňovali vo videní, ale na záchod som trafila. Našťastie tam nebol nikto a ja som si mohla rukou vraziť do dverí. Utrela som si slzy, no vyšli ďalšie. To ma ešte viac vytočilo. Neplakala som z ublíženia, na to som bola príliš tvrdohlavá. Nenávidela som však, keď som sa vytočila až tak, že sa mi hnali slzy do očí. Nemala som ani šancu vychladnúť, keď sa otvorili dvere. Otočila som sa chrbtom a snažila som sa utrieť si mokrú tvár.

„Si v poriadku?“ ozval sa Amandin hlas. Pokúsila sa o úsmev, ale tvárila sa príliš strnulo.

„Prečo si prišla?“ spýtala som sa jej odmerane.

„Nathaniel nás po tvojom odchode vykopol s Mirandou na chodbu a teraz čistí Adamovi žalúdok,“ povedala a podala mi vreckovku, ktorú vyhrabala z kabelky. „Je mi to ľúto, že som nezasiahla. Nemala som ho nechať, aby ti takto ublížil.“

„Ubližovať mne, alebo tebe?“  Vedeli sme obe, že som trafila do čierneho. „Amanda, mne on nikdy nedokáže ublížiť. To by som ho najprv musela mať rada.“

„Chcela som ho už dlho, pretože on nie je len takýto, ako ho vidíš ty. Myslela som si, že keď to s ním skúsim, tak možno prestane stále na teba myslieť. Sorry,“ povedala a galantne si osušila slzy. Nechápavo som sa posadila na mramorovú dosku pri umývadlách a vysmrkala sa.

„Nemusíš sa ospravedlňovať, aj tak nechápem, čo mi hovoríš. Od prvého ročníka si zo mňa robí srandu a vytáča ma, no len v rámci normy.“ Amanda si prepláchla tvár a oprela sa o stenu.

„Lana, si jedna z najinteligentnejších ľudí, ale čo sa týka chlapcov, si zadubená a slepá.“

„Au, to bolelo,“ okomentovala som to a obe sme sa zasmiali.

„Vážne, nikdy si si nevšimla, že Adam žiarli nato, koľko ťa Nate chváli a venuje ti pozornosti? Vidí v ňom konkurenciu. Čo sa týka tých kravát, preboha, Lana! On chodí v obleku snáď od detstva. Naozaj si myslíš, že si nevie viazať kravatu?“ spýtala sa pobavene. Keď som nebola schopná jediného slova, odrazila sa od steny a nechala ma tam samú so svojim zadubeným mozgom.

Nevedela som, že tam sedím dlho a bez pohybu, kým nevošli dve dievčatá. Rýchlo som skĺzla dole a vybrala sa von.

„Vyzerala, že plakala,“ začula som za sebou, no neotáčala sa.

Práve zazvonilo a ja som musela ísť naspäť do klubovne. Nechala som si tam všetky veci. V klubovni našťastie už nikto nebol a ja som sa zvalila do kresla. Nemala som chuť ísť s opuchnutými očami na hodinu. Chvíľu som neisto rozmýšľala, čo urobím a nakoniec som načiahla po tašku. Lenže tá tam nebola. Zdesene som sa pozrela všade okolo, no nikde som nič nenašla. Rozmýšľala som, či mám byť znovu naštvaná alebo zúfalá. Vyšla som von, keď som zbadala Nathaniela, ako kráča smerom ku mne aj s mojimi vecami.

„Nevedel som ťa nájsť, tak som ti chcel zobrať veci do triedy, ale tam si  nebola,“ povedal cestou a kráčal ku mne. Zastal pri mne a pozrel na mňa.

„Si v poriadku?“ Musel by byť slepý, keby si nevšimol opuchnuté oči a fľakatú tvár. 

Pokrčila som plecami a načiahla sa pre tašku. Nathaniel sa mykol a zrazu ma chytil voľnou rukou a pritisol k telu. Tvárou som narazila do jeho hrudníka a do nosa mi udrela korenistá vôňa jeho voňavky. Telom mi prešla triaška a z prekvapenia som zjajkla. Spanikárila som a snažila sa pohnúť, no držal ma pevne.

„Nejač,“ povedal tlmene, keď som začula kroky neďaleko. Nathaniel sa pomaly pohol a ja som sa pohla s ním. Vdychovala som jeho voňavku a telom mi prešli zimomriavky.

„Môžem vedieť, čo robíte na chodbe, pán Grant?“ zaznel hlas zástupkyne riaditeľky. Šokovane som sa skryla priam za jeho ruku a zaborila hlavu do košele. Nevedela som, čo robí Nathaniel, ale musela som mu veriť, že nás z toho dostane.

„Dobrý deň, pani Baleová,“ ozval sa milo Nathaniel a zastal. „Nesiem viceprezidentku na ošetrovňu. Zdá sa, že jej nie je dobre.“ Ani nepočkal na odpoveď a znovu vyrazil.

Chytila som sa jeho saka vzadu, aby som sa držala jeho kroku a s tvárou zaborenou v jeho košeli sme prešli okolo zástupkyne. Teda, neviem. Nepozerala som sa na cestu a preto som dúfala, že o nič nezakopnem. Dokonca som sa začala cítiť príjemne, keď mi zrazu jeho košeľa zmizla spred tváre a z rúk sa mi vytrhlo jeho sako. Zostala som v šoku, opustená a zalial ma chlad. Nechápavo som na neho pozrela, no on mi nevenoval pohľad. Ako som mohla ostať tak vykoľajená z toho, že ma pustil?

„Fajn, už odišla. Poď musím ťa teraz zobrať na ošetrovňu,“ zaznel odľahčene Nathaniel. Ani som mu neodpovedala a snažila sa zahnať slzy. Len som sa poobzerala, kde to sme a vyrazila rovno k ošetrovni.

„Opatrne, je ti predsa zle,“ pripomenul mi Nathaniel a dohnal ma. Neodpovedala som mu, čo ho asi frustrovalo, pretože už na mňa nakoniec neprehovoril. Našla som sestričku pri stole a zatvárila sa mdlo.

„Čo sa ti stalo?“ spýtala sa ma pokojne .

„Bolo jej zle od žalúdka a vracala. Už mi odpadla,“ hovoril Nathaniel vážne a drgol do mňa.

Pretvarovať som sa nemusela. Bolo mi zle z celej tej situácie, ako ma objal a čo som si za ilúzie vymyslela v hlave. Bez slova ma uložila na lôžko a dala mi nejaké tabletky. Robila som sa, že som ich zapila a kým sa nepozerala, vypľula som ich do servítky. Vypýtala si informácie o mojej triede od neho a šla to oznámiť učiteľke, aby ma nehľadala.

„Dozri na ňu, kým pôjdem za učiteľkou,“ povedala mu milo a odišla z ošetrovne.

Vydýchla som si a pozerala do steny. Možno by som mohla byť nejaká druhotriedna herečka. Zavibroval mi telefón. Lizzie chcela vedieť, čo sa mi stalo. Napísala som jej to, čo som povedala sestričke. Nathaniel si sadol vedľa mňa a vzdychol si. Nevedela som, čo povedať v tom tichu. Mala som toho dosť, na Adama, ale neprišlo mi to vôbec dôležité.

„Tá trasa po škole,“ ozvala som sa a pozrela na neho.

Bol rozvalený v kresle a pozeral do blba. Nechápavo pozrel na mňa a rozmýšľal.

„Mám ju v taške. Bola by som rada, keby si si to pred zajtrajškom pozrel,“ povedala som a zošuchla sa z lôžka. Pohrabala som sa v taške a vytiahla nejaké papiere. Všetko som mu to podala a sadla si na lôžko. Sústredene si ho čítal a sem tam sa zdalo, že v jeho očiach vidím ten známy lesk šialenstva.

„Si naozaj dobrá, Lana,“ pochválil ma, čo som nečakala. 

Potešene som sa usmiala a on mi úsmev opätoval. Mal naozaj krásny úsmev. Zarazila som sa. To som naozaj v takom rozpoložení, že som z neho úplne na mäkko? Spomenula som si na tú bolestnú priepasť, čo medzi nami zanechal, keď ma pustil. 

Tebe dnes z tejto školy naozaj preskočilo! Ľahla som si práve včas, keď prišla sestrička. Poslala Nathaniela naspäť do triedy. Bez jediného slova sa zodvihol a nechal ma tam. Zavrela som oči, aby som sa upokojila. Únava ma už prešla a tak sa mi dookola odohrávala scéna s jeho objatím.

Až teraz som si uvedomila, že som sa cítila pohodlne a bezpečne v jeho objatí. Prudko som otvorila oči a zahľadela sa do stropu. Z týchto primitívnych myšlienok začínam šalieť. Zdalo sa mi, že mi vybuchne hlava. Kým skončila hodina, sestrička ma pustila konečne domov. Zamierila som rovno do baru.

Dnes som tam našla za barom Tessu. Vypýtala som si od nej čierny čaj a šla sa odmaľovať. Vytiahla som vylúhované vrecúško a nechala ho ochladiť. Potom som si ho pritlačila na oko.

„Ťažká noc či slzy?“ spýtala sa ma Tessa a sadla si oproti mne.

„Oboje a k tomu mizerný deň,“ vzdychla som si a pritlačila si ho na druhé oko.

Callie ma asi videla z kancelárie pretože vyšla von. Mávala na mňa bielou obálkou. Úplne som zabudla, že mám vyplácanie za každý týždeň. Prevzala som si obálku a zvedavo nahliadla do vnútra. Bolo tam dosť bankoviek nato, aby mi to zlepšilo náladu.

Dostala som svoju prvú výplatu. Samozrejme, hneď mi napadlo, ako ju využiť, no musela som sa krotiť. Callie na mňa spýtavo pozrela, keď som si držala vrecúško na očiach, no nič nepovedala. Ten deň bolo naozaj plno. Nezastavila som sa skoro celý večer. Dokonca som to privítala, pretože ma to nepustilo k premýšľaniu. Ľudia sa tešili na víkend a tak strašne veľa popíjali. Veľa zákazníkov bolo prívetivých a chcelo sa rozprávať a tak som im šikovne dohodila spoločníčky. Domov som bola pustená až ako druhá a keď som ľahla do postele, hodinky ukazovali tri ráno.

Ráno som sa do školy priam plazila. Musela som vyzerať ako zombie. Zastavila som sa v obchode a kúpila si tú najsilnejšiu kávu hneď dvakrát. Kým som prišla do školy s veľkou nechuťou som vypila prvú. Zamierila som do klubovne, kde už sedel Nathaniel a čítal noviny.

„Dobré ráno, Nathaniel,“ pozdravila som ho a uložila si tašku pri kresle.

„Dobré ráno, vice,“ ozval sa spoza novín a čítal ďalej. Pozrela som na neho a uvedomila si, že ma oslovuje tak, ako som mu v šatni povedala. Pozrela som sa na kávu v ruke, ktorú som nemala chuť dopiť a prišla k nemu. Sadla som si za neho na stôl a podala mu kávu. Prekvapene na ňu pozrel a potom pozrel na mňa.

„To som si ako zaslúžil?“ spýtal sa, ale zobral si ju.

„Za včerajšok,“ prehodila som ľahostajne a pozerala, ako ju pije. Vystrúhal výraz, že aj na neho to je moc a otočil sa ku mne.

„To vážne moja pomoc bola takto ocenená?“ spýtal sa sarkasticky, no znovu sa napil. Na tvár sa mi dral úsmev.

„Popravde som bola trocha mŕtva po práci a tak som si kúpila dve kávy. Prvú som dopila s veľkým sebazaprením,“ priznala som sa pobavene, načo na mňa hodil pohoršený výraz.

„Takto ma oklamať, vice,“ povedal pobavene a venoval mi úsmev.

„Hovor mi Lana,“ vybehlo zo mňa spontánne a zarazila som sa. Skúmavo na mňa pozrel.

„Často striedaš nálady, Lana,“ oslovil ma menom, tak som sklopila zrak.

„Len, keď ma naštveš so svojimi nevtipnými poznámkami,“ povedala som bezstarostne a zobrala si jeho noviny. Pozrela som sa na názov. Čítal ekonomické noviny. To ma dosť udivilo.

„Ja, že nie som vtipný? Znovu ma chceš uraziť?“ spýtal sa s úsmevom a mne sa rozliala horúčava po tvári.

„Nikdy si nebol vtipný,“ zamrmlala som a rozprestrela noviny, aby mi nebolo vidieť do tváre. Chytil horný roh novín a stiahol ich. Pozerala som sa mu rovno do tváre.

„Ty sa červenáš. To je rozkošné,“ poznamenal nevinne a mne stúpol adrenalín. Hodila som do neho noviny a zoskočila zo stola. Práve som si sadla do kresla, keď sa otvorili dvere a do vnútra vošla Miranda. Adam prišiel až o pár minút, ako posledný.

„Kámo, kebyže viem, že ma budeš takto buzerovať, ubalím si ešte jednu,“ zívol si a padol mŕtvy do kresla.

„Keby si včera nelozil do Cosmopolisu, nevyzeral by si ako troska,“ rýpal do neho Nathaniel a postavil sa. Vo mne stuhla krv a bledá som sa znovu otočila na toho idiota. Je možné, aby ma ten kretén videl? Adam však bol rozložený na sedačke a nevenoval mi ani jeden pohľad.

„Čo ti hrabe? Samozrejme, že som tam nešiel. To by som len teraz odtiaľ odchádzal,“ poznamenal a uvelebil sa v kresle.

„Dúfam, že vám je jasné, že dnes budete potiť krv, keď sa mi dostanete do rany,“ povedal s nádychom šialenstva, načo Miranda pretočila očami. Nathaniel podišiel k nej a natiahol ruku. Na chvíľu odložila telefón a podala mu nejakú zložku.

„Fajn, Adam choď pomôcť s poslednými prípravami stánkov,“ prikázal mu a ten sa zodvihol a odšuchtal sa preč.

„Amanda, skontroluj občerstvenie a Adama, pretože na sto percent si pôjde ubaliť. Miranda ty choď do haly a buzeruj ľudí, aby sa neflákali. Lana, ty poď so mnou,“ prikázal mi a šiel k dverám.

Pozrela som na Mirandu, no tá len pokrčila plecami. Vôbec nevyzerala vyvedená z miery kvôli jeho chovaniu. To vážne dokáže vždy prekvapiť len mňa? Vybrala som sa za ním. V škole to žilo. Hoci bol dnes deň voľna, bolo strašne veľa študentov, ktorí pomáhali s poslednými prípravami. 

Neprehovoril so mnou ani slovo, ale ja som ho sledovala. Sledovala som jeho správanie, jeho pohyby, aké slová volil a podobne. Dával mi veľký priestor, aby som sa od neho učila. Nakoniec, keď som zbadala prvých ľudí, zamierili sme do haly.

„Všetko vyzerá byť v poriadku. Snáď nikto nič nepokazí,“ zamrmlal a vytiahol môj prednes zo zložky. „Veľmi zaujímavý prednes,“ podotkol a podal mi ostatné dosky.

„To mala byť pochvala alebo si ho hodil do koša a napísal vlastný?“ Musela som ho podpichnúť.

„Do koša,“ povedal a sústredene sa poobzeral okolo. Nepohnute som na neho zízala a rozhodovala sa, či si zo mňa robí srandu. Zachytil môj pohľad a začalo mu cukať kútikmi úst. „Pokoj, to je tvoj prednes. Mám pocit, že ak by si vedela zabíjať pohľadom, už by som bol mŕtvy,“ povedal mi, keď sme sa vybrali k pódiu.

„Aspoň by si sa toho mal báť,“ odfrkla som si a videla, ako sa mu plecia natriasajú od smiechu. Otočil sa ku mne so smiechom a nechal ma prejsť ako prvú. Stáli sme na konci pódia a čakali, kým sa zaplní hala. Miranda si na tom dala záležať, prechádzala sa po hale a rozdávala príkazy.

„Miranda je tiež šikovná. Zohnala veľa ľudí, ktorí aj cez svoje voľno pomáhajú,“ poznamenal, keď sa hala zaplnila.

„Si robíš srandu? Stačí im nakecať, že sa dostanú na vašu akciu budúcu sobotu a nechajú si skákať po hlave,“ zamrmlala som potichu, keď riaditeľka začala s privítaním. Venoval mi pobavený pohľad a kým mi stihol niečo povedať, riaditeľka ho vyzvala k prednesu.

„Dobrý deň vám všetkým želám,“ povedal tým najmedovejším hlasom a ja som zbadala, ako sa všetky dievčatá otočili k pódiu a nad hlavami im svietili srdiečka.

„Som veľmi potešený, že ste prejavili záujem o túto školu a prišli ste sa pozrieť na deň otvorených dverí. Avšak, nie som tu na to, aby som dlho rozprával,“ začal a papier si dal za chrbát, „Moje meno je Nathaniel Grant, som prezidentom študentskej rady, ale mňa všetci poznáte. Chcel by som však prenechať priestor jednej osobe pretože si zaslúži, aby vám o tejto škole povedala viac. Viceprezidentka Adamsová, poprosím vás, sem dopredu.“ Otočil sa ku mne a natiahol ku mne ruku.

Mňa oblial ľadový šok a strnulo som na neho pozerala. Toto má byť nejaký vtip? Našla som v dave Mirandu, ako sa bláznivo prehrabuje v papieroch a snaží sa zrejme nájsť túto malú zmenu programu. Všetky pohľady sa otočili ku mne a tak som sa prinútila vykročiť k nemu. Nathaniel ma musel posunúť k mikrofónu a kým sa zodvihol potlesk, nahol sa ku mne.

„Máš šancu ukázať, že nie sme len banda bohatých idiotov.“

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Slap for Cinderella - 5. kapitola: