OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Slap for Cinderella - 30. kapitola

27.06.2014 (10:00) • PrincessCaroline • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 945×

„Si tu nejako skoro,“ podivil sa Adam a zobral mi kufre.

Keď som konečne vystúpila z lietadla, spomenula som si, že som nikomu nevolala. Adam ma však už čakal. Jeho úsmev som potrebovala ako soľ. Na chvíľu mi tvár pohltil šťastný úsmev a hodila som sa mu do náruče.

„Ja viem, že som ti chýbal,“ hovoril zvesela a tuho ma objal. Potrebovala som to, tak moc. A neudržala som sa a vzlykla mu do ramena.

„Si v poriadku?“ spýtal sa znepokojene a odtiahol sa odo mňa, aby mi videl do tváre.

Len som pokrútila hlavou. Nebudem pridávať starosti práve jemu. Nechcel sa vzdať.

„Ty neplačeš len tak.“

„Som len rozcitlivená. Predsa som bola dva mesiace preč,“ pokrútila som hlavou.

„Rozcitlivená? Ty si tehotná!“ vyvalil oči a šokovane otvoril ústa. To ma prinútilo zasmiať sa.

„Kdeže, len som šťastná, že som doma.“ Šťastná? Vážne?

„Nate mi volal, aby som ťa vyzdvihol. Vraj príde až cez september.“ Jeho meno mi nepríjemne skrútilo vnútornosti.

„V septembri? To mi nespomínal. Niečo sa stalo?“ spýtala som sa a tvárila sa ľahostajne.

„Myslel som si, že ti to povedal. Majú nejaké problémy v rodinnej spoločnosti a Nate to má vyriešiť. Daňové úniky, však to poznáš.“ Nie, nepoznám. 

Vybrali sme sa k batožinám a zozbierala som si kufre. Samozrejme, že si zo mňa robil srandu. Aspoň na chvíľu ma dokázal vytrhnúť z reality.

„Dosť o mne. Čo ty a Anna?“ spýtala som sa ho, keď sme už boli v aute. Kyslo sa usmial a zabočil na križovatke.

„Teraz sa s ňou veľmi nevidím. Má stále prácu. Nemám dokonca ani jej číslo. Len jej mail a neviem, ako sa volá druhým menom. Stále ma odpálkuje s tým, že nemá záujem, aby som ju prešmejdil cez systém. Odkiaľ vie, že k tomu mám prístup?“ spýtal sa dotknuto a ja som sa rozosmiala.

„Čo ak je hľadaný zločinec?“ spýtala som sa pobavene. Prevrátil očami.

„To malé tintítko? Jedine, ak by knokautovala slovníkom.“

„Páči sa mi,“ priznala som sa a oprela sa o okno. „Dúfam, že ma s ňou niekedy zoznámiš.“

„Mám pocit, že by ste sa pozabíjali,“ prehodil pobavene a zastavil pred mojim domov.

Pomohol mi zobrať batožinu hore. Mama nebola doma a ani Lea. Kde mohla byť?

„Ak by si chcela dnes osláviť návrat, zavolaj, rád sa pridám. Mala by si zavolať Lizzie, je celá bez seba, pretože si jej neodpísala ani na jeden mail.“

Vyvalila som oči a zhíkla. Lizzie! Doriti, úplne som na to zabudla. Zasmial sa a zložil kufre.

„Myslím, že dnešný večer už je vybavený,“ zašomral pobavene a vybral sa k dverám.

„Zajtra má Suzzane narodeniny, mohli by sme ísť spolu, čo povieš? Anna robí a byť v spoločnosti Chloe, to si radšej hodím mašľu.“ Usmiala som sa a prikývla.

Nechal ma samú, v tichom byte. Napísala som Lizzie, či dnes večer môžeme ísť von a než mi prišla jej odpoveď, zložila som sa na gauč s plačom. Nemohla som za to. Bolelo ma to. Ten zmätok, neistota a strach. Nate volal Adamovi a mne nezanechal žiadnu správu. Neuvidíme sa dva týždne a včera som ho musela náhle opustiť. 

Ich spoločná debata, keď si mysleli, že som spala ma znepokojila. Niečo sa dialo. A Nate urobil zrejme niečo, čo nebolo práve správne. A zahŕňalo to Amelle.

„Lana?“ ozvalo sa pri mne a ľahko ma štuchlo. Roztvorila som oči a hľadela na udivenú Leu. Lea. Hodila som sa jej do náruče a tuho ju stisla. Lea, moja realita. Moja záchrana. „Aj mne si chýbala,“ ozvala sa pobavene a stisla ma. Potom si ma pozorne obzrela. „Si nádherná, pri tebe vyzerám ako stena. Ty si plakala?“ spýtala sa ma vážne. Len som pokrútila hlavou a usmiala sa.

„Zrejme tie nekončiace párty ma poznačili,“ prehodila som ľahostajne a uprela na ňu pohľad. „Ty si bola u mamy, že?“ spýtala som sa vážne ja a prehliadla si jej miznúcu modrinu na sánke. Len prekrútila očami ako vždy a prikývla.

„To nerieš. Vieš, že som samovrah. Aj keby stál s nožom proti mne, hučala by som do neho, kým by ma nedobodal.“ Šla k linke a trochu krívala.

Zaťala som zuby a vyhla sa ďalšej poznámke. Ublížil jej a viac. Ale bola príliš tvrdohlavá, aby si dala odo mňa dohovoriť. Bála som sa, aby sa jej nestalo niečo horšie. Vyzvala ma, aby som jej rozprávala o prázdninách a tak som jej rozprávala o zážitkoch.

„Mamča bude mať z teba radosť. Len by si mohla vynechať tie poznámky o opiciach.“ Uškrnula sa a pustila sa do jedla.

„Kde vlastne je?“ spýtala som sa udivene a pozrela na hodinky. Jej pracovná doba mala končiť.

„Tvoja mama má dnes rande,“ prehodila nezúčastnene Lea a hrabala sa v jedle. Za to ja som predychávala šok. Moja mama a rande? Vážne?

„S kým?“ spýtala som sa potichu.

„Primár jej oddelenia ju má na muške už dlho. Otravoval ju s rande, ale stále odmietala. Vieš, mala výčitky kvôli tvojmu otcovi.“ Ďalej sme boli obe ticho.

Dávala mi čas, aby som to spracovala. Moja mama mala nápadníka. Niekde v kútiku duše som jej to priala, ale väčšina môjho ja vyvádzala. Nič mi nenapísala, cítila som sa ukrivdená. A z väčšej časti som jej to zazlievala kvôli otcovi. Bol to už rok aj pol, čo otec zomrel. Na jeho narodeniny a na výročie smrti som bola na jeho hrobe a všetko som mu hovorila. Na začiatku som sa mu sťažovala, aký je Adam kretén. Potom som sa poondiatemu pomníku priznala, že chodím s Nateom. Chodila tam aj mama? Priznala sa mu, že ide na rande? Nie je to fér.

„Neviň z toho mamu. Nechcela s ním ísť na rande aj kvôli tomu, že by sa ti to nepáčilo.“ Zazrela som na ňu. Ako to, že o tom Lea vie? „Povedala mi to,“ priznala sa mi previnilo. Naštvane som sa postavila.

„To je super, že tebe sa zveruje a mne nenapíše ani ň,“ zavrčala som popudene a šla do izby.

„Prestaň s tými primitívnymi výčitkami! Hádate sa kvôli Ryanovi odkedy umrel. Už by si zaslúžila, aby sa pohla ďalej. Ty si sa už cez to preniesla.“ Zastala som stáť medzi dverami. Vedela som, že má Lea pravdu a že by som nemala viniť ani jednu. Ale hnev ma neprechádzal.

„Dnes pôjdem pozrieť Lizzie a zajtra večer môžeme v Cosmopolise osláviť môj príchod,“ prehodila som, keď som sa prezliekla a vyšla von. Lea pozerala niečo v telke a prikývla.

„Zajtra však pracujem. Takže len tak decentne,“ prehlásila sucho. Vzdychla som si a prišla k nej. Objala som ju a dlho držala.

„Prepáč, chovám sa ako krava.“

„Chováš, ale verím, že to má svoje opodstatnenie.“ Uhla som pred jej pohľadom. Rozlúčila som sa s ňou a utiekla preč. Mala som ešte čas a preto som sa zastavila ešte v Cosmopolise.

„Barb,“ zastavila som Barbaru, keď popri mne prešla. Zmätene na mňa pozrela a rozjasnila sa.

„Lana!“ zvolala radostne a hodila sa na mňa. Zavrávorala som a ledva udržala stabilitu. „Vôbec som ťa nespoznala ty malý černoško! Pristane ti to,“ rapotala nadšene a volala na bar. Dnes robila Tessa aj s Dianou. Tessa ma vystískala a Diana sa na mňa pobavene usmievala.

„To musím povedať Callie,“ hovorila Barbara a vôbec ju netrápilo, že ziape po celom podniku. Na to už vyšla Callie z kancelárie. Usmiala sa na mňa a mne skoro padla sánka na zem.

„Ty si tehotná,“ vykoktala som prekvapene a pozerala sa na malé vystupujúce brucho pod košeľou. Zahanbene sa zaškerila a opatrne ma objala.

„Bolo to neplánovane,“ habkala zahanbene.

„Ani som nevedela, že máš partnera. Nikdy som ho tu nevidela,“ rozprávala som ďalej a baby sa okolo mňa škerili.

„Už snúbenca,“ ukázala mi prsteň. Spomenula som si na ohňostroj v Dubaji a bojovala, aby sa mi kútiky neskrútili.

„Gratulujem,“ zvolala som a snažila zakryť svoje rozpoloženie.

„Vieš, čo to znamená?“ spýtala sa ma Barb a významne na mňa pozrela.

„Ako Nathanielova priateľka preberieš moju pozíciu. Budeš sa tu zaúčať od budúceho týždňa.“ Vyvaľovala som oči, zatiaľ čo všetky sa na mňa usmievali. Budem manažérkou podniku. Nateovho podniku. Chvíľu som nenachádzala slov.

„To musí Nathaniel predsa schváliť. Nemám na to skúsenosti ani vzdelanie.“ Callie na mňa pozrela ako na blbca.

„Si jeho priateľka, to stačí. Čo si myslíš, že všetky tie modelky a herečky, čo si zakladajú značky, majú s tým skúsenosť? Na marketing máme svojich ľudí. A preto sa budeš zaúčať. Aj keď toho nie je moc. Ide len o objednávanie šiat, sem-tam ísť na nejakú akciu, zorganizovať večierky a robiť pohovory. Nič zložité.“ Pokrčila plecami a povzbudzujúco sa usmiala.

Zarezervovala som si na zajtra box a sľúbila, že im porozprávam o dovolenkách. Dostala som sa z podniku a zhlboka sa nadýchla. Čo na to povie Nate, keď príde? Čo mi povie o tej situácii vo Francúzsku? Skontrolovala som si telefón, ale žiadne správy som nenašla. Nate sa mi stále neozýval. Neodvažovala som sa mu zavolať. Nevedela by som, čo mu povedať. Ahoj láska v akých sračkách sa váľaš?

Alebo ide mi naozaj o život? Čo ak to Oliver nafukoval? A vlastne prečo by som mu mala veriť? Nathaniela predsa poznám dlhšie ako jeho. Pozrela som znovu na telefón a bojovala s myšlienkou zavolať mu. Ak by chcel, už dávno by ti volal. To bola pravda. Už dávno by mi volal...

Lizzie ma čakala v podniku a nehorázne sa vytešovala. Nechcela ma pustiť asi päť minút z objatia a potom som počúvala hodinový náklad za to, že som sa neozývala.

„Naozaj mi to je ľúto,“ obraňovala som sa.

„Bála som sa, aby sa ti niečo nestalo, ale Adam bol aspoň v kontakte s Nathanielom. Tak povedz, ako si sa mala? Preháňaj!“

Začala som jej rozprávať o našej ceste. Zistila som, že čím viac o tom rozprávam, tým viac tie spomienky chutia horko. Premáhala som sa s úsmevom, ale necítila som sa dobre. Tie spomienky prinášali len úzkosť a neistotu.

„Si v poriadku?“ spýtala sa ma Lizzie a vytrhla ma zo zadumania. Len som pokrútila hlavou a sŕkala drink cez slamku.

„To ten časový posun.“

„Nie, ja viem, čo to je,“ zalapala po dychu Lizzie a natešene ma sledovala. „Chýba ti Nate, že?“

Chvíľu som ju pozorovala a potom prikývla. Chýbal mi. Skontrolovala som telefón a zaplavila ma vlna sklamania. Žiadna správa od neho. Nebola som s Lizzie dlho. Nemala som náladu na rozprávanie. Chcela som byť sama. Keď som však prišla domov, uvedomila som si, že teraz zdieľam izbu s Leou. Zaliezla som do postele a objala vankúš. Snažila som sa zaspať, ale nešlo to. Keď mi o pár hodín pípol telefón, vyskočila som z postele a začala sa prechádzať po izbe. Prišiel mi mail.

„Je mi strašne ľúto, že si sa ocitla v tejto situácii. Neviem, čo ti k tomu mám napísať. Určite sa na mňa hneváš a ja ti to nemôžem zazlievať. Niektoré veci sa vymkli kontrole a moje vlastné činy z minulosti ma doháňajú. Nechcel som nikdy, aby si sa tým zaťažovala. Nemôžem ti volať a píšem ti z neznámeho mailu. Aj to sa mi ťažko píše...

Ostávam v Anglicku, kde dokončím posledný ročník. Otec chce, aby som šiel na Oxford, pretože popri vysokej môžem riadiť spoločnosť v Anglicku. Som jediný dedič, všetky povinnosti pripadajú na mňa. Neviem, kedy sa stretneme. Strašne mi chýbaš. Milujem ťa. N.“

Neviem, koľko som zízala do telefónu. Mohlo to byť pár minút. Pár sekúnd. Hodina. Keď som potlačili hystériu a vzlyky, chcela som mu odpísať, ale jeho mailová adresa sa neukazovala. Vytočila som jeho číslo, no nebral mi to. Telefón mi vypadol z ruky, keď som sa roztriasla od potlačovaného plaču. Vtom sa v mojej izbe rozsvietilo svetlo. Prešla som si rukou po tvári a zohla sa pre telefón.

„Si v pohode?“ ozvala sa Lea a pustila tašku na zem.

Len som prikývla a zaliezla do postele. Nechcela som sa s ňou rozprávať. Ani som nemohla. Čo by som jej povedala? Odišla som sama, pretože mi hrozí nebezpečenstvo? Aké? Od koho? Celé mi to prišlo infantilné.

„Dnes budem spať na gauči,“ povedala mi za chrbtom a zobrala si podušku.

Zhasla svetlo a nechala ma v tme. Čo ak to je nejaký blbý vtip? Tá správa nemusela byť od neho. Ani tomu neveríš. Prikývla som v tme, aby som presvedčila samú seba. Nate mi nepísal. Príde v septembri a všetko bude ako pred tým. 

Takže Nate mi ešte stále nenapísal. Necítila som sa o nič lepšie. Ani v jednom prípade som nevyhrala. Proste som prehrávala na plnej čiare. Bola som stratená a čakala som na to, kedy ma Nate zachráni.

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Slap for Cinderella - 30. kapitola: