OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Slap for Cinderella - 23. kapitola

21.05.2014 (18:00) • PrincessCaroline • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1067×

„Myslíš to seriózne?“ spýtala sa Lea a prevalila sa na brucho u mňa na posteli. Pozrela som na ňu v zrkadle a prestala sa maľovať.

„Nie, robím si z teba... srandu,“  dokončila som nakoniec vetu. Pri nej bolo ťažké vyjadrovať sa slušne. Ale dnes som musela ostať na slušnej vlne. O dve hodiny mám byť u Nathaniela. Ideme na výstavu do múzea. Koľko kultivovanosti.  

„Nie, ty ma nechápeš. Ty hovoríš, že tvoja krásna trojka jebačov sa poznajú.“

„Hovorím snáď cudzou rečou?“ Lea sa posadila a ukázala mi fakera.

„Proste mi to nechce do tej hlavy ísť. Asi mám plnú ramku,“ prehodila rozčarovane a pozorovala ma, ako sa maľujem.

„Tak odtiaľ vyhoď pár strán kamasútry a odrazu tam budeš mať veľa miesta,“ podpichla som ju a uhla sa letiacemu vankúšu. „Skús mi tu niečo rozbiť a budeš to kupovať!“

„Nerozteč sa z toho, aj tak ti polovicu tých vecí pokupoval Nathaniel, ty zlatokopka jedna.“ Teraz jej ten vankúš letel späť.

„Nezáviď,“ odvrkla som podráždene a pustila sa do maľovania. „Nemôžem za to, že mi nosí tie veci. Už som sa mu to snažil vrátiť, ale neúspešne.“

„Výhovorky,“ zvolala sarkasticky a zvalila sa na chrbát.

„Len mi záviď, drblina,“ preniesla som namyslene a špirála mi urobila škrt cez pol tváre, keď ma trafila vankúšom do hlavy. Zanadávala som a začala si to utierať.

„Keď ti doniesol toľko šminiek, možno ti tým chce naznačiť, že sa máš viac maľovať, aby sa ťa nezľakli.“ Prešla som jej poznámku s nadhľadom a zazubila sa na ňu v odraze.

„Si mi ty podpora,“ obvinila som ju pokojne a vstala od stolíka. Prešla som ku skrini, kde som mala zavesené šaty. Musím byť za dámu, no nie?

„Podporu máš u toho tvojho vtáka, miláčik. Mne môžeš hovoriť realita. A zober ma niekedy na nejakú party. Už dlho som sa nezabavila tak ako v Cosmopolise.“

„Keď o niečom budem vedieť, zavolám. A koľko tu chceš ostať?“ spýtala som sa, keď som kriticky prešla pohľadom po batožine.

„Len pár dní,“ prehodila rukou a otvorila nejaký časopis. Vedela som, že sa chce vyhnúť mojej ďalšej otázke.

„Čo sa stalo doma?“ spýtala som sa pokojne a posadila sa k nej na posteľ. Len pokrčila plecami a neodtŕhala oči od nejakého textu. S povzdychnutím som sa postavila. Je príliš tvrdohlavá, aby som to z nej páčila.

„Otec mal nejaké potýčky, tak ma vyhodil z baráku, aby ma neprizabili,“ ozvala sa po chvíli, keď som dala šaty dole z ramienka. Nepozrela som sa na ňu, neznášala to, keď rozprávala o problémoch. „Po pár dňoch mu zavolám a keď bude v pohode, tak pôjdem domov. Ak nie, presuniem sa na pár dní k niekomu inému.“

„A čo mama?“ Vedela som, že zasahujem hlboko, no možno nastala nejaká zmena.

„Minulý týždeň ju brala pohotovosť,“ odfrkla si pohŕdavo. Začula som v jej tóne hnev, možno aj bolesť. „Bola celý týždeň v nemocnici, pretože je podvyživená. Nevie sa vzdať alkoholu a to je už v treťom mesiaci. Divím sa, že ešte nepotratila. Ten buzerant jej musel dať riadne do tela.“  Nemo som pozerala na skriňu a neodvažovala sa otočiť. Jej matka je bitá dennodenne a Lea bola už toľkokrát na polícii podať trestné oznámenie. Keby na to všetci nesrali.

„Rozmýšľala si už...“

„Nechcem sa o tom rozprávať,“ prerušila ma ľadovo a ja som zaklapla. Nechcela som jej ubližovať spomienkami. Bez slova som sa obliekla a otočila sa k nej. Jednoduché, puzdrové šaty zelenej farby.

„Nate má šťastie, že ťa má,“ povedala s úsmevom a ja som si len povzdychla. Natiahla som k nej ruku, aby som ju objala a ako odpoveď som dostala ďalšieho fakera. Nad hlavami sa nám ozval buchot a o chvíľu som začula buchotanie po schodoch.

„Čo sa u susedov deje?“ začudovala sa Lea a vyhrabala sa z postele.

„Mladá slečna za chvíľu bude rodiť a asi jej drbe z hormónov. Rozchádza sa s priateľom každý týždeň a jej foter je z toho poriadne na nervy,“ vysvetlila som jej situáciu a obula sa. „Poď ma odprevadiť.“  Chytila ma na schodoch za ruku, aby som sa nevykotila na tých topánkach a spoločne sme zišli dolu. Uvidela som pristavenú limuzínu, ktorú po mňa Nate poslal a tak strašne sa mi chcelo prevrátiť očami.

„To idete celá trieda alebo čo,“ ozvala sa ironicky Lea a zišli sme schodíky. Chcela som jej niečo odseknúť, no moju pozornosť upútalo niečo iné. Šla som za neidentifikujúcim zvukom a narazila za rohom na našu mladú tehuľku, ktorá sa opierala o plot a nevyzerala najlepšie.

„Povedz mi, že sa došťala,“ zaznela za mnou zdesene Lea.

„Veľmi rada, ale nevyzerá to tak,“ zamrmlala som a prišla k susede bližšie. „Ahoj, ja som Lana z bytu pod vami. Potrebuješ pomoc?“

„Nie, ty jeblina. Len som sa tu zložila a skúšam herecké schopnosti,“ zafrflala za mnou Lea a začala pískať. Suseda sa k slovu ani nedostala. Držala sa však za brucho a sem tam dosť bolestivo zastonala.

„Čo robíš?“ otočila som sa k nej, ale to už stála pri krajnici a rozhliadala sa.

„Zháňam taxi.“

„Nebuď sprostá a choď ju chytiť, nech ju môžeme premiestniť,“ odbila som Leu a zamierila k limuzíne. Zakývala som vodičovi, ktorý mi ochotne stiahol okienko.

„Zdravíčko, pán šofér. Máme tu zapeklitou situaci. Potrebujeme odviezť do nemocnice,“ začala som pokojne a milo, no na konci na mňa vyvalil oči.

„Ste zranená?“ spýtal sa a začal ma skenovať pohľadom.

„Nie,“ zarazila som ho, „ale tuto slečna začala rodiť. Nemáme čas na taxík.“

„Ale ja mám príkaz...“

„Vyserte sa na príkaz a poďte mi pomôcť,“ oborila som sa na neho netrpezlivo, keď som začula Leino ziapanie. Nakoniec vystúpil a šiel nám pomôcť.

„Tým, že tu budeš rumázgať, nepomôžeš tej dievčine,“ oborila som sa aj na Leu, pretože mi liezla na nervy. Vopchali sme susedu dozadu, kde si ľahla a stiahla som so sebou aj Leu, ktorá z toho chcela vycúvať. Nadiktovala som šoférovi kliniku, kde robí mama.

„Dievča, toto mi nemôžeš robiť. Ak z nej začne tiecť krv, tak tu odpadnem,“ obraňovala sa Lea a hodila výstražný pohľad na susedu.

„Ale prosím ťa,“ odfrkla som si a pomohla tehotnej vyložiť nohy. „Nájdi si originálnejšie výhovorky.“

„Dobre, nechcem vidieť pôrod! Videla som to raz v tej relácii o tých drbnutých deťoch, čo ostali tehotné a skoro som sa z toho pogrcala,“ povedala znechutene Lea a znovu skontrolovala susedu.

„Ak začne rodiť tu, čo dúfam, že nezačne, na sto percent z nej poleje krvi jak z prasaťa,“ povedala som Lei milo a spražila ju pohľadom. „Choď doniesť nejakú vodu z tamtoho baru.“ Kým sa Lea šuchtala po limuzíne, obdivne si vypiskovala.

„Dáš si vodu?“ spýtala som sa tehule. Na tvári sa jej objavila ďalšia bolestivá grimasa, ale prikývla. „Super, len pekne dýchaj. Vieš jak ťa to učili na tých kurzoch pre mamičky. Ako sa vlastne voláš?“ Susedka sa zhlboka nadýchla a napodobňovala moje nádychy a výdychy. Popravde, ja som to robila, aby som sa zbavila prichádzajúcej paniky.

„Natalia,“ vydýchla medzi dýchaním, „ale na kurze pre mamičky som nebola.“ Chytila mi ruku a skoro ju rozdrtila. Kurva.

 „Lea dones z tej chladničky aj vodku!“ zavolala som na ňu hystericky.

Nechala som Leu, nech jej Natalia poláme ruku a ja som sa vyzula a zaklopala šoférovi na okienko. Neviem, či sa mi to zdalo alebo sme sa hýbali strašne pomaly.

„Je mi to ľúto, slečna, ale musíte ešte vydržať. Niekde tu je havária a posúvame sa v zápche.“ Mala som chuť si dať taký facepalm, že by mi mozog z hlavy vyletel.

„Fajn,“ zašepkala som a zmohla sa na zúfalý úsmev. Lea začala po mne jačať, aby som sa vrátila, že to bezo mňa neprežije.

„Vzchop sa a snaž sa povzbudzovať tú tehuľu,“ zasyčala som jej do ucha a drvila jej pri tom rameno. Hodila po mne smrtiaci pohľad.

„Ty si ju povzbudzuj, keď si si ju odgúľala do auta. Ja mám fraktúru dlane, pani doktorka.“ Kým sme si však stihli vymeniť miesta, Natalia skríkla bolesťou až sme obe nadskočili a vrhli na seba panické pohľady.

„Tlačí sa, tlačí,“ syčala medzi stonaniami a nám sa odkrvili mozgy. Sedeli sme pri sedačke a tupo na ňu čumeli.

„Tak robte niečo,“ zapišťala Natalia a mňa myklo.

„Vytoč mi matku a povedz jej, že rodíme!“ Lea v panike trikrát vytočila iné číslo až sa konečne dovolala mojej mame.

„Pani Adamsová, rodíme!“ zjačala jej do telefónu a ja som sa musela začať hystericky smiať. Táto situácia bola viac než komická. Bola tragikomická. Akoby to nestačilo, Natalia začala omieľať dookola jedno slovo a mne to začínalo liezť na nervy.

„Mama ti odkazuje, že nie je pôrodník,“ ozvala sa Lea pokojne, asi dostala proti stresové cvičenie cez telefón.

„Vážne? To som nevedela. Nech pre niekoho zbehne!“ zavrčala som a zavila od bolesti, keď mi tehuľa mliaždila ruku. Vytrhla som Lei fľašu vodky a zhlboka sa napila.

„Chceš na upokojenie?“ otočila som sa k Natalii a potom si uvedomila, že nie. „Sorry,“ zašomrala som a podala Lei fľašu.

„Aha...no, aha, aha, no tak to určite nie!“ zvolala pohoršene Lea do telefónu a obrátila sa ku mne. „Máš ísť tučkovi pod sukňu a pozrieť sa, či sa už otvára.“

„Ani ma nenapadne!“ zasyčala som zdesene a bojovali sme medzi sebou pohľadmi. „Povedz im, že stále rozpráva, že už ide. Takže určite je otvorená!“ Lea zopakovala moje slová, chvíľu zase ahkala do telefónu a potom ho zložila.

„No, čo ti povedali?“ spýtala som sa nedočkavo a čakala nejaký zázrak.

„Ja neviem. Pýtal sa ma rôzne kokotiny a potom mi začal vysvetľovať odborné názvy, tak som mu to zložila.“ Pozerala som na ňu, či sa neudrela do hlavy.

„Ježiš Maria! Lea, tebe vytrtkali mozog z hlavy? Čo ako teraz budeme robiť?!“ zvolala som na ňu nešťastne a Natália skríkla so mnou. Lea zbledla viac než mohla a začala zhlboka dýchať.

„Už som ošetrovala hlboké rany, viem, ako zamaskovať monokle a ako zašívať, ale pôrod... To je príliš aj na mňa,“ mrmlala a masírovala si spánky. Buchla som ju po chrbte, skoro padla na nos a zaškerila sa.

„Pani sestrička, keď ste dojebali asistenčné služby, rýchlo vymyslite, čo ďalej.“ Povzdychla si a stiahla okno, aby mohla vystrčiť hlavu. Niekoho zbadala a začala na neho kričať. Mne sa v kabelke rozzvonil telefón.

„Strašne to bolí, lezie von!“ skríkla Natalia a roztiahla nohy.

„Ešte netlač, netlač! Nie sme v nemocnici,“ zvolala som na ňu a zodvihla telefón. „Haló?“ ozvala som sa zúfalo.

„Lana, si v poriadku?“ ozval sa vážny hlas môjho milovaného, ktorý som teraz nepočula práve najradšej.

Natalia začala nadávať na mužské pokolenie a ja som len pritakávala.

„Kde si?“ ozval sa udivene Nate.

„Nate, teraz nemôžem, rodíme!“ zvolala som do telefónu a učila Natáliu dýchať.

„Rodíme? Kto... Lana, do čoho si sa zamotala?“ ozval sa z druhej strany povzdych.

„Zaplatím ti vyčistenie limuzíny. Musím končiť, ideme na kliniku,“ zvolala som a telefón mi vypadol z ruky, keď sa auto rýchlo odpichlo a ja som zletela na podlahu. Zrazu sme leteli ako o preteky a začula som policajné sirény. Už zasa? Vypla som hovor a stiahla Leu, ktorá sa vyžívala v okne ako pes.

„Stačilo trochu zúfalo zavolať na policajtov, ktorí riadili dopravu, ukázať výstrih a spomenúť, že rodíme v aute,“ zaškerila sa a prešla k Natalii. „Keby si videla, akí fešní chlapci.“ Čím sme boli bližšie k nemocnici, tým viac sebavedomia Lea naberala.

„Tak?“ spýtala som sa mamy, ktorá vyšla z izby.

„Sú v poriadku, obe. Mladá vás chce vidieť,“ povedala a kývla nám. Vošli sme do vnútra a videli ju, ako má pri sebe zabalený uzlík.

„Je to chlapec,“ povedala a usmiala sa unaveným, ale šťastným úsmevom. Lea do mňa štuchla, keď som ostala rozcítená. Smrkla som a prišla bližšie.

„Môžem?“ spýtala som sa a Natalia mi ho ochotne podala. Uvidela som chlapčeka, ktorý tvrdo spal a vôbec ho netrápilo, že sme kvôli nemu skoro vypustili dušu.

„Je nádherný, celý po tebe,“ povedala som s úsmevom a Lea nakukla do balíku.

„Ty si vymýšľaš, nepodobá sa na nikoho. Je to predsa novorodenec,“ prehodila pobavene, ale natiahla ruku a prešla mu prstom po čele.

„Aké si mu dala meno?“ spýtala sa Lea mojej susedky a ja som  zatiaľ obdivovala chlapča.

Cítila som neuveriteľnú radosť. Z toho, že sme jej pomohli a že sa nám podarilo priviesť na svet dieťa bez ujmy na jeho zdravý. To naše bolo totálne poškodené, pretože sme ho museli vyťahovať. Teda, tesne pred nemocnicou som zodvihla sukňu, aby som sa uistila, že všetko je na svojom mieste, ale nebolo. Skoro som odpadla a Lea mi musela dať facku, aby som sa spamätala. Ale cez to všetko, teraz som z toho mala nádherný pocit.

„Ja teraz momentálne nemám nikoho a ani som nemala. Nechceli by ste byť krstné? Aj obe, pokojne.“ Pozrela som na Nataliu v šoku a zrejme som nebola sama.

„To zahŕňa kupovanie darčekov?“ ozvala sa po chvíli Lea a mne myklo kútikmi. Lea a krstná mama. To ma poser. Natalia sa uškrnula a pokrútila hlavou.

„Fajn, myslím, že to berieme. Nejaké drobné už len na malého Mathiasa naškriabem,“ prehlásila Lea a ja som sa rozosmiala. To sa drobcovi nepáčilo a začal mrnčať.

„Fajn, už ťa dávam mame,“ chlácholila som ho a podala ho Natalii.

„Nathaniel,“ ozvala sa Lea a keď som zodvihla hlavu, zbadala som udýchaného Natea ešte v elegantnom oblečení, ako sa opiera o zárubňu.

„Nechceli ma sem pustiť, tak som im nakecal, že som otec,“ prehodil a pozrel sa na prvorodičku. „Gratulujem.“

„Podaj mi to, prosím,“ ozvala som sa unavene, keď sme sedeli v parku a oddychovali. Cítila som sa, akoby som zdolala maratón.

„Ty vole, dnes sme si urobili lekársky kurz,“ povzdychla si Lea, kým som si potiahla z cigarety. Udivene na mňa pozrela, akoby jej necvakalo.

„Buď v kľude, to je len tráva,“ uviedla ju na pravú mieru a Nate sa za mnou rozosmial.

„Mňa z teba jebne,“ zastonala Lea, ale zobrala si. Oprela som sa o jeho hruď a oddychovala. Dnes som snáď ostarla o desať rokov.

Teraz príde moja oslavná reč.

Pýtala som sa vás otázky hlavne zo zvedavosti. Ja sama nemám rada veľa kapitol a samú ma prekvapilo, kedy sa to až zvrtlo s nimi dvoma. Avšak, aby ste sa nebáli. Hlavná kostra bol jej život tesne pred tým, ako sa spolu dali dokopy. Teraz sa posúvame ďalej, no nemajte strach, neprídete o to nežné ťuťuňuňu. To len ja a moje kapitoly nemôžu ísť po poriadku :D

Tento príbeh ešte nekončí. A čo sa týka ostatných postáv, nemusíte sa báť. Ani po epilógu s nimi nekončím, pretože tento príbeh je poprepájaný s druhým a oba do seba zapadajú. Tým som vám nechcela nič neznačiť :D

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Slap for Cinderella - 23. kapitola: