OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Slap for Cinderella - 2. kapitola

23.01.2014 (12:00) • PrincessCaroline • Povídky » Na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 1187×

Mala som sto chutí roztrhať všetkých, ktorí mi prišli do cesty. V jedálni som sa dlho neohriala, keď mi skončila prestávka a polovicu obeda som vyhodila do koša. Cez dejiny som si naštvane do zápisníka písala pekný predslov o Nathanielovi a celej tej bande idiotov. Po škole som poprosila Lizzie, či by ma nemohla vyhodiť pri centre, keď to má cestou domov. Súhlasila a bola príliš zvedavá, prečo idem opačným smerom.

„Mám nejaké veci, ktoré musím súrne vybaviť,“ zahmlievala som to.

Mala som to dievča rada, no nemala som sto chutí jej vytárať všetko. Vyhodila ma blok od podniku, ale keď som ho zočila, dostala som chuť si dať facku. Mohlo ma mátať, prečo mi Cosmopolis pripadal tak známy. Bol to luxusný podnik pri centre mesta, ktorý bol určený mužom.

Stepovala som pred podnikom a chcela som sa obrátiť. Zvedavosť mi nedala a povedala som si, že za pohovor nič nedám. Snáď ma hneď na bare nezačnú predávať na orgány. Vošla som do vnútra a interiér mi skoro vybil oči. Pripadal mi tak luxusný podnik, až som sa bála našľapovať po mramorovej podlahe. Kobercom som sa vyhla úplne. Prišla som na bar a nahlásila sa. Barmanka zavolala manažérku a po chvíli ku mne kráčala štíhla mladá žena s čiernymi, na krátko ostrihanými, vlasmi.

„Som Callie a ty musíš byť Lana,“ hovorila a viedla ma dozadu do kancelárie. Poobzerala som sa po podniku, ktorý bol v tomto čase prázdny. Posadila som sa do koženého kresla a Callie vybrala môj životopis.

„Dobre Lana, počula si niečo o tomto podniku?“ spýtala sa ma milo a hľadela na mňa. Váhavo som prikývla.

„Viem, že toto je podnik určený hlavne pre mužov,“ začala som trochu opatrne, načo sa rozosmiala.

„Myslíš si, že toto je bordel? Nie, nie som bordelmama. Áno, je to podnik pre mužov a máme tu spoločníčky, ale tie majú v náplni práce robiť spoločnosť mužom v tomto podniku pri poháriku, nič viac. Teda, neponúkame tu sexuálne služby,“ uviedla ma na pravú mieru a ja som si vydýchla.

„Fajn a mňa ste pozvali kvôli pozícii spoločníčky? Nie som práve ukecaný typ,“ prehodila som ledabolo. Callie pokrútila hlavou a podala mi papiere.

„Spoločníčky máme prostredníctvom agentúr. Chcela by som ťa na pozíciu čašníčky. Hľadáme hlavne pekné dievčatá s dobrou postavou, pretože je to hlavne podnik pre mužov, aby sa mohli vyrozprávať a poobzerať sa. Mohla by si aj pomáhať na bare s umývaním pohárov. Nemusíš sa báť, že si skazíš reputáciu, aj keď som veľmi zvedavá, prečo niekto z takej školy hľadá prácu,“ povedala zvedavo a očami spočinula na mojej uniforme. Úplne som si zabudla vyzliecť sako.

„Nie som práve z tej vrstvy. Potrebujem si zarobiť na školné,“ povedala som jej na rovinu. Chápavo prikývla a zaťukala na papiere, čo mi podala.

„To je zmluva, náplň práce, platobné podmienky, aj pracovná doba. Vyhovuje nám, že si študentka, pretože my máme pretlaky až večer.“ Prešla som očami zmluvu a naozaj tam nebola zmienka o spoločníčkach.

„Oblečenie budeš mať v šatni, tak isto aj topánky. Samozrejme, môžeš si doniesť aj vlastné, ak ti budú nepohodlné. Máme viac uniforiem, vzhľadom k nejakej akcii. Jediné, čo si môžeš doniesť sú silonky, pančuchy a také veci, aby ti nebola zima na nohy.“

Pohľadom som sa dostala k platu a skoro mi vybehli oči z jamiek.

„Koľko?“ vypískla som zo seba a prepočítala miesta, či som nezabudla matematiku. „Kde je háčik? To je veľa za brigádu,“ povedala som jej otvorene. Vedela som, že to nebude taká super robota. Callie pokrčila plecami.

„Plat je veľký kvôli tvojmu vzhľadu a tiež aj pracovnej dobe. Cez týždeň ťa budeme potrebovať každý deň od šiestej do polnoci alebo jednej rána, podľa toho, ako bude plno. A každý druhý víkend od ôsmej večera do piatej rána.“

Chvíľu som tu informáciu trávila. Nebudem mať čas na učenie.

„Mám jednu otázku, keby som sa tu mohla učiť kým mi nezačne práca a ak by nebolo o tej šiestej veľa ľudí, mohla by som sa zložiť za bar? Pokojne mi to strhnite z platu.“

„Takú dohodu by sme spraviť mohli,“ usmiala sa na mňa a podala mi pero. „Ale potrebujem, aby si mi zajtra odrapotala cvičenie prvej pomoci. A dúfam, že neodpadávaš z pohľadu na krv.“ Vedela som to, predaj orgánov.

„Kvôli?“

„Stane sa, že zákazník si viac vypije a rozbije pohár, poreže sa. Je to kompletný servis. Náš zákazník, náš pán.“ Za tie peniaze? No nezober to.

Po vypísaní zmluvy ma požiadala, aby som jej tykala a šli sme k baru. Callie zavolala na barmanku, ktorá tam bola sama a pripravovala bar. Všimla som si, že pri kancelárii sú točité schody smerom dolu.

„Čo tam je?“ spýtala som sa zvedavo.

„Máme tam miestnosti, kde ľuďom kradneme orgány,“ povedala barmanka a podala mi ruku. „Som Diana.“ Zdá sa, že veľa ľudí si z toho robí srandu.

„Tam chodia len spoločníčky,“ povedala pobavene Callie a zodvihla hovor. Nemo sa so mnou rozlúčila a utekala do kancelárie.

„Callie ti asi zabudla povedať, že zajtra po skúške začínaš. Tak si uži posledný deň voľna,“ rozlúčila sa so mnou Diana a zrazu som stála vonku pred podnikom so zmluvou v ruke.

Chladný vzduch ma prebral k životu. Trochu divný podnik, ale mám robotu! S dobrou náladou som zamierila na metro a cestou domov som si ešte raz podrobne preštudovala zmluvu. Nič podozrivé som tam však nenašla.

Mama doma nebola a tak som si urobila jedlo. Popri jedení som sa pustila do prednesu pre Nathaniela. Piplala som sa s tým dve hodiny, kým som bola spokojná. Z toho mu proste padne sánka. A ak tam bude chcieť, čo i len písmenko premeniť, polámem mu prsty.

Mama sa ešte stále nevrátila a to začalo zapadať slnko. Mala som podozrenie, že zobrala druhú zmenu, aby sme si zas neskákali do vlasov. Niekedy som mala pocit, že náš byt, hoci nie je jednoizbový, je pre nás dve v čase hádok malý. Keď sme sa presťahovali z predmestia, nechala som tam všetkých známych a moju najlepšiu kamarátku Leu. Na oplátku sme však dostali lepší byt v meste. Mama to mala blízko k práci a ja bližšie ku škole. Keď som si spomenula na Leu, hneď som zapla počítač, aby som jej napísala o dnešnom dni. Správa bola poslaná asi len minútu dozadu a už mi na telefóne svietilo jej číslo.

„Gratulujem, viceprezidentka,“ ozval sa ohlušujúci výkrik, až som odtiahla telefón od ucha.

„No, mám pocit, že teraz som už polohluchá, díky,“ ozvala som sa sarkasticky do telefónu. Lea si ma nevšímala a hneď zo mňa vyťahovala všetky informácie ohľadom pohovoru a podniku.

„Ty sa teda máš, práca v podniku za nehorázne prachy a prominentná škola. Začínam rozmýšľať, či je to tvojou priebojnosťou alebo nohavičkami.“

„Si krava,“ častovala som ju a ešte sme sa rozprávali o jej situácii. Lea mala rozvedených rodičov, žila s otcom v dome hneď vedľa nášho bývalého a jej mama sa vydala za nejakého chrapúňa, čo ju mláti.

Ráno som vstala nervózna a nevyspatá. To bude určite tou prácou. Hodila som sa do uniformy a v kuchyni som našla mamu, neprezlečenú, ako pozerá do chladničky.

„Čo dobrého tam dávajú?“ spýtala som sa  a vybrala si jogurt.

„Nič zaujímavé,“ povedala unavene a zobrala druhý jogurt. Naša chladnička bola plná jogurtov. Mama je vždy inšpiratívna, keď príde do obchodu. Nakupuje tucet jogurtov, aby ich mohla v práci rýchlo zjesť. Až na to, že mne už začína pretekať cez uši.

„Ako to ide v škole?“ spýtala sa a zívla si.

„Fajn, našla som si prácu, takže nemusíš sa toľko zdierať,“ povedala som a zobrala si tašku. Ostala prekvapená.

„To vážne?“

„Áno. Budem síce pracovať do večerných hodín, ale stojí to za to.“ Chvíľu na mňa len pozerala, tak som sa otočila k dverám.

„Som na teba hrdá.“ Začula som medzi dverami a zastala som. Mala som z toho zmiešané pocity.

„To som rada,“ povedala som potichu a zabuchla som dvere.

Do školy som cestovala zahĺbená v myšlienkach. Bola to od nej dosť nečakaná reakcia. Viem, že sa teší z mojich známok a výsledkov z testov, ale už dlho mi nič také nepovedala. Chcela som počkať na Lizzie, no nikde som nevidela jej auto. Šla som do šatne a keď som vyšla von, hneď som zastavila Adama.

„Člen študentskej rady, čo nemá kravatu. O čo sa pokúšaš?“ spýtala som sa ho vyčítavo. Prekrútil očami a otočil sa ku mne.

„Ja som len taký fešný chlapec, maskot študentskej rady, Čivi,“ povedal veselým tónom. Fajn, už mám aj prezývku. Vlastným zapríčinením.

„Poznáš pravidlá školy, tak si daj tú kravatu,“ odbila som ho nekompromisne. Vzdychol si a vytiahol kravatu z tašky. Mal ju rozviazanú a zamával mi ňou pred očami.

„Nie som na viazanie kravaty, ale včera ju zo mňa jedna slečinka priam strhla.“ Ignorovala som jeho reči a vytrhla mu ju z ruky. Prehodila som mu ju cez krk a zaťahala ho, nech sa trocha pohrá s vlastnou rovnováhou.

„Bod pre teba. Musíš byť opatrná, tam ma to bolí. Aj ona si ma tak pritiahla.“

„Sklapni,“ zavrčala som mrazivo a uviazala mu ju. „Teraz sa môžeš hrať na maskota.“

Skúmavo sa na mňa zahľadel a zobral si medzi prsty prameň mojich vlasov.

„Čo robíš?“ spýtala som sa ho zarazene.

„Len rozmýšľam, aká si vtom zručná. Koľkým chlapcom si už musela viazať ráno kravaty,“ prehodil pobaveným hlasom a uškrnul sa. Zúrivo som odbila jeho ruku a otočila sa. To som sa skoro zrazila s Nathanielom.

„S dovolením,“ zavrčala som a bez pozdravu som letela do triedy.

V mojej fantázií sa práve moja taška otlačila na Adamovom líci. Na prvej hodine ma schladil profesor, keď mi dal za úlohu vypracovať esej z jednej knihy. Odovzdane som sa oprela o lavicu. Adrenalínové ráno, to som potrebovala. Po hodine som si zbierala knihy, keď som si všimla, že celá trieda stíchla. Bodaj by nie, keď do našej triedy nakráčal najpopulárnejší člen študentskej rady.

„Lana,“ oslovil ma a pokynul mi, aby som ho nasledovala.

V tej pozícii som si pripadala ako sekretárka, nie lepšie, ako tá čivava na vodítku. Sakra, Adam mal pravdu. Som ako jeho domáci maznáčik. Nezostalo mi nič iné, ako ho nasledovať. Nevedela som, prečo prišiel za mnou. Čo som urobila zle? Nemohla som si spomenúť na žiadny prúser. Počkal ma, kým som nebola vedľa neho a viedol ma prechádzkou na dvor medzi budovami školy.

„Chcel som sa len uistiť, či ťa Adam neobťažoval. Ráno si vyzerala, že vyhodíš školu do vzduchu,“ povedal ležérne a vošli sme do ďalšej budovy.

„S idiotmi si viem poradiť,“ odvrkla som si.

Nathaniel sa pousmial. Normálne som sa začala cítiť divne. Za celý prvý ročník som sa ho videla usmiať len raz. Aj to sa usmieval na svoju, terajšiu ex-priateľku. Tento ročník sa mu asi výnimočne darí, keď rozdáva úsmevy, akoby boli zadarmo. 

Lana, oni sú zadarmo. Normálne som sa pozastavila nad svojím zmýšľaním. Cítila som sa, akoby sa mi zrazu v hlave rozvírila hladina inteligencie a na povrch vyplávala ukrývaná sprostosť.

„To rád počujem. Ak by ťa Adam obťažoval a tebe by sa to nepáčilo, určite ma s tým oboznám.“ Ignorovala som jeho narážku v hlase a len prikývla. Dorazili sme k mojej učebni. Uvedomila som si, že ma vlastne vyprevadil na ďalšiu hodinu. Ostal stáť pri dverách.

„Vlastne som za tebou prišiel, aby som ti oznámil, že dnes po škole bude tá sľubovaná prechádzka chodbami. Počkaj ma v hale,“ oznámil mi neutrálnym hlasom.

Prikývla som a pozrela do triedy. Pár zvedavcov nás pozorovalo. Dobre,  jeho pozorovali. Ja som nebola nič extra. Keď som zachytila jeho pohľad, znovu sa uškŕňal. Nechcela som sa ho spýtať, na čo myslí, ale spomenula som si na jeho narážku včera. Myslím, že myslel na to isté.

„Prezident Grant, bola by som veľmi rada, keby ste sa ma už nepýtali také sprostosti ako včera,“ povedala som naštvane, až ho moja nečakaná zmena nálady zarazila.

„Hovor mi menom, to oslovenie je príliš dlhé a unavujúce. A to určite nebola sprostosť, čo som sa včera pýtal,“ povedal vážne, hoci mu šklbalo kútikmi úst.

„Pekný deň, Nathaniel,“ chladne som ho pozdravila a vpochodovala do učebne.

Čo to s nimi tento týždeň je? Začala s nimi lomcovať puberta alebo si dali s Adamom nejakú stávku, kto ma skôr zbalí? Pri tej myšlienke som bola tak napálená od zlosti, že som s treskotom vyložila učebnice na ďalšiu hodinu. 

Autor: PrincessCaroline (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Slap for Cinderella - 2. kapitola: