OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Rozkvet, vlk a tiene 7. kapitola - Koniec

13.11.2014 (12:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 966×

7. kapitola - Posledný kvet

Nie vždycky je všetko tak, ako na prvý pohľad vyzerá. 

Nech je scéna pred vašimi očami akokoľvek desivá. Nepochopiteľná. Zvrátená.

Nie vždy je pravda až tak prostá.

A predsa, ľudia majú tendenciu veriť len očiam a ich jednoduchému výkladu. Pripraviť sa tak o mnoho vecí. O priateľstvo. Pravdu. O lásku.

Našťastie, toto nie je prípad princeznej Amari. Tá síce bola zdesená, ale dostatočne múdra na to, aby si Rozkveta aspoň vypočula.

No a veruže sa musel snažiť – scéna, ktorej bol účasťou bola až neskutočne skutočná a krvavá. Opisoval príbeh tej noci do podrobna, poukazoval na tie či oné dôkazy svojej neviny. Sám, aj keď nerád, princeznú vyzval, aby obhliadla jeho, Vlkov kožuch, i samotné telo Besatta a našla ďalšiu zbraň. Mladá dievčina bola odvážna – spravila ako jej kázal s predpokladateľným výsledkom. Žiadna zbraň.

Ako by potom mohol byť Rozkvet tak doráňaný, ak by bol agresorom s nožom práve on? Nelogické, priam nemožné. To uznala i bledá princezná.

Mladá dievčina zaviedla napokon Rozkveta i Vlka dovnútra. Rozkvetovi nakázala umyť sa a potom mu obviazala rany – bez prítomnosti Besatta sa ukázalo, že je v tomto remesle až prazvláštne šikovná. Potom Vlkovi, s jeho láskavým dovolením, povymývala kožuch od krvi.

Než skončila, bolo už pol noci preč. No princezná si nešla ľahnúť, nechcela spať. Len sedela v kresle pri ohni a hľadela doň rozostreným pohľadom. A aj keď Rozkvet takmer zaspával v kresle a rany ho neznesiteľne pálili, nešiel si ľahnúť. Radšej si sadol do kresla vedľa toho jej a prikryl jej ruku svojou. To dievča vyzeralo v tom okamihu tak mlado a nevinne. Otrasené smrťou, ktorú v tú noc videlo, nízke a stratené ešte aj v obyčajnom kresle. A predsa bola krásna. Vyrovnaná. Zručná v obväzovaní rán.

Ale zradená. Práva zistilo, že človek, ktorému dôverovala väčšinu svojho života, ju klamal. Deň čo deň. Zabíjal. Ničil.

Krutá lekcia.

Vyzeralo to, že Amara o Rozkvetovi takmer ani nevie. Nedívala sa jeho smerom, nepreriekla ani slovka.

No predsa si s ním preplietla prsty, jej malá dlaň v tej jeho veľkej. Rozkvet chvíľu s útechou v srdci hľadel na ich dlane, potom zas na Amaru. Och, vedel, že to bude ťažké, ale taktiež vedel, že nakoniec to všetko Amara prekoná. Bol si tým istý od okamihu, keď zazrel jej pokojné pohyby pri obväzovaní jeho rán. Žiadne panikárenie, krik, slzy. Len praktické rozhodnutia a pokoj – takí ľudia vždy prežijú.

Okrem toho je predsa tak mladá, tak plná života... a ten sa v skutočnosti ako celok nedá zničiť. Nie takto.

Nakoniec to bude dobré. Čas síce nezahojí všetky zrady – ale vaši priatelia áno.

*** **** ***

To bolo temer pred mesiacom.

Nech je to akokoľvek kruté, svet sa hýbe ďalej aj bez vás. To zistila Amara, Vlk i Rozkvet.

A preto sa začali pomaly spamätávať. Nechceli predsa, aby im svet utiekol, že?

Princezná sa pomaly začala vracať k svojmu starému veselému ja, v očiach jej začínali tlieť ohníčky veselosti. Častejšie ste ju však mohli vidieť po hrade pobehovať v otrhaných šatách miesto tých, ktoré jej stále chystával Besatt, so starými knihami v rukách – všetko to boli encyklopédie liečivých bylín.

Boh vie, že to bolo len a len dobré – Rozkvet potreboval poriadnu opateru a dohľad, aby sa jeho zranenia správne scelili. Princezná sa o neho starala príkladne – aj keď sa ešte mala mnoho čo učiť. Tak či onak Rozkveta vždy vedela príjemne rozptýliť rozhovorom a jej veselá nevinnosť dokázala vždy rozohnať jeho chmúrnu náladu, ktorá ho chytala kvôli tomu, že sa nesmel takmer ani hnúť z lôžka – on bol vždy tulák, chodec. Bol zvyknutý byť celý deň na nohách preto si viete predstaviť, že táto situácia pre neho bola viac ako nepríjemná. Pravdupovediac, bolo to priam na zošalenie.

A tak sa rozprávali. Veľa a veľa rozhovorov pri krbe, tak ako tú prvú noc po smrti Besatta. Navzájom sa spoznávali. A aj keď bola Amara veselá tak, ako predtým... nebolo to ešte ono. Vždy, keď ležal pod dekami, tesne predtým, než prehral boj s oťažievajúcimi viečkami, v moment keď oheň v krbe už len tlel... mohol v Amarinej tvári zazrieť smútok. A akúsi prázdnotu. Lenže on netušil, čo by s tým mohol spraviť – vyzeralo to, ako keby sa smútok stal Amarinou súčasťou.

Rozkvet pred očami stále jej smutnú tvár, preto potajme nakázal Vlkovi, aby odvliekol niekam Besattovo telo – nemohol si pomôcť. Vlk tak spravil s radosťou – ten podliak si nezaslúžil pohreb, miesto vedľa Samuela. Radšej sa ale nepýtal, kam sa podarilo mŕtvolu jeho štvornohému priateľovi skryť. Vedel, že to zviera je dostatočne prefíkané a škodoradostné... skutočne nemusel vedieť všetko. A pokiaľ sa nepýtala Amara, bolo to tak v poriadku.

Rozkvet sa pomaly zotavil a vrátil do formy.

Dnes bol posledný deň strávený na tomto prekliatom hrade.

Všetci traja spolu potichu ešte naposledy vzdali poctu Samuelovi. Chlapcovi, ktorý nemal zomrieť pre obyčajnú žiarlivosť iného muža.

Po tom spolu prejdú k bráne. Rozkvet a Vlk majú namierené za nosom – v preklade nikam. Len tam, kde ich vietor zaveje. Za to Amara chce ísť do najbližšieho mesta. Je oblečená striedmo a má so sebou viac obväzov a liečivých bylín ako jedla. Chce sa priučiť umeniu liečiteľky.

A bohvie, že Rozkvet chce ísť s ňou.

No bojí sa. Áno, bojí sa aj keď sa nebál smrti.

Pretože Amare ešte nedal kvet.

Vie, že jej ho dať nemusí, no o to viac ho škrie vlastný strach. Toto dievča mu učarilo. Prerozprával s ňou mnoho nocí a srdce mu zrýchlilo vždy, keď sa na neho usmiala. Vedel, že ona je na tom podobne.

Z toho niečoho medzi nimi by mohlo vykvitnúť niečo nádherné. No on sa ju bojí poznať úplne. Bojí sa toho, čo to s ním, s nimi spraví, ak kvet, ktorý jej dá, prezradí niečo strašlivé.

Rozkvet sa rýchlo obráti po pomoc k Vlkovi, prosí ho očami o radu.

Vlk len prikývne, sprav to, Rozkvet. Na niektoré otázky nepotrebuješ odpoveď... ale na túto áno.

Rozkvet sa zhlboka nadýchne. Potom potichučky podíde k mladej princeznej, ktorej úsmev by ho dokázal zahriať aj tej najchladnejšej noci. Princeznej, ktorá teraz poslednýkrát kontroluje zásoby v svojom plecniaku.

„Amara,“ osloví ju a ona okamžite spozornie, jej veselé oči zakliesnené do tých jeho čierne bezodných, „prosím, vyber si kvet.“

Jej črty okamžite zvážnejú. Vie, o čo ide, ach, vie to veľmi dobre. Rozkvet jej po nociach rozprával veľa príbehov. I ten o jeho kvetoch.

Neodporuje. Jemnými prstami si vyberie jeden kvet. Jej voľba je trochu neobvyklá – modrý kosatec. Nie príliš nápadný a predsa krásny.

Kosatec rozkvitne a zažiari. Amara zavrie oči, no na jej perách sa nezjaví žiadny výkrik. Rozkvet to všetko sleduje ako zakliaty, bez jediného pohybu, drží princeznú za druhú ruku.

Potom princeznej unikne z úst dlhý povzdych. Je trochu bledšia ako predtým, ale inak na nej niet badať nič neobvyklé. Pomaly otvorí oči a tie sú v tom okamihu ešte väčšie a nevinnejšie ako obvykle. Potom rozovrie aj dlaň.

„Prečítaj si to, Rozkvet,“ zamrmle mu napoly príkaz a napoly prosbu.

No on hľadí na stonku.

A hľadí.

A hladí.

A hľadí.

„Dôverčivosť,“ vydýchne napokon. Po tom slove sa mu pery začnú pomaličky formovať do úľavného úsmevu. Amarine tiež. Dovolí si ju objať. Potom zdvihnúť do vzduchu a zatočiť s ňou dookola až pokiaľ sa nesmeje ako malé dievčatko.

Je to v poriadku. Ona je v poriadku. A oni budú tiež.

Na cestách, on rozdávajúc kvety, ona učiac sa bylinám. Vlk ako ich večný strážca.

Spolu.

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Rozkvet, vlk a tiene 7. kapitola - Koniec: