Rozkvet, vlk a tiene 6. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Finále - kto je vrahom? Boj bez zbrane a ďalšia smrť...

10.11.2014 (13:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 385×

Svet však nepatril múdrym slovám. Patril predovšetkým moci. A to už od počiatku.

Besatt bol správca. Jedine on mal prístup k zásobám jedla a šatstva, bez ktorého nemohli putovať. A keďže ten rozhodol, že do východu Slnka sa z hradu nepohnú...

Museli v príbytku prekliatom smrťou zostať ešte jednu noc.

Rozkvet presedel takmer celý zvyšok dňa na nádvorí, blízko miesta, kde našli s Vlkom Samuela. Ledva sa pohol z miesta, len mĺkvo sedel a rozmýšľal... Pravdou však bolo, že dával hlavne pozor na mladú Amaru. Z nádvoria na ňu totiž mal najlepší výhľad. Ak chcela odísť dovnútra, vždy pošepkal Vlkovi, čo má urobiť, zámienku, ktorá ju udržala vonku, pekne Rozkvetovi na očiach.

Chcel na ňu dohliadnuť.

Pre to, že stratil Samuela.

Pre jej smiech.

Pre jej čaro.

Pre ňu samotnú.

Čas opäť spoľahlivo ukázal, ako v skutočnosti nespoľahlivý je – za svetla, keď bola princezná na dohľad, priam bežal. No len čo sa začalo stmievať a on ju požiadal, aby odišla do svojich izieb a schovala sa pred nebezpečnou tmou a do ďalšieho rána z nich nevyšla, začal sa vliecť ani karamel.

Nakoniec to však prišlo. Šeď sa začala meniť na skutočnú noc. Besatt potichu pozažínal pochodne, no jeho hnev blčal viac, ako oheň – teraz, keď ho nemusel skrývať pred princeznou bol tak očividný. Priam vykrikoval.

Nakoniec vykukli hviezdy a Luna. Dnes bolo mrakov pomenej – len sa mihali oblohou.

No za to vetra bolo požehnane. Bol taký, ba ešte horší ako noc predchádzajúcu – zarezával sa i tam, kde sa normálne vietor zarezať nemal. Do duší. Vytváral strach. Bol predzvesťou.

Múry nedokázali zadržať zimu. Všetko, čo jej stálo v ceste, padalo.

Rozkvet to vedel. A aj keď mal v srdci strach, tak sedel pokojne. Nohy zložené v tureckom sede, na chrbte košík, robil spoločnosť mŕtvemu. Bol sám – Vlk strážil Amaru. Len pre istotu.

„Tak tu si, pútnik. Nechýba ti nič?“ ozve sa mu za chrbtom hlas. Slová sú milé, no hlas hnevlivý.

„Nie. Len čakám do rána,“ odvetí.

„Lenže ty sa ho nedočkáš,“ povie Besatt. Hneď na to ucíti Rozkvet na líci ostrú bolesť.

„Čo to-“ vydýchne a rýchlo vyskočí na nohy správcovi tvárou v tvár. Kvety na chrbte mu pri tak ostrom pochybe zašuštia na protest. Chytí sa za líce. Na prstoch mu zostane niečo tmavé a lepkavé. Krv.

Besatt stojí na štyri kroky od neho. Bojovne rozkročený s nádhernou dýkou v ruke. Všade okolo neho je hnev. No predsa... ako sa mu podarilo zasiahnuť ho?

„Prekvapenie, že?“ zašveholí Besatt. Rozkvet opäť pocíti bolesť, tentoraz však v boku. Ani sa naň nemusí pozrieť aby videl, že mu z neho začína tiecť krv. No správca sa ani tentoraz nepohol.

Rozkvet sa na neho skúmavo zahľadí, ruka pritisnutá k boku. Stále je pokojný, ani čo by sa ho bolesť netýkala. Vďaka moci a ľuďom ako Samuel bol príliš... starý... aby ho bolesť dokázala vystrašiť. Minimálne tá fyzická.

A vtom mu to dôjde.

Besatt nemá tieň.

Rýchlo sa obzrie za stenu za sebou. Aj to len aby zbadal, ako sa tieň s dýkou rozmachol proti tomu jeho, vyššiemu a štíhlejšiemu. Ďalšia rana. Ľavé rameno. Rozkvet tentoraz stisne zuby bolesťou.

„Ty si to bol. Ty si zabil Samuela.“

„Pochopiteľne. Až príliš sa motal okolo princeznej,“ odfrkne si Besatt.

„A čo bolo na tom zlé? Jej to nevadilo.“

„Ale mne áno, hlupák. Princezná je moja... nedovolím nikomu inému, aby ju odviedol. Alebo sa do nej zamiloval,“ odsekne takmer besne.

Ďalšia rana. Druhé líce. Rozkvet sykne v ďalšom poznaní – Besatt si jeho bolesť vychutnáva. Čo za človeka si vychutnáva bolesť iných?

„Si ňou posadnutý.“

„Milujem ju.“

„Láska a posadnutosť. Ty ich už nerozlíšiš,“ odsekne mu Rozkvet. A to i cez to že vie, že si za to vyslúži ďalšiu ranu.

Náhle sa na neho usmejú bohovia, či azda sama spravodlivosť – Luna zájde za mraky. Na chvíľu zmizne svetlo, ktoré vytvára tiene.

Rozkvet rýchlo vojde do tieňa múru, pri ktorom zomrel Samuel, tak, ani aby svetlo pochodní nevyformovalo jeho tieň. Stále však vidno ten Besattov – neprirodzene predĺžený, pripravený k ďalšiemu útoku.

Rozkvet si ruku stále pritíska k boku, neschopný bežať, alebo čo i len rýchlejšie kráčať. Druhá ruka bola zasiahnutá tak nešťastne, že v nej nemá žiadny cit. Vidí len ako mu tmavá tekutina steká popod sako, formuje sa do kvapiek na jeho prstoch.

Nemá zbraň. Len svoje kvety.

Jeho porážka je len otázkou času.

Rozkvet to skonštatuje so stoickým pokojom. Smútok, ktorý ho zmáhal počas dňa, je úplne preč. Predsa len, záhada zmiznutého tieňa je vyriešená. To Besatt so svojim tieňom zabil Samuela a nejako mu jeho vlastný tieň oddelil. Hotovo.

Rozkvet sa vždy bál len toho, čomu nerozumel. Väčšina ľudí nerozumela smrti- to preto sa jej tak báli. Ale Rozkvet mal ten dar vidieť trochu ďalej, preto ho to neznepokojovalo.

Premáhal ho len smútok pre Amaru. Nechcel ju tu nechať samu s tým šialencom.

Tak či tak, koniec príde rýchlo. Je si toho vedomý i Besatt. Ten chlap by mohol pokojne prísť a podrezať Rozkveta pekne po starom, prejsť mu dýkou po hrdle, alebo mu ju proste len zapichnúť do srdca. On ale čaká na to, keď opäť vykukne Luna, aby to mohol vykonať jeho tieň. Nechcel si zašpiniť ruky krvou. Alebo bol proste len zbabelcom – cítiť pod rukami ako zbraň prechádza kosťami a žijúcimi svalmi bolo predsa len niečo iné, ako sledovať vraždu z diaľky. Bol to zvláštny pocit. Zlý pocit.

A človek na to potreboval určitý druh chorej odvahy.

Nakoniec príde nevyhnutné.

Luna začne vykukovať spoza mrakov. Rozkvet vidí jej svetlo i skrz zavreté viečka... áno, má zavreté oči. Nechce sa dívať na vlastnú smrť. Na to, ako sa pred ním črtá Besattov neprirodzene predĺžený tieň, rozmachuje sa a zasadzuje ranu. Bez zraku je to všetko skutočné aspoň o trochu menej.

Nevzdáva sa – proste len prijíma nevyhnutné. Je zranený, sám a stojí voči magickej moci bez zbrane. Nemá šancu vyhrať.

Alebo že by predsa?

Nocou sa totiž rozľahne výkrik plný bolesti.

Nepatrí ale Rozkvetovi.

Je Besattov. Kričí nad bolesťou, ktorú spôsobujú zuby Vlka zaťaté do jeho mäsa.

Rád by povedal, že to bola dobrá smrť. Ale nebola –Vlk bol Rozkvetovým priateľom, ale stále to bol mäsožravec, dravé zviera, ktorého sa ľudia právom báli. Mykal jeho bokom až pokiaľ ho nestrhol na zem. Vtedy Besattova dýka vypadla z ruky – jeho tieň sa zrazu zázračne stratil. Ale to vtedy nebolo podstatné – Vlk sa totiž správcovi vrahovi zahryzol do krku, chniapal, až pokiaľ sa výkriky nezmenili len na klokot krvi, ktorá poškvrnila Vlkovu papuľu. Mykanie končatín a rúk, ktoré sa od seba snažili odstrčiť veľké rozzúrené zviera, ustali.

Nemal šancu.

Vlk ním ešte chvíľu desivo myká až pokiaľ si nie je istý, že je skutočne po ňom. Potom sa od neho vzdiali ako od zapáchajúcej mrciny.

„Nie si v poriadku. Cítim tvoju krv,“ zavrčí rozhnevaný Vlk. Oči divoké, papuľa rozďavená a potrieštená krvou. Vlk je v tejto chvíli desivý. No Rozkvet sa nebojí – vie, že ten hnev nie je namierený na neho.

„Ale budem. A to len vďaka tebe,“ odvetí mu, aby ho upokojil. Je to pomerne vysoké zviera – zdravou rukou si pustí bok, radšej zapletie prsty do kožucha na Vlkovom zátylku, oprie sa oň. A Vlk neprotestuje, dobrovoľne uvoľní svaly a spomalí pohyby, len aby mohol byť priateľovi nápomocný. Rozkvet si je vedomý toho, že keby nebolo Vlka... neprežil by. Radšej ani nerozmýšľať, nieto si to ešte pripomínať. Opatrne sa dovláči za pomoci Vlka k dýke a so stonom plným bolesti ju zdvihne. Košík plný kvetov, ktorý má stále na chrbte, sa mu v tejto chvíli zdá omnoho ťažší ako normálne.

Tá dýka je veľmi zvláštna, jedinečná práca. Rukoväť je potiahnutá tmavou kožou, ktorú zdobí vzor viniča obrastajúceho mesiac. Kosáčik mesiaca je vyrytý aj pri koreni vyleštenej a krásne desivej čepele.

Niet pochýb, že táto dýka dávala Besattovi a jeho tieňu moc.

Vtedy, v tú prekliatu hodinu plnú krvi, sa na nádvorí zjaví Amara.

Vážení, ani sa mi nechce veriť, že táto kapitola je predposledná...

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování